Preskočiť na obsah

Redaktor:MelchiorSK/pieskovisko3

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Toros Roslin
iluminátor a pisár
Aršam Šahinjan, socha Torosa Roslina na hlavnej fasáde Matenadaranu, 1967, Jerevan
Aršam Šahinjan, socha Torosa Roslina na hlavnej fasáde Matenadaranu, 1967, Jerevan
Štát pôsob.Arménske kráľovstvo v Kilikii
Narodenieasi 1210
Úmrtieasi 1270
Národnosťarménska
SúrodenciAnton
Miniatúra zobrazujúca prechod cez Červené more v Maštoc – Rituál (MS č. 2027), 1266; fol. 4v, dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem

Toros Roslin[p 1] (* asi 1210 – † asi 1270) bol stredoveký arménsky iluminátor a pisár, ktorý pôsobil v Arménskom kráľovstve v Kilikii, najmä v skriptóriu pevnosti Hromkla. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov kilíkijskej maliarskej školy, Radí sa k najlepším arménskym miniaturistom 13. storočia, ktorého tvorba sa vyznačuje jemnosťou farieb, klasickým vyobrazím postav a ich odevov, elegantnými líniami a inovatívnou ikonografiou.[8]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Zachovalo sa len niekoľko strohých informácií o Torosovom živote. Pôsobil v skriptóriu pevnosti Hromkla (dnešné Rumkale) na východe Arménskeho kráľovstva v Kilikii,[8] kam bolo v roku 1151 prenesené sídlo katolika Arménskej apoštolskej cirkvi.[9] Pravdepodobne tam získal umelecké vzdelanie od istého majstra Hovhannesa a Kiraka.[2][10] Medzi jeho objednávateľov patril katolikos Konštantín I., členovia kráľovskej rodiny ako Hethum I., jeho manželka Izabela a ich deti, najmä princ Levon III.[2][11] Namaľoval dva portréty posledného menovaného, z ktorých najstarší pochádza z roku 1250 (MS č. 8321; dnes Matenadaran, Jerevan) a druhý z roku 1262 (MS č. 2660; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem), kde je zobrazený Levon III. a jeho manželka Keran de Lampron.[2]

Kolofóny v Roslinových rukopisoch umožňujú historikom čiastočne zrekonštruovať jeho život. V nich sa Toros prejavuje ako kronikár, ktorý zapísal fakty a udalosti svojej doby.[5] Dokonca jednom z nich uviedol meno svojho brata Antona alebo žiadosť pre čitateľov, aby vo svojich modlitbách spomínali mená ich učiteľov.[2] V jeho najstaršom rukopise Zejtunskom evanjeliu z roku 1256 (MS č. 10450; dnes Matenadaran, Jerevan), sa Toros podpísal ako Toros Roslin. Približné dátumy Roslinovho narodenia a úmrtia možno určiť pomocou dátumov jeho rukopisov. V kolofóne Evanjelia z roku 1260 (MS č. 251; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) Toros uviedol že má syna. To znamená, že bol pravdepodobne kňazom, pretože mnísi museli žiť v celibáte. A laikom zrejme nemohol byť, pretože by nebola zverená práca opisovania a iluminovania posvätných kníh.[12] V čase zhotovenia Evanjelia v roku 1265 (MS č. 1965; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) už asi mal Toros svojich vlastných žiakov. Roslinovo meno sa nenachádza v žiadnom rukopise datovanom po roku 1286 a s najväčšou pravdepodobnosťou zomrel v roku 1270.[2] Paradoxne nikto z jeho žiakov a následníkov sa o ňom vo svojich dielach až na jedni výnimku nezmieňuje. Tou výnimkou je prípis sebastijského pisára Mikaela zo 17. storočia, ktorý v miestnom monastieri objavil Evanjelium z roku 1262 od slávneho Torosa Roslina, neskôr ho opisoval.[13]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Toros bol významným predstaviteľom kilíkijskej maliarskej školy. Jeho tvorbu charakterizujú dve hlavné tendencie: nasledovanie konvencií ustanovených jeho predchodcami a prijatie západoeurópskych prvkov, najmä z francúzskej alebo talianskej knižnej maľby. Niektorí autori uvádzajú aj inšpiráciu františkánskou spiritualitou. Toros Roslin obohatil ikonografiu arménskej knižnej maľby zavedením nových motívov, ako napríklad neveriaci Tomáš alebo prechod cez Červené more. Zobrazenie prechodu cez Červené more bolo známe v byzantskej knižnej maľbe, ale v kánone arménskej knižnej maľbe nebol prijatý. Jeho tvorba má spoločné črty s byzantskou knižnou i monumentálnou maľbou, ktoré reinterpretoval v snahe oslobodenia od obmedzujúcich noriem. Toros pridal do tradičného repertoáru s vyobrazením sfíng a sirén nové zoomorfné prvky, ako muži so psími alebo kozími hlavami nesúcimi kvitnúce konáre popri rôznych zvierat, ako sú napríklad papagáje. Tento bestiár používal na prvej strane každého evanjelia, prípadne perikop. Písmena sú vytvorené pomocou ornamentálnych alebo zoomorfných prvkov, ako sú pávy alebo iné tvory.

Hlavnou inováciou Torosa Roslina je oživenie žánru portrétov v súvislosti s eusébiánskymi kánonmi. V Evanjeliu z roku 1262 (MS č. 251; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) je Eusébius z Cézarey a Karpián zastúpení na okrajoch Eusebiovho listu Karpianovi. Okrem toho vytvoril portréty Mojžiša a Jána Krstiteľa. Tento druh ornamentácie je pre eusébiásnke kánony nezvyčajná forma, hoci portréty prorokov sú niekedy prítomné v týchto textoch už v 6. storočí, ako napríklad Rabbulov evanjeliár. Súvislosť portrétov a evanjelií nie je explicitne vyjadrený, ale pravdepodobne odráža vzťah medzi Starým a Novým zákonom, možno aj túžbu arménskych kráľov Kilikie zohrať nejakú rolu pri znovudobytí Jeruzalema. Zároveň vdýchol nový život aj žánru kráľovských portrétov, pričom jeho rukopisy vrátane prvého z týchto portrétov boli venované arménskym panovníkom Kilikie. Jeho miniatúry sa vyznačujú jemnosťou farieb so širokou škálou obohatenou o zlaté pozadie, klasickou proporčnosťou postáv a elegantnými líniami na tvári a odeve postáv. Ľudské postavy sú plné života. Viditeľná je ich premena nálad, čo súvisí s ich obsahovým významom. Z hľadiska umiestnenia v texte prevládajú celostránkové iluminácie, často sú však začlenené do textov v súlade s celkovým plánom diela.

Známych je jeho 7 rukopisov s preukázaným autorstvom. Vznikli v rokoch 1256 – 1268, z ktorých 5 ilustroval osobne Toros Roslin. Iba 4 z nich vlastní Arménsky patriarchát v Jeruzaleme so sídlom v Katedrále svätého Jakuba. Patri medzi ne Evanjelium z roku 1260 (MS č. 251; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem), ktorého objednávateľom bol katolikos Konštantín I. Medzi umelecky najvydarenejšiu miniatúru možno považovať Narodenie Pána. Panna Mária je zobrazená ako sedí na tróne, v rukách drží dieťa Ježiš, a v spodnej časti je zobrazený evanjelista Matúš. Kombinácia týchto dvoch postáv dokazuje dôkladnú oboznámenosť s dobovým umením – námet pôvodne vznikol Konštantínopole v priebehu tzv. Komnénovského obdobia. Ďalšou zaujímavosťou sú postavy Troch kráľov, ktorí sú zobrazení ako Mongolovia. Ďalej Evanjelium z roku 1262 (MS č. 2660; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) vzniklo na objednávku kniežaťa Levona. Evanjelium napísal pisár Avetis v Sis a ilustroval Toros Roslin v Hromkle. Evanjelium z roku 1265 (MS č. 1965; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) bolo zhotovené pre Keran de Lampron, dcéra princa Hethuma IV. Bohoslužobná kniha Maštoc – Rituál z roku 1266 (MS č. 2027; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) vznikla na objednávku biskupa Vartana z Hromkly. Rukopis zhotovil pisár Avetis v Sis a ilustroval Toros Roslin v Hromkle.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Meno Toros Roslin[1] (armén. Թորոս Ռոսլին – Toros Roslin) pravdepodobne nie je úplne arménskeho pôvodu. Takmer vo všetkých rukopisoch Toros pripisuje k svojmu menu prezývku Roslin. V Zejtunskom evanjeliu z roku 1256 sa podpísal ako „Toros zvaný Roslin“. Prvýkrát na to upozornil Mesrop Termovsesjan. Pôvod priezviska sa v 70. – 90. rokoch 20. storočia stal predmetom pozornosti viacerých historikov.[2] V stredovekom Arménsku mohli nosiť prezývky len aristokrati, priezvisko Roslin však medzi nimi nefiguruje. Toros pravdepodobne pochádzal zo zmiešaného arménsko-francúzskeho zväzku. Táto prax bola medzi dobovou šľachtou a mešťanmi pomerne častá, keďže Arménské kráľovstvo v Kilikii úzko spolupracovalo s križiackymi štátmi v Levante.[3] Prípadne sa rodičia Torosa Roslina prisťahovali do Kilikii zo Západu.[4] Podľa arménskeho historika umenia Levona Čowgaszjana pôvod priezviska Roslin súvisí asi s Hernim de Saint-Clair, baróna z Roslinu, ktorý sprevádzal Godefroya z Bouillonu v roku 1096 na križiackej výprave do Jeruzalema. Hypotéza je založená na predpoklade, že podobne ako mnohí poprední križiaci tej doby, aj Henri de St. Clair sa mohol oženiť s Arménkou.[5] Iní autori spájajú pôvod priezviska Roslin so stredohornonemeckým slovom roeslin, čo je v preklade malá ruža.[6][7]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pyramída: encyklopedický časopis moderného človeka. Bratislava : Slovakopress, 1971. Č. 7, s. 213.
  2. ↑ a b c d e f Լ. Ազարյան. ԹՈՐՈՍ Ո–ՈՍԼԻՆ. In: Հայկական սովետական հանրագիտարան. Tom. 4. Է – ԽԱՂԽԱՂ. Երևան : Հայաստանի գիտությունների ազգային ակադեմիա, 1978. S. 208 – 210. (po arménsky)
  3. ↑ DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. Washington, D. C. : Dumbarton Oaks, 1993. ISBN 978-0-8840-2202-2. S. 51. (po anglicky)
  4. ↑ Toros Roslin [online]. Los Angels: J. Paul Getty Museum, [cit. 2025-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ a b CHOOKASZIAN, Levon. Lʼœuvre de Tʼoros Roslin et lʼenluminure byzantine. Revue des études arméniennes (Paris: Sorbonne University), 2001 – 2002, roč. 28, s. 399 – 424. ISSN 0080-2549. (po francúzsky)
  6. ↑ DOWSETT, Charles. Quelques ouvrages récents sur l'art médiéval arménien. Cahiers de civilisation médiévale (Poitiers: Université de Poitiers), 1973, roč. 16, čís. 63, s. 218. (po francúzsky)
  7. ↑ DÉDÉYAN, Gérard. Histoire du peuple arménien. Toulouse : Privat, 2008. ISBN 978-2-7089-6874-5. S. 991. (po francúzsky)
  8. ↑ a b Nonna S. Stepanyan. T‘oros Ṙoslin. In: Encyclopedia of the Middle Ages. Ed. André Vauchez. Vol. 2. M – Z. Cambridge : James Clarke & Co, 2002. ISBN 9780227679319. (po anglicky)
  9. ↑ PARRY, Ken. The Blackwell Companion to Eastern Christianity. Malden : Wiley-Blackwell, 2010. ISBN 978-0-631-23423-4. S. 399. (po anglicky)
  10. ↑ DURAND, Jannic, et al. Armenia sacra – Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle). Paris : Somogy, Musée du Louvre, 2007. ISBN 978-2-7572-0066-7. S. 268. (po francúzsky)
  11. ↑ DER NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. Washington, D. C. : Dumbarton Oaks, 1993. ISBN 978-0-8840-2202-2. S. 51. (po anglicky)
  12. ↑ Հայ մշակույթի նշանավոր գործիչները (V – XVIII դարեր). Ed. Է. Աղայան , Է. Պիվազյան, Հ. Ժամկոչյան. Երեվան : Երևանի Համալսարանի Հրատարակչություն, 1976. S. 323, 329. (po arménsky)
  13. ↑ DER NERSESSIAN, Sirarpie. Armenian Manuscripts in the Freer Gallery of Art. No. 6. Washington, D. C. : Freer Gallery of art, 1963. (Oriental Studies.) S. 90. (po anglicky)

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Redaktor:MelchiorSK/pieskovisko3&oldid=7987226“