Rudolf von Jhering
Rudolf von Jhering | |
nemecký právny vedec, filozof, metodológ, právny civilista a romanista, univerzitný profesor | |
Osobné informácie | |
---|---|
Narodenie | 22. august 1818 |
Aurich, Hanoverské kráľovstvo | |
Úmrtie | 17. september 1892 (74 rokov) |
Göttingen, Nemecké cisárstvo | |
Národnosť | nemecká |
Alma mater | Humboldt-Universität zu Berlin a ďalšie |
Zamestnanie | univerzitný profesor |
Rodičia | Georg Albrecht (1779 – 1825) a Anna Maria (1792 – 1861)[1] |
Manželka | 1. Helene Hoffmannová (1824 – 48) 2. Ida Frölichová (1826 – 67) 3. Luise Wildersová (* 1840) |
Deti | Albrecht von Jhering (1856 – 1924), Hermann von Jhering (1850 – 1930), Helene a ďalší[1] |
Dielo | |
Žánre | právnická literatúra |
Obdobie | 19. storočie |
Témy | rímske právo, nemecké právo, právna veda, právna filozofia a metodológia |
Literárne hnutie | nemecká pandektistika |
Významné práce | Der Geist des römischen Rechts auf den verschiedenen Stufen seiner Entwicklung. 4 Bde. (Leipzig, 1852 – 1865), Der Kampf ums Recht (Wien, 1872), Der Zweck im Recht (Leipzig, Bd. 1: 1877, Bd. 2: 1883), Culpa in contrahendo oder Schadensersatz bei nichtigen oder nicht zur Perfection gelangten Verträgen. In: Jahrbücher für die Dogmatik des heutigen römischen und deutschen Privatrechts. Bd. 4, 1861 |
Ovplyvnený | |
Ovplyvnil |
|
Odkazy | |
Rudolf von Jhering (multimediálne súbory na commons) | |
Rudolf von Jhering (písané aj ako Rudolf von Ihering[1], celým menom: Caspar Rudolph Ritter von Jhering; * 22. august 1818, Aurich, Hanoverské kráľovstvo – 17. september 1892, Göttingen, Nemecké cisárstvo)[1][2] bol nemecký právnik, právny vedec, filozof, metodológ, právny civilista a romanista – „jeden z najbrilantnejších predstaviteľov nemeckého pandektového učenia“[3].
Jhering mal prelomový význam pre nemeckú súkromnoprávnu dogmatiku a v odborných kruhoch dosiahol takmer celosvetový vplyv. Ako máloktorý iný právnik svojej doby sa Jhering tešil neustálemu vedeckému záujmu v 19. aj v 20. storočí[3][4], keď mu boli prejavované na jednej strane trpké odmietanie a na druhej až náboženská úcta.[3]
Niekedy býva nazývaný aj otcom sociologickej jurisprudencie.[2] Rozvinul filozofiu sociálneho utilitarizmu, ktorá sa v zdôrazňovaní potrieb spoločnosti odlišovala od individualistického prístupu anglického utilitárneho filozofa Jeremyho Benthama.[2][1] V civilistike patrí medzi jeho najznámejšie prínos rozpracovanie konštruktu predzmluvnej zodpovednosti (culpa in contrahendo).[3]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v roku 1818 v Aurichu v Hanoveri do frízskej šľachtickej rodiny[4] s dlhou právnickou tradíciou.[1][2] Študoval v Heidelbergu, Mníchove, Göttingene a Berlíne.[5] Práve v Berlíne, kde boli jeho učiteľmi Georg Friedrich Puchta a Adolf Friedrich Rudorff[4], sa v roku 1843 habilitoval. V roku 1845 sa stal profesorom v Bazileji, v roku 1846 v Rostocku, v roku 1848 v Kieli, v roku 1852 v Gießene. V Gießene sa Jhering pokúsil vstúpiť do politiky a kandidoval (1866) do Ríšskeho snemu Severonemeckej konfederácie. Voľby však prehral.[4] V roku 1868 bol pozvaný, aby pôsobil na univerzite vo Viedni. V hlavnom meste Rakúsko-Uhorska zožal Jhering veľký úspech a bol Františkom Jozefom povýšený do šľachtického stavu. Naposledy pôsobil od roku 1872 v Göttingene. Jeho raná tvorba bola výrazne ovplyvnená jeho učiteľom Puchtom. Zapôsobila na neho aj Hegelova idealistická filozofia dejín, takže jeho vzťah k Savignyho historickoprávnej škole zostal od začiatku dosť vzdialený.[3] Zomrel v roku 1892 v Göttingene.[2] Pochovaný je na mestskom cintoríne v Göttingene.[4]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Jhering bol veľkým dogmatikom a právnym metodológom, ktorý sa počas života nebál razantne meniť svoje postoje k právu. V eseji Unsere Aufgabe (1857) v Jahrbüch für die Dogmatik, ktorú redigoval s Carlom Friedrichom von Gerberom, sformuloval program „produktívnej právnej vedy“. Používajúc niekedy terminologicky nejasnú „prírodnú historickú metódu“ v konečnom dôsledku presadzoval modernizáciu zastaraného súboru noriem recipovaného rímskeho práva. O niečo neskôr sa však rozišiel so svojimi vlastnými metodologickými princípmi, a priklonil sa k tzv. pojmovej jurisprudencii (nem. Begriffsjurisprudenz).[3] Vo svojom najambicióznejšom diele Der Geist des römischen Rechts (slov. „Duch rímskeho práva“) rozpracoval vzťah práva k spoločenským zmenám.[2] V dôsledku dramatického zvratu v Jheringovom myslení však zaznamenalo obsahový zlom a zostalo nedokončené.[3] Ešte väčší vplyv mal v 20. storočí jeho (tiež nedokončené dielo) Der Zweck im Recht, v ktorom tvrdil, že účelom práva je ochrana individuálnych a spoločenských záujmov ich koordináciou, a tým minimalizovaním príležitostí na konflikty. Tam, kde sa konfliktu nedalo vyhnúť, prisúdil väčšiu váhu spoločenským záujmom, čím vyvolal kritiku, že podriaďuje jednotlivca spoločnosti. Jeho myšlienky boli dôležité pre ďalší rozvoj záujmovej jurisprudencie (nem. Interessenjurisprudenz) v Nemecku.[2]
Dielo (výber)
- Der Geist des römischen Rechts auf den verschiedenen Stufen seiner Entwicklung. 4 Bde. (Leipzig, 1852 – 1865)
- Ueber den Grund des Besitzesschutzes. (Jena, 1869)
- Der Kampf ums Recht (Wien, 1872)
- Der Zweck im Recht (Leipzig, Bd. 1: 1877, Bd. 2: 1883)
- Scherz und Ernst in der Jurisprudenz (Leipzig, 1884)
- Der Besitzwille (Jena, 1889)
- Das Trinkgeld (Braunschweig, 1882)
- Culpa in contrahendo oder Schadensersatz bei nichtigen oder nicht zur Perfection gelangten Verträgen. In: Jahrbücher für die Dogmatik des heutigen römischen und deutschen Privatrechts. Bd. 4, 1861, s. 1ff.
- Vorgeschichte der Indoeuropäer (Leipzig, 1894)
V slovenčine a češtine:
- JHERING, Rudolf. O zpropitném. Preklad František Novotný. Brno : A. Píša, 1901. 40 s.
- JHERING, Rudolf. Boj o právo: Právní věda všedního dne. Preklad Lenka Bezoušková. Reprint 1. českého vydania z r. 1875. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. 160 s. ISBN 978-80-7380-102-1.
- VON IHERING, Rudolf. Boj za právo. Preklad Alexander Bröstl. 1. slov. vyd. Bratislava : Kalligram, 2009. 107 s. ISBN 978-80-7380-102-1.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f HOLLERBACH, Alexander. Ihering, Rudolf von. In: Neue Deutsche Biographie. Bd. 10. Berlin : Duncker & Humblot, 1974. [Cit. 2024-08-08]. Dostupné online. S. 123 – 124.
- ↑ a b c d e f g Rudolf von Jhering. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2024-08-08]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g FALK, U. Jhering, Rudolph von (1818 – 1892). In: STOLLEIS, Michael (ed.). Juristen: Ein biographisches Lexikon. München : C. H. Beck, 2001. ISBN 3-406-45957-9. S. 334 – 336.
- ↑ a b c d e DOLŽIKOV. Ijering Rudoľf fon. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija, 2023 (onl. verzia). Dostupné online.
- ↑ BATTAGLIA, Felice. JHERING, Rudolf von. In: Enciclopedia Italiana [online]. Roma: Treccani, 1933, [cit. 2024-08-08]. Dostupné online.