Slovenské kvety (učebnica)

Slovenské kvety (podtitul: Výbor z národnej poezie pre školy občianske, stredné i pedagogia) je učebnica ľudového spevu, ktorá vyšla v roku 1923 v Štátnom nakladateľstve v Prahe. Napísal ju profesor na vtedajšom Masarykovom I. štátnom česko-slovenskom učiteľskom ústave v Modre, Emil Hula. Učebnica bola odobrená Výnosom ministerstva školstva a národnej osvety č. 103.625 zo dňa 4.X.1922. ^[1]

Autor vo svojom pripomenutí čiže úvode napísal: „Reformné hnutie ostatnej doby, jej sociálny a myšlienkový prevrat, z ktorého vyplynula aj všeobecná potreba po zvýšenej vzdelanosti všetkých vrstiev národa, preniesla sa samo sebou do školy, prirodzeného to miesta, kde pestuje sa výkvet ľudskej kultúry – vedomosti a umenie. Je samozrejmé, že umenie má tu byť rovnocennou zložkou s obormi vedenia, preto vedľa krásna literného a výtvarného (slohu a kreslenia) učiteľ nech systematický pestuje i oduvševnelý, umelecký spev ako základ všeobecného hudobného vzdelania.“ V učebnici je veľa zaujímavosti z oblasti slovenských národných piesní. Okrem iných autor podrobne píše napríklad o piesni Nad Tatrou sa blýska. Nasledujúci text piesne je autentický citát.

Nad Tatrou sa blýska

Text piesne podľa učebnice

1.Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú; zastavme sa, bratia, veď sa ony ztratia, Slováci ožijú.

2.To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo; to Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo; ale blesky hromu zbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.

3.Už Slovensko vstáva, putá si strháva, už Slovensko vstáva, putá si strháva; hej, rodina milá, hodina odbila, žije matka Sláva!

4.Ešte jedle rastú na Kriváňskej strane, ešte jedle rastú na Kriváňskej strane; kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí, a medzi nás stane. ^[2]

Charakteristika piesne

V tejto učebnici je zaujímavým spôsobom opísaný vznik piesne Nad Tatrou sa blýska. Emil Hula ju zaradil medzi piesne vlastenecké, s pokynom, že ju treba spievať výrazne – ohnivo. Pieseň vznikla v rokoch štyridsiatych devätnásteho storočia. V týchto pohnutých časoch schádzali sa vlasteneckí študenti bratislavského lýcea Jozef Podhiazsky, Janko Rimavský, Janko Matúška a iní, k hudobne – literárnym besedám, na ktorých prednášali svoje duševné plody, básne i piesne. Pri tejto príležitosti Janko Matúška napísal aj báseň Nad Tatrou sa blýska. Nápev k básni si vypožičal z ľudovej piesne „ U studánky stála, napájala páva.“ Tento nápev bol vtedy známy a spievalo sa naň aj niekoľko iných textov. Revolučného posvätenia piesni sa dostalo v roku 1848 , kedy ju slovenskí študenti hojne spievali. Pravdepodobne už tam došlo k doplneniu textu o slohu, Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás stane! Túto pieseň, neskoršie ako poburujúcu, vtedajšia maďarská vláda zakázala. Spievať ju verejne alebo rozmnožovať tlačou bolo trestné. Napriek tomu Matúškove vzdorné verše pôsobili stále horúcejšie a stali sa vyznaním viery v šťastnejšiu budúcnosť slovenského ľudu. Emil Hula píše: „Prišiel 28. október 1918, deň svobody; putá tisícročnej nevôle praskly a pieseň „N.T.“, Maďarmi nenávidená a po desaťročia zakazovaná, zaznela naraz hlasne z tisícov hrdiel, tak mocne, že jej hlahol odrážal sa od tatranských skál ani hlas martinských zvonov. V decembri na to bola vyhlásená za druhú štátnu hymnu celého československého národa.“ ^[3] Autor pripomína, že táto pamätná pieseň je svedkom neustálych bojov a národných útlakov, že je starým dedičstvom našich otcov, preto musíme pozerať na to, aby jej prednes bol vždy a všade dôstojný. Hymnický ráz skladby si žiada, aby sa spievala ako každá hymna jednohlasne. Už vtedy upozorňoval aj na chyby v tempe piesne, ale tiež nato, že niektoré spevníky namiesto pôvodného textu Zastavme sa bratia udávajú nesprávne Zastavme ich bratia. Preto je pochopiteľná aj táto autorova požiadavka na nápravu : „ Národná hymna musí sa spievať presne, jednotne a tak ako je predpísaná. Predovšetkým je povinnosťou slovenských škôl všetkých kategórií, aby našu mládež naučili slovenskej hymne naozaj správne. Tiež rôzne spolky a osvetové inštitúcie môžu vykonať a iste rady vykonajú bez ťažkosti veľmi mnoho.“ ^[4]

Štruktúra učebnice

Učebnica je členená na Pripomenutie a XII statí.

I.Vlastenecké piesne

1. Nad Tatrou sa blýska 2. Kde domov můj? 3. Kto si rodom Slovák 4. Prosba 5. Hej, Slováci 6. Pod Kriváňom

II.Deň – noc

7. Aj, už je ráno 8. Sadaj, slnko sadaj 9. Vysoko zornička 10. Zapadá slniečko

III.Kone – kravy – ovečky

11. Kebych ja vedela 12. Ide ťažký furman 13. Hojže, hoj, kravy moje 14. Ovce moje

IV.Zahrádka – kvietie – lúka- hora – voda

15. Dievča, dievča, čo-že to máš 16. Rozmarín, ruža, ľalija 17. Mám ja lúčku 18. Zoťali brezu 19. Ej, javor 20. Limbora 21. Nit taká voda ako z Bodroga

V.Orba – siatba – žatva

22. Orala sivýma volkama 23. Oraly by moje volky, oraly 24. Ej, oráč 25. Pod horou ovos drobný 26. Či-že je to jarné žitko 27. Keď som trávu kosil 28. Žatevná

VI.Tanečné piesne

29. Čardaš budzogáň 30. Bol jeden gajdoš 31. Vodu – vodu 32. Išla Marína 33. Tancuj, tancuj 34. Sedemdesiat sukieň mala 35. Tam hore v pasekách 36. Rozchodná

VII.Žiaľne piesne

37. Ja som bača 38. Na lúke trávičku kosci kosia 39. Zahučaly hory 40. Mať moja 41. Teče voda, teče 42. Dobrý večer, frajerečka moja

VIII.Ľudové balady

43. Pásol Jano tri voly 44. Išli hudci horou 45. Čie-že to ovečky hore grúňom idú

IX.Vojenské piesne

46. Keď som mašíroval 47. Husárske 48. Pri trenčianskej bráne 49. Na trávničku, na zelenom 50. Ide kuruc

X.Zbojnícke piesne

51. Hej, hore háj 52. Pijú chlapci, pijú 53. Bol by Jánošík bojoval 54. Až pôjdete cez pole 55. Ej, všetci ľudia vravia

XI.Vianočné piesne

56. Narodil sa Kristus v Betleme 57. Slyšíte-li pasterovia 58. Sem, sem dieťatko 59. Novinu radostnú nesiem vám 60. Novoročná ^[5]

Záver

Učebnica tým, že sú v nej zachytené texty aj noty šesťdesiatich pôvodných slovenských ľudových piesní z roku 1922 profesionálom Emilom Hulom, profesorom spevu na vtedajšom učiteľskom ústave v Modre sú autentickým obrazom dejín slovenského národa. Určite by si ju mali preštudovať aj terajší hudobní pedagógovia, keď pre nič iné, tak aspoň zo zvedavosti ako učili spev slovenské deti ich predchodcovia tesne po vzniku Československa.

Ukončím doslovným citátom autora: „ Spievame všetci radi: my, naša mamička aj babička, naša prababička, ako aj všetci naši predkovia radi spievali, veď láska k hudbe a k spevu je človekovi rovno vrodená a je taká stará, ako ľudstvo samé. Neni na svete spevavejšieho národa nad Čechoslovákov. Piesne má síce každý národ, spevy počuť aj inde, nikde však ich nie je toľko a nie sú tak krásne ako u nás. Spevom hovorí Slovák k svetu, s pokolenia na pokolenie; do spevu vložené sú jeho najvrúcejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazností, - jeho celá myseľ. Všetko, čo sa duše slovenskej živšie dotklo, utkvelo v piesni – v slove národa. Slovo a pieseň sú našou vlastnosťou, ba môžem hovoriť – národným pokladom. Pieseň naša vnikla medzi ľud, stala sa jeho majetkom. Bohužiaľ, že naša mládež v poslednom čase na piesne národné zabúda. Chuderky ... vymierajú hladom jako vtáčik v klietke, keď sme mu zabudli dávať čerstvú vodu a semenec. Keby tak vstali z hrobu naši praotcovia a počuli tie naše „časové“ pouličné kuplety a odrhovačky!“ ^[6]