Viliam III. Oranžský

	Viliam III. Oranžský
	Kráľ Anglicka, Írska a Škótska
Panovanie
Panovanie	13. február 1689 – 8. marec 1702
Korunovácia	11. apríl 1689
Predchodca	Jakub II.
Nástupca	Anna Stuartová
Biografické údaje
Narodenie	14. november 1650; Haag, Holandsko
Úmrtie	8. marec 1702 (51 rokov); Londýn, Spojené kráľovstvo
Pochovanie	Westminsterské opátstvo
Rodina
Manželka	Mária II.
Otec	Viliam II. Oranžský
Matka	Mária Henrietta Stuartová
Odkazy
	Viliam III. Oranžský; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Viliam III. Oranžský (* 14. november 1650, Haag, Holandsko – † 8. marec 1702, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol holandský aristokrat a protestantský princ Holandska od svojho narodenia. Od roku 1672 bol miestodržiteľom Holandska a od roku 1689 bol kráľom Anglicka, Írska a Škótska.

Miestodržiteľ

Narodil sa osem dní po smrti svojho otca Viliama II. Oranžského a preto hneď po narodení získal titul oranžského princa, ktorý zároveň zabezpečoval post miestodržiteľa v holandských provinciách. Jeho matka Mária, anglická princezná, o neho nejavila príliš záujem, zdržiavala sa väčšinou vo Francúzsku.
O Viliama sa starali rôzni opatrovníci. Kazateľ Cornelis Trigland v ňom vypestoval silnú kalvinistickú vieru. Na jeho vzdelávaní sa podieľal aj fyzik Christiaan Huygens. Od roku 1659 navštevoval univerzitu v Leidene. Nebavilo ho štúdium filozofie a literatúry, zaujímal sa však o umenie, najmä maliarstvo a architektúru, ktoré v tom období v Holandsku prekvitali.^{[chýba zdroj]}

Matka ho tesne pred svojou smrťou zverila do opatery jeho strýkovi, anglickému kráľovi Karolovi II., aby získal zručnosti potrebné pre vládnutie. Karol však začal zasahovať do holandských záležitostí, žiadal najmä zlepšenie postavenia svojho synovca. Spory sa prehĺbili počas anglicko-holandských vojen. Výsledkom týchto vojen bola aj dohoda vo Westminsteri roku 1654, ktorá okrem iného odobrala rodu z Orange titul miestodržiteľa. Viliam bol vymenovaný za generála a mal sa stať aj miestodržiteľom. Moc mal však v rukách Johan de Witt, ktorý vydal edikt podľa ktorého generál nemohol zastávať post miestodržiteľa v žiadnej z provincií. Tieto neskôr sami zrušili post miestodržiteľa a museli odsúhlasiť platnosť ediktu. No keďže Viliam ako hlavný vojenský veliteľ mohol predstavovať nebezpečenstvo, de Witt sa rozhodol menovať ho za člena štátnej rady. V provincii Zéland získal Viliam post najmocnejšieho šľachtica, čo sa de Wittovi samozrejme nepáčilo. Viliam sa neskôr viackrát stretol so svojim strýkom Karolom II. Ale z ich dohôd o dosadení Viliama na post miestodržiteľa napokon zišlo. Jeho moc však narastala, získaval významné pozície aj v ostatných provinciách. Roku 1672 bolo Holandsko napadnuté Francúzmi. Tí postupne zabrali niektoré provincie. Francúzi žiadali peniaze. Viliam bol okamžite uznaný ako miestodržiteľ. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mu však ponúkol oficiálny titul princa ak kapituluje. Viliam odmietol a zastavil postup francúzskej armády. Karol II. poslal Viliamovi list podľa ktorého mieru medzi obomi krajinami stál v ceste de Wittov vplyv nad provinciami. Viliam žiadal strýka o pomoc pri získaní titulu princa a za to mu ponúkol kolónie, no Karol II. nahnevaný odmietol a podozrieval ho, že tajne rokuje s predstaviteľmi “Whigs”. De Witt už nebol schopný zastávať svoju funkciu, neskôr bol zavraždený. Viliam sa stal generálom-admirálom celého Holandska a v provinciách nahradil 130 správcov svojimi stúpencami. Ďalej pokračoval v bojoch proti Francúzsku a Anglicku, dokonca uzavrel spojenectvo so Španielskom. Nakoniec dosiahol úspech, Utrechtskou dohodou v roku 1674 ukončil spory s Karolom II. a francúzska armáda sa tiež stiahla z väčšiny územia okrem provincie Maastricht. 26. apríla 1674 mu bol definitívne priznaný dedičný titul miestodržiteľa.

Anglický trón

Roku 1677 sa oženil s Máriou, dcérou neskoršieho anglického kráľa Jakuba II. Toto manželstvo posilnilo jeho moc a získal aj právo nárokovať si anglický trón. Karol II. aj uvažoval o jeho nástupníctve, aby zabránil nástupu svojho katolíckeho brata Jakuba. Roku 1685 Karol II. zomrel a kráľom sa stal Jakub II. Anglickí protestanti s ním nesúhlasili, rovnako ani s jeho katolíckou manželkou Máriou Beatrix d´Este z Modeny. Viliam najskôr váhal s inváziou. Bál sa totiž konfliktu s Francúzmi. Mal pocit, že Ľudovít XIV. sa nevzdal myšlienky o ovládnutí Holandska.^{[chýba zdroj]} No keď sa Jakubovi narodil syn, ktorý by po ňom dedil trón, protestanti sami pozvali Viliama. Proti Jakubovi sa postavilo aj sedem biskupov, ktorým sa nepáčili jeho praktiky zavádzané do cirkvi. Viliam pristál na juhozápade Anglicka 5. novembra 1688. Jakubova podpora začala klesať. Protestantskí vojenskí velitelia a šľachtici sa okamžite pridali na stranu útočníkov. Jakub sa pokúšal o odpor, no nakoniec rezignoval. Ušiel do Francúzska a už nikdy sa nevrátil. Viliam ešte nemal úplnú istotu vo svojom nástupníctve. Trón mal patriť jeho manželke Márii, dcére Jakuba II. Viliam chcel ostať kráľom aj po jej prípadnej smrti, nielen počas jej života, ako navrhovala toryovská strana. Mária s návrhom tiež nesúhlasila, lebo ostala verná manželovi. Parlament V roku 1689 vydal deklaráciu, kde po zosadení Jakuba II. trón pridelil Márii a jej manželovi. Korunovaní boli v opátstve vo Westminsteri londýnskym biskupom. Arcibiskup z Canterbury nesúhlasil s Jakubovým odstránením. Neskôr ich uznal aj škótsky parlament za vládcov.

Vláda

Viliam v roku 1689 vydal zákon o tolerancii, ktorý zrovnoprávňoval viaceré protestantské cirkvi, katolíkov sa však netýkal. Ďalej vydal zákon, ktorý posilňoval pozíciu parlamentu. Kráľ nemohol svojvoľne zvyšovať dane, držať armádu, trestať členov oboch snemovní a pod. Takisto riešil otázku nástupníctva. Po smrti buď Márie alebo jeho, mal ďalej vládnuť ten druhý. Po nich mal trón pripadnúť princeznej Anne, Máriinej sestre. Anglicko sa stalo členom Augsburskej aliancie. Aj keď väčšina Anglicka ho uznávala, v Škótsku a Írsku sa stretol s odporom. Podporovatelia Jakuba II. jakobiti organizovali viacero povstaní. No Viliamovi sa ich podarilo potlačiť a vinníkov potrestať. Boje v Írsku trvali o čosi dlhšie, lebo tamojším obyvateľom pomáhali Francúzi a spojencov tam hľadal aj zosadený Jakub II. Medzitým bola augsburská aliancia oslabená a Viliam stratil niektoré územia v španielskom Nizozemsku. Mária zomrela roku 1694. Viliam oplakával jej stratu napriek tomu, že ju podvádzal a mal viacero mileniek. Konvertoval na anglikánske vyznanie, čím jeho popularita klesla. Roku 1696 sa ho pokúsili zavraždiť jakobiti, ale neuspeli. Ľudovít XIV. prestal podporovať Jakuba a po skončení vojny s augsburskou alianciou uznal Viliama ako anglického kráľa. Na sklonku vlády sa Viliam nechal zatiahnuť do vojny o španielske dedičstvo. Bál sa, aby na španielsky trón po smrti Karola II. nezasadol jeden z jeho najväčších konkurentov, francúzsky kráľ alebo cisár Svätej ríše Rímskej. Viedlo by to k porušeniu rovnováhy medzi mocou jednotlivých štátov v Európe. Vojne predchádzali dohody medzi panovníkmi o rozdelení španielskeho územia. Karol II. trón zanechal Filipovi, vnukovi Ľudovíta XIV. Ten uzavrel spojenectvo s Viliamom, keď uznal Jakuba, syna Jakuba II. ako následníka anglického trónu. Práve táto otázka trápila Viliama. On nemal potomka a taktiež ani deti princeznej Anny sa nedožili dospelosti. Roku 1701 bol vydaný zákon, podľa ktorého po Anninej smrti koruna pripadne vnučke Jakuba I. Žofii a jej potomkom. Žofia bola vydatá za vojvodu z Hannoveru. Tento zákon vstúpil do platnosti v Anglicku, ale nie v Škótsku.^{[chýba zdroj]}

Viliam III. zomrel na zápal pľúc. Pochovaný bol vedľa svojej manželky vo Westminsterskom opátstve.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Viliam III. Oranžský

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wilhelm III. (England) na nemeckej Wikipédii.

Vladárske tituly
Viliam III. Oranžský
Predchodca Jakub II.	Kráľ Anglicka 13. február 1689 – 8. marec 1702	Nástupca Anna