Preskočiť na obsah

Richard I. (Anglicko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Richard Levie srdce)
Richard I.
anglický kráľ
Richard I.
Narodenie8. september 1157
Oxford, Anglicko
Úmrtie6. apríl 1199 (41 rokov)
Châlus, Francúzsko)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Richard I.

Richard I. Levie srdce (* 8. september 1157[1], Oxford[2], Anglicko – † 6. apríl 1199, Châlus, Francúzsko) bol anglický kráľ od roku 1189. Jeho vojenské úspechy mu získali prezývku Levie srdce (Coeur de Lion, Lion Heart), moslimovia mu hovorili Melek-Ric alebo Malek al-Inkitar – Kráľ Anglicka.[3]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzska výchova

[upraviť | upraviť zdroj]
Francúzsko v roku 1154

Bol tretím synom anglického kráľa Henricha II. a akvitánskej vojvodkyne Eleonóry Akvitánskej.
Nevyrastal v Anglicku, ale v Anjou, centre ríše jeho rodičov. V mladosti bol silne ovplyvnený kultom rytierstva, ktorý si neskôr osvojil. 6. januára 1169 zložil spolu s otcom a bratmi Henrichom a Geoffreyom prísahu vazalskej poslušnosti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII. (prvému manželovi Richardovej matky) za Akvitánsko, lebo anglická kráľovská rodina bola síce suverénnym vládnucim rodom na svojich anglických územiach, ale na územiach, ktoré jej členom patrili vo Francúzsku podliehali francúzskemu kráľovi, ku ktorému mali lénnu povinnosť. V apríli toho roku sa stal formálne akvitánskym vojvodom.

„ ...traja Henrichovi synovia, prvorodený Henrich, Richard z Poitou a Geoffrey z Bretónska sa proti svojmu otcovi vzbúrili a spojili sa s francúzskym kráľom Ľudovítom. To kráľovi pridalo starosti aké do tej doby nepoznal, a jeho synovia mu potom pôsobili bolesť až do poslednej chvíle jeho života... “
– Gerald z Walesu[4]

V roku 1173 spoločne s oboma bratmi povstal proti otcovi, vojvodstvo akvitánske išlo so zbraňou v ruke proti jednému zo svojich dvoch kráľov - Henrichovi II. a podporovalo kráľa druhého - Henricha Mladíka. Vzbúrených potomkov podporila aj kontinentálna šľachta. Anglický kráľ teda naverboval brabantských žoldnierov. Po mnohých násilnostiach na oboch stranách bol v Montlouis v septembri 1174 uzatvorený mier pri ktorom Henrich II. odovzdal synom ich podiel na vláde v určených krajinách.

K ďalšiemu rodinnému nedorozumeniu prišlo roku 1180, kedy Henrich Mladík opäť odišiel na francúzsky dvor. Po jeho náhlej smrti v roku 1183 otec navrhol Richardovi, aby odovzdal Akvitánsko najmladšiemu Jánovi. Richard práve neoplýval ochotou vzdať sa úrodnej zeme v ktorej strávil mladosť a Ján sa preto spoločne s podporou brata Geoffreya pokúsil získať Akvitánsko silou. Spor skončil uzavretím zmieru na konci roku 1184.[5] Richarda podporovala matka, otec stranil najmladšiemu Jánovi a striedavo svoju podporu všetkým kandidátom na trón prejavoval Filip II. August. Keď mu Richard zložil lénnu prísahu za kontinentálne územie a potom sa na stranu francúzskeho kráľa priklonil i Ján, Henrich II. bol už na konci síl. Bol donútený podpísať mierovú dohodu s Filipom a so synmi. Krátko potom v roku 1189 opustený a zradený zomrel bez toho, aby sa s Richardom zmieril.

„ Od Diabla sme prišli a k Diablovi sa vrátime... “
– Richard Levie srdce[6]

Križiacka výprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Tretia križiacka výprava
Súboj Richarda so Saladinom (dobová miniatúra)

Richard bol korunovaný za anglického kráľa 3. septembra 1189 vo Westminsterskom opátstve[2]. Krátko potom, 11. decembra, vytiahol Richard spoločne so svojim spojencom, francúzskym kráľom Filipom, na križiacku výpravu do Svätej zeme. 7. augusta 1190 vyplával z Marseille a 24. septembra sa stretol s Filipom na Sicílii[1]. Nepriaznivé počasie im nedovolilo pokračovať v ceste do Svätej zeme, rozhodli sa preto prezimovať na mieste. Už tu sa však objavili prvé spory, keď sa Filip zamiloval do Richardovej sestry Jany, vdovy po sicílskom kráľovi. Richard odmietal túto lásku akceptovať, a preto Filip čoskoro Sicíliu opustil. Francúzskeho kráľa na ostrove vystriedala Richardova matka Eleonóra, ktorá mu priviezla budúcu manželku – navarrskú princeznú Berengariu.

Richard mal tridsaťdva rokov a podľa súčasníkov bol svetlovlasý, prchký, veľmi vysoký (196 cm)[7] a napriek svojmu veku nebol dosiaľ ženatý. Dodnes sa spochybňuje jeho sexuálna orientácia[8]. Slovami Richardovho súčasníka:

„ Richardove záujmy nesmerovali k manželstvu...[9] “

V apríli 1191 vyplával Richard na Cyprus, kde sa 12. mája s Berrengáriou oženil. Potom sa novomanželia vydali do Svätej zeme. Tu sa Richardovi podarilo poraziť dovtedy neporazeného Saladina a rozhodol, kto je právoplatným kráľom Jeruzalema. Porazenému Guyovi z Lusignanu navrhol, aby sa stal kráľom Cypru. Po dobytí Akka dal chladnokrvne povraždiť takmer 2 600 zajatcov.

„ Priviedli teda moslimských zajatcov ktorým Boh na onen deň určil mučenícku smrť, viac než tri tisíc porazených vojakov, a vrhli sa na nich ako jeden muž. Chladnokrvne ich pobili ranami mečom a kopijou. Naše predsunuté pozície oznámili Saladinovi, že nepriateľ postúpil vpred a on im poslal posily. To všetko však až potom, čo došlo k zmieňovanému masakru. Moslimovia na nepriateľa zaútočili ihneď potom, čo sa o vraždení dozvedeli. Zranení padali na oboch stranách a boj stále silil kým bojovníkov nezahalila noc. Nasledujúceho rána sa chceli moslimovia presvedčiť o tom čo sa udialo, a našli svojich druhov mučeníkov tam, kde boli pobití. “
– Bahá’-ad-Dín[10]
„ Po obsadení mesta nariadil kráľ Angličanov vztýčiť víťazné koruhve svojho vojska na vežiach a takto si privlastniť všetku slávu. A keď prechádzal mestom, ktoré dal vyzdobiť svojimi zástavami, tu rozpoznal, že jedno znamenie nie je jeho a opýtal sa komu patrí. A keď sa mu dostalo odpovede, že patrí Leopoldovi, vojvodovi Rakúšanov, a keď sa uistil, že tento obsadil jednu z mestských štvrtí, prepadol hroznému hnevu a nariadil zraziť onú koruhvu z veže do blata. Okrem toho vojvodu bezdôvodne urazil mnohými hanlivými slovami a iným vzal spoločným úsilím nadobudnutú korisť, ktorú rozdelil len medzi svojich, a tak na seba privolal hnev mnohých... “
– Oto zo Sv. Blažeja[11]

Po úspešnej bitke pri Arsufe sa Richard takmer rok snažil so Saladinom vyjednávať. V lete 1192 dobyl Jaffu. Konečná dohoda so Saladinom bola potvrdená 2. septembra 1192 a zahŕňala päťročné prímerie, križiacke dŕžavy na palestínskom pobreží od Bejrútu po Jaffu a prístupnosť Jeruzalema pre kresťanských pútnikov z Európy.[12] Potom sa vydal na spiatočnú cestu do Európy.

Rakúske väzenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Richardov náhrobok (Katedrála Notre-Dame, Rouen)

Pri návrate z výpravy ho na Vianoce 1192 zajal neďaleko Viedne babenbergský vojvoda a vládca Rakúska a Štajerska Leopold V., ktorý mal s Richardom spory už z doby, kedy v Svätej zemi spoločne dobyli mesto Akko. Pri tejto výprave prišlo k ostrým sporom o to, či sú koruhvy Leopolda V. svojim významom rovnocenné koruhvám Richarda I. Pravým dôvodom vzájomnej nevraživosti však bol skôr spôsob delenia koristi. Teraz mal však Leopold V. Richarda pevne v rukách a požadoval za neho vysoké výkupné. V pozadí Richardovho zajatia však stáli v skutočnosti iní ľudia – cisár Henrich VI. a francúzsky kráľ Filip II.. Leopold bol len prostredník a ako verný vazal cisára len plnil jeho rozkazy.

6. januára 1193 sa Henrich VI. v Regensburgu stretol so svojim vznešeným zajatcom. Vo februári 1193 bolo dohodnuté, že Richard dá za svoje prepustenie cisárovi 100 000 hrivien striebra a polovicu z tejto sumy dostane Leopold Babengberský ako veno Eleonóry Anglickej, ktorá sa vydá za jeho syna.[13] Zároveň anglický kráľ sľúbil prepustenie svojich cyperských zajatcov, Izáka Komnena a jeho dcéry, príbuzných rakúskeho vojvodu.[13] V definitívnej dohode spísanej v júni 1193 vo Wormse bol Richardov sľub, že do siedmich mesiacov od svojho prepustenia pošle svoju neter Eleonóru synovi rakúskeho vojvodu, aby sa s ňou oženil. Ak by sa mu nevesta nepáčila, bude Richard sľubu zbavený.[14]

Vládu v Anglicku medzitým riadil Richardov brat Ján Bezzemok (neskorší kráľ), podporovaný francúzskym kráľom Filipom II. Po prepustení, vo februári 1194 sa Richard pustil do vojny proti Filipovi II. Ten bol s hroziacou situáciou asi dobre oboznámený, keď po Richardovom prepustení povedal Jánovi Bezzemkovi:

„ Dajte si pozor, diabol je pustený z reťaze...[15] “

Opäť išlo o udržanie anglických lén na území francúzskeho kráľovstva.

Do doby, kedy bol Richard v zajatí, je tiež zasadená legenda o slávnom anglickom zbojníkovi Robinovi Hoodovi.

Vojna s Francúzskom a Richardova smrť

[upraviť | upraviť zdroj]
Richardova smrť pri hrade Châlus (dobová miniatúra)

Vojna sa vyvíjala priaznivejšie pre anglickú stranu. V januári 1199 Filip dokonca musel začať rokovanie o mieri. Následná dohoda vydávala do rúk Angličanov rad oporných bodov v Normandii a Vexine, ktorých sa predtým zmocnili Kapetovci. Jej realizácii však zabránila Richardova smrť, ktorú spôsobilo poranenie šípom vo vojne s miestogrófom z Limoges pri obliehaní hradu Châlus (v dnešnom departemente Haute-Vienne, 35 km juhozápadne od Limoges). Richard bol zranený 26. marca, po lekárskom zákroku, kedy sa chirurg snažil šíp z chrbtice vybrať, ho začala sužovať horúčka a infekcia.[16] Umierajúci Richard stačil včas vyrozumieť svoju matku, ktorá žila v kláštore Fontevrault a 6. apríla jej zomrel v náručí.[17] Richardovo srdce bolo pochované v Katedrála Notre-Dame v Rouene, telo v opátskom kostole vo Fontevrault[8] a vnútornosti na hrade Chalus.[17]

Podľa názoru historikov bol Richard veľmi statočný a zdatný rytier, avšak úplne mu chýbali vladárske schopnosti jeho otca a čiastočne i vojvodcovské kvality. Svoj prídomok – Levie srdce – nezískal ako ocenenie svojich udatných činov, ako by sa mohlo zdať, ale bol mu pridelený až po jeho smrti.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b FLORI, Jean. Richard the Lionheart: Knight and King. Edinburgh : Edinburgh University Press, 1999. ISBN 978-0-7486-2047-0. (anglický)
  2. ↑ a b GILLINGHAM, John. Richard I. London : Yale University Press, 1999. ISBN 0-300-09404-3. (anglicky)
  3. ↑ MAALOUF, Amin. L'impossible rencontre", in J'ai lu, Les Croisades vues par les Arabes. [s.l.] : [s.n.], 1984. ISBN 2-290-11916-4. (francúzsky)
  4. ↑ Z WALESU, Gerald. Putování Walesem/Popis Walesu. Praha : Argo, 2008. Ďalej len Putování Walesem. ISBN 978-80-257-0102-7.
  5. ↑ OBERMEIER, Siegfried. Richard Lví srdce : král, rytíř, dobrodruh. Praha : [s.n.], 1999. ISBN 80-7202-481-7. S. 37-38.
  6. ↑ HASKINS, Charles Homer. Normani v evropských dějinách. Jihlava : H+H, 2008. ISBN 978-80-7319-071-2. S. 126.
  7. ↑ BREWER, Clifford. The Death of Kings. London : Abson Books, 2000. ISBN 978-0-902920-99-6. (anglický)
  8. ↑ a b FLORI, Jean. Richard Coeur de Lion: le roi-chevalier. Paris : Biographie Payot, 1999. ISBN 978-2-228-89272-8. (francúzsky)
  9. ↑ BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. ISBN 80-200-0512-9. S. 154.
  10. ↑ GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. 336 s. ISBN 978-80-257-0333-5. S. 203–204.
  11. ↑ VEBER, Václav, a kol. Dějiny Rakouska. 1. doplnené a aktualizované. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2009. Ďalej len Dějiny Rakouska. ISBN 978-80-7106-239-4. S. 98–99.
  12. ↑ HROCHOVÁ, Věra. Křižáci v Levantě. Praha : Mladá fronta, 1975.
  13. ↑ a b KRISCHKE, Helena. Richard Lví srdce - mezi legendou a skutečností. Historický obzor, 2007, roč. 18, čís. 9/10, s. 205. Ďalej len Mezi legendou a skutečností. ISSN 1210-6097.
  14. ↑ OBERMEIER, Siegfried. Richard Lví srdce: král, rytíř, dobrodruh. Praha : Ikar, 1999. ISBN 80-7202-481-7.
  15. ↑ FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. S. 56. (česky)
  16. ↑ OBERMEIER, Siegfried. Richard Lví srdce: král, rytíř, dobrodruh. Praha : Ikar, 1999. ISBN 80-7202-481-7.
  17. ↑ a b Obermaier, str. 207

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
  • FLORI, Jean. Richard Coeur de lion : le roi-chevalier. Paris : Payot & Rivages, 1999. 597 s. ISBN 2-228-89272-6. (francúzsky)
  • KRISCHKE, Helena. Pád anjouovského impéria. část I. Historický obzor, 2004, roč. 15, čís. 3/4, s. 58-65. ISSN 1210-6097.
  • KRISCHKE, Helena. Richard Lví srdce - mezi legendou a skutečností. Historický obzor, 2007, roč. 18, čís. 9/10, s. 194-210. ISSN 1210-6097.
  • NICOLLE, David. Třetí křížová výprava 1191 : Richard Lví srdce, Saladin a zápas o Jeruzalém. Praha : Grada, 2008. ISBN 978-80-247-2382-2.
  • OBERMEIER, Siegfried. Richard Lví srdce: král, rytíř, dobrodruh. Praha : Ikar, 1999. 239 s. ISBN 80-7202-481-7.
  • PERNOUDOVÁ, Régine. Richard Coeur de Lion. Paris : Fayard, 1988. 312 s. ISBN 2-21301737-9. (francúzsky)
  • RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 3, The kingdom of Acre and the later crusades. London ; New-York ; Toronto : Penguin Books, 1990. 529 s. ISBN 0-14-013705-X. (anglicky)
  • TATE, Georges. Křižáci v Orientu. Praha : Slovart, 1996. 192 s. ISBN 80-85871-15-7.
  • TYERMAN. Svaté války : dějiny křížových výprav. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 926 s. ISBN 978-80-7422-091-3.
  • WOLFF, Robert L.; HAZARD, Harry W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 2, The later Crusades, 1189-1311. [s.l.] : University of Wisconsin Press, 1969. 871 s. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Richard I. Lví srdce na českej Wikipédii.



Richard I.
Vladárske tituly
Predchodca
Henrich II. 		kráľ Anglicka
6. júl 1189 – 6. apríl 1199 		Nástupca
Ján I.


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Richard_I._(Anglicko)&oldid=7663788“