Slovenské lodenice Komárno
| Slovenské Lodenice Komárno a.s. | |
 | |
| Právna forma | akciová spoločnosť |
|---|---|
| Odvetvie | Výroba lodí, Strojárstvo |
| Založená | 1898 |
| Zakladateľ | Uhorská akciovú spoločnosť riečnej a námornej plavby |
| Sídlo | Komárno, Slovensko |
| Pôvod | Rakúsko-Uhorsko |
| Priemysel | Stavba lodí, Strojárstvo |
| Produkcia | Riečno-morské lode |
| Zamestnancov | 4000 (priemer 1990) |
Slovenské lodenice Komárno, a. s. sú jediné lodenice Slovenska, špecializujúce sa na vývoj a stavbu riečnych a námorných viacúčelových nákladných lodí do nosnosti 8 000 dwt.
Lodenice majú viac ako 110 ročnú tradíciu. Rast významu vodnej dopravy, ako aj blízkosť Viedne, Budapešti a Bratislavy (vtedy Prešporku) viedol koncom 19. storočia Uhorskú akciovú spoločnosť riečnej a námornej plavby (Magyar Folyam- és Tengerhajózási Részvénytársaság – MFTR) k vybudovaniu dunajského zimného prístavu a lodenice. Firma Hugo Wellisch postavila modernú lodenicu, v ktorej sa v novembri 1898 začala oprava plavidiel.
História
[upraviť | upraviť zdroj]
Výstavba Lodeníc na Alžbetinom ostrove 1895 – 1918
[upraviť | upraviť zdroj]Koncom 19. storočia rozšírenie a rozmach riečnej lodnej dopravy podnietilo Uhorskú riečnu a námornú lodnú spoločnosť – MFTR k zriadeniu zimného prístavu a lodenice medzi Budapešťou a Viedňou. V roku 1898 začalo 140 robotníkov pracovať na stavbe a výrobe lodí v moderných lodeniciach, ktorú postavil Hugo Wellisch. Stavba lodného výťahu bola dokončená v roku 1902, kedy sa začala výroba oceľových lodí. Spomedzi tu opravených lodí sú najznámejšie Győr, Pontius, Medve, Margit, Imre, Kékes, Matra. Kolesový parník Petőfi bol vyrobený v Komárne. Pred prvou svetovou vojnou sa počet zamestnancov zvýšil na 260.
Krátko po založení MFTR v roku 1895 kúpila dve lodenice na opravu lodí za účelom opravy a údržby flotily. Jednou bola základná lodná dielňa MÁV, druhou bol závod na stavbu a opravu lodí Maďarskej paroplavebnej spoločnosti v Győri. Základná dielňa sa čoskoro presťahovala do Orsovej a závod Győr sa v roku 1898 presťahoval do Komárna do areálu zimného prístavu. Mesto Komárno dalo MFTR na šesťdesiat rokov bezplatne k dispozícii časť z Alžbetinho ostrova. Už v roku 1898 bolo postavených niekoľko budov. Sú to: strojáreň, čalúnnická a stolárska dielňa, stolárska dielňa, kováčska dielňa, zlievareň a kotolňa. Okrem technického vybavenia preneseného z dielne v Győri tu MFTR vykonal najdôležitejšie a najnáročnejšie opravy s novými nástrojmi a strojmi. Postavili aj osobnú loď s lopatkovým kolesom Petőfi, ako aj 14 150-tonovú, 10 475-tonovú, 17 714-tonovú loď a 3 kotviace lode, 6 bagrov, 12 kotviacich bodov, 22 kotviacich mostíkov. V roku 1914 navýšila MFTR svoj kapitál z 10 miliónov korún o 25 miliónov. Významnú časť akcií kúpil štát. To značne uľahčilo rozvoj nielen lodnej dopravy, ale aj komárňanských lodeníc. Okrem iného je tu aj možnosť stavby 3-tonového rotačného žeriavu. V továrni bola v roku 1915 postavená dielenská loď, ktorá vykonávala opravy a údržbu vojenských služobných lodí na Al-Dunu.[1]
Vo vlastníctve Škodových závodov 1919 – 1938
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1919 značná časť kvalifikovaných robotníkov komárňanskej dielne pokračovala v práci v lodenici Újpest založenej v roku 1918. Továreň sa stala majetkom československého štátu a prenajali si ju Škodove závody. V továrni pokračovala stavba lodí. Po zavedení Viedenskej arbitráže bola 2. novembra 1938 továreň opäť vo vlastníctve MFTR. S rozsiahlou výstavbou sa začalo na jar 1940. Staré budovy boli zbúrané. Na špici ostrova bola postavená dielňa s rozmermi 12x20 metrov pre stolárske a stolárske dielne a na strane ostrova smerom k Dunaju bola vybudovaná nová spúšťacia dráha na vyťahovanie a spúšťanie opravovaných člnov. Tieto stavby boli dokončené v roku 1940 a v roku 1941 mohla továreň fungovať naplno. Okrem prestavby motorového člna Lehél a niekoľkých ďalších lodí boli v továrni do roku 1944 postavené dva nové dolnodunajské remorkéry, Komárom a Eger.
Výstavba Lodeníc na novom mieste 1945 – 1959
[upraviť | upraviť zdroj]Po druhej svetovej vojne bolo lodenice znárodnené. Začala výstavba lodeníc na novom mieste pri ramene Dunaja za prístavom. Boli postavené nové výrobné haly s kapacitou pre veľké riečno-morské lode.
Roky prosperity 1960 – 1989
[upraviť | upraviť zdroj]
Hlavným odberateľom sa stal Sovietsky zväz. Vyrábali sa riečno-morské nákladné lode, osobné lode. Loď OL-400 sa stala najväčšou riečnou osobnou loďou s kapacitou 400 cestujúcich.[2] Pre Československú plavbu dunajskú sa vyrábali korčekové bagre. V rokoch socializmu zamestnávali lodenice takmer 5000 zamestnancov a patrili do skupiny ZŤS pod názvom Slovenské Lodenice Gábora Steinera.
Vstup na západoeurópske trhy 1990 – 1998
[upraviť | upraviť zdroj]Po prechode na trhové hospodárstvo boli Lodenice transformované na akciovú spoločnosť, zahrnutú do 2. vlny kupónovej privatizácie. Napriek poklesu odberu z rozpadnutého Sovietskeho zväzu si podnik našiel nové odbytiská v Nemecku a Holandsku pre nemeckú firmu WESSELS Reederei sa vyrábali najmä riečno-morské nákladné lode typu Rýn, Rostock.
Úpadok 1998 – 2010
[upraviť | upraviť zdroj]Kvôli aktivitám vlastníkov sa Lodenice dostali v roku 1998 do finančnej neschopnosti. Ako východisko boli založené SLKB, ktoré v roku 2000 prevzali aktivitu výroby lodí. V roku 2012 po ďalších finančných problémoch lodenice prevzala pobočka SaM.[3] Objem výroby sa však už nepribližoval k množstvu pred rokom 1998.
Zoznam vyrobených typov plavidiel
[upraviť | upraviť zdroj]- OS Rossija (1952 – 1958)
- 1952 Rastuptin
- 1952 Ukraina (1952)
- 1953 Belorussiya
- 1953 Azerbaydzhan
- 1953 Armeniya
- 1953 Gruziya
- 1953 Moldaviya
- 1953 Kolomenskiy Shtandart
- 1954 Kazakhstan
- 1954 Kremas
- 1954 Turkmenistan
- 1954 Petr Alabin
- 1955 Kareliya
- 1955 Knyaz Vorontsov
- 1955 Mayak
- 1955 Litva
- 1955 Bulgarija - 10. júla 2011 sa pri plavbe v Kujbyševskej priehrade v Rusku potopila. Na palube bolo 208 pasažierov, z ktorých 79 vyzdvihla z vody loď Arabella.
- 1956 Musorgskiy
- 1956 Chaykovskiy
- 1956 Mikhail Godenko
- 1956 Rimskiy-Korsakov
- 1956 Ippolitov-Ivanov
- 1956 Peresvet
- 1956 Kompozitor Glazunov
- 1956 Kompozitor Glinka
- 1957 Kompozitor Kalinnikov
- 1957 Kompozitor Prokofyev
- 1957 Kompozitor Skryabin
- 1957 Kompozitor Alyabyev
- 1957 Kompozitor Balakirev
- 1957 Kapitan Rodin
- 1958 M. Yu. Lermontov
- 1958 Viktoria
- 1958 Radyansykyy Soyus
- 1958 T. G. Shevchenko
- 1958 Karl Marks
- Riečny korčekový bager KBT 400/200 (1974 – 1989)[4]
- Riečny korčekový bager Ufa
- MNL 2000 (1960 – 1980)[5]
- RMNL 2700 (1960 – 1980)[5]
- OL-400 (1976 – 1983) Riečna osobná loď pre 400 pasažierov. Až do roku 1994 najväčšia loď vo svojej kategórii.[6]
- 1976 Valerian Kujbišev – zošrotovaná v septembri 2018
- 1977 Fiodor Šaliapin (pôvodne Kliment Vorošilov)
- 1978 Felix Džeržinsky
- 1979 Sergej Kučkin (pôvodne Georgij Dimitrov)
- 1980 Michail Frunze
- 1981 Mstislav Rostropovič (pôvodne Michail Kalinin)
- 1981 Aleksander Suvorov – loď flotily mala závažnú nehodu v roku 1983, keď v noci vchádzala pri nesprávnom pilóne popod železničný most pri Ulianovsku, kde vrch lode zachytil železnú konštrukciu mosta. Celková bilancia bola 176 mŕtvych nachádzajúcich sa v tej dobe na vrchnom poschodí. Z vrchu poškodená loď bola opravená a znova spustená do prevádzky.[7][8]
- 1981 Semion Budiony
- 1983 Georgij Žukov
- NL-Amur (Typ Volgo-Balt)
- NL-Rín (Rhein-M) (1991 – 2010)
- 1991 Wittenbergen
- 1992 Clavigo
- 1994 Nordstern
- 1992 Priwall
- 1991 Rheinfels
- 1994 Apollo
- 1997 Pur-Navolok
- 2009 Melas – typ Rhein-M
- 2009 Rodau – typ Rhein-M
- 2009 Peleus – typ Rhein-M
- 2009 Anmare – typ Rhein-M
- 2009 Theseus – typ Rhein-M
- 2009 Telamon – typ Rhein-M
- 2009 Anmiro – typ Rhein-M
- 2009 Pollux – typ Rhein-M
- 2009 Nestor – typ Rhein-M
- 2010 Niklas – typ Rhein-M
- 2010 Helen Anna – typ Rhein-M
- 2010 Echion – typ Rhein-M
- 2010 Butes – typ Rhein-M
- NL Schelde (1996 – 2001)
- 1996 Bosporus
- 1998 Baccara
- 1998 Jacaranda
- 1998 Sardinia
- 1999 Memel
- 2001 Korsika
- NL Amies (2012)
- 2012 Marten
- 2012 Santa Helena I
- 2012 RMS Bremen
- 2012 RMS Rotterdam
- 2012 Wilson Alicante
- NL Weser (1994 – 1995)
- 1994 Casablanca
- 1994 Pommern
- 1995 Parsival
- 1995 Präsident
- NL Main (2005 – 2006)
- 2005 Moormerland
- 2005 Stapelmoor
- 2006 Rorichmoor
- 2006 Stadt Hemmoor
- NL-Jümme L (2009 – 2010)
- 2010 Wilson Algeciras
- 2010 Wilson Astakos
- 2010 Wilson Avonmouth
- 2009 Imel Abdena
- 2009 Wilson Amsterdam
- 2010 Wilson Almeria
- 2009 Wilson Aberdeen
- 2009 Wilson Ayr
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ KOVÁCS, Miklós. A Mftr, Meszhart és Mahart hajóműhelyeinek története 1895-1965. 1967. vyd. Budapest : Gépipari Tudományos Egyesület. Dostupné online. S. 158. Archivované z originálu.
- ↑ OL400 LODENICE KOMÁRNO [online]. 2019-08-29, [cit. 2023-07-15]. Dostupné online.
- ↑ TERAZ.SK. Komárno: Noví majitelia lodeníc hľadajú možnosti ďalšieho rozvoja [online]. TERAZ.sk, 2012-09-04, [cit. 2023-07-15]. Dostupné online.
- ↑ Slovakiana [online]. www.slovakiana.sk, [cit. 2023-07-15]. Dostupné online.
- ↑ a b UNIKÁTNE FOTOGRAFIE: Výletné i nákladné - takto vyrábali lode kedysi [online]. TERAZ.sk, 2022-06-11, [cit. 2023-07-15]. Dostupné online.
- ↑ OL400 LODENICE KOMÁRNO [online]. 2019-08-29, [cit. 2023-07-15]. Dostupné online.
- ↑ Při havárii „sovětského Titaniku“ zemřelo 177 lidí, dnes znovu brázdí Volhu [online]. iDNES.cz, 2023-06-05, [cit. 2023-07-15]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Havária parníka Alexander Suvorov [online]. encyklopedia.sme.sk, [cit. 2023-07-15]. Dostupné online.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Sam - Shipbuilding And Machinery A. S.
- História Slovenských lodeníc Komárno a.s. [online]. Komárno: Slovenské lodenice Komárno, rev. 2011-10-28, [cit. 2018-04-10]. Dostupné online. Archivované 2011-10-28 z originálu.
- Produkty. Nákladné lode vyrábané SLKB [online]. Komárno: Slovenské lodenice Komárno, rev. 2011-10-27, [cit. 2018-04-10]. Dostupné online. Archivované 2011-10-27 z originálu.
- History of SLKB shipyard [online]. Komárno: Slovenské lodenice Komárno, rev. 2011-10-12, [cit. 2018-04-10]. Dostupné online. Archivované 2011-10-12 z originálu. (po anglicky)