Samuel Czambel

	Samuel Czambel
	; slovenský jazykovedec, prekladateľ a filológ
Narodenie	24. august 1856; Slovenská Ľupča, Uhorsko
Úmrtie	18. december 1909 (53 rokov); Csillaghegy, Uhorsko
Odkazy
Commons	Samuel Czambel
	Biografický portál

Pseudonymy: Ján Vlkolinský, J. I. Tatranovič, Herman Poliaček, Anna Technovská, Ján Stranský, Nikita Matejevič, Ján Ferienčík.

Životopis

Študoval na gymnáziách v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a v Kežmarku. V roku 1876 začal študovať právo na univerzite v Budapešti, odkiaľ prešiel roku 1877 na filozofickú fakultu, kde začal študovať slavistiku. V jej štúdiu pokračoval na univerzite vo Viedni u profesora Franja Miklošiča a v Prahe u profesora Martina Hattalu. Od roku 1879 pôsobil v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v Budapešti ako prekladateľ zákonov do slovenčiny. Roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom. Od roku 1906 pracoval na ministerstve vnútra, kde bol vedúcim prekladateľského strediska. V rokoch 1887 – 1896 pôsobil ako spoluredaktor vládnych Slovenských novín. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

Vedeckým bádaním, ktorého výsledkom boli jeho jazykovedné práce, sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovnej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891) a najmä kodifikačná Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) založená na stredoslovenskom nárečí, v ktorých korigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej kodifikácie a prispel k upevneniu spisovnej normy slovenského jazyka. Tretie vydanie jeho Rukoväti – redigované a upravené na základe tzv. martinského úzu Jozefom Škultétym po autorovej smrti (vyšlo 1919) – sa stalo základom súčasnej spisovnej slovenčiny a do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo de facto normou spisovného jazyka. Bol autorom teórie o juhoslovanskom pôvode Slovákov a slovenčiny, ktorú publikoval v diele Slováci a ich reč (1903). V diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906) chcel preskúmať jazykový materiál z celého Slovenska, no stačil spracovať iba časť o východoslovenských nárečiach.

Bol tiež autorom básní (Z cestovného denníka, 1922), besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu, a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách.

A tót hangtan (Budapešť, 1880) (Slovenské hláskoslovie)
Príspevky k dejinám jazyka slovenského (Budapešť 1887)
Slovenský pravopis (1890)
K reči o slovenskom pravopise (1891)
Potreba nového slovníka slovenského a maďarského (Budapešť 1891)
Rukoväť spisovnej reči slovenskej (Turč. Sv. Martin 1902, pod redakciou J. Škultétyho 2. vyd. 1915, 3. vyd. 1919)
A tótok elcsehesítése, vagy eloroszítása (Felvidéki Híradó Túróczszentmárton 1902, 2. sz) (Snahy o počeštenie a poruštenie Slovákov)
A cseh-tót invázió (Felvidéki Híradó Túróczszentmárton 1902, 47. sz) (Česko-slovenská invázia)
A cseh-tót nemzetegység múltja, jelene és jövője (Turč. Sv. Martin 1902) po česky: Minulost, přítomnost a budoucnost československé národní jednoty (prel. Ed. Guller 1904)
Slováci a ich reč (Budapešť 1903)
Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906)

KAČALA, Ján: Pol druha storočia od narodenia Samuela Cambela. In: Kultúra slova, roč. 40, 2006, č. 5, s. 267 – 273. Dostupné on-line.
MAŤOVČÍK, Augustín: Samuel Cambel. In: Knižnica, roč. 7, 2006, č. 8, s. 65 – 66. Dostupné on-line.
Plné texty diel Samuela Czambela
Rukoväť spisovnej reči slovenskej
Rukoväť (skrátená) spisovnej reči slovenskej : 1. časť. Čita – Charbin : Informačno-osvetový odbor čsl. vojska v Rusku, 1920. – dostupné v Digitálnej knižnici UKB
Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 19 – evanjelická farnosť Slovenská Ľupča