Rudolf Ferko
| Rudolf Ferko | |
| slovenský filmový kameraman, režisér a spisovateľ | |
| Narodenie | 17. apríl 1933 (91 rokov) Prešov, Česko-Slovensko |
|---|---|
| Národnosť | slovenská |
Rudolf Ferko (* 17. apríl 1933, Prešov) je slovenský filmový kameraman, režisér a spisovateľ.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Rudolf Ferko vyštudoval prešovské gymnázium. Už počas štúdia na strednej škole náruživo kreslil. Stal sa tu vášnivým fotografom a bol členom redakcie skautského mládežníckeho časopisu. Na strednej škole sa zoznámil s Jirkom Ostermannom, Miloslavom Urbanom, alebo Štefanom Kamenickým. Na Barrandove absolvoval povinnú školskú prax a bol svedkom nakrúcania filmu Císařův pekař a pekařův císař (r. Martin Frič, 1951). Študoval na vyššej filmovej škole v Prahe a absolvoval ju v roku 1954. Po škole odišiel pracovať do Spravodajského filmu v Bratislave, v ktorom zotrval vyše 40 rokov. Pracoval tu ako kameraman a režisér. Zaujímal sa o architektúru. Bol vášnivým cestovateľom. Po rozpade filmovej tvorby počiatkom deväťdesiatych rokov si založil vlastnú firmu na výrobu filmov, ktorá fungovala tri roky.
Spravodajský film
[upraviť | upraviť zdroj]Pôsobil tu od polovice päťdesiatych rokov do konca rokov osemdesiatych, čiže vyše 40 rokov, ako kameraman a patril medzi najúspešnejších tvorcov filmových Týždenníkov. V Spravodajskom filme mal vyčlenené nasledovné sféry. Výtvarníctvo, školstvo, kultúra, zdravotníctvo, príroda a architektúra. Nakrúcal tu aj musilky, čo boli reportáže o žatvách. V roku 1971 sa začal venovať réžii. Ako kameraman pracoval v Spravodajskom filme s režisérmi ako Rudolf Urc (Človek z Málinca, 1959; V mene života, 1960; Nedokončená kronika, 1967 a i.), Milan Černák (Bližšie k hviezdam, 1960; O pohár národov, 1960 a i.), Vladimír Kubenko (ČSSR – Škótsko, 1961; Insitné umenie, 1966; Stretnutie s Tunisom, 1967 a i.), Ladislav Kudelka (Dnešok slovenského filmu, 1965; Koľko ich je?, 1965; Čierna a červená, 1967; Dvanásť storočí umenia, 1967; Akí sme, 1968; Žijú v palácoch, 1968; Bôle a nádeje, 1969; Bratislavský hrad, 1970 a i.). Bol režisérom snímok Deň v Alma Ate (1971), Čo o nich nevieme (1973), Afrika ´77 (1977), Než nastanú dažde (1978), Saharské memento (1981), Film o filme (1986) a ďalších. Ako kameraman nasnímal od 700 do 1000 filmov a šotov.[1]
Charakteristika tvorby a spôsob práce
[upraviť | upraviť zdroj]Vďaka stredoškolským koníčkom, kresleniu a fotografovaniu, sa neskôr ako kameraman sústredil na výtvarnú zložku práce s kamerou. Rudolf Ferko si zábery rozkresľoval vopred, podobne, ako napríklad Juraj Jakubisko. Ovplyvnila ho sovietska filmová avantgarda. V Spravodajskom filme pracoval s kamerami Arriflex, alebo Bell Howell. V Žurnály točil filmy podľa presne stanovenej metráže. Jeho práca s kamerou bola pocitová, vnútorná, subjektívna. Často musel s kamerou behať, plaziť sa, skákať, ale aj ísť do vody, na rozdiel od väčšiny kameramanov, preferujúcich statickú kameru. Strihač Maximilián Remeň jeho zábery spájal dynamickými strihmi. Rudolf Ferko sa zaujímal o architektúru a výsledkom boli filmy o parížskom sídlisku La Défense, ktoré sa mu podarilo kontrapunkticky zobraziť k našim šedivým sídliskám. Svoj cit pre architektúru a zachytenie atmosféry využil aj pri natáčaní temnejších zákutí Prahy, kde chcel vyjadriť jej všednejšiu tvár. So záujmom o architektúru súvisí aj kritický film o kultúrnych domoch. Venoval sa aj kritickým dokumentom. Napríklad dokument o nemocnici v Čadci, dokument o chudobných maloroľníkoch na Kopaniciach pri Trenčíne, umierajúcich od hladu. Dôležitým v jeho kariére bol film Čierne dni (1968, r. L. Kudelka), kde zúročil svoje takmer až akrobatické spôsoby nakrúcania. Od 21. augusta 1968 tri až štyri dni točil kamerou po uliciach v ruke a nakrúcal. Udalosti točil veľkými, nepraktickými Ariflexkami. Kráčal za ľuďmi a točil tak, aby ho nebolo vidno. Ľudia ho kryli. Tieto zábery sa objavili potom vo filme Čierne dni. Točil po izbách v bytoch, alebo na strechách. Točil aj preoblečený za sedliaka. Mal mikrobus značky Barkas, ktorý potiahol čiernou plachtou na zadnej strane auta, urobil doňho diery a cez ne točil. Priložil k nim optiku na čisté sklá a mohol snímať tak, aby ho nikto nevidel. Materiál sa ihneď posielal do Viedne a odvysielal v tamojšej televízii.[2]
Výber z tvorby
[upraviť | upraviť zdroj]Kameramanská filmografia
[upraviť | upraviť zdroj]réžia Rudolf Urc
- Človek z Málinca (1959)
- V mene života (1960)
- Nedokončená kronika (1967)
réžia Milan Černák
- Bližšie k hviezdam (1960)
- O pohár národov (1960)
réžia Vladimír Kubenko
- ČSSR – Škótsko (1961)
- Insitné umenie (1966)
- Stretnutie s Tunisom (1967)
réžia Ladislav Kudelka
- Dnešok slovenského filmu (1965)
- Koľko ich je ? (1965)
- Čierna a červená (1967)
- Dvanásť storočí umenia (1967)
- Akí sme (1968)
- Žijú v palácoch (1968)
- Bôle a nádeje (1969)
- Bratislavský hrad (1970)
réžia Štefan Orth
- Jubileum pórobetónu (1971)
- Kde ani čary nepomôžu (1965)
Iné spolupráce
- Byt (r. Vladimír Čech, 1960)
- Mimoškolské vzdelanie (r. Štefan Kamenický, 1965)
- Naváranie valcov (r. Štefan Bujna, 1962)
- Nešťastie chodí po cestách (r. Michal Rábek, 1966)
- Ostrov slobody (r. Emil Fornay, 1978)
Režisérska filmografia
[upraviť | upraviť zdroj]- Deň v Alma Ate (1971)
- Aká si architektúra naša (1973)
- Sonda (1973)
- Čo o nich nevieme (1973)
- Afrika ´77 (1977)
- Než nastanú dažde (1977)
- Saharské memento (1981)
- Obetónovaný oceľový skelet (1981)
- Film o filme (1986)
- 30. máj slobody (1975)
- Roky tradícií roky rozvoja (1982)
Spisovateľská tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]- Takmer desať, ba aj viac miliónov... (Grafias multimedia, 2004)
- Príbehy pravdivé i vymyslené (elektronicky 2014)