Alžbetin ostrov
| Alžbetin ostrov | |
| ostrov | |
 | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Okres | Komárno |
| Časť | Dunaj |
| Mesto | Komárno |
| Súradnice | 47°45′22″S 18°06′35″V / 47,756111°S 18,109722°V |
| Najvyšší bod | |
| - výška | 111 m n. m. |
| Najnižší bod | hladina Dunaja |
| - výška | 109 m n. m. |
| Dĺžka | 2,500 km |
| Šírka | 0,350 km |
| Rozloha | 0,77 km² (77 ha) |
  Poloha ostrova na Slovensku
| |
| Wikimedia Commons: Komárno | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Alžbetin ostrov v Komárne (maď. Erzsébet-sziget) je jedným z vretenovitých ostrovov Dunaja, ktorý sa rozprestiera takmer po celej dĺžke mesta pri severnom brehu rieky. Je približne 2,5 km dlhý a 350 m široký. Alžbetin most vedúci z Komáromu bol postavený na východnom konci ostrova v roku 1892 a s Komárnom ho spája sklápací most postavený v roku 1968.
Začiatkom 20. storočia bol spojený s pevninou zasypaním širokého pásu zeme na západnom konci, takže sa z dunajského ramena ohraničujúceho ostrov zo severu (ktoré Komáromčania nazývajú Malý Dunaj) stalo záliv. Pomenovaný bol – podobne ako most – na počesť kráľovnej Alžbety, ktorá sa plavila z Viedne do Pešti a prvýkrát tu vkročila na uhorskú pôdu. Historicky sa ostrov volala Várkormányzói, Komárňanský a v časoch socializmu ostrov Červenej flotily.[1] [2]
História
[upraviť | upraviť zdroj]Ostrov využívali Komárňania na ovocinárstvo už od stredoveku. V 16. storočí ho ešte tvorili dva ostrovy (Veľký a Malý ostrov), ktoré boli od seba oddelené kanálom. Po roku 1526 sa dostal do rúk rakúskych hradných kapitánov, ktorí s ním zaobchádzali ako so súčasťou hradného panstva a vyberali nájom za užívanie záhrad. V rokoch bojov s Turkami tu boli záhrady niekoľkokrát zničené a v roku 1623 si hradný kapitán Johann Dietrich Reiffenberg celý ostrov rezervoval pre seba a dlho slúžil ako pasienok na kŕmenie posádkových koní. Po roku 1745 s obnovením mestských práv sa ostrov vrátil aj do majetku Komárna. Chvíľu slúžil ako pasienok, no čoskoro sa opäť stala mestským sadom. Od 80. rokov 18. storočia ho namiesto skorších prievozov spájal s mestom lodný most a v smere na Újszőny zabezpečoval spojenie lietajúci most. Potom sa stal obľúbeným výletným miestom mešťanov, vzniklo niekoľko hostincov a lodných mlynov.
V roku 1797 sem zavítal aj Mihály Vitéz Csokonai s Juliannou Vajda a krása ostrova ho inšpirovala k napísaniu Nymfy na Dunaji, jeho báseň. V roku 1819 mestská rada rozdelila ostrov na 700 štvorcových záhradných pozemkov a v januári 1820 bolo vytvorených 213 pozemkov predaných v aukcii občanom mesta. Vtedy sa vytvorila súčasná uličná sieť ostrova - pozdĺž ostrova bola vytvorená centrálna cesta (Platanová alej) s dvoma krížnymi cestami. V roku 1838 bol namiesto lietajúceho mosta vybudovaný 337 m dlhý lodný most smerom na Újszőny, ktorý bol v zime rozobraný a odtiahnutý k Malému Dunaju. Medzi dvoma brehmi Dunaja premával aj malý šnekový parník až do roku 1892, kedy bol postavený stály železný most. Až do konca 19. storočia sa na piesočnom útese na západnom konci ostrova ryžovalo zlato. Spodnú časť ostrova si v roku 1897 prenajala Maďarská riečna a námorná lodná spoločnosť, ktorá sem presťahovala svoju dielňu na opravu lodí z Győru. Začiatkom 20. storočia závod prešiel výrazným rozšírením a fungoval tu až do roku 1947 (kým nebola založená nová lodenica na severnom brehu Malého Dunaja). V roku 1902 bola na hornej časti ostrova vybudovaná mestská vodáreň a zároveň s jej výstavbou bol ostrov spojený s pobrežím širokým pásom zeme.
V roku 1918, po pripadol ostrov Československu, s čím sa nechceli zmieriť obyvatelia maďarskej národnosti. Českosloveská armáda obsadila Komárno a ostrov 10.Januára 1919. Na prelome mesiacov apríl-máj, 30. apríla a 1. mája 1919 bol ostrov dejiskom krvavých udalostí. Odtiaľ ozbrojení robotníci začali neúspešný útok proti československým vojenským jednotkám v Komárne, ktorého cieľom bolo dobytie Komárna Maďarskou republikou rád. Po neúspešnej operácii maďarské jednotky sa stiahli sem. Medzi dvoma svetovými vojnami už bolo na ostrove vybudovaných niekoľko obytných budov a po roku 1945 došlo k výraznejšej výstavbe v okolí hraničného priechodu. 1968, ešte nejaký čas pred postavením sklápacieho mosta. V roku 1981 tu bola zriadená mestská umelá ľadová plocha. Rozšírený hraničný priechod a colnica bola postavená v roku 1982, ktorá bola uzavretá, keď Slovensko a Maďarsko vstúpili Schengenského priestoru. Väčšinu ostrova stále zaberajú záhrady Komárňanov. Na Malom Dunaji oproti lodenici je jachtársky klub.[3]
Pamätihodnosti
[upraviť | upraviť zdroj]- Do decembra 1936, na južnom konci ostrova, na nádvorí starej lodenice, jedna z dominánt mesta, Komárňanský veľký strom. Bol 40 m vysoký, 786 cm hrubý topoľ, ktorému odhadovali vek 350 rokov. starý, keď ho vyrúbali. Pod týmto stromom sa stretávala šľachta Komárňanskej župy
- Až do svojho zbúrania v 90. rokoch stála oproti hraničnému priechodu reštaurácia Peklo, ktorá patrila od začiatku 20. storočia k známym mestským zábavným podnikom. V roku 2006 bola na pôvodnom mieste postavený hotel s obdobným názvom.
- Pozoruhodným znakom je rad Platanová alej, ktorý sa tiahne pozdĺž ostrova, je rad starých platanov a topoľov.
- V páse ostrova sa nachádza Jókaiho záhrada, ktorá sa dostala do majetku Jókaiovcov v roku 1820, veľký spisovateľ tu trávil veľa času počas študentských čias a ostrov čiastočne inšpiroval aj jeho román Zlatý muž. Na jeho dvore stála drevenica, práve tu Jókai počas právnickej stáže v Komárne napísal svoje dielo s názvom Všedné dni.
- Na západnom konci ostrova, vedľa vodárne, sa zachovala československá železobetónová pohraničná pevnosť z 30. rokov 20. storočia.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Alžbetin ostrov [online]. Dunamente Régió, 2021-04-16, [cit. 2023-01-14]. Dostupné online.
- ↑ Dunai Szigetek: Komárom gyümölcsöskertje - az Erzsébet-sziget [online]. 2011. február 16., szerda, [cit. 2023-01-14]. Dostupné online.
- ↑ MÁCZA, Mihály. Komárom – Történelmi séták a városban. Madách. vyd. Komárno : Madách, 1992. ISBN 2310003092055 Chybné ISBN. S. 59-62.