Renesančné výtvarné umenie

Renesančné výtvarné umenie prekonáva viazanosť gotického umenia; je obrodením výtvarného umenia v kultúrne vyspelom prostredí Talianska, ktorému poskytla významné podnety, i keď nie výlučne, antická tradícia, na ktorú sa tu, najmä v architektúre, nikdy celkom nezabudlo. Talianska renesancia sa vo vývoji široko diferencuje a premieňa v obdobiach od ranej renesancie (15. storočia) a vrcholnej renesancie (asi do 1520) do neskorého štádia, manierizmu a klasicizmu.

Zdôraznenie ľudských meradiel, záujem o ľudskú osobnosť v zmysle námetovom i ideovom, spojenie vedeckého poznania s výtvarným prejavom, v neskorom období aj subjektívne a spirituálne tendencie, patria k zvlášť významným črtám renesancie. V Taliansku sa novo rozvíja tak sakrálna architektúra všetkých typov (s príznačným záujmom o riešenie centrály okolo 1500), ako aj profánna architektúra na rozdiel od zaalpskej renesancie, kde ide najmä o profánnu architektúru.

Talianska renesančná architektúra

V ranom a vrcholnom období smeruje talianska renesančná architektúra k umiernenosti, harmónii, k používaniu antických poriadkov a tvaroslovia.

Hlavnými majstrami sú: Brunelleschi, Alberti, Bramante, Michelangelo, Palladio, Vignola.

Talianske renesančné sochárstvo

V talianskom sochárstve sa obnovuje akt, ktorého anatómiu vedecky študujú, programovo sa uvoľňuje úzka závislosť od architektúry (napr. jazdecké pomníky, sochy vo voľnom priestore), nové je chápanie sochárskeho náhrobku a portrétne busty.

Hlavnými majstrami sú: Donatello, Verrochio, Michelangelo, G. da Bologna.

Talianske renesančné maliarstvo

Na rozdiel od architektúry a sochárstva maliarstvo nemalo oporu v antickom odkaze, niektoré problémy renesančného maliarstva prednímal už Giotto.

Talianske renesančné maliarstvo vyriešilo konštrukciu priestoru pomocou lineárnej a farebnej perspektívy, novou koncepciou postavy a jej začlenenia do priestoru, v rôznych obdobiach s dôrazom buď na vecné spodobenie skutočnosti, alebo na zložky imaginatívne, vytvorilo nové maliarske odvetvia a námety (zátišie, krajinárstvo, mytologické scény, iluzívne fresky a p.) a techniky (najmä maľovanie olejovými farbami, rozvoj grafiky).

Hlavnými majstrami sú: Masaccio, Botticelli, Mantegna, Leonardo da Vinci, Raffael, Michelangelo, Correggio, Parmigianino, Giorgione, Tizian, Tintoretto, Veronese, El Greco.

Zaalpská renesancia

Druhým ohniskom renesancie bolo Holandsko, najmä v maliarstve (Eyck). V Zaalpí dlho silno pôsobila gotická tradícia, renesancia sem začínala prenikať v poslednej štvrtine 15. storočia, vzniká tu renesancia lokálne zafarbená, v ktorej sa prelínajú talianske vzory a miestne tradície (napr. v Nemecku maliarstvo Dürerovo, v Holandsku Bruegelovo).

Významné strediská manieristického umenia vznikli vo Francúzsku (fontainebleauská škola), v Nemecku (mníchovský dvor), v Čechách (rudolfínske umenie).

Pozri aj

Externé odkazy

Umelecký portál

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.