Redaktor:HubKow2024/Poznaňský Jún
Poznaňský jún ( Jún '56 ) bol prvým generálnym štrajkom a opozičnou pouličnou demonštráciou v Poľskej ľudovej republike, ktorý sa konal koncom júna 1956 v Poznani. Protesty boli krvavo potlačené armádou a milíciou. Samotné nepokoje boli propagandou Poľskej ľudovej republiky bagatelizované ako „júnové udalosti“, alebo úplne ignorované. V súčasnosti niektorí historici a účastníci označujú jún '56 aj ako Poznaňskú rebéliu, revoltu a Poznaňské povstanie [1] .
Štrajk vypukol ráno 28. júna (na tzv. Čierny štvrtok ) v Kovopriemyselných závodoch H. Cegielski Poznaň (v rokoch 1949–1956 pod názvom Závody kovopriemyslu Josifa Stalina Poznaň - skrátene ZISPO) a s postupom času sa zmenil na spontánny protest proti vládnucím elitám.
Na potlačenie demonštrácie bolo použitých zhruba 10-tisíc vojakov a 400 tankov. Jednotkám Poľskej ľudovej armády velil generál Stanisław Popławski. V roku 2006 Dr. Łukasz Jastrząb zverejnil overený zoznam 57 zabitých a tých, ktorí zomreli na následky svojich zranení. Jeho výskum potvrdil v roku 2007 Ústav národnej pamäti, ktorý doplnil zoznam o meno Andrzeja Styperka, ktorý zomrel v roku 1964 na následky prestrelenia chrbtice, ku ktorému došlo v júni roku 1956.
Viac než 80% obetí sa nezúčastnilo spontánnych bojov – ich smrť bola spôsobená aj neriadenou streľbou zo strany civilistov, ktorým sa podarilo získať prístup k strelným zbraniam [2] .
Pozadie udalostí
[upraviť | upraviť zdroj]V 50. rokoch 20. storočia podpísalo päť komunistických strán z rôznych krajín vyhlásenie o „neoprávnenom“ rozpustení Komunistickej strany Poľska, čo sa de facto rovnalo odsúdeniu čistiek z rokov 1937–1939, vykonaných na príkaz Josifa Stalina. Po Stalinovej smrti vypuklo v Berlíne a ďalších mestách NDR krvavo potlačené povstanie, v Moskve bol popravený Lavrentij Berija, obnovili sa diplomatické styky medzi ZSSR a Juhosláviou.
V Poľsku bola zavedená čiastočná demokratizácia verejného života, ktorá v oficiálnom jazyku propagandy bola označovaná za „prekonávanie chýb a deformácií“. Vo februári 1956 predniesol Nikita Chruščov na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu tajnú prednášku O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch. Pre obyvateľov Poľska a ďalších krajín Východného bloku bola obzvlášť dôležitá téza, ktorá uznávala možnosť dosiahnutia socializmu národnými cestami, odrážajúcimi špecifické historické, kultúrne a hospodárske podmienky.
V dôsledku uvoľnenia cenzúry tlač odohrala dôležitú úlohu v politických zmenách. Popularitu získal najmä Klub Krivého Kolesa, ktorý začal svoju činnosť v októbri roku 1955 a združoval opozične cítiacich spisovateľov. Stretnutia klubu boli zamerané najmä na politické, historické a ekonomické otázky. Začali sa diskusie a polemiky o „chybách a deformáciách“, ktoré mali podobu psychologického nátlaku na úrady, formovali politické povedomie a postoje v mikrosociálnom meradle.
Témy, ktoré rezonovali v tlači, zahŕňali: nezávislosť v medzinárodnom robotníckom hnutí, právny štát, úlohu odbojovej Krajinskej armády a štruktúr Poľského podzemného štátu, plytvanie zdrojmi, či nadmerná byrokracia v hospodárstve. Pracovníci vyjadrili svoj nesúhlas so zneužívaním moci štrajkami a pouličnými demonštráciami . V roku 1956 sa životné podmienky pracujúcich rodín nezlepšili, ba naopak, zhoršili. V dôsledku nesplnenia prísľubov o zlepšení životných podmienok pracujúcich ľudí zahrnutých do hospodárskeho plánu začali orgány Poľskej ľudovej republiky strácať dôveru verejnosti.
Štrajk a pouličné boje
[upraviť | upraviť zdroj]Príčiny
[upraviť | upraviť zdroj]Miestom, kde spoločenský konflikt prepukol v štrajk a neskôr v pouličné nepokoje, bola Poznaň – významné priemyselné centrum. Nespokojnosť tam už narastala od jesene roku 1955. Posádka najväčšieho závodu sa sťažovala na daň, ktorá bola tri roky neprávom vyberaná od robotníkov s vyššími zárobkami a väčšími pracovnými výkonmi, čo pripravilo niekoľko tisíc robotníkov o viac než 11 miliónov zlotých. Vedenie nebolo schopné splniť požiadavky posádky. Uskutočnili sa pokusy kontaktu s ministerstvom strojárskeho priemyslu a ústredným výborom Poľskej zjednotenej robotníckej strany.
Jednotlivé závody 23. a 25. júna zvolili 17 delegátov robotníckej posádky. K nej sa pripojilo ďalších 10 delegátov zastupujúcich vedenie, Podnikový výbor Poľskej zjednotenej robotníckej strany a Podnikovú radu. Spoločná delegácia odišla 26. júna do Varšavy, aby predložila požiadavky pracovníkov HCP Ministerstvu strojárskeho priemyslu a Ústrednej rade odborov. Diskusie, masové stretnutia, voľba delegátov a zostavenie zoznamu požiadaviek v HCP boli pozorne sledované aj na ďalších pracoviskách v Poznani. Pri príležitosti práve prebiehajúceho Poznaňského medzinárodného veľtrhu bolo v meste množstvo hostí z Poľska i zahraničia.
V noci z 26. na 27. júna sa do Poznane vrátila delegácia s pocitom zadosťučinenia. Nasledujúce ráno nasledoval minister strojárskeho priemyslu delegáciu do závodu Cegielski. Konajúc v súlade s rozhodnutím vedenia strany čiastočne odstúpil od predošlej dohody s robotníkmi. Situácia bola naďalej napätá napätá, hoci večer 27. júna nič nenasvedčovalo tomu, že by Cegielského posádka mala vstúpiť do štrajku. Obavy vznikli aj v ďalších závodoch v Poznani, kde pracovníci štrajkovali od 27. júna a v dôsledku zvýšenia plánu prišli v júni o prémiu, ktorá predstavovala 20 – 30% ich zárobku.
Demonštrácia a vypuknutie bojov
[upraviť | upraviť zdroj]28. júna sa v Poznani konali robotnícke demonštrácie, ktoré prebiehali v dvoch etapách.
Prvá etapa trvala od 6.00 do 10.30 hod. Robotníci vtedy zorganizovali štrajk v najväčších závodoch mesta. Následne vyšli do ulíc a vytvorili sprievod, ktorý sa z robotníckej demonštrácie zmenil na spoločenskú udalosť, čoho dôsledkom bolo viacmenej stotisicové zhromaždenie obyvateľov pred Prezídiom Mestskej národnej rady. Robotníci žiadali, aby úrady stiahli navýšené pracovné normy, znížili ceny a zvýšili mzdy. Išlo o pokojnú fázu demonštrácie, ktorú riadili robotnícki aktivisti. Uskutočnili sa pokusy o rozhovory s predstaviteľmi Vojvodskej národnej rady a požadoval sa príchod premiéra Józefa Cyrankiewicza .
Odhodlanie demonštrantov rástlo doslova z minúty na minútu; nálada sa postupne radikalizovala. K heslám so sociálnym a ekonomickým obsahom: „Žiadame zvýšenie miezd“, „Chceme žiť ako ľudia“, „Chceme chlieb“, „Preč s normami“, „Sme hladní“ sa pridali aj otvorene proti komunistické a protivládne: „Preč s vykorisťovaním sveta práce“, „Preč s červenou buržoáziou“, „Chceme slobodu“, „Preč s boľševizmom“, „Preč s komunistami“, „Žiadame slobodné voľby pod kontrolou OSN“ a dokonca „Nech žije Mikołajczyk“. Napokon zazneli aj protiruské a protisovietske pokriky: „Dole s Rusmi“, „Dole s Moskovčanmi“, „Dole s Rusmi, žiadame skutočne slobodné Poľsko“. [3] .
Okolo deviatej hodiny ráno prednosta Vojvodského úradu pre verejnú bezpečnosť major Feliks Dwojak spolu s miestnym tajomníkom Komunistickej strany Poľskej zjednotenej robotníckej strany Leonom Stasiakom vyvíjali tlak na veliteľa Dôstojníckej školy obrnených a mechanizovaných síl v Poznani, aby použil tanky proti demonštrantom. Náčelník Hlavného politického riaditeľstva poľskej armády gen. Kazimierz Witaszewski, zakázal v tejto fáze operácie v meste používať armádu. O použití vojenských jednotiek na žiadosť ministra národnej obrany maršala Konstantyho Rokossowského rozhodlo až Politbyro ÚV Poľskej zjednotenej robotníckej strany, ktoré zasadalo od desiatej hodiny. Námestník ministra národnej obrany gen. Stanisław Popławski zriadil špeciálnu operačnú skupinu, ktorá mala dohliadať na pacifikáciu mesta.
Po 10. hodine narastalo medzi demonštrantmi napätie. Zo zajatého policajného auta bola podaná informácia o zatknutí robotníckej delegácie, ktorá bola 26. júna vo Varšave. Demonštranti sa rozdelili do dvoch skupín. Väčšia z nich išla k miestnej väznici. Vlámali sa do nej a prepustili 257 väzňov.
Delegáciu tam však nenašli, nakoľko poskytnuté informácie boli fámou. Niektorí demonštranti začali ničiť väzenské záznamy. Ďalší obsadili budovy prokuratúry a súdu. Spisy boli vyhodené na ulicu a spálené, zariadenie bolo čiastočne zničené. Zadržané boli aj strelné zbrane. Dav zhromaždený pred budovou súdu nedovolil hasičským zborom uhasiť požiar. Nepokoje v areáli väznice, súdu a prokuratúry trvali do 12. hodiny. Druhá skupina sa presunula do budovy Vojvodského úradu Verejnej bezpečnosti, pred 11. hodinou odtiaľ zazneli prvé výstrely. Ďalšia zo skupín išla na železničnú stanicu v snahe zastaviť vlakovú dopravu.
Popoludní vyslali komunistické úrady do mesta pravidelné vojenské jednotky – spočiatku 19. obrnenú divíziu a 10. obrnenú divíziu, neskôr 4. a 5. pešiu divíziu . Celkovo bolo pre pacifikáciu mesta vyslaných 9 983 vojakov, 359 tankov, 31 obrnených diel, 36 obrnených transportérov, 6 protilietadlových diel, 880 áut a 68 motocyklov. Počas niekoľkých hodín bojov bolo použitých 180-tisíc kusov streliva [1] .
Armáda zvádzala pouličné boje so skupinami civilistov vyzbrojenými 250 kusami streľných zbraní, vrátane jedného ľahkého guľometu a benzínových fliaš. Demonštrantom sa podarilo ovládnuť dva tanky, z ktorých sa pokúsili strieľať na budovu Vojvodského úradu verejnej bezpečnosti. Tanky však odbili kadeti miestnej vojenskej akadémie. Celkovo bolo zničených alebo poškodených 31 tankov [1] .
Dňa 28. júna 1956 cca. čas. 18:30 demonštranti prepustili väzňov tábora v Mrowine (Tábor NKVD a UB, vrátane poľských politických väzňov, existoval od roku 1945 do 28. júna 1956).
Streľba pokračovala v rôznych častiach mesta až do poludnia 29. júna a sporadicky až do 30. júna.
Premiér Józef Cyrankiewicz večer 29. júna v rozhlasovom prejave povedal: Každý provokatér alebo blázon, ktorý sa opováži zdvihnúť ruku proti vláde ľudu, nech si je istý, že mu ľudová vláda ruku odsekne! [4] [5] .
Mimo Poznane sa o udalostiach v meste nevedelo prakticky nič, nakoľko mesto bolo izolované od zvyšku krajiny. Známy bol len obsah oficiálneho vyhlásenia, z ktorého sa dalo dozvedieť, že páchateľmi udalostí v Poznani boli „imperialistické agentúry a reakčné podzemie“, ktorým sa „podarilo vyvolať pouličné nepokoje“ [6] .
Symbolom odporu voči úradom sa stal trinásťročný chlapec Romek Strzałkowski, ktorý zomrel tragickou smrťou [7] .
Následky
[upraviť | upraviť zdroj]Zatýkanie účastníkov začalo už 28. júna a v nasledujúcich dňoch nabralo na intenzite, zadžaných bolo zhruba 250 ľudí, z čoho 196 boli robotníci. Intenzívne vyšetrovanie spojené so zlým zaobchádzaním s podozrivými, malo potvrdiť tézu úradov, že páchateľmi udalostí z 28. júna boli provokatéri z opozičných organizácií a zahraniční agenti. To sa však nepodarilo dokázať.
Poznaňský jún získal hlasný ohlas v krajine a na celom svete. Nepokoje boli šokom pre obe strany: pre komunistické úrady aj pre upokojených robotníkov, ktorí mali byť podľa oficiálnej propagandy „vládnucou triedou“. Objavili sa správy z Poznane, napr. v Bulletine CIA. 29. júna tam vyšiel text Nepokoje v Poľsku a 30. júna Poznaňské nepokoje. Americká agentúra mala o udalostiach pomerne presné údaje, no počet účastníkov bol podhodnotený. Ďalšie poznámky na túto tému boli publikované niekoľkokrát v roku 1956 [8] .
Poznaňský jún priniesol zrýchlenie demokratizačných procesov v krajine. Skúseností z Poznane zohrali významnú úlohu v procese tzv. Októbrových zmien v krajinách ľudových demokracií. Dá sa predpokladať, že poznaňským udalostiam vďačíme za to, že „ októbrový prevrat “ v Poľsku bol nekrvavý, na rozdiel napríklad od Maďarska, kde Sovietska armáda krvavo potlačila maďarské povstanie v roku 1956.
Spoločenská nálada po udalostiach z júna 1956 v Poznani
[upraviť | upraviť zdroj]Aktivizácia spoločnosti po júni
[upraviť | upraviť zdroj]Jedným z dôsledkov poznaňského júnového dňa bola aktivizácia spoločnosti. Počas stalinizmu boli Poliaci nútení mlčať a prispôsobiť sa systému. Až s vlnou zmien v roku 1956 spoločnosť začala otvorenejšie prejavovať názorové presvedčenie. Väčšina ľudí, ktorí tak urobili, to však naďalej robila anonymne. Rôzne nápisy a letáky sa objavovali na stenách budov, v dopravných prostriedkoch, na lavičkách a na ďalších verejných priestranstvách.
Poliaci svoje názory vyjadrili aj listami zaslanými napr. rodine a priateľom, do tlače a rozhlasu, na prokuratúru, na stranícke a odborové orgány. Ďalším dôležitým zdrojom informácií o nálade v poľskej spoločnosti sú správy príslušníkov Bezpečnostného úradu. Informátori počúvali a zaznamenávali výpovede ľudí z rôznych profesijných skupín – vedcov, študentov, duchovných, lekárov, úradníkov, robotníkov, roľníkov a mnohých ďalších.
Od konca júna sa na pracoviskách organizovali otvorené stranícke stretnutia. Ich cieľom bolo vyjadrenie podpory pre postoj Poľskej zjednotenej robotníckej strany a odsúdenie „poznaňských udalostí“. Priebeh stretnutí bol vo všeobecnosti v súlade so scenárom úradov. Boli však stretnutia, na ktorých ľudia vyjadrili nesúhlas s prijatým uznesením odsudzujúcich protestujúcich z Poznane [9] .
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]V tomto článku bol použitý preklad textu z článku Poznański Czerwiec na poľskej Wikipedií.
- ↑ a b c [s.l.] : [s.n.], 2008. Dostupné online. ISBN 9788376290195.
- ↑ Łukasz Jastrząb „Kombatanci z 1956 r.?, „Dziś“ 2/2007, str. 158
- ↑ Jerzy Eisler, Poznański Czerwiec '56 – powstanie, protest, bunt? w: Poznański Czerwiec 1956 Uwarunkowania – Przebieg – Konsekwencje, Poznań 2007, Instytut Historii UAM, ISBN 978-83-89407-27-6, s.37.
- ↑ Ryszard Terlecki, Polska w niewoli 1945–1989. Historia sowieckiej kolonii, Kraków 2015, Wydawnictwo AA, ISBN 978-83-7864-852-9 s. 221.
- ↑ Przemówienie Józefa Cyrankiewicza - nagranie całości wystąpienia radiowego
- ↑ Komunikat PAP: W dniu 28 bm. doszło do poważnych zaburzeń na terenie miasta Poznania. Od pewnego czasu agentura imperialistyczna i reakcyjne podziemie starały się wykorzystać trudności ekonomiczne i bolączki w niektórych zakładach Poznania dla sprowokowania wystąpień przeciwko władzy ludowej. Wróg nie przypadkowo obrał sobie jako teren prowokacji właśnie Poznań w chwili, gdy odbywają się tam Międzynarodowe Targi. Chodziło' o to, aby rzucić cień na dobre imię Polski Ludowej, utrudnić rozwijanie naszej pokojowej współpracy międzynarodowej. W dniu 28 bm. agentom wroga udało się sprowokować zamieszki uliczne. Doszło do napadów na niektóre gmachy publiczne, co pociągnęło za sobą ofiary w ludziach. W oparciu o świadomą część klasy robotniczej władze opanowały sytuację i przywróciły spokój w mieście... Sprawcy rozruchów, które miały charakter szeroko zakrojonej i starannie przygotowanej akcji prowokacyjno-dywersyjnej zostaną ukarani z całą surowością prawa... Kronika Miasta Poznania 1957.01/06 R.25 Nr1/2 s.170 wersja elektroniczna, Trybuna Ludu 30 czerwca 1956
- ↑ Ryszard Terlecki, Polska w niewoli 1945–1989. Historia sowieckiej kolonii, Kraków 2015, Wydawnictwo AA, ISBN 978-83-7864-852-9 s. 222.
- ↑ Piotr Grzelczak, CIA o Poznańskim Czerwcu 1956, w: IKS Poznański Informator Kulturalny, Sportowy i Turystyczny nr 6/2020, s. 50-51, ISSN 1231-9139
- ↑ Edmund Makowski, Poznański Czerwiec 1956 – pierwszy bunt społeczeństwa w PRL, Poznań 2001, Wydawnictwo Poznańskie, ISBN 83-7177-077-4, s.196-198 wersja elektroniczna