Satyrská dráma
Satyrská dráma alebo satyrská hra (starogr. σατυρικὸν δρᾶμα – satyrikon drama,[1] z gr. satyros = satyr, v gréckej mytológii lesná bytosť, démon – pren. zmyselník – majúci polozvieraciu podobu) bol osobitný druh starogréckej drámy, stavbou a štýlom blízky tragédii, ale komické predvádzanie mytologických hrdinov a zbor roztopašných Satyrov mu vtláčal ľahký a veselý ráz.[2] Bola to hra, ktorá sa predvádzala na záver dramatického agónu (súťaže).[3]
O satyrských hrách je toho známe menej ako o ostatných typoch drámy. Dráma bola vždy básnickým dielom v prísne záväznej forme. Pozostávala z častí hovorených, deklamovaných a spievaných, pričom každá z nich mala predpísaný osobitný rytmus. Tragédia bola kompletná len vtedy, ak mala tri hry s vážnym obsahom a jednu ľahkú satyrskú, ktorá uvádzala diváka do dobrej nálady.[4]
Každý autor tragédií mal s tromi tragédiami pre Veľké alebo Mestské Dionýzie v Aténach (konali sa 10. až 17. dňa atického mesiaca elafébolión [5]) predložiť aj satyrskú hru, pretože sa kládol dôraz na tragicko-satyrický vzťah, keďže satyrské hry tvorili v tragédii neoddeliteľnú časť súťaže.[6] Tí istí tragickí herci a choreuti ich hrali po sérii troch tragédií (boli to herci v maskách hovoriaci vo veršoch, zbor tancujúci a spievajúci texty, hrajúci na hudobné nástroje) [7] Boli to krátke, takmer komické predstavenia so zborom Satyrov vedených Silénom, jeho členovia mali konské telo, chvosty a stoporený falus. Od polovice 4. storočia pred Kr. satyrská dráma výrazne upadala a uvádzala sa iba jedna hra na začiatku každej slávnosti (pod vplyvom komédie rastúca sofistikovanosť aténskeho publika znížila potrebu satyrských hier[6]).[8]
Podľa tradície prvým, kto vytvoril satyrskú hru bol Pratinas z Fleiountu (napísal 32 satyrských drám, zachoval sa z nich iba jeden fragment[9]), a to v Aténach počas 70. olympijských hier (499 – 496 pred Kr.).[6] Euripidov Kyklop je jedinou kompletne zachovanou satyrskou hrou.[10] Zo satyrských hier od Aischyla sa zachovalo len niekoľko fragmentov[11] a fragment od Sofokla (Sofoklova satyrská dráma Sliediči (Ichneutai) sa týkala mladučkého Herma[11]).[3] Zo satyrských drám od Achaia z Eretrie, ktoré filozof Menedémos hodnotil na druhé miesto za Aischylove, sa zachovali len názvy niekoľkých z nich.[12]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Carl A. Shaw. Satyric Play: The Evolution of Greek Comedy and Satyr Drama. Oxford : Oxford University Press, 2014. ISBN 978-01-9995-094-2. S. 23.
- ↑ Jozef Hrabovský. Malá encyklopédia starovekej gréckej a rímskej literatúry. Bratislava : Veda, 2003. ISBN 978-80-2240-762-5. S. 17.
- ↑ a b František Štraus. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001. ISBN 978-80-8061-065-4. S. 280.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 387.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.
- ↑ a b c Kathleen Kuiper Manager, Arts and Culture. Ancient Greece: From the Archaic Period to the Death of Alexander the Great. New York : The Rosen Publishing Group, Inc, 2010. ISBN 978-16-1530-120-1. S. 129.
- ↑ Carl A. Shaw. Satyric Play: The Evolution of Greek Comedy and Satyr Drama. Oxford : Oxford University Press, 2014. ISBN 978-01-9995-094-2. S. 2.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 276.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 282.
- ↑ Euripides. Cyclops. Praha : CreateSpace Independent Publishing Platform, 2016. ISBN 978-15-3287-923-4. S. 6.
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 296.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 281.