Sforzovci

Sforzovci boli popredným románskym rodom v renesančnom Taliansku. Ich vzostup sa začal získaním Milánskeho vojvodstva, po vymretí rodu Viscontiovcov v polovici 15. storočia a skončil smrťou posledného člena hlavnej vetvy rodu, Francesca II. Sforzu, v roku 1535.

História

Rod založil Giacomo Attendolo (1369 – 1424), narodený v Cotignole pri Ravenne.

Tento kondotiér pochádzal z regiónu Emilia-Romagna a slúžil neapolským kráľom z Kapetovsko-anjouovskej dynastie. Kondotiér Alberico da Barbiano mu dal prezývku "Sforza", čo vo francúzštine znamená "Silný", pretože bol mužom nadaným v boji. Keď zomrel, Joanna II. neapolská chcela, aby jeho prezývka bola naďalej používaná aj pre jeho pokolenie.

Bol najznámejším z dynastie kondotiérov.

Erb a znak

Raný erb Sforzovcov bol, ako to v stredoveku často bývalo, tzv. hovoriacim erbom. Na erbe je vyobrazený zlatý lev, držiaci zlatú olistenú dulu s azúrovým pozadím. Dula (v dialekte Romagna cotogno) bola odkazom na rodné mesto rodiny (Cotignola). Lev bol daný cisárom Robertom z Wittelsbachu v roku 1401.

Erb bol doplnený erbom, ktorý pripomínal epizódu zo života Francesca Sforzu, počas ktorej dostal od markíza z Ferrary jeden zo svojich prsteňov zdobených veľkým diamantom. Erb predstavoval bustu draka s hlavou starca, ktorý rukami drží diamantový prsteň, pričom jeho krídla sú zaťažené zlatými prsteňmi.

Milánska vetva prijala nový erb v rôznych podobách: štvrtený, čiastočne sfarbený, s cisárskymi prvkami, atď., aby tak preukázala svoju príslušnosť k Viscontiovcom, ktorí mali v rukách milánske panstvo pred Sforzovcami. Vo všeobecnosti prevzal mnohé prvky znaku Viscontiovcov, ako napríklad hrdličku, horiace slnko, súkno atď. Neskôr Sforzovci tento znak doplnili, najmä o ohnivé fľaše s vedrami vody.

Pôvodný erb Sforzovcov s levom a dulou, "jablkom cotogna", ktorý pripomína mesto Cotignola.
Erb milánskeho rodu Sforzovcov, štvrtený cisársky a Viscontiovcov.
Erby rodov Sforza a Visconti.
Viscontiho holubica v rukoväti Maximiliána Sforzu.
La razza, ohnivé slnko Viskontiovcov, ktoré prevzali Sforzovci.
Erb milánskeho rodu Sforzovcov orámovaný mottami bútľaviny a vedra.

Vetvy rodu

Giacomo Muzio Attendolo mal mnoho legitímnych aj nelegitímnych detí, ktoré zdedili jeho dedičstvo. Osobitne vynikli traja z nich, z ktorých každý založil jednu z hlavných vetiev rodu:

Bosio zdedil rodinné panstvo Cotignola a niekoľko ďalších lén po svojej prvej manželke Antónii Salimbeni. Stal sa tiež prvým grófom Santa Fiora z rodu Sforzovcov, keď sa v roku 1439 oženil s Cecíliou Aldobrandeschi, dedičkou tohto grófstva.
Francesco, nemanželský syn z jeho vzťahu s Luciou Terzaniovou, sa stal milánskym vojvodom v roku 1450, po svadbe s Blanche Mariou Viscontiovou v roku 1441 – nemanželskou dcérou a jedinou dedičkou Filipa Márie Viscontiho.
Alessandro, Francescov mladší brat, sa v roku 1444 stal pánom mesta Pesaro po tom, ako ho kúpil od Galeazza Malatestu.

Francesco Sforza
Galeazzo Maria Sforza
Jean Galeás Sforza

Grófi zo Santa Fiora

Bola najstaršou legitímnou vetvou, hoci nie najmocnejšou. Svoje 'apogeum' dosiahla v 16. storočí, keď sa spojila s rodinou pápeža Pavla III. V tom čase do nej patrili traja kardináli: Guido Ascanio, Francesco a Federico (v nasledujúcom storočí), ako aj rytier Zlatého rúna Sforza Sforza. V 17. storočí pod tlakom mocných grófskych susedov, Mediciovcov, táto vetva upadla.

Medzi významné osoby z vetvy patria napríklad:

Bosio I. (1410 – 1476), gróf zo Santa Fiora, gróf z Cotignola, pán z Castell'Arquato
Bosio II. zo Santa Fiory, gróf zo Santa Fiora
- Sforza z Castell'Arquata, (1520 – 1575), markíz z Castell'Arquata, rytier Rádu zlatého rúna (1556)

Vojvodovia zo Segni

Táto vetva vojvodov zo Santa Fiora nesie meno Sforza-Cesarini od svadby Federika Sforzu (1651 – 1712) a Livie Cesarini (zomrela 1712). Táto vetva existuje aj v 21. storočí.

Milánski vojvodovia

Erb Maximiliána, Ľudovíta a Beatrice a Františka II Sforzu od Leonarda da Vinciho.

Nemanželský syn Muzia Attendola, Francesco Sforza (1401 – 1466), ktorý sa oženil s Blankou Máriou Viscontiovou, jedinou potomkyňou milánskeho vojvodu Filipa Maria Viscontiho, prevzal po jeho smrti a zániku Ambrózskej republiky (1447 – 1450) titul milánskeho vojvodu.

František I. (1450 – 1466)

Ludovico Sforza (1452 – 1508), Ludovico il Moro, známy tým, že vzal do svojich služieb Leonarda da Vinciho, bol v roku 1500 porazený francúzskym vojskom Ľudovíta XII.

Po tom, ako boli Francúzi odrazení cisárskymi vojskami a Švajčiarmi, sa Maximilián Sforza, Ľudovikov syn, stal milánskym vojvodom. Ním zostal do návratu Francúzov a František I. ho neskôr uväznil.

Následná smrť Františka II. bez dediča viedla k návratu léna jeho vazalovi, cisárovi Karolovi V. Ten ho v roku 1540 prenechal svojmu vlastnému synovi, čím sa Miláno dostalo pod španielsku korunu.

Vladári z Pesara

Medzi významné osoby z vetvy patrí napríklad:

Alessandro Sforza (1409 – 1473), ďalší nemanželský syn Giacoma Attendola (známy ako Muzio Sforza) a mladší brat Francesca. Bol prvým vládcom mesta Pesaro.

Rodina sa pripojila k rodu Borgiovcov dohodnutým sobášom Lucrezie Borgiovej (1480 – 1519) s Giovannim Sforzom (nemanželským synom Costanza I. Sforzu).

Pozri aj

Gróf Carlo Sforza, vedúca morálna osobnosť talianskeho odporu proti fašizmu
Ciriaco Sforza, švajčiarsky futbalista

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Famille Sforza na francúzskej Wikipédii.