Samuel Karol Korbel
| Samuel Karol Korbel | |
| právnik, vojak, vojenský prokurátor počas Slovenského národného povstania | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 26. apríl 1909 Savaslejka, Ruské impérium |
| Úmrtie | 1. august 1997 (88 rokov) Mornington, Austrália |
| Alma mater | Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave |
| Rodina | |
| Rodičia | Samuel Korbel, Mária Medvecká |
| Manželka |
Věra Svobodová |
| Deti | Fedor, Milan, Nadežda |
Gen. JUDr. Samuel Karol Korbel (* 26. apríl 1909, Savaslejka – † 1. august 1997, Mornington) bol československý generál justičnej služby a vojenský prokurátor počas Slovenského národného povstania.[1]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Pred druhou svetovou vojnou
[upraviť | upraviť zdroj]Samuel Karol Korbel sa narodil 26. apríla 1909 v Savaslejke pri Muromi v Rusku v rodine lesného inžiniera Samuela Korbela a Márie, rodenej Medveckej. Medzi rokmi 1919 a 1927 študoval na osemročnom Vyššom gymnáziu v Banskej Bystrici, následne do roku 1931 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Do októbra 1932 pôsobil ako právnik v prípravnej sudcovskej službe na okresnom súde v Bratislave. Potom nastúpil prezenčnú vojenskú službu, ktorú odslúžil v Liberci.[2] Po jej ukončení zostal v armádnej justičnej službe vôbec ako prvý Slovák na divíznom súde v Bratislave.[pozn. 1][1]:32 V roku 1935 vykonal vojenskú sudcovskú skúšku a ustanovený námestníkom vojenského prokurátora pri vojenskej prokuratúre v Bratislave. Ešte v roku 1935 prešiel na rovnakú funkciu v Banskej Bystrici, kde slúžil až do rozbitia Československa v marci 1939.[2] Potom prešiel do služby v slovenskej armáde. Oženil sa s Věrou Svobodovou, manželom sa v roku 1936 narodil syn Fedor, v roku 1939 syn Milan a v roku 1942 dcéra Nadežda.
Druhá svetová vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 15. mája 1939 nastúpil Samuel Karol Korbel do funkcie prednostu justičného oddelenia pri Ministerstve národnej obrany – hlavného vojenského veliteľstva v Bratislave.[pozn. 2] V roku 1941 absolvoval turnus na Východnom fronte. V roku 1942 pôsobil ako prednosta justičnej správy vojenskej správy v Bratislave, v roku 1943 ako hlavný vojenský prokurátor. K 1. februáru 1944 bol ustanovený prednostom justičnej správy pri Ministerstve národnej obrany v Bratislave.
Počas pôsobenia vo funkcii sa pracovne podieľal viacerých významných vojenských kauzách, medzi nimi:
- Úlet 4 lietadiel z letiska v Piešťanoch do Poľska 7. júna 1939[1]:51
- vzburu slovenských vojakov odmietajúcich ísť do vojny proti Poľsku v Kremnici v septembri 1939[1]:48
- prieťahy vo vojenskom „vyšetrovaní“ priestupkov a trestných činov židov[pozn. 3][1]:54
- emigrácia resp. dezercia gen. Rudolfa Viesta (papierový trest smrti), veliteľa vojenského letectva Jána Ambruša (20 rokov) a vojenského atašé v Budapešti Antona Sznackého (papierový trest smrti)
- prípad Tomaščík, kde Nemci tlačili na okamžitú popravu [pozn. 4][1]:63
- zajatie 2 500 príslušníkov slovenskej armády pri Melitopole
- prípad generála Jurecha, ktorý plánoval kapituláciu Rýchlej divízie resp. jej prechod k Červenej armáde[1]:71
- styky stot. Čambalíka so sovietskymi partizánmi[1]:74
Korbel sa snažil vyhnúť sa trestu smrti, resp. aplikovať ho len v prípade, keď vinník nebol v dosahu slovenskej justície.[pozn. 5]
V Slovenskom národnom povstaní
[upraviť | upraviť zdroj]Už v lete 1943 nadviazal Samuel Karol Korbel kontakt s odbojovou skupinou Vavro Šrobára, ktorému zabezpečil úkryt v horách a ozbrojenú ostrahu. Z titulu svojich funkcií pomáhal perzekvovaným účastníkom odboja, bol v kontakte s ďalšími odbojovými dôstojníkmi. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako vojenský prokurátor pridelený poľnému prokurátorovi 1. česko-slovenskej armády na Slovensku kpt. just. JUDr. Antonovi Rašlovi. Hájil nezávislosť justície voči partizánom a spravodajským dôstojníkom. V pamätiach podal svedectvo o represáliach a vyrovnávaní účtov na povstaleckom území.[1]:103 Spolu s generálom Viestom zabránili poprave povstalcami zajatých nemeckých vojakov v povstaleckom zajateckom tábore v Ľubietovej pred príchodom Nemcov.[1]:55 Po potlačení Povstania sa spolu s veliteľstvom 1. ČSA presunul na Donovaly, odkiaľ prešiel s menšou skupinou cez Prašivú do údolia Hronu. Schovával v Ľubietovej, potom v Banskej Bystrici a Radvani. S falošnými dokladmi sa koncom roku 1944 vydal bližšie k frontu a prechod frontu prečkal v Málinci. Slovenskou republikou bol in absentia odsúdený na smrť.[1]:110
Po prechode frontu 22. januára 1945 vstúpil v Chuste do radov 1. československého armádneho zboru. Pridelený bol k legislatívnemu odboru Ministerstva národnej obrany, ktorého prednostom sa stal 17. apríla 1945.
Po vojne
[upraviť | upraviť zdroj]Z titulu svojej funkcie Korbel presadzoval trestanie zločinov spáchaných na nemeckej menšine po vojne, no tieto boli amnestované amnestičným zákonom.[1]:157-160 Na jeseň 1945 proti Samuelovi Karolovi Korbelovi rozpútalo kampaň Obranné spravodajstvo pod vedením Bedřicha Reicina oficiálne kvôli zneužívaniu služobnej moci. Napriek tomu bol vo februári 1947 povýšený do generálskej hodnosti a vo svojej funkcii zotrval až do apríla 1948. Potom bol komunistickou mocou funkcie zbavený, k 1. septembru toho istého roku odoslaný na nútenú dovolenku ak 1. marcu 1949 preložený do výslužby.[2] Pochopil, že je v nebezpečenstve, a v apríli 1949 po viacerých pokusoch emigroval do americkej zóny v Nemecku.
V emigrácii prejavila oňho veľký záujem americká kontrarozviedka CIC. Korbel odmietol vyzradenie dôverných a kompromitujúcich informácii, napriek tomu ho nielen komunistickí, ale aj postkomunistickí autori ho obviňujú, že spolupracoval s americkou tajnou službou.[2] Vo svojich Pamätiach osobitne zdôrazňuje, že po príchode do Západného Nemecka akúkoľvek spoluprácu so západnými spravodajskými organizáciami odmietal.[1]:25. Bol vyhlásený za zbeha a zbavený hodnosti.
Jeho manželke a deťom sa podarilo za ním vycestovať v závere roku 1949, v roku 1951 sa rodina vysťahovala do Austrálie, kde sa usadila v Morningtone na jej juhozápade. Samuel Karol Korbel začal pracovať v továrni[1]:187[pozn. 6], potom prešiel niekoľkými robotníckymi profesiami a nakoniec ako zamestnanec štátneho notárstva. V Československu bol rehabilitovaný po roku 1989 a v roku 1991 mu bola vrátená hodnosť. Zomrel 1. augusta 1998 v austrálskom Morningtone.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 2011 vydal Ústav pamäti národa Pamäte Samuela Karola Korbela.[1]
Pamäte poskytujú cenný (hoci subjektívny a do istej miery zaťažený faktografickými chybami[pozn. 7]) pohľad na zákulisie vojenskej justície v Slovenskej republike, počas Slovenského národného povstania (rozpad zákonnosti na povstaleckom území, vyrovnávanie si účtov, vražda slovenských dôstojníkov, ktorí sa nepridali k povstaniu, v Ľubietovej[1]:108), pôsobenie Reicinovho Obranného spravodajstva, na zlyhanie vládnych elít počas komunistického Februárového prevratu v roku 1948 a na pozadie Prokešovho protikomunistického puču.
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]- Slovenská medaila za zásluhy (1940)
- Rád koruny kráľa Zvonimira (1942)
- Kráľovský poriadok za vojenské zásluhy (1944)
- Vojenský víťazný kríž III. triedy (1944)
- Československá medaila za zásluhy I. stupňa (1945)
- Česko-slovenský vojnový kríž 1939 (1946)
- Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom (1946)
Poznámky
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Korbelovu prvú žiadosť o nástup do vojenskej justície pražské Ministerstvo národnej obrany zamietlo. Pomohla až intervencia poslanca Igora Hrušovského a následne Dr. Edvarda Beneša, vtedy ministra zahraničných vecí.[1]:32
- ↑ Korbel sa podľa vlastných pamätí snažil vybudovať modernú nezávislú, apolitickú, nekabinentnú justíciu. V tomto úsilí bojoval najmä s Dr. Jánom Sekáčom, právnym poradcom ministerstva národnej obrany, ktorý bol v roku 1939 povolaný z dôchodku naspäť do činnej služby a snažil sa podriadiť sudcov veliteľom a znovuobnoviť praktiky ako decimovanie jednotky pri nezistenom vinníkovi.[1]:48
- ↑ Paradoxne židia vo vojenských väzniciach boli chránení pred transportami.
- ↑ Karol Tomaščík (1919 - 1999) - vojak slovenskej armády, spisovateľ. Absolvent dvojročnej obchodnej školy. Na východnom fronte bol pre svoje neporiadne a nedisciplinované konanie uväznený v Chojnikách na Ukrajine, odkiaľ ušiel k partizánom. Vojenský súd ho odsúdil v neprítomnosti na trest smrti. Nanešťastie, Tomaščík sa vrátil naspäť k posádke, aby prehovoril spolubojovníkov na dezerciu a pri tom ho chytili. Keďže rozsudok bol platný, Tomaščík mal byť hneď popravený.[1]:23
- ↑ Až do vypuknutia Slovenského národného povstania bol vojenskou justíciou Slovenskej republiky vynesený jediný rozsudok smrti, ktorý bol skutočne vykonaný. Slobodník Ján Tehlárik (nar. 1917 v Zamarovciach) bol 23. marca 1944 Vojenským súdom v Poprade odsúdený, okrem iného, za zločin lúpežného zabitia a dvanásťnásobnej krádeže na trest smrti. Popravený bol 16. októbra 1944 zastrelením.[1]:23
- ↑ VHÚ uvádza, že Samuel Korbel začal v Austrálii pracovať ako zametač.[2]
- ↑ Napríklad Korbel píše, že velenie 1. čs. armády na Slovensku, najmä plk. Mikuláš Ferjenčík vinili plk. Ladislava Bodického za zlyhanie Východoslovenskej armády, obviňovali ho zo zbabelosti pred nepriateľom a tlačili na vynesenie rozsudku smrti.[1]:102 Ladislav Bodický ale na východnom Slovensku nepôsobil, bol obvinený velením povstaleckej armády zo zbabelosti za stratu Liptova.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u KORBEL, Samuel Karol. Pamäti. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2011. (Memoáre.) Dostupné online. ISBN 978-80-89335-47-3.
- ↑ a b c d e ČAPLOVIČ, Miloslav. Generál justičnej služby JUDr. Samuel Karol KORBEL [online]. Vojenský historický ústav, 2022-05-23, [cit. 2025-01-21]. Dostupné online.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Samuel Karol Korbel na českej Wikipédii.