Preskočiť na obsah

Redaktor:Marmat564/Zimné olympijské hry 1948

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
V. zimné olympijské hry
Miesto konaniaSaint-Moritz
Počet krajín28
Počet atlétov669 (77 žien)
Súťaže22 v 9 športoch
Začiatok30. január 1948
Koniec8 február 1948
Oficiálne otvorenieEnrico Celio
Sľub za atlétovRiccardo Torriani
Pochodeňoheň, ktorý bol privezený, bol už zapálený skupinou bežcov na lyžiach
ŠtadiónSt. Moritz Olympic Ice Rink
Predchodca Cortina d'Ampezzo 1944 Oslo 1952 Nástupca

Zimné olympijské hry 1948, oficiálne V. zimné olympijské hry, sa konali vo švajčiarskom St. Moritzi od 30. januára do 8. februára 1948. Ide prvé hry, ktoré boli usporiadané po druhej svetovej vojne. Od posledných zimných hier v roku 1936 uplynulo dvanásť rokov. Výber neutrálnej hostiteľskej krajiny či vylúčenie Japonska a Nemecka prehĺbilo počas olympiády veľmi prítomnú povojnovú politickú atmosféru. Organizačný výbor čelil viacerým problémom z dôvodu nedostatku finančných a ľudských zdrojov.

Dvadsaťosem krajín sa zúčastnilo prehliadky na otváracom ceremoniáli 30. januára 1948. Na dvadsiatich dvoch podujatiach sa zúčastnilo 669 športovcov, ktorí boli rozdelení do štyroch športov. K dispozícii sú tiež dva ukážkové športy: vojenská hliadka, z ktorej sa neskôr vyvinul biatlon, a zimný päťboj, ktorý je zatiaľ jediným vystúpením na olympiáde. Francúzsky lyžiar Henri Oreiller získal dve zlaté medaily a jeden bronz v alpskom lyžovaní, čo z neho urobilo športovca s najväčším počtom získaných medailí na týchto hrách. Väčšina olympijských športovísk pochádza z prvého usporiadania hier v St. Moritzi v roku 1928. Všetky športoviská sú v exteriéri, takže hry veľmi závisia od poveternostných podmienok. Na týchto hrách sa prvýkrát zúčastnili tieto krajiny: Čile, Dánsko, Island, Južná Kórea a Libanon. Rekord v prípade väčšiny medailí zdieľajú tri krajiny: Nórsko, Švédsko a Švajčiarsko, každá s desiatimi medailami. Čiastočne vďaka týmto hrám je Saint-Moritz dnes jedným z najslávnejších centier zimných športov a dovolenkových stredísk v Alpách.

Kontext

[upraviť | upraviť zdroj]

Dopad druhej svetovej vojny

[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto Sapporo nachádzajúce sa v Japonsku je vybrané v júni 1937 [1] ako hostiteľské mesto zimných olympijských hier v roku 1940 [2]. V roku 1938 sa Japonci rozhodli hry neorganizovať, pretože tvrdili, že organizácia hier vyčerpá zdroje krajiny. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) sa preto obrátil na hostiteľské mesto zimných olympijských hier v roku 1936 Garmisch-Partenkirchen, čím by sa stalo prvým mestom, ktoré by hostilo dve po sebe nasledujúce hry. Invázia Nemecka do Poľska v roku septembri 1939 sťažuje túto myšlienku a Nemecko sa následne vzdáva svojej kandidatúry. Fínsko si myslelo, že by mohlo usporiadať tieto hry, a podalo MOV svoju kandidatúru. Invázia Sovietskeho zväzu do tejto krajiny však ukončila všetky nádeje na olympijské hry v roku 1940. Zimné olympijské hry 1944 sa udeľujú v roku 1939 talianskej Cortine d'Ampezzo. Predĺženie konfliktu znemožnilo ich organizáciu a už druhý termín olympiády prešiel bez toho, aby sa hry konali.

Keďže sú tieto olympijské hry prvé, ktoré sa organizujú od konca druhej svetovej vojny, sú nazývané aj ako Obnovovacie hry[3]. Nie sú povolené pre Nemecko a Japonsko, ktoré sú stále vylúčené z medzinárodného spoločenstva pre svoju úlohu v konflikte, ktorý sa práve skončil[4]. (Ich neprítomnosť je len krátkodobá, pretože sa zúčastňujú hier v roku 1952[5].) Sovietsky zväz neposlal športovcov na hry v roku 1948, ale vyslal desať delegátov ako pozorovateľov, aby určili, aký úspech by ich športovci dosiahli, keby sa ich zúčastnili[6].

Výber hostiteľského mesta

[upraviť | upraviť zdroj]

MOV si v septembri 1946 na svojom 39. zasadaní v Lausanne vybral mesto St. Moritz ako hostiteľa olympiády 1948. Saint-Moritz a Lake Placid teda súťažia o túto organizáciu [7]. Mesto Saint-Moritz je vybrané preto, lebo sa nachádza vo Švajčiarsku, neutrálnej krajine, ktorá sa nezúčastnila konfliktu. Malo sa tým zabrániť možným politickým manévrom zo strany bývalých bojovníkov [5]. Navyše sa v St. Moritz už konali zimné hry v roku 1928, čo organizáciu týchto hier uľahčuje a zlacňuje. Organizátori majú v skutočnosti iba 18 mesiacov na to, aby sa pripravili na hry, čo je napriek existencii mnohých športovísk [8] tesný termín.

Ťažkosti počas hier

[upraviť | upraviť zdroj]

Dopady druhej svetovej vojny sa prejavili ešte aj v roku 1948. Nízke finančné a ľudské zdroje sťažili organizáciu hier[9]. Tento nedostatok zdrojov ovplyvňuje aj športovcov. Mnoho súťažiacich prichádza s malým alebo žiadnym vybavením : napríklad nórski lyžiari si museli požičať páry lyží od tímu Spojených štátov. Divákov je málo kvôli problémom s cestovaním a nedostatku peňazí vo vykrvácanom európskom hospodárstve, ktoré je podporované Marshallovým plánom[10].

Organizácia olympiády

[upraviť | upraviť zdroj]

Olympijský výbor tvorili osobnosti zo St. Moritzu, federálnych orgánov a členov Švajčiarskeho olympijského výboru[11]. Olympijský výbor sa rozhodol zriadiť niekoľko výborov zodpovedných za rôzne aspekty hier. Tieto výbory sa zaoberali bytovou výstavbou a údržbou, výstavbou staveniska, financiami a médiami a reklamou[12]. Miestne výbory úzko spolupracovali so švajčiarskou federálnou vládou a MOV s cieľom zabezpečiť hladký priebeh hier[13]. Keďže počas minulých hier nebola postavená žiadna olympijská dedina, sú športovci a funkcionári ubytovaní v okolitých hoteloch. Výborom veľmi záleží na tom, aby nadviazali na svoje skúsenosti s hrami z roku 1928. Výber miest konania podujatí závisí od poveternostných podmienok, pretože všetky súťaže sa konajú vonku[14].

Médiá a tlač

[upraviť | upraviť zdroj]

Viac ako 800 ľudí má na starosti informačnú kampaň o olympijských hrách.[15] Na olympiádu sa akreditovalo viac ako 500 novinárov z 38 krajín. Keďže až do roku 1956 neboli Olympijské hry vysielané televíziou, mediálne pokrývanie olympiády sa delí medzi noviny a rádiové stanice. Organizačný výbor je vybavený technickými zariadeniami (telefónne linky na dlhú vzdialenosť, telegrafické zariadenie), aby mohli novinári komunikovať s ich rodnými krajinami.. Viac ako 2 200 osôb je potrebných pre tlač a športovcov. Ide napríklad o zabezpečenie sanitárnych zariadení, bezpečnosť či údržbu budov.

Preprava

[upraviť | upraviť zdroj]

Príchod veľkého množstva ľudí do Saint-Moritz v kombinácii s hornatým terénom mesta sa ukázal ako náročný pre organizátorov. Z tohto dôvodu bol spustený veľký projekt za účelom zlepšenia dopravy kvôli olympiáde. Zahŕňal vybudovanie a rozširovanie ciest a výstavbu nových staníc. Taktiež je zlepšený stav kanalizácie. Všetky projekty musia byť schválené švajčiarskou vládou a majú veľký vplyv na úspech olympiády. MOV v snahe pomôcť organizačnému výboru žiada všetky zúčastnené krajiny o zaslanie zoznamu športovcov niekoľko mesiacov vopred.

Zúčastnené národy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zúčastnené krajiny: zelenou krajiny už zúčastnené predtým, modrou krajiny, ktoré sa zúčastnili prvýkrát.

V St. Moritzi súťažilo 669 športovcov z 28 národov, toľko ako na predchádzajúcich zimných hrách v roku 1936[16]. Päť krajín sa zúčastnilo hier po prvýkrát: Čile, Dánsko, Island, Južná Kórea a Libanon[5]. Nemecko a Japonsko sa nemôžu zúčastniť kvôli svojej účasti na druhej svetovej vojne. Napriek príslušnosti k mocnostiam Osy bolo Taliansko po vstupe k spojencom v roku 1943 oprávnené vyslať športovcov. Estónsko, Lotyšsko a Litva boli pripojené k Sovietskemu zväzu a až do roku 1992 sa nezúčastnili hier ako nezávislé národy. Argentína sa vracia k zimným hrám po tom, čo chýbala v rokoch 1932 a 1936. Na druhej strane Austrália a Luxembursko prítomné v roku 1936 nevyslali v roku 1948 delegáciu.

Zoznam krajín, v zátvorke je uvedený počet vyslaných športovcov:

  •  Argentína Argentina (9)
  • Belgicko Belgicko (11) 
  •  Bulharsko Bulharsko (4)
  • Československo Československo (47)
  •  Čile Čile (4)
  •  Dánsko Dánsko (2)
  •  Fínsko Fínsko (24)
  • Francúzsko Francúzsko (36)
  • Grécko Grécko (1)
  • Holandsko Holansko (4)
  •  Island Island (4)
  • Juhoslávia Juhoslávia (17)
  • Južná Kórea Južná Kórea (3)
  •  Kanada Kanada (28)
  •  Libanon Libanon (2)
  •  Lichtenštajnsko Lichtenštajnsko (10)
  •   Maďarsko Maďarsko (22)
  •  Nórsko Nórsko (49)
  • Poľsko Poľsko (29)
  •  Rakúsko Rakúsko (54)
  •  Rumunsko Rumunsko (7)
  • Švajčiarsko Švajčiarsko (70)
  •  Švédsko Švédsko (43)
  •  Španielsko Španielsko (6)
  •  USA Spojené štáty americké (69)
  • Taliansko Taliansko (54)
  •  Turecko Turecko (4)
  •  Veľká Británia Veľká Británia (55)

Priebeh

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozvrh disciplín

[upraviť | upraviť zdroj]

Otvárací ceremoniál sa konal 30. januára s prvými zápasmi v ľadovom hokeji a prvými dvoma mužskými podujatiami v boboch pre dvoch mužov. Záverečný ceremoniál sa konal 8. februára. Medaily sa udeľovali každý deň na olympijskom štadióne zimného štadióna St. Moritz [17].

OC  Otvárací ceremoniál   ●  Súťaže  1  Oficiálne finále súťaže  ZC  Záverečný ceremoniál
Kalendár
január 1948

február 1948 		30

Pia 		31

Sob 		1

Ned 		2

Pon 		3

Uto 		4

Str 		5

Štv 		6

Pia 		7

Sob 		8

Ned 		Počet oficiálnych pretekov
Ceremoniál OC ZC —
Ľadový hokej ●  ●  ●  ●  ●  ●  ●  ●  ●  1 1
Boby ●  1 ●  1 2
Beh na lyžiach 1 1 1 3
Severská kombinácia ●  1 1
Rýchlostné korčuľovanie 1 1 1 1 4
Krasokorčuľovanie ●  ●  1 1 1 3
Ski alpinizmus 2 2 2 6
Skeleton ●  1 1
Skoky na lyžiach 1 1
Závod vojenských hliadok (ukážkový šport) •  —
Zimný päťboj (ukážkový šport) •  •  •  •  •  —
Počet celkových finále 0 3 2 3 2 4 3 2 2 1 22
Celkovo 0 3 5 8 10 14 17 19 21 22 22

Otvárací ceremoniál

[upraviť | upraviť zdroj]

Otvárací ceremoniál sa konal 30. januára na olympijskom štadióne v St. Moritz . O 10. hodine zahral hudobný spolok zo St. Moritz Schweizerpsalm, švajčiarsku štátnu hymnu, ktorá odštartovala začiatok prehliadky účastníkov. Grécka výprava zložená z jedného športovca vstúpila na štadión podľa tradície ako prvá. Zúčastnené krajiny potom vstúpili na štadión v abecednom poradí podľa svojho francúzskeho názvu s výnimkou švajčiarskej delegácie, ktorá procesiu uzatvárala ako hostiteľská krajina. Americká delegácia má najväčší počet športovcov.

Následne Marcel Henninger, predseda Švajčiarskeho olympijského výboru, predniesol krátky prejav so zameraním na dôležitosť podujatia, a prezident Švajčiarskej konfederácie Enrico Celio oficiálne otvoril tieto hry: "Vyhlasujem 5. zimné olympijské hry v rámci 14. olympiády za otvorené." Následne sa olympijská vlajka zdvihla za zvuku skladby Marche au drapeu a tri rany z dela ohlasujú začiatok hier. Na veži štadióna sa zapaľuje olympijský oheň. Vlajkonosiči sa potom postavili do polkruhu pred tribúnu. Hokejista Richard Torriani vystúpi na pódium v strede a skladá olympijskú prísahu[18]. Na konci hodinovej ceremónie odchádzajú delegácie zo štadióna v rovnakom poradí, v akom prišli.

Po slávnostnom ceremoniáli sa začína hokejový turnaj stretnutím Švajčiarska s USA, ktoré vyhrali Švajčiari (5:4). Počas dňa sa konajú aj ďalšie tri hokejové zápasy, ako aj prvé dva preteky na boboch pre dvoch mužov.

Disciplíny

[upraviť | upraviť zdroj]

Ľadový hokej

[upraviť | upraviť zdroj]
Kanadský tím, ktorý zvíťazil v ľadovom hokeji

Hokejový turnaj vyhráva Kanada pred Československom a Švajčiarskom [19]. Je to piata zlatá olympijská medaila pre Kanadu v hokeji. Jediným tímom, ktorý porazil Kanadu na olympijských hrách od jej debutu na letných hrách 1920, bola Veľká Británia v roku 1936 [20]. Ľadový hokej je stredobodom polemík, ktoré takmer ohrozujú samotnú existenciu zimných olympijských hier. Severoamerický ľadový hokej bol obvinený z profesionality a merkantilizmu a MOV mu v roku 1946 zdvihol varovný prst. Medzinárodná organizácia dokonca uvažuje o vylúčení ľadového hokeja z olympijského programu. Veci sa urovnali viac-menej medzi rokmi 1946 a 1948, ale počas olympiády sa dostavili dva tímy z USA: Amateur Athletic Union podporovaný Americkým olympijským výborom a tím amatérskej hokejovej asociácie podporovaný Medzinárodnou hokejovou federáciou [9]. Táto situácia vyvolávala polemiku, dokonca americký člen MOV tvrdil, že olympiáda v Saint-Moritze by bola posledná svojho druhu. Medzinárodný olympijský výbor neumožňuje účasť ani jednému z týchto dvoch tímov, ale švajčiarsky organizačný výbor umožňuje sprievodu Amateur Athletic Union zúčastniť sa otváracieho ceremoniálu a amatérskemu hokejovému tímu. Asociácia hrá neoficiálne bez možnosti získať medaily[21].

Bobovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Na zimných hrách v roku 1948 sa bojovalo o dva skĺzavé športy, prvé boli bobové. Kontroverzie prepuknú, keď existujú dôkazy o tom, že cievky volantu tímu USA sú sabotované[22]. Vodič nákladného vozidla potom priznáva, že nešťastne zacúval v budove, v ktorej sú boby [23]. Táto nehoda však na mužských podujatiach neovplvnila zásadne tímy zo Spojených štátov, ktoré získali bronzovú medailu v dvojbobe a zlatú a bronzovú medailu v štvorbobe.[24] Švajčiarske dvojbobové tímy získavajú zlato a striebro, čo je najlepší možný výsledok, pretože sa môžu zúčastniť dva tímy za každú krajinu. Víťazný jazdec Felix Endrich dokonca predbehol svojho trénera Fritza Feierabenda.

Beh na lyžiach

[upraviť | upraviť zdroj]
Martin Lundström na 18. kilometri.

V behu na lyžiach súťaží 106 lyžiarov z 15 krajín v troch súťažiach: 50 km, 18 km a 4 × 10 km štafeta[16]. Na týchto hrách sa nekoná súťaž žien.[25] Švéd Martin Lundström je druhým športovcom, ktorý získal dve zlaté medaily. So svojím tímom vyhral preteky na 18 kilometrov a štafetu na 4 × 10 kilometrov. V bežeckých lyžiarskych disciplínach dominujú severské krajiny. Švédsky tím získal 6 z 9 medailí. Ostatné medaily získavajú Fínsko a Nórsko [24].

Severská kombinácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1924 sa na každých zimných olympijských hrách konajú kombinované severské súťaže. Športovci najskôr súťažia v behu na lyžiach na 18 kilometrov so súpermi v súťaži v behu na lyžiach. Získavajú počet bodov na základe ich času. Nasledujúci deň skákajú športovci dvakrát zo skokanského mostíka Olympiaschanze. Za každý skok sa udeľuje počet bodov a najdlhší skok sa skombinuje s časom behu na lyžiach, aby sa získalo konečné skóre [26]. Tím Nórska, krajinu tradične považovanú za lídra v severskej kombinácii, porazil Fín Heikki Hasu, ktorý sa stal prvým nenórskym športovcom, ktorý zvíťazil v súťaži. Na stupňoch víťazov dokonca nie sú ani nórski športovci. Hasuov tímový kolega Martti Huhtala berie striebro a Švéd Sven Israelsson bronz.

Rýchlokorčuľovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Súťaž v rýchlokorčuľovaní sa koná na rovnakom klzisku ako v roku 1928 - Olympic Ice Rink St. Moritz. V nadmorskej výške 1 856 metrov nad morom je táto súťaž v rýchlokorčuľovaní druhou najvyššou v histórii olympijských hier; vyššia je iba tá v Squaw Valley v roku 1960 [27]. V súťaži dominujú Nórsko a Švédsko, ktoré vybojujú deväť z dvanástich medailí. Škandinávski športovci pred hrami v roku 1948 nedosahovali v rýchlokorčuľovaní dobré výkony. Dôvodom ich terajšieho úspechu je to, že rýchlokorčuľovanie sa v Európe počas druhej svetovej vojny príliš nerozvíjalo. Iba krajiny, ktoré neboli priamo zapojené do konfliktu, mali zdroje na to, aby udržali svoje programy rýchlokorčuľovania nedotknuté. Preteky na 500 metrov vyhral Nór Finn Helgesen. Na druhom mieste sú traja korčuliari: Nór Thomas Byberg a Američania Robert Fitzgerald a Ken Bartholomew. Všetci traja finišujú presne na 43,2 sekundy [24]. Švédsky Åke Seyffarth vyhral zlato v závode na 10 000 metrov a striebro v závode na 1 500 metrov. Závod na 5 000 metrov sa vykonáva za meniaceho sa počasia. Dvadsať účastníkov beží so silným vetrom, slnkom a snehom. Nakoniec zvíťazil nórsky špecialista na dlhé trate Reidar Liaklev[28] .

Krasokorčuľovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Barbara Ann Scott sa stáva prvou a jedinou Kanaďankou, ktorá získala zlatú medailu v krasokorčuľovaní. Toto podujatie vyhrala napriek rozptýleniu spôsobeného nízko letiacim lietadlom a skutočnosti, že ľad bol noc predtým použitý počas dvoch hokejových hier (rolba ešte nebola vynájdená)[29]. Osemnásťročný Američan Dick Button završuje nevídaný úspech Severoameričanov na oboch krasokorčuliarskych podujatiach. Získal zlato po tom, čo sa ako prvému v súťaži podaril dvojitý axel. Neskôr, na hrách v roku 1952, Dick Button druhýkrát triumfoval[30]. Jeho víťazstvo prišlo počas najlepších rokov švajčiarskeho majstra sveta Hansa Gerschwilera, ktorý spadol počas voľného štýlu [31]. Napriek svojmu incidentu získal Gerschwiler striebornú medailu[32].

Alpské lyžovanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Erika Mahringer

Alpské lyžovanie malo na týchto hrách olympijský debut [3]. Niektoré súťaže sa organizovali na hrách v roku 1936, ale v St. Moritzi sa bojovalo o tri mužské a tri ženské podujatia. Alpský lyžiar Francúz Henri Oreiller sa stáva športovcom s najväčším počtom medail. Spustil sa z kopca s náskokom viac ako štyri sekundy pred druhým. Táto extravagantná medzera je v olympijských análoch zjavne jedinečná. Zároveň získal druhú zlatú medailu v kombinácii a bronzovú medailu v slalome. Pri kombinovanom zjazde Oreiller predbehol druhého o viac ako päť sekúnd [24]. Je jedným z dvoch športovcov, ktorí získali dve zlaté medaily na hrách v roku 1948 [33], a je tiež jediný, ktorý získal tri medaily. Na druhej strane zlato uniká druhému veľkému francúzskemu lyžiarovi súčasnosti, Jamesovi Couttetovi. Musel sa uspokojiť so striebrom v slalome a bronzom v kombinácii .

V ženských súťažiach dominuje Rakúsko, ktoré získalo päť medailí z deviatich. Trude Beiser-Jochum získava dve medaily: zlato v kombinácii a striebro v pôvode. Dve medaily získala aj Gretchen Fraser z tímu USA: zlato v slalome a striebro v kombinácii [24]. Stáva sa prvou Američankou, ktorá získala olympijský titul v alpskom lyžovaní [34]. Rakúšanka Erika Mahringerová dvakrát získala bronz v slalome a v kombinácii.

Skeleton

[upraviť | upraviť zdroj]

Skeleton sa na olympijských hrách objavil po olympijských hrách v roku 1928, ktoré sa tiež konali v St. Moritzi. Skeleton je formou sánkovania, ktorá sa po prvýkrát objavila v regióne St. Moritz na konci XIX. storočia. [3] John Heaton z tímu USA získava svoju druhú medailu v skeletone. Prvú medailu v tejto disciplíne vyhral pred 20 rokmi, keď mal 19 rokov[30] V súťaži zvíťazil Talian Nino Bibbia. Toto víťazstvo je prvým z jeho 231 úspechov na Cresta Run. Jedna zo zákrut v Cesana Parioli, miesta, kde sa konalo bobovanie, sánkovanie a skeleton v roku 2006 počas zimných olympijských hier v Turíne, je pomenovaná Bibbia[35].

Skoky na lyžiach

[upraviť | upraviť zdroj]

V skokoch na lyžiach dominujú Nóri. Birger Ruud získal zlatú medailu v skokoch na lyžiach na hrách 1932 a 1936. Hry boli pozastavené na dvanásť rokov kvôli druhej svetovej vojne, takže Birger Ruud mal v roku 1948 36 rokov. Zo súťaže odišiel a trénoval nórsky tím. Po príchode na olympiádu sa však rozhodne zúčastniť sa ich poslednýkrát. Napriek niekoľkým rokom mimo tejto disciplíny sa zmocnil striebornej medaily [36][37]. Nór Petter Hugstedt získava zlatú medailu a bronz si berie jeho tímový kolega Thorleif Schjelderup [38] .

Predvádzací šport

[upraviť | upraviť zdroj]

Na hrách v roku 1948 sa bojovalo v dvoch ukážkových športoch. Vojenské hliadkovanie už bolo ukážkovým športom na zimných hrách 1928 a 1936 (po tom, čo sa stali oficiálnymi športmi na prvých hrách v 1924). Skladá sa z kombinácie behu na lyžiach a streľby na terč. Zimný päťboj je zložený z piatich športov: 10 km bežecké preteky, strelecká skúška, zjazd na lyžiach, šerm a jazda na koni [39]. Zimný päťboj sa na tejto olympiáde usporiadava prvý a zároveň poslednýkrát. Zúčastnilo sa ho štrnásť súťažiacich[23].

Tieto dva ukážkové športy (vojenská hliadka a zimný päťboj), ktoré MOV po roku 1948 definitívne nechal stranou, sa o pár rokov neskôr vvinú na zimný biatlon [40].

Záverečný ceremoniál

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenská hliadka sa koná ráno 8. februára. Turnaj v ľadovom hokeji sa končí v rovnaký deň poslednými štyrmi zápasmi. Po medailovom ceremoniáli za hokejový turnaj nasleduje záverečný ceremoniál. Vlajkonosiči dvadsiatich ôsmich zúčastnených krajín idú na olympijský štadión. Olympijská šampiónka v slalome Edi Reinalterová nesie olympijskú vlajku. Keď sa hrá Marche au drapeau, olympijské vlajky sa pomaly sklápajú. Olympijský oheň zhasne a koniec hier ohlási streľba z dela. Predseda Medzinárodného olympijského výboru Sigfrid Edström poďakoval švajčiarskemu organizačnému výboru za dobrú prácu a vyhlásil koniec 5. zimných olympijských hier.

Medailové výsledky

[upraviť | upraviť zdroj]
Medailové umiestnenie
Poradie Krajina Zlato Striebro Bronz Spolu
1. Nórsko Nórsko 4 3 3 10
1. Švédsko Švédsko 4 3 3 10
3. Švajčiarsko Švajčiarsko 3 4 3 10
4. USA Spojené štáty americké 3 4 2 9
5. Francúzsko Francúzsko 2 1 2 5
6. Kanada Kanada 2 0 1 3
7. Rakúsko Rakúsko 1 3 4 8
8. Fínsko Fínsko 1 3 2 6
9. Belgicko Belgicko 1 1 0 2
10. Taliansko Taliansko 1 0 0 1
11. Maďarsko Maďarsko 0 1 0 1
11. Československo Československo 0 1 0 1
13. Veľká Británia Veľká Británia 0 0 2 2

Najúspešnejší športovci

[upraviť | upraviť zdroj]
Poradie Športovec Šport Zlato Striebro Bronz Celkom
1 Francúzsko Henri Oreiller (FRA) Alpské lyžovanie 2 0 1 3
2 Švédsko Martin Lundström (SWE) Beh na lyžiach 2 0 0 2
3 Švédsko Nils Östensson (SWE) 1 1 0 2
Rakúsko Trude Beiser (AUT) Alpské lyžovanie 1 1 0 2
USA Gretchen Fraser (USA) 1 1 0 2
Švédsko Åke Seyffarth (SWE) Rýchlokorčuľovanie 1 1 0 2

Športoviská

[upraviť | upraviť zdroj]
Skokanský mostík Olympiaschanze v St. Moritz.

Na zimnom štadióne St. Moritz sa konal otvárací a záverečný ceremoniál. Používal sa tiež na rýchlokorčuľovanie, krasokorčuľovanie a finále ľadového hokeja [17]. Väčšina hokejových zápasov sa konala na štadiónoch Suvretta a Kulm v St. Moritz. Bobovanie prebiehalo na Bobrunskom olympijskom štadióne. Skeleton sa odohrával na Cresta Run. Štadión Olympia Bobrun bol postavený v roku 1903 a modernizovaný pre hry v roku 1948 a Cresta Run bol postavený v roku 1884. Skoky na lyžiach sa konali na skokanskom mostíku Olympiaschanze v St. Moritzi. Bol postavený v roku 1927 pre olympijské hry 1928 a používal sa až do roku 2006[41]. Na tratiach okolo Piz Nair [42] sa organizovali podujatia v alpskom lyžovaní.

Československá výprava

[upraviť | upraviť zdroj]

Československé farby hájilo 47 reprezentantov, z toho 6 žien. Najväčšieho úspechu dosiahli hokejisti. Ani jeden zápas neprehrali, a len kvôli horšiemu skóre skončili na druhom mieste za Kanadou, s ktorou remízovali. Výborne se prezentovali aj československé krasokorčuliarky - Jiřina Nekolová obsadila štvrté a Ája Vrzáňová piate miesto.

Vedľajšie efekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Saint-Moritz je dnes jedným z najslávnejších cientier zimných športov a dovolenkových stredísk v Alpách. Organizácia mnohých zimných športových podujatí hrala veľkú rolu v reputácii strediska. Po hrách v roku 1948 zažil nárast cestovného ruchu, ktorý v 50. rokoch viedol k stavebnému rozmachu. V priaznivom roku mesto, ktoré má 5 400 obyvateľov, prijme 1,1 million prenocovaní. 70 % návštevníkov prichádza zo zahraničia. Viac ako polovica z 5 300 postelí je v štvor- alebo päťhviezdičkových zariadeniach [43]. Od roku 1930 sa symbolom letoviska stalo slnko, ktoré svieti v priemere 322 dní v roku. V roku 1986 sa názov „Saint-Moritz" stáva prvým menom lokality, ktorá je vo svete chránená zákonom. Táto značka je doplnená sloganom „Top of the World“ [44] .

Niektoré olympijské ihriská vrátane dvoch prírodných ľadových tratí sú stále v prevádzke. Cresta Run, ktorá je vyhradená pre mužských pilotov, bola skonštruovaná v roku 1884 a od tohto dátumu bola každý rok prestavovaná. Prevádzkuje ju britský súkromný klub St. Moritz Tobogganing Club. Olympia Bobrun je v súčasnosti jedinou prírodnou bobovou dráhou na svete a je stále používaná na medzinárodných súťažiach. Od postavenia v roku 1904 sa trať zmenila len minimálne. Iba spodná časť bola upravená tak, aby umožňovala vyššie rýchlosti. Medzinárodná federácia bobov a sánkovania (FIBT) tam viackrát usporiadala majstrovstvá sveta v bobovaní a skeletone. Skokanský mostík Olympiaschanze bol v priebehu rokov niekoľkokrát zväčšený a dosiahol bod K 95 metrov. Jeho stav sa odvtedy zhoršil a v roku 2006 bol uzavretý. Vo výstavbe je nový odrazový mostík [45] .

St. Moritz tiež hostil množstvo pretekov Svetového pohára v alpskom lyžovaní, ako aj majstrovstiev sveta v rokoch 1934, 1974 a 2003. Medzi ďalšie významné udalosti, ktoré sa tam konajú, patria konské dostihy White Turf na zamrznutom jazere St. Moritz, ktoré sa konajú od roku 1907, a Engadinský maratón. Od roku 1967 tu tiež bolo vysokohorské výcvikové stredisko pre športovcov.

Poznámky a odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  2. ↑ Guttmann 2002
  3. ↑ a b c (po anglicky) . Dostupné online.
  4. ↑ Judd 2009
  5. ↑ a b c Findling et Pelle 2004
  6. ↑ Comité olympique suisse 1948
  7. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  8. ↑ Comité olympique suisse 1948
  9. ↑ a b Findling et Pelle 2004
  10. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  11. ↑ Comité olympique suisse 1948
  12. ↑ Comité olympique suisse 1948
  13. ↑ Comité olympique suisse 1948
  14. ↑ Comité olympique suisse 1948
  15. ↑ CANU, Fabien. Pékin 2008. [s.l.] : INSEP-Éditions. Dostupné online. ISBN 978-2-86580-177-0. S. 191–199.
  16. ↑ a b Comité olympique suisse 1948
  17. ↑ a b Comité olympique suisse 1948
  18. ↑ . Dostupné online.
  19. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  20. ↑ Buchanon et Mallon 2006
  21. ↑ Findling et Pelle 2004
  22. ↑ 31. Fréquentation des services administratifs en ligne [online]. dx.doi.org, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online.
  23. ↑ a b Findling et Pelle 2004
  24. ↑ a b c d e (po anglicky) . Dostupné online.
  25. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  26. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  27. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  28. ↑ Sports Reference | Sports Stats, fast, easy, and up-to-date [online]. Sports-Reference.com, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. ↑ Cooper, James Lees, (6 March 1907–9 April 1980), President and Publisher, The Globe and Mail, Toronto, 1963–74; Director, The Globe and Mail Ltd. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  30. ↑ a b Judd 2009
  31. ↑ IGARTUA, José E.. Institut canadien de microreproductions historiques, Notre mémoire en ligne [1],consulté le 25 juin 2001.. Revue d'histoire de l'Amérique française, 2001, roč. 55, čís. 1, s. 158. Dostupné online [cit. 2021-02-09]. ISSN 0035-2357. DOI: 10.7202/005480ar.
  32. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  33. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  34. ↑ . Dostupné online.
  35. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  36. ↑ Judd 2009
  37. ↑ Wright 2001
  38. ↑ Comité olympique suisse 1948
  39. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  40. ↑ . Dostupné online.
  41. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  42. ↑ (po anglicky) . Dostupné online.
  43. ↑ (po nemecky) . Dostupné online.
  44. ↑   PDF . Dostupné online.
  45. ↑ . Dostupné online.

 Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jeux olympiques d'hiver de 1948 na francúzskej Wikipédii.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zimní olympijské hry 1948 na českej Wikipédii.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

[[Kategória:Portál:História/Zapojené články]] [[Kategória:Portál:Šport/Zapojené články]] [[Kategória:Category:Zimné olympijské hry]] [[Kategória:Category:Zimné olympijské hry 1948]] [[Kategória:Category:Šport v 1948]] [[Kategória:Stránky s neskontrolovanými prekladmi]]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Redaktor:Marmat564/Zimné_olympijské_hry_1948&oldid=7158159“