Sýria

	Sýrska arabská republika
Vlajka	Znak
	Národné motto:; nemajú
	Štátna hymna:; Humát ad-Dijár
Miestny názov
• dlhý	Al-Džumhúríja al-’Arabíja as-Súríja; (arab. الجمهورية العربية السورية)
• krátky	Súríjá (سوريا); Súríja (سورية)
Hlavné mesto	Damask; 33°30′ s.š. 36°18′ v.d.
Najväčšie mesto	Aleppo
Úradné jazyky	arabčina
Regionálne jazyky	sýrčina, kurdčina, turečtina, aramejčina, arménčina
Demonym	Sýrčan, Sýrčanka
Štátne zriadenie; Prezident; Predseda vlády	republika; Baššár al-Asad; Imad Khamis
Vznik	17. apríl 1946
Susedia	Libanon, Jordánsko, Irak; Turecko, Izrael
Rozloha; • celková; • voda (%)	; 185 180 km² (87.) ; 111 km² (1,1 %)
Počet obyvateľov; • odhad (2014); • hustota (2014)	; 17 064 854 (54.) ; ; 118,3/km² (101.)
HDP; • celkový; • na hlavu (PKS)	2010; 59,957 mld. $ (?.); 5 040 $ (?.)
Index ľudského rozvoja (2016)	0,536 (149.) – nízky
Mena	sýrska libra (SYP)
Časové pásmo; • Letný čas	EET (UTC+2); EEST (UTC+3)
Medzinárodný kód	SYR / SY
Medzinárodná poznávacia značka	SYR
Internetová doména	.sy
Smerové telefónne číslo	+963

Súradnice: 35°13′00″S 38°35′00″V / 35,216667°S 38,583333°V / 35.216667; 38.583333

Sýria, dlhý tvar Sýrska arabská republika, je štát na Blízkom východe (v západnej Ázii). Na západe hraničí s Libanonom a Stredozemným morom, na severe s Tureckom, na východe s Irakom, na juhu s Jordánskom a Izraelom (Golanské výšiny).

Okrem väčšinového arabského sunnitského obyvateľstva tu žijú aj Kurdi, Arméni, Asýrčania, Turci, kresťania či šiitski alaviti. Od roku 2011 prebieha v Sýrii občianska vojna, ktorú vedú proti sýrskej vláde povstalci sčasti z radov domáceho obyvateľstva a sčasti zo zahraničia.

Dejiny

Starovek

Napriek tomu že strategická poloha medzi Mezopotámiou, Anatóliou a Stredozemným morom zabezpečovala Sýrii v staroveku významné postavenie v obchode, nikdy sa nestala jednotnou ríšou. Po vpádoch Akkadov, Egypťanov, Chetitov, Asýrčanov, Babylončanov a Peržanov začlenil v roku 333 až 332 pred Kr. územie Sýrie do svojej macedónskej ríše Alexander Veľký. Od roku 301 pred Kr. patrilo toto územie z väčšej časti ríši Seleukovcov, roku 63 pred Kr. sa stalo rímskou provinciou a v roku 395 po Kr. pripadlo východnej časti Rímskej ríše (Byzancii). V rokoch 633 – 640 obsadili Sýriu Arabi a v roku 1516 osmanskí Turci.

Novovek

Za 1. svetovej vojny v roku 1916 si Spojené kráľovstvo a Francúzsko tajnou Sykesovo-Picotovou zmluvou rozdelili Blízky východ na záujmové sféry: Mezopotámia, Palestína a Jordánsko mali patriť Británii a Francúzsko dostalo Sýriu a Irak.^[1] V boji o Palestínu v roku 1918 prelomili Briti turecký front pri Jaffe a s pomocou arabských jednotiek prerazili až k Aleppu, Damasku a Bejrútu. V roku 1920 proklamoval Všeobecný sýrsky kongres nezávislosť Sýrie vrátane Libanonu a Palestíny. Kráľom Spojeného kráľovstva Sýrie bol zvolený Fajsal, syn hidžázského kráľa Husajna ibn-Aliho. Na konferencii v San Reme získali Francúzi mandát Spoločnosti národov nad Sýriou a v júni 1920 Fajsala vyhnali. Povstanie proti koloniálnej nadvláde v roku 1925 – 1927 Francúzi krvavo potlačili. Zmluvu, podľa ktorej sa mal v roku 1939 ukončiť francúzsky mandát nad Sýriou, francúzsky parlament neratifikoval.

Nezávislosť

V roku 1941 obsadili Sýriu britské jednotky a oddiely Slobodného Francúzska, v roku 1944 získala samostatnosť. V roku 1946 opustili krajinu posledné francúzske jednotky a Sýria sa stala suverénnou republikou. Po osamostatnení došlo k mnohým politickým zmenám a pokusom o prevrat. V roku 1958 sa Sýria a Egypt spojili do Zjednotenej arabskej republiky, po jej rozpade bola v Sýrii v roku 1961 vyhlásená arabská republika. Vojenským prevratom v roku 1963 sa dostala k moci socialistická strana. Po prevrate v roku 1966 prevzalo moc jej ortodoxné marxistické krídlo pod vedením Nura ad Din al-Atasiho. V roku 1970 zosadil generál Háfiz Asad, vrchný veliteľ letectva a stúpenec pragmatického krídla strany BAAS, prezidenta Atasiho. V roku 1973 Ľudová rada schválila referendom prijatú ústavu. Sýria sa stala demokratickou, socialistickou, ľudovou republikou, v ktorej je základom zákonodarstva islam.

V roku 1976 sa arabské vojská zapojili do libanonskej občianskej vojny. Týmto zásahom vzrástlo napätie medzi Sýriou a Egyptom. Sýrsky režim poskytoval nové zahraničnopolitické záruky v roku 1980 v zlúčení s Líbyou a v zmluve o priateľstve so Sovietskym zväzom. V roku 1982 vládne vojská potlačili povstanie proti prezidentovi Asadovi. V iránsko-irackej vojne podporovala Sýria Irán a tým vzniklo ďalšie napätie s Jordánskom podporujúcim Irak. V roku 1982 obsadila Sýria sever Libanonu. Podpis izraelsko-libanonskej dohody z roku 1983 Sýria odmietla. Podľa sýrskej vlády by stiahnutie vojsk z tejto oblasti pripadalo do úvahy len vtedy, keby všetci izraelskí vojaci opustili Libanon. Sýria vykázala z krajiny hlavu palestínskeho oslobodzovacieho frontu a v Libanone začala podporovať palestínskych povstalcov bojujúcich proti Arafatovi. Keď sa v novembri 1983 zhoršila situácia v Libanone, Sýria vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Po ťažkých útokoch amerických vojenských lietadiel na sýrske pozície v Libanone Sovietsky zväz ešte raz potvrdil podporu vláde v Damasku. Hospodárstvo krajiny bolo výrazne zaťažené vysokými výdajmi na obranu (58% štátneho rozpočtu). Vzťahy s USA sa v roku 1983 vážne zhoršili. Minister zahraničných vecí USA Caspar Weinberger obvinil v novembri 1983 Sýriu z toho, že finančne podporovala bombový atentát na amerických námorníkov v Bejrúte.

V roku 1984 prezident Asad dosiahol stiahnutie amerických vojsk z Libanonu. V ľudovom referende, v ktorom získal takmer 100 % hlasov, ho v roku 1985 potretie zvolili na 7 rokov prezidentom. V roku 1985 – 1986 sa vzťahy medzi Sýriou a Jordánskom mierne zlepšili. V roku 1987 sýrske vojská obsadili hlavné mesto Libanonu Bejrút. Vojna Sýrie proti Libanonu spôsobila komplikácie v hospodárstve krajiny a zvýšenie hospodárskej zadlženosti. Začiatkom roku 1991 sa Sýria stala členom protiirackej koalície, ktorá bojovala za oslobodenie Kuvajtu z irackej okupácie (tzv. Púštna búrka). V parlamentných voľbách v auguste 1994 s prevahou zvíťazila strana BAAS.

Občianska vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Občianska vojna v Sýrii

V januári 2011 v Sýrii vypukla vlna protestov proti vláde prezidenta Baššára al-Asada a jedinej strane BAAS, nadväzujúcich na takzvanú Arabskú jar. Protesty medzičasom prerástli do dlhotrvajúceho násilia a bojov medzi ozbrojenými protivládnymi silami a armádou, ktoré si podľa OSN vyžiadali už vyše 15 000 obetí a sú OSN označované ako občianska vojna.

Požiadavkami odporcov režimu bolo odvolanie Baššára al-Asada kvôli údajnému porušovaniu ľudských práv, chýbajúcim reformám a pre zrušenie výnimočného stavu, ktorý v krajine platí od roku 1963. Ten bol vo februári 2011 zrušený. Asad následne prisľúbil reformy, no protesty pokračovali. 27. februára 2012 bola prijatá nová ústava, schválená v referende 90 % voličov pri 57 % účasti, ktorá ukončila vládu jedinej strany, plánované hospodárstvo, upravila požiadavky na kandidátov do úradu prezidenta, zakázala diskrimináciu na základe pohlavia, náboženstva, pôvodu, či jazyka a garantovala náboženskú slobodu s tým, že islamské právo je inšpiráciou pre sýrske právo a iné. Napriek tomu, protesty pokračujú aj naďalej, pričom prepukli až do občianskej vojny.

K situácii kresťanov v Sýrii: „väčšina sýrskych kresťanov sa identiﬁkuje skôr so súčasným vládnucim režimom než s tzv. opozíciou.“^[2]

Poloha

Sýria leží na východnom konci Stredozemného mora. Na severe hraničí s Tureckom, na východe s Irakom, na juhu s Jordánskom, na juhozápade s Izraelom a na západe s Libanonom. Od konca 1. svetovej vojny, kde boli sýrske hranice vytýčené spojencami, hrala zem na Blízkom východe významnú úlohu, vláda zastávajúca tvrdú líniu arabského nacionalizmu privádzala Sýriu do častých konfliktov so susedmi, hlavne s Izraelom.

Geografia

Väčšinu územia vyplňuje plošina, ktorá sa skláňa k juhovýchodu, kde ju pretína údolie Eufratu s prítokom Chabúr. Na juhu sa do nej včleňuje sýrska púšť. Územie, ktoré lemuje Stredozemné more, asi 180 km, je úzka úrodná nížina. Nad ňou je pásmo Džebel Ansáríja. Najvyššie pohoria sú na hranici s Libanonom – Antilibanon, Džebel (vápencový masív) s horou Hermon (2 814 m n. m.). To na juhu klesá ku Golanským výšinám. Na juhu vystupuje nižší vulkanický masív Džabal ad-Drúz.

Podnebie je väčšinou suché s teplými letami a miernymi zimami. Dažďové zrážky majú značné výkyvy. Z púští na juhovýchode vanie horúci vietor chamsín.

Vegetácia sa vyskytuje od riedkych púštnych krovín na východe cez suché pastviny na severe až po husté stredomorské krovinné formácie a lesy na najvyšších horách. V púšťach žijú gazely, tarbíky a jašterice, horské lesy sú domovom divokých prasiat, vlkov, jazvecov, dikobrazov a rozmanitých vtákov.

Demografia

Mnoho ľudí žije v údolí rieky Eufrat a pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. Celková hustota obyvateľstva v Sýrii je asi 99 ľudí na km². Podľa World Refugee Survey 2008, publikovanej Americkým výborom pre utečencov a imigrantov bolo v Sýrii približne 1 852 300 utečencov a žiadateľov o azyl. Prevažná väčšina bola z Iraku (1 300 000), Palestíny (543 400) a Somálska (5 200).

Náboženstvo

Väčšina obyvateľstva vyznáva sunnitský islam. Významnými menšinami sú:

Alaviti v západnej časti štátu, pri pobreží Stredozemného mora, najmä v provinciách Latakia a Tartús
Drúzi v provincií Suvajda
Kresťania, ktorých možno rozdeliť na dve veľké skupiny:
- Gréckopravoslávni: Väčšinou arabsky hovoriaci pravoslávni kresťania s gréckou tradíciou, žijú najmä v páse medzi Damaskom a Aleppom, a taktiež na pobreží.
- Asýrčania žijúci v severovýchodnej časti krajiny, hovoria východným nárečím aramejčiny, a sú združení v Chaldejsko-katolícka cirkev, Asýrska cirkev Východu, Starobylá cirkev Východu, Sýrska ortodoxná cirkev.
- Arméni pred vojnou žili v mestách Dejr ez Zor, Hasakeh, Aleppo a Kessab (severne od Latakie). Väčšina pravdepodobne emigrovala do Arménska

Jazyky

Väčšina Sýrčanov hovorí arabčinou, konkrétne levantským nárečím (ktorým sa hovorí aj v Libanone, Jordánsku a Palestíne). Pozdĺž severnej hranice žije výrazná kurdská menšina, ktorá založila útvar známy ako Rojava a de facto nepodlieha centrálnej vláde. V severnom pohraničí existujú taktiež významné skupiny Turkomanov a na celom území štátu žijú aj roztrúsené skupiny Čerkesov. Asýrčania žijú v provincií Hasakeh, v severovýchodnom cípe krajiny. Zaujímavé je mesto Maloula severne od Damasku, ktoré hovorí západným nárečím aramejčiny.

Provincie

Názov provincie	Plocha (km²)	Počet obyvateľov (2018)	Hustota obyvateľstva (km²)	Obvod
Aleppo	18,500	4,600,166	248.65	8
Rakka	19,616	919,000	46.84	3
Suvajda	5,550	364,000	65.58	3
Damask	1,599	2,211,042	18,273.07	1
Dará	3,730	998,000	267.65	3
Dajr az-Zaur	33,060	1,200,500	36.31	3
Hamá	8,883	1,593,000	179.33	5
Hasaka	23,334	1,272,702	55.54	4
Homs	42,223	1,762,500	41.74	6
Idlib	6,097	1,464,000	240.11	5
Lazíkia	2,297	1,278,486	556.58	4
Kunejtra	1,861	87,000	46.74	2
Rif Damask	18,032	2,831,738	157.03	9
Tartus	1,892	785,000	414.90	5

Najväčšie mestá

Tabuľka deviatich najväčších miest v Sýrii (2004):

Poradie	Mesto	Počet obyvateľov^[3]
1.	Halab	2 132 100
2.	Damask	1 414 913
3.	Homs	652 609
4.	Al-Ládikíja	383 786
5.	Hamá	312 994
6.	Ar-Rakka	220 488
7.	Dajr az-Zaur	211 857
8.	Al-Hasaka	188 160
9.	Al-Kámišlí	184 231

Referencie

↑ Report of the Commission Entrusted by the Council with the Study of the Frontier between Syria and Iraq [online]. 1932, [cit. 2013-07-11]. Dostupné online.
↑ ŘOUTIL, Michal. Nevěřící, odejděte! : Současné pronásledování křesťanů ve vybraných muslimských zemích. Salve (Praha: Krystal OP), 2016, roč. 26, čís. 2, s. 103 – 126. Dostupné online [cit. 2017-01-24]. ISSN 1213-6301.
↑ Syria [online]. citypopulation.de, [cit. 2013-07-01]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sýria

[WDL-1] Report of the Commission Entrusted by the Council with the Study of the Frontier between Syria and Iraq [online]. 1932, [cit. 2013-07-11]. Dostupné online.

[2] ŘOUTIL, Michal. Nevěřící, odejděte! : Současné pronásledování křesťanů ve vybraných muslimských zemích. Salve (Praha: Krystal OP), 2016, roč. 26, čís. 2, s. 103 – 126. Dostupné online [cit. 2017-01-24]. ISSN 1213-6301.

[cp-3] Syria [online]. citypopulation.de, [cit. 2013-07-01]. Dostupné online. (po anglicky)

[1]

[2]

[3]

z d u Liga arabských štátov
Členské štáty	Alžírsko Bahrajn Džibutsko Egypt Irak Jemen Jordánsko Katar Komory Kuvajt Libanon Líbya Maroko Mauritánia Omán Palestínske autonómne územia Saudská Arábia Somálsko Spojené arabské emiráty Sudán Sýria Tunisko
Pozorovateľské štáty	Eritrea India Venezuela