Preskočiť na obsah

Suchoj Su-17 (Su-20, Su-22)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Suchoj Su-17)
Su-17 (Su-20, Su-22)

Český Suchoj Su-22M4
Typstíhací bombardér
VýrobcaKomsomoľskoamurský letecký závod J. A. Gagarina
Prvý let2. augusta 1966
Zavedený1970
Vyradený1998 (Rusko)
Charakterv obmedzenej službe
Hlavný používateľSýrske arabské vzdušné sily
Vzdušné sily Poľskej republiky
Výroba1969 – 1990
Vyrobených2 867

Suchoj Su-17 (Su-20, Su-22) (v kóde NATO: „Fitter“) je stíhacie-bombardovacie lietadlo so samonosnou celokovovou konštrukciou s krídlom s meniteľnou geometriou od 30°do 63° vyvinuté v Sovietskom zväze počas studenej vojny zdokonaľovaním typu Suchoj Su-7. Lietadlo bolo vyvinuté počas 60. rokov konštrukčnou kanceláriou OKB Suchoj ako náhrada za stíhací bombardér Su-7.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]
Sovietsky Su-17M

Na začiatku 60. rokov 20. storočia sa začalo uvažovať o nahradení nadzvukového frontového stíhacieho bombardéra Su-7, ktorý sa svojimi parametrami začínal stávať menej vyhovujúci. Išlo hlavne o vysokú vzletovú a pristávaciu rýchlosť z dôvodu krídla s veľkým šípom nábežnej hrany (63°) a motor s vysokou spotrebou paliva AL-7F. Vysoká spotreba rapídne skracovala dolet stroja a to hlavne pri vyššom užitočnom zaťažení. Inak bolo lietadlo prekvapivo obratné a nevykazovalo žiadne zradné letové vlastnosti. To viedlo k rozhodnutiu vyvinúť krídlo s meniteľnou geometriou.

Meniteľná geometria krídel

[upraviť | upraviť zdroj]
Štartujúce Su-17

V tej dobe sa západní experti zaoberali obdobným problémom a nádeje sa vkladali do konštrukcie krídla s meniteľnou geometriou. Prvé teoretické štúdie boli výsledkom agilného nemeckého vojnového výskumu a ďalšie poznatky priniesli výskumníci vo Veľkej Británii a USA v 50. a na začiatku 60. rokov. NASA po aerodynamických testoch a rozsiahlych počítačových štúdiách a simuláciách navrhla optimálne umiestnenie otočných čapov v rozmernej centrálnej časti krídla asi v štvrtine rozpätia. Tým sa americký návrh líšil od britských projektov, ktoré uvažovali otočné body v trupe, alebo v koreni krídla. Konštrukcia NASA minimalizovala značný pohyb pôsobiska vztlaku pri prestavovaní krídla a našla svoju realizáciu v sériových lietadlách F-111, F-14, B-1, Tornado a tiež pri lietadlách rady MiG-23/27, Su-24, Tu-160 aj.

Od Su-7 k Su-17

[upraviť | upraviť zdroj]

Rovnako aj OKB P. O. Suchoja sa rozhodlo prijať nápad meniteľnej geometrie krídla a pod vedením N. G. Zynina vylepšiť svoj Su-7. Prvé štúdie naznačili, že pri aplikácii poznatkov NASA na trup Su-7 by umiestnenie otočných čapov a dutého úseku pre zasunutie krídla vyšlo priamo do priestoru podvozkových šácht, čo by bol už podstatný zásah do centrálnej časti krídla, ale aj do konštrukcie trupu. Pretože však požiadavky zneli na čo najmenšie zmeny konštrukcie trupu, bolo rozhodnuté posunúť čapy do polovice rozpätia. Problém s prúdením vzduchu boli vyriešené aerodynamickým plôtikom na prechode pevnej a pohyblivej časti. Rozdiely v ovládateľnosti lietadla pri zmene geometrie boli potlačené znížením rýchlosti prestavovania krídel a zmenou nastavenia stabilizátora v závislosti na ich šípovitosti. Krídlo dostalo rozmerné pristávacie klapky na pevnú aj pohyblivú časť a sloty na vonkajšiu časť. Všetky uvedené zmeny boli vyskúšané na upravenom stroji Su-7BMK. Trup s chvostovými plochami, centrálnou časťou krídla a pohonnou jednotkou ostal bez zmeny, krídlo bolo zrekonštruované. Takto upravené lietadlo nieslo označenie S-22I, resp. Su-7IG (Fitter B) a prvý let uskutočnilo 2. augusta 1966. Obavy, že ostane s výkonmi a vlastnosťami na úrovni pôvodného Su-7 kvôli zvýšenej hmotnosti krídla (cca o 400 kg viac) a zmenšenej zásobe paliva sa nepotvrdili. Naopak, podstatne sa zlepšili parametre štartu a pristátia, zvýšila sa obratnosť, dolet a nosnosť. Prestavovanie krídel nemalo podstatný vplyv na zmenu letových vlastností a posun aerodynamického ťažiska bol iba 2%. Pre nové lietadlo bolo vybrané označenie Su-17, pre export najskôr Su-20 a od polovice sedemdesiatych rokov Su-22.

Výzbroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zobrazenie niekoľkých možností výzbroje s prídavnými nádržami
Suchoj Su-17M-3 s podvesenou protirádiolokačnou strelou Ch-25MP, dvoma protilietadlovými strelami R-60, a raketnicou B-8M1 pre neriadené rakety S-8

Zabudovanú výzbroj tvoria dva kanóny NR-30 kalibru 30 mm, každý so zásobou 80 nábojov. Pod krídlové závesníky je možné zavesiť kanónové puzdra SPPU 22-01 s kanónom GŠ-23 kalibru 23 mm s 260 nábojmi určené pre streľbu vpred s premenlivou výchylkou kanónu smerom nadol a pod trup pre streľbu dozadu iba s presne nastaveným uhlom.

Su-17 môže niesť širokú paletu neriadených rakiet kalibru 57 mm S-5M, S-5K, S-5KO, S-5KPB, S-5OI a S-5PI, kalibru 80 mm S-8A a S-8M, alebo rakety kalibru 240 mm S-24. Ďalej nadkalibrovú S-25O, S-25OF a S-25OMT vypúšťanú z jednorazového prepravného a vypúšťacieho kontajnera PU-O-25. Z päťhlavňového vypúšťacieho zariadenia B-13, alebo štvorhlavňového RM-122 čš. výroby sa dajú vypúšťať rakety S-13 kalibru 122,4 mm, používané v pozemných kompletoch GRAD.

Lietadlo môže niesť rôzne typy protizemných riadených striel, napr. protirádiolokačné Ch-25MP (AS-12 Kegler), rádiom navádzané Ch-25MR (AS-10 Karen), laserom navádzané Ch-25ML (AS-10 Karon) na adaptéroch APU-68 a strely s televíznym navádzaním Ch-29T (AS-14 Kedge), alebo laserom navádzané Ch-29L (AS-14 Kedge) na závesníkoch APU-58. Tiež môže niesť protirádiolokačnú strelu Ch-58E (AS-11 Kilter).

Lietadlo môže niesť klasické bomby do kalibru 500 kg, brzdené bomby PB-250, zápalné kontajnery ZB-500, alebo kontajnery KMGU-2 KMG-U so submuníciou. Letecké bomby kalibru 100 kg a 250 kg sa dajú zavesiť na šesťnásobné závesníky. Pre kontrolu a vyhodnotenia výsledkov útoku sa používa fotoguľomet SŠ-45 v kabíne so zameriavačom.

Pre pasívnu ochranu slúžia aktívne klamné ciele SPPI56 kalibru 56 mm (12 výmetníc KDS) a pasívne ciele PPI26 (štyri bloky ASO-2V na hornej strane trupu, každý s dvoma kazetami po 32 kusov PPI26). Aktívnu ochranu zaisťujú protilietadlové riadené strely R-60 (AA-8 Aphid). Na cvičné účely sa používajú cvičné registre UZR-60.

Pre plnenie prieskumných úloh môže byť na špeciálny centrálny pylón podvesený kontajner KKR obsahujúci tri kamery snímajúce terén v rôznych smeroch a uhloch a výmetnice svetlíc pre nočné snímkovanie v prednej časti a aparatúru elektronického prieskumu RTR v zadnej časti. Pod ľavý vnútorný závesník môže byť zavesený kontajner SPS pre rádioelektronický boj.

Pohonná jednotka

[upraviť | upraviť zdroj]
Ľuľka AL-21F-3

Tvorí ju jednoprúdový jednohriadeľový motor AL-21F-3S a agregáty zaisťujúce ich funkciu. Vlastný motor pozostáva z axiálneho štrnásťstupňového turbokompresoru, prstencovej spaľovacej komory, dvojstupňovej turbíny, komory prídavného spaľovania a výstupnej trysky s premenlivým prierezom. Pomocné systémy sú olejový systém, systém dodávky a regulácie množstva paliva do spaľovacej komory a komory prídavného spaľovania ADT-55B, hydraulický systém natočenia desiatich stupňov statorových lopatiek kompresoru, ovládanie segmentov výstupnej trysky RSF-53B a systém automatického spustenia, systém odberu vzduchu pre tlakovanie palivových nádrží a pre klimatizačnú sústavu a systém kontroly a signalizácie.

Predná časť ľavého bočného pultu je vyhradená pre ovládanie motora. Hlavným riadiacim prvkom je páka ovládania motora POM. Dorazy a západky ju blokujú v polohách STOP, VOĽNOBEH, MAX. ŤAH, MIN. FORSÁŽ A MAX. FORSÁŽ. ďalej je na rukoväti tlačidlo RADIO ZAP., ovládač brzdných štítov a dve tlačidla pre navigačné a zbraňové systémy. Pohyb POM je prenášaný mechanicky na regulátory dodávky paliva a polohy výstupnej trysky, čím sa nastavujú otáčky a ťah.

Motorový priestor sa chladí vzduchom, odoberaným za letu zo vstupného kanála tesne pred kompresorom a na zemi tiež nasávacími ventilmi v krytoch motora. Dva prídavné vstupy privádzajúce chladiaci vzduch ku komore prídavného spaľovania a dva ďalšie ku generátorom. Drenážna sústava odvádza nespálené alebo uniknuté palivo do zberného potrubia.

Su-22 v česko-slovenskom letectve

[upraviť | upraviť zdroj]
Česko-slovenský Su-22M4

Do Česko-Slovenska sa prvé Su-22M-4 a Su-22UM-3 dostali v marci 1984. Stroje dostal 47. prieskumný letecký pluk, vtedy so sídlom v Pardubiciach. Lietadlá sformovali jednu letku, výzbroj ďalších dvoch tvorili lietadlá MiG-21R, L-29R Delfín a roj Il-14. V ďalších rokoch prichádzali postupne objednané stroje pre stíhacie bombardovacie pluky. Všetky Su-22 prišli v rozobranom stave, montovali sa na letisku v Hradci Králové a Náměšti nad Oslavou a zalietavala ich skupina sovietskych pilotov, ktorí taktiež vyškolili prvých česko-slovenských inštruktorov. V rokoch 1987 až 1989 sa na tieto lietadlá kompletne prezbrojil 20. stíhací bombardovací letecký pluk v Náměšti nad Oslavou, známy pod názvom Biskajský. Približne v tej istej dobe sa dostalo niekoľko strojov aj k 6. stíhaciemu bombardovaciemu leteckému pluku v Přerove.

Jednomiestne Su-22 boli dodané v dvoch vyhotoveniach. Prvé série ešte neboli vybavené TV navádzajúcou sústavou (na prístrojovej doske chýbala obrazovka systému) neskoršie série už TV navádzací systém obsahovali. V česko-slovenskom letectve pôsobilo celkovo 57[1] lietadiel Su-22 vrátane dvojmiestnych verzií.

Verzie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Su-7IG (S-22)
Prototyp
  • Su-17 (Fitter-B)
Predsériová verzia
  • Su-17 (Fitter-C)
Boli to prvé sériové lietadlá vyrábané na základe prototypu S-32. Ten sa od Su-7IG líšil v niektorých častiach trupu, krídlo ostalo prakticky zhodné. Prestavovanie krídla riadil priamo pilot a bolo možno v troch polohách (dve krajné 30° a 63° a medzipoloha 45°). V polovici centrálnej časti krídla bol ešte jeden menší aerodynamický plôtik. Za základ poslúžil trup dvojmiestnej verzie Su-7UMK s mierne zväčšeným prierezom. Kabína dostala nový, dozadu hore odklopný kryt. Z trupu zmizli dva bočné káblové kryty a odvetrávacie otvory charakteristické pre všetky verzie Su-7.Vo výzbroji zostali dva kanóny NR-30 kalibru 30 mm v koreni krídel. Pod centrálnou krídlovou časťou boli štyri závesníky a ďalšie štyri boli umiestnené po pároch pod strednou časťou trupu. Stroj niesol širokú škálu protizemnej výzbroje a pre svoju ochranu aj protilietadlové rakety R-3S.
  • Su-17M (Fitter-C)
Su-17M
Išlo o pôvodnú Su-17 s úpravami podľa poznatkov z prevádzky. Najdôležitejšou bol motor AL-21F, ktorý mal o petinu vyšší ťah a menšiu mernú spotrebu ako pôvodný AL-7F. Výkony lietadla vzrástli, napr. nosnosť sa zvýšila dvakrát, dĺžka štartu a pristátia sa skrátila o cca 40%[1]. Ručné ovládanie prestavenia krídel sa zmenilo na poloautomatické, kedy pilot volil hodnotu uhlu. Neskoršie verzie dostali snímač uhlu nábehu v ľavej prednej časti trupu.
  • Su-17MK/Su-20 (Fitter-C)
Bola to exportná verzia vyššie popísanej, ktorá sa dostala do výzbroje Poľska a Egypta.
  • Su-17R/Su-20R (Fitter-C)
Prieskumná verzia s jedným centrálnym trupovým závesníkom pre prieskumné kontajnery. Prístrojové vybavenie a ovládacie prvky v kabíne boli čiastočne zmenené.
  • Su-17M-2D (Fitter-D)
Niesol značne vylepšené prístrojové vybavenie. Radarový diaľkomer bol nahradený laserovým umiestneným v stredovom kuželi a tiež pribudol dopplerovský merač rýchlosti a znosu DISS, umiestnený v rozmernom kryte v prednej časti trupu. Predok bol predĺžený o 380 mm. Anténa identifikačného zariadenia sa presťahovala za prednú podvozkovú šachtu.
  • Su-17UM-2D/Su-22UM-2D (Fitter-E)
Prvá dvojmiestna verzia vyrábaná na základe verzie M-2D pre sovietske letectvo s motorom AL-21F a pre export s motorom R-29BS. Prednou časťou trupu bola podobná verzii M-3. Inštruktorov pilotný priestor je umiestnený za pôvodným. Kryt predného kokpitu nemá stredné spätné zrkadlo, zadný má naopak zrkadlový periskop umožňujúci sledovať priestor pred trupom. Zvislá chvostová plocha je staršieho nižšieho typu. Ľavý kanón bol vypustený, ale stroj mal plnú schopnosť bojového použitia ako jednomiestne verzie.
  • Su-22M-2K (Fitter-F)
Išlo o exportnú verziu Su-17M-2D. Prístrojové vybavenie bolo redukované s ohľadom na zákazníka (napr. bol odstránený laserový diaľkomer). Najväčšou zmenou však bola nová pohonná jednotka. Tou sa stala jednotka konštrukčnej kancelárie Tumanského s označením R-29B, poháňajúc niektoré verzie lietadla MiG-23. Hlavnou výhodou bola unifikácia pohonných jednotiek u menších letectiev "tretieho sveta", vybavovaných sovietskou technikou. Ich stíhacie letectvo bolo zväčša tvorené lietadlami MiG-23 a podobný motor výrazne zlacňoval údržbu a prevádzku. Motory R-29B boli výrazne objemnejšie oproti motorom AL-21F, teda zadná časť trupu bola zväčšená. Zmeny sa týkali aj chvostových plôch a vstupov chladiaceho vzduchu v zadnej časti trupu. Lietadlá tejto verzie boli exportované do Líbye a Peru.
  • Su-17UM-3/Su-22UM-3K (Fitter-G)
Su-17UM3
Vychádza z jednomiestnej verzie M-3, t. j. má zvýšenú zvislú chvostovú plochu a pomocnú plochu pod trupom, ale nemá palubný počítač. Inštruktor má možnosť simulovať niektoré závady a neštandardné situácie pomocou špeciálneho panelu na základnej doske. Na rozdiel od jednomiestnej verzie M-3 nemá stredný krídlový pylón.
  • Su-17M-3/Su-22M-3 (Fitter-H)
Su-17M-3U
Táto verzia vznikla radikálnou prestavbou verzie Su-17M-2. Hlavnou ideou bolo začlenenie všetkých systémov priamo do draku, zvýšenie zásob pohonných hmôt a tiež zlepšenie výhľadu z kabíny. Preto bola novo vyvinutá predná časť trupu. Osa trupu bola sklonná o 3° a vnútorná konštrukcia prispôsobená pre umiestnenie všetkých modulov systému. DISS bol inštalovaný do spodnej časti trupu pred podvozkovú šachtu. Kabína prechádzala do mohutného aerodynamického chrbta obsahujúceho hlavne moduly avioniky a nádrž paliva s centrálnym plniacim otvorom. Zväčšila sa plocha smerovky predĺžením jej hornej časti. Pre zlepšenie stability prispela aj pevná smerovka pod zadnou časťou trupu. Sedadlo bolo typu K-36M. Počet závesníkov ostal nezmenený. Lietadlá neskoršej série dostali ešte jeden menší pylón, umiestnený na centrálnej časti krídla medzi dvoma stávajúcimi a určený iba pre nosenie protilietadlových rakiet, buď R-60 na adaptéry APU-60, alebo pre staršie rakety R-3S na adaptéry APU-13. Tým sa uvoľnili závesníky pre vyššie hmotnosti na nosenie ofenzívnej výzbroje, alebo prídavných nádrží a súčasne bola zaistená obrana lietadla. Pre pasívnu ochranu boli v zadnej časti trupu umiestnené výmetnice klamných cieľov ASO. Bola zachovaná možnosť zástavby oboch typov motorov. Verzie s motorom R-29B niesli označenie NATO Fitter-J. Okrem krajiny vzniku sa tieto verzie objavili v Maďarsku, Líbyi, Angole, Peru, Ľudovej demokratickej republike Jemen a Jemenskej arabskej republike.
  • Su-17M-4/Su-22M-4 (Fitter-K)
Ruský Su-17M4 na základni Groß Dölln v Nemecku
Jedinou vonkajšou zmenou oproti verzii M-3 je tepelný výmenník v prechodovej časti hrebeňa s charakteristickým vstupom a dvoma bočnými výstupmi. Podobné umiestnenie vstupu vzduchu použila konštrukčná kancelária tiež u svojich ďalších lietadiel Su-24 a Su-25. Množstvo výmetníc ASO sa zvýšilo z dvoch na štyri. Stroj je upravený pre nižšie rýchlosti a teda nemá nastaviteľný vstupný kužeľ. Verzia ako prvá dostala palubný počítač, ktorý je srdcom navigačného a zbraňového systému a znižuje pilotove zaťaženie počas letu. Pod zadnú časť trupu je možné zavesiť puzdro BA-58 obsahujúce aparatúru registrujúcu činnosť nepriateľských rádiolokátorov a prinášajúce dáta do navádzacích sústav protirádiolokačných striel. Stroj má obvyklú sadu rádionavigačných a rádiových prístrojov doplnenú o dopplerovský systém DISS-7. Núdzové opustenie lietdla zabezpečuje sedadlo K-36DM. Zlepšené vlastnosti takto upravenej verzie M-4 boli vykúpené väčšou zložitosťou a tým zvýšeným nárokom na údržbu a predletovú prípravu. Od verzie M-4 nie je známa žiadna dvojmiestna verzia. Letectvo s jednomiestnymi verziami Su-22M-4 používali na výcvik dvojmiestne Su-22UM-3, pričom dochádzalo k neobvyklej situácii, kedy dvojmiestne stroje dosahovali vyššiu rýchlosť ako jednomiestne (tomto prípade je rozdiel M 2,1 ku M 1,7) vďaka regulovanému vstupnému ústrojenstvu.
  • Su-20 – exportná verzia Su-17M1
  • Su-22 – exportná verzia Su-17M2

Používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasní používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Súčasní používatelia Su-17/20/22 sú v modrej farbe, v červenej sú bývalí používatelia
Poľský Su-22M4
České Su-22M4
Východonemecký Su-22M3U
Maďarský Su-22M3
Líbyjský Su-22M3
Peruánsky Su-22
Su-22M-4 Vzdušných síl Slovenskej republiky, 1994
Ukrajinský Su-17M3 v leteckom múzeu
Angolské národné vzdušné sily v súčasnosti používajú osem Su-22.
Vzdušné sily Poľskej republiky používajú stále 12 strojov Su-22M-4 a 6 Su-22UM-3K z pôvodného počtu 110 dodaných kusov.
Sýrske arabské vzdušné sily používali 50 lietadiel Su-22 pred občianskou vojnou.
Vzdušné sily Vietnamskej ľudovej armády používajú 38 strojov Su-22M4.
Jemenské vzdušné sily používajú približne 50 kusov Su-22.

Bývalí používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Afganským vzdušným silám bolo od roku 1982 dodaných viac než 70 kusov Su-22 vrátane Su-22M-4 dodávaných od roku 1984.
Azerbajdžanské vzdušné sily
Bieloruské vzdušné sily zdedili po rozpade Sovietskeho zväzu stroje Su-17, v súčasnosti sú všetky mimo službu.
Bulharské vzdušné sily používali 18 strojov Su-22M-4 a 5 Su-22UM. Dnes sú všetky vyradené.
Česko-slovenské vzdušné sily používali celkovo 57 lietadiel Su-22 (49 Su-22M-4 a 8 Su-22UM-3K). Všetky stroje boli v roku 1993 rozdelené medzi Česko a Slovensko.
Vzdušné sily Armády Českej republiky zdedili po rozdelení Česko-Slovenska 31 lietadiel Su-22M-4 a 5 Su-22UM-3K. Všetky boli vyradené v roku 2002.
Vzdušné sily Národnej ľudovej armády používali stroje Su-22 až do zjednotenia Nemecka, keď boli odovzdané k Luftwaffe.
Volksmarine používalo 8 strojov Su-22M-4K a dva Su-22UM-3K.
Egyptské vzdušné sily používali celkovo 48 lietadiel Su-20/22. Všetky lietadlá boli vyradené a vo svojej úlohe nahradené strojmi F-4 Phantom II a F-16 Fighting Falcon.
Luftwaffe zdedila istý počet lietadiel Su-22 z NDR, ktoré síce v Luftwaffe neslúžili, ale niektoré z nich boli natreté do farieb Luftwaffe s cieľom testovať a hodnotiť. Všetky tieto stroje boli vyradené z prevádzky.
Deutsche Marine zdedilo východonemecké stroje z Volksmarine.
V Maďarských vzdušných silách slúžilo 12 lietadiel Su-22M-3 a tri Su-22UM-3 od roku 1983. Dve dvojsedadlové verzie a jedna jednosedadlová boli zničené pri havárii. Ostatné stroje boli vyradené v roku 1997.
Iracké vzdušné sily stratili počas invázie Spojených štátov do Iraku v roku 2003 všetky používané lietadlá Su-22.
Vzdušné sily Iránskej islamskej republiky
Kazašské vzdušné sily a protivzdušná obrana získali po rozpade Sovietskeho zväzu niekoľko Su-17, ktoré však nikdy nenasadili do služby.
Líbyjské vzdušné sily používali približne 90 lietadiel Su-22 (okolo 40 strojov Su-22M-3 a Su-22UM-3K začiatkom roku 2011, kedy začalo povstanie). Počas občianskej vojny v Líbyi nasadil Kaddáfího režim tieto stroje do boja proti povstalcom.
Vzdušné sily Severného Jemenu
Peruánske vzdušné sily získali v rokoch 1977 až 1981 celkovo 32 Su-22M-2K, 16 Su-22M-3, 4 Su-22UM-2K a 3 Su-22UM-3. Vyradené v roku 2007, 11 strojov zostalo ako rezerva.
Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie zdedili po rozpade ZSSR lietadlá Su-17, ktoré však stiahli z prevádzky.
Ruské námorné letectvo
Vzdušné sily Slovenskej republiky zdedili po rozdelení Česko-Slovenska v roku 1993 18 lietadiel Su-22M4 a 3 Su-22UM3K. V roku 1999 predali 6 strojov Su-22M-4 a v roku 2001 4 Su-22M-4 a jeden Su-22UM-3K do Angoly. Ostatné stroje boli vyradené a sú umiestnené v múzeách a vo výcvikových centrách.
Vzdušné sily Južného Jemenu
Vojenské vzdušné sily ZSSR
Sovietske námorné letectvo
Turkménske vzdušné sily zdedili po rozpade ZSSR lietadlá Su-17, ktoré však nikdy neuviedli do prevádzky.
Vzdušné sily Ozbrojených síl Ukrajiny zdedili po rozpade ZSSR celkovo 40 strojov Su-17 a väčšina z nich je teraz vyradená z prevádzky, ale malé množstvo lietadiel zostalo odstavených.
Uzbecké vzdušné sily a protivzdušná obrana zdedili po rozpade ZSSR lietadlá Su-17. Všetky stroje sú vyradené a odstavené.

Špecifikácie (Su-17M-4)

[upraviť | upraviť zdroj]
Nákres Suchoj Su-17M-4 ("Fitter-K")
Nákres Suchoj Su-17M-4 ("Fitter-K")

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 19,02 m
  • Rozpätie:
    • Roztiahnuté: 13,68 m
    • Stiahnuté: 10,02 m
  • Výška: 5,12 m
  • Plocha krídel:
    • Roztiahnuté: 38,50 m²
    • Stiahnuté: 34,50 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 12 160 kg
  • Vzletová hmotnosť: 16 400 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 19 430 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Ľuľka AL-21F-3 s prídavným spaľovaním, s ťahom 76,4 kN (109,8 kN s prídavným spaľovaním)
  • Zásoba paliva: 3 770 kg

Výkony

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Maximálna rýchlosť:
    • Na úrovni morskej hladiny: 1 400 km/h
    • V letovej hladine: 1 860 km/h
  • Dolet:
    • Bojový: 1 150 km
    • Preletový: 2 300 km
  • Dostup: 14 200 m
  • Počiatočná stúpavosť: 230 m/s
  • Plošné zaťaženie: 443 kg/m²
  • Pomer ťah/hmotnosť: 0,68
  • Životnosť draku: 2 000 letových hodín, 20 rokov
Egyptský Su-20 vyzbrojený štyrmi 250 kg bombami, dvoma raketometmi a dvoma vonkajšími palivovými nádržami

Výzbroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 2× kanón Nudeľman-Richter NR-30 kalibru 30 mm
  • dva závesníky pod krídlami pre riadené strely vzduch-vzduch R-60 (AA-8 'Aphid')
  • Aaž 4 000 kg na desiatich závesníkoch (tri na pevnej časti pod každým krídlom, štyri po bokoch trupu), vrátane bômb pre voľný pád, raketometov, kazetových bômb, kanónov SPPU-22-01, ECM, napalmu a jadrových zbraní. Toto lietadlo môže niesť aj riadené strely Ch-23 (AS-7 'Kerry'), Ch-25 (AS-10 'Karen'), Ch-29 (AS-14 'Kedge') a Ch-58 (AS-11 'Kilter'), rovnako aj elektro-optické a laserové navádzanie bômb.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b BAŠNÝ, Jiří; BRÁZDA, Jiří; OVČÁČÍK, Michal, ai. Su-22 Fitter. Praha : 4+ v.o.s., 1992. 48 s. ISBN 80-900708-1-7. kód: 002. S. 2. (po česky, po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sukhoi Su-17 na anglickej Wikipédii.

Portal Letecký portál
Ruský portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Suchoj_Su-17_(Su-20,_Su-22)&oldid=7912369“