Sergej Konstantinovič Krikaľov
| Sergej Krikaľov | |
| kozmonaut RKK Energija | |
 Sergej Krikaľov v roku 2005 | |
| Št. príslušnosť | ZSSR/Rusko |
|---|---|
| Narodenie | 28. august 1958 (66 rokov) Leningrad, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko) |
| Predchádzajúce zamestnanie | strojársky inžinier |
| Čas vo vesmíre | 803 dní, 9 hodín, 38 minút |
| Kozmonaut od | 2. septembra 1985 |
| Misie | Sojuz TM-7/Mir Sojuz TM-12/Mir/ Sojuz TM-13 STS-60 STS-88/ISS Sojuz TM-31/ISS/ STS-102 Sojuz TMA-6/ISS |
| Znaky misií |      |
| Kozmonaut do | 27. marca 2009 |
Sergej Konstantinovič Krikaľov (rus. Сергей Константинович Крикалёв, * 28. august 1958, Leningrad) je bývalý sovietsky, resp. ruský kozmonaut. V rokoch 1988 – 2005 absolvoval šesť kozmických letov s celkovou dĺžkou 803 dní a osem výstupov do vesmíru. Od roku 2005 drží rekord v celkovej dĺžke pobytu v kozme. Od marca 2009 je prvým civilným náčelníkom Strediská prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Sergej Krikaľov sa narodil v Leningrade, roku 1981 získal titul inžiniera na Leningradskom mechanickom inštitúte (dnes Baltská štátna technická univerzita "Vojenmech" D. F. Ustinova).[1] Roku 1981 nastúpil do NPO Energija, tu sa zúčastnil na vypracúvaní pokynov pre kozmonautov a palubnej dokumentácie, bol pridelený do Strediska riadenia letov v Koroľove, po strate spojenia sa Saľutom 7 roku 1985 bol v skupine, ktorá pripravovala opravárenský let ku stanici.[2]
Kozmonaut
[upraviť | upraviť zdroj]Čoskoro po nástupe do NPO Energija sa Krikaľov prihlásil medzi kozmonautov, v júni 1983 získal súhlas lekárov k výcviku. Členom oddielu kozmonautov NPO Energija sa stal 2. septembra 1985. Prešiel všeobecnou vesmírnou prípravou a 28. novembra 1986 získal kvalifikáciu skúšobný kozmonaut.[2] Bol zaradený v skupine pripravujúcej sa na lety raketoplán Buran, v posádke s kozmonautom Letecko-výskumného inštitútu Alexandrom Ščukinom.[3]
Prvý let (1988/89)
[upraviť | upraviť zdroj]V marci 1988 bol prevedený do programu letov na orbitálnu stanicu Mir. V posádke Sojuzu TM-7 zamenil na poste palubného inžiniera Alexandra Kaleriho, vyradeného zo zdravotných dôvodov.[2] Sojuz TM-7 odštartoval 26 . novembra 1988 s Alexandrom Volkovom, Sergejom Krikaľovom a Jeanom-Loupom Chrétienom na palube. Chrétien sa po mesiaci vrátil s Vladimirom Titovom a Musom Manarovom. Na stanici zostali ako 4. základná posádka Volkov, Krikaľov a z predošlej posádky Valerij Poľakov. Trojica zostala na stanici do apríla 1989, keď sa vrátila na Zem, stanicu ponechali v automatickom režime letu.
Druhý let (1991/92)
[upraviť | upraviť zdroj]Od júna 1990 bol palubným inžinierom záložnej posádky letu Sojuz TM-11 (v posádke s Anatolijom Arcebarským a Helen Sharmanovou).[2] Po štarte Sojuzu TM-11 sa posádka Arcebarskij, Krikaľov, Sharmanová stala hlavnou pre nasledujúci let. So Sojuzom TM-12 odštartovali 18. mája 1991, po prevzatí stanice od vtedajšej posádky táto so Sharmanovou pristála a Arcebarskij s Krikaľovom zostali na Mire ako 9. základná posádka. Krátko pred plánovaným pristátím bolo rozhodnuté o ponechaní Krikaľova v nasledujúcej základnej posádke. Vo výmennom Sojuze TM-13 v októbri 1991 totiž leteli rakúsky a kazašský kozmonaut, ktorí sa okamžite vrátili.[4] Preto mohol iba Arcebarského nahradiť Alexandr Volkov. Volkov s Krikaľovom pristáli 25. marca 1992. Krikaľovov druhý let tak trval 311 dní a 20 hodín, počas letu šesťkrát vystúpil do otvoreného vesmíru.[2]
Tretí let (1994)
[upraviť | upraviť zdroj]V septembri 1992 bol vybraný pre prvý let ruského kozmonauta v americkom raketopláne. Od novembra 1992 sa v houstonskom stredisku NASA pripravoval na misiu STS-60. Tretíkrát sa vydal do vesmíru z mysu Canaveral na palube Discovery 3. februára 1994, raketoplán pristál 11. februára po 8 dňoch a 7 hodinách letu.[2]
V Houstone
[upraviť | upraviť zdroj]Od apríla 1994 do februára 1995 pôsobil v Houstone ako náhradník Vladimira Titova pre let STS-63. Pri letoch programu Shuttle-Mir (STS-63, STS-71, STS-74 a STS-76) zastával funkciu vedúceho skupiny ruských pracovníkov Strediska riadenia letov pridelených do Houstonu.[2]
Štvrtý let (1998)
[upraviť | upraviť zdroj]V januári 1996 bol vymenovaný za palubného inžiniera v Expedícii 1, štart sa odložil, preto bol medzitým zaradený do posádky STS-88. Raketoplán Endeavour odštartoval 4. decembra, pripojil k základnému bloku ISS Zarja blok Unity a pristál 16. decembra 1998. Let trval 11 dní 19 hodín.[2]
Piaty let (2000/01)
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 31. októbra 2000 napokon odštartovala v Sojuze TM-31 prvá základná posádka ISS (William Shepherd, Jurij Gidzenko a Sergej Krikaľov), ku stanici sa pripojili 2. novembra a zostali na nej do 19. marca 2001.[2][1]
Šiesty let (2005)
[upraviť | upraviť zdroj]V októbri 2000 bol menovaný za veliteľa záložnej posádky Expedície 7.[2] Po havárii raketoplánu Columbia vo februári 2003 boli posádky niekoľkokrát zreorganizované, nakoniec bol Krikaľov určený za veliteľa Expedície 11. Na šiesty let odštartoval 15. apríla 2005 v Sojuze TMA-6, pristál 10. októbra 2005 po 179 dňoch letu.[1]
Po letoch
[upraviť | upraviť zdroj]V máji 2006 bol predbežne určený za veliteľa záložnej posádky Expedície 17 a hlavnej Expedície 19, už v marci 2007 bol z prípravy odvolaný a nahradený Gennadijom Padalkom.[2]
Manažér
[upraviť | upraviť zdroj]Vo februári 2007 bol menovaný za viceprezidenta spoločnosti RKK Energija pre pilotované lety, pri zachovaní statusu kozmonauta. V lete 2007 po reorganizácii vedenia spoločnosti zostal len námestníkom hlavného konštruktéra spoločnosti.[1] V marci 2009 odišiel z oddielu kozmonautov aj vedenie spoločnosti Energija a prevzal funkciu náčelníka Vedeckovýskumného skúšobného strediska prípravy kozmonautov J. A. Gagarina.[1]
Rodina, záujmy
[upraviť | upraviť zdroj]Krikaľov je ženatý, manželka je inžinierka v RKK Energija, majú dcéru.[2] Od roku 1977 sa venoval leteckej akrobacii na klzákoch, bol členom reprezentácie Leningradu (1980 – 81). Roku 1983 sa stal absolútnym majstrom Moskvy v leteckej akrobacii, reprezentoval Sovietsky zväz, neskôr Rusko. Roku 1997 bol na svetových majstrovstiev v Turecku členom víťazného ruského družstva, individuálne získal striebornú medailu. Roku 2001 na 2. svetových leteckých hrách v Barcelone bol hlavným trénerom ruskej reprezentácie.[2]
| „ | Ustanovil som rekord v počte dní strávených vo vesmíre. Ale na rekordoch nezáleží, dôležité sú výsledky. | “ |
| – Sergej Krikaľov | ||
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]- Hrdina Sovietskeho zväzu (27. apríla 1989)
- Leninov rad (27. apríla 1989)
- Rad družby národov (25. marca 1992)
- Hrdina Ruskej federácie (11. apríla 1992)
- Rad cti (15. apríla 1998)
- Rad za zásluhy pred vlasťou IV. stupňa (5. apríla 2002)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e UFARKIN, Nikolaj Vasiljevič. Крикалёв Сергей Константинович [online]. Проект "Герои Страны"., [cit. 2009-04-09]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m IVANOV, Ivan, a kol. Космическая энциклопедия astronóm [online]. Moskva: rev. 2009-01-13, [cit. 2009-04-08]. Kapitola Отряд космонавтов РКК «Энергия». Dostupné online. (po rusky)
- ↑ MARTÍNEK, František. Jednou a dost [online]. Malá encyklopédia kozmonautiky, rev. 2003-12-28, [cit. 2009-04-08]. Dostupné online.
- ↑ BURCEVOVÁ, N.. Космический долгожитель [online]. Moskva: Roskosmos, 2008-08-23, [cit. 2009-04-09]. Dostupné online. (po rusky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sergej Konstantinovič Krikaľov
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sergej Krikaljov na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
