Ryolit
| Ryolit | |
 | |
| Zloženie | |
|---|---|
| Hlavné minerály | kremeň, alkalické živce, plagioklas |
| Akcesórie | biotit, pyroxény |
| Vlastnosti | |
| Textúra | pórovitá, fluidálna |
| Farba | biela, sivá |
Ryolit je felzická sopečná vyvretá hornina. Svojim zložením je ekvivalentná granitu.
Predterciérne ryolyty sú v staršej literatúre označované ako paleoryolit alebo kremenný porfýr[1]. Ryolit z oblasti Liparských ostrovov sa často označuje ako liparit. Termín ryolit zaviedol roku 1861 F. von Richthofen podľa gréckeho výrazu rheo - tiecť[2].
Vlastnosti
[upraviť | upraviť zdroj]Ryolit býva prevažne svetlej, najčastejšie sivej alebo ružovej farby. Zvetraný nadobúda odtiene červenej. Často býva porézny, alebo s fluidálnou textúrou, ktorá naznačuje, že hornina predtým tiekla. Ryolitová láva má vysokú viskozitu, preto tvorí väčšinou iba krátke lávové prúdy alebo dómy a ignimbrity[3].
Minerálne zloženie
[upraviť | upraviť zdroj]
Má porfyrickú štruktúru s veľmi vysoký obsahom SiO2 (> 70 %). Minerálne zloženie tvoria kremeň, alkalické živce a plagioklasy. Akcesóriami sú biotit a pyroxény. V póroch býva často tridymit a cristobalit[1].
Ryolitová magma je značne viskózna, s teplotou okolo 700 až 850 °C. Vyskytuje sa vo forme rôznych brekcií, dajok a nekov. Láva často kryštalizuje vo forme rôznych vulkanických skiel, bez prítomnosti voľným okom pozorovateľných výrastlíc minerálov.
Ryolit, prípadne menej kyslé horniny - dacit, ryodacit (horniny s menším obsahom SiO2), sa často vyskytuje ako produkt vulkanickej činnosti, prebiehajúcej na konvergentných okrajoch litosférických platní.
Alkalický ryolit s výrastlicami anortoklasu sa označuje ako pantellerit. Comendit je iný typ alkalického ryolitu s obsahom amfibolu a pyroxénu. Ryolitu sú svojim zložením blízke niektoré vulkanické sklá, napr. obsidián, pemza, smolek aj perlit.
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]
Na Slovensku sa ryolity vyskytujú hlavne v regióne stredoslovenských neovulkanitov, vznikali vo finálnej fáze vulkanickej činnosti - jastrabská formácia. Najvýznamnejšie lokality v Štiavnických vrchoch sú Stará Kremnička a Hliník nad Hronom, v Pohronskom Inovci to je Nová Baňa a Žarnovica. Ryolity sú známe i zo Zemplínskych vrchov.
Telesá peleozoických ryolitov sú známe z obalovej jednotky tatrika na severe Považského Inovca, kde tvoria súčasť seleckého súvrstvia a je na ne viazané uránové zrudnenie[4]. Veľké teleso ryolitov vrchnopermského veku sa tiež nachádza na báze muránskeho príkrovu v oblasti východne od Telgártu.[5] Tu je v ňom vyrazený aj Telgártsky tunel.
Použitie
[upraviť | upraviť zdroj]Ryolit má široké použitie, hlavne na hrubé kamenárske výrobky, pemza do ľahčených stavebných hmôt, perlity na výrobu expandovaného perlitu (tepelné a zvukové izolácie, agroperlit)[6].
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Krist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
- ↑ Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 295
- ↑ http://www.geology.cz - On-line geologická encyklopedie (Online) prístup 18.3.2009
- ↑ Olšavský, M., 2008, Litostratigrafia a sedimentogenéza vrchnopaleozoických súvrství v severnej časti Považského Inovca. Mineralia Slovaca, 40, s. 1 – 16
- ↑ Demko, R., Hraško, Ľ., 2013, Ryolitové teleso Gregová pri Telgárte. Mineralia Slovaca, 45, s. 161 - 174
- ↑ http://www.mineraly.sk (Online) prístup 18.3.2009
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ryolit
