Preskočiť na obsah

Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti

Červená stužka je symbolom solidarity k ľudom HIV-pozitívnym a k ľudom žijúcim s aidsom
Klasifikácia
MKCH-10B20 – B24: Choroby vyvolané vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV)
B20: Choroba vyvolaná vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV) s následnými infekčnými a parazitárnymi chorobami
B21: Choroba vyvolaná vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV) vyúsťujúca do zhubných nádorov
B22: Choroba vyvolaná vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV) vyúsťujúca do iných špecifikovaných chorôb
B23: Choroba vyvolaná vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV) vyúsťujúca do iných chorôb
B24: Nešpecifikovaná choroba vyvolaná vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV) (odkaz)
Pozri aj Medicínsky portál

Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti (iné názvy: aids [vyslov: ajc/ejc], AIDS [nesklonný výraz; vyslov: á í dé es/ajc/ejc] [1][2][3][4]; angl. Acquired Immune Deficiency Syndrome - AIDS) je infekčné ochorenie, spôsobované vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (angl. Human Immunodeficiency Virus - HIV) a prenášané telesnými tekutinami, predovšetkým krvou. Vírus poškodzuje imunitný systém človeka. V súčasnosti sa jedná o nevyliečiteľné ochorenie, často smrteľné v priebehu rokov. Účinná očkovacia látka nie je známa, liečbou sa dá priebeh ochorenia spomaliť až zastaviť, prípady definitívneho odstránenia vírusu z organizmu sú ojedinelé. Od začiatku epidémie HIV/AIDS sa vírusom HIV infikovali desiatky miliónov ľudí, do roku 2017 asi 35 miliónov na AIDS zomrelo. Slovensko patrí medzi krajiny s nízkou prevalenciou infekcie HIV, hoci v posledných rokoch došlo k nárastu počtu nových prípadov, najmä v skupine homosexuálnych mužov.

História

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1981 boli v USA opísané prvé prípady zápalu pľúc, spôsobeného mikroorganizmom pneumocystis jiroveci u homosexuálnych mužov a neskôr náhly nárast počtu pacientov s týmto ochorením. Bola u nich zistená neznáma forma poškodenia imunity. V niektorých prípadoch vznikol Kaposiho sarkóm, nádor kože spôsobený herpetickými vírusmi. Ďalšou skupinou pacientov sa stali užívatelia injekčných drog, ďalej bol opísaný aj prenos z matky na dieťa a vzniklo podozrenie na šírenie krvou, ku ktorému viedli prípady nakazených hemofilikov a neskôr overený prenos počas krvnej transfúzie. Ochorenie dostalo názov AIDS (acquired immunodefiency syndrome). Pôvodcu objavili v rokoch 1983 – 1984 dve nezávislé skupiny prof. Luca Montagniera z Francúzska a prof. Roberta Gallo z USA. Bol nazvaný human immunodeficiency virus – HIV. V roku 1984 bolo zavedené rutinné vyšetrovanie protilátok anti-HIV. Roku 1986 skupina prof. Montagniera objavila vírus HIV 2, ktorý spôsobuje ochorenie s miernejším priebehom. Počet infikovaných osôb rýchlo rástol aj vďaka dlhému bezpríznakovému obdobiu. Nádej na skoré nájdenie očkovacej látky a účinnej liečby sa napriek enormnému úsiliu čoskoro rozplynula. V roku 1989 bolo diagnostikovaných 158 000 prípadov v 149 krajinách a počet nakazených sa odhadoval na milióny. Súčasné odhady sa pohybujú v desiatkach miliónov, po desiatkach rokov však jestvuje dostupná a účinná liečba, ktorou je možné postup ochorenia zastaviť  a predísť nekontrolovateľnému šíreniu infekcie. Približne od roku 2015 sa zdá, že počet prípadov už nestúpa.

V Česko-Slovensku boli prvé prípady zaznamenané v roku 1985. Výskyt ochorenia tu však nerástol tak výrazne a v súčasnosti sa počet infikovaných na Slovensku počíta na stovky.

Pôvodca a prenos nákazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Štruktúra vírusovej častice HIV

Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti (angl. Human Immunodeficiency Virus) – HIV je zatriedený medzi retrovírusy. Je nákazlivý len pre ľudí. Vyskytuje sa v dvoch typoch HIV-1 a HIV-2. Za pôvodcu celosvetovej epidémie HIV/AIDS je považovaný HIV-1, u ktorého sa ďalej rozpoznáva niekoľko podtypov. HIV-2 sa vyskytuje na západoafrickom pobreží, inde len zriedkavo.

Predpokladá sa, že ľudský vírus zmutoval z obdobného vírusu postihujúceho opice – HIV-1 šimpanzy a HIV-2 makaky.

Všetky typy vírusu HIV sa viažu na určitú štruktúru na bunkovej membráne – membránový znak CD4+, ktorý sa vyskytuje predovšetkým na určitom type bielych krviniek – pomocných T-lymfocytoch. Pre preniknutie do bunky je potrebný koreceptorový systém CXCR4/CCR5. Po vniknutí do bunky sa genetická informácia vírusu, uložená v jeho reťazci RNA (ribonukleovej kyseliny) prepíše pomocou enzýmu reverzná transkriptáza do provírusovej a nasledovne do bunkovej DNA (dezoxyribonukleová kyselina) a tým sa začlení do genetickej informácie bunky. Z nej sa vytvárajú nové kópie vírusovej RNA a pomocou enzýmu proteázy sa syntetizujú vírusové proteíny, tvoriace nové častice vírusu. V tejto fáze môže dôjsť k mutáciám vírusu a vzniku variantov, odolných voči liečivám. Súčasne klesá počet CD4+ lymfocytov. Nakoľko tieto sú dôležité pre bunečnú imunitu, významnú v obrane proti vírusovým, parazitárnym, kvasinkovým aj niektorým bakteriálnym infekciám, u pacientov dochádza k častému vzniku takýchto, často u bežných ľudí neobvyklých infekcii a s nimi spojených nádorov- následkom postupujúcej poruchy imunity vzniká syndróm AIDS.

Infekcia HIV sa prenáša predovšetkým pohlavným stykom. Na Slovensku k roku 2017 boli 2/3 prípadov nákazy spojené s homosexuálnym stykom a 1/4 heterosexuálnym stykom. Prenos krvou bol podstatne zriedkavejší, prevažne pri injekčnom užívaní drog. Jediný evidovaný prenos transfúziou krvi pochádza z obdobia pred zavedením testovania krvi darcov. Asi desatina prípadov nemá určený spôsob prenosu. Počet prípadov HIV/AIDS na Slovensku približne v rokoch 2013 – 2017 podstatne nestúpol, ale vzrastá počet nových prípadov infekcie. Prenos z matky na dieťa sa na Slovensku nevyskytol.

Riziko prenosu vírusu HIV je veľmi závislé od okolností. Pravdepodobnosť nákazy pri heterosexuálnom styku od optimálne liečeného pacienta s infekciou HIV je veľmi nízka a pravdepodobnosť pod 1 % je aj u neliečeného pacienta, ktorý nie je v konečnom štádiu AIDS. Riziko podstatne stúpa následkom pridružených ochorení a okolností, spojených s poškodením slizníc a oslabením imunity. Prenos krvnou cestou je málo pravdepodobný, napr. pri náhodnom poranení injekčnou ihlou, použitou u pacienta infikovaného HIV, ale takmer istý po transfúzii infikovanej krvi. Ďalšou obvyklou cestou prenosu HIV je prenos z matky na dieťa. Počas tehotenstva alebo dojčením nastáva zriedkavo, u neliečenej matky pri pôrode asi v tretine prípadov. V prípade správne liečenej matky a pôrodu cisárskym rezom je riziko infekcie dieťaťa minimálne.

Riziko prenosu infekcie HIV je možné znížiť postexpozičnou profylaxiou – urýchleným podaním liekov po možnom prenose vírusu.

Patogenéza

[upraviť | upraviť zdroj]

Infekcia HIV sa cez lymfatické tkanivo epitelu pohlavných orgánov alebo priamo krvou šíri do lymfatického tkaniva, ktoré obsahuje folikulárne dendritické bunky, ktoré slúžia ako rezervoár infekcie. V bunkách lymfatického tkaniva dochádza k rýchlemu množeniu vírusu a jeho uvoľňovaniu do krvi, ktorou sa dostávajú do všetkých orgánov, ktoré obsahujú lymfatické tkanivo s CD4+ lymfocytmi, kde sa ďalej množia. Niektoré takéto tkanivá – mozog, kostná dreň slúžia tiež ako rezervoáre, kde je vírus uložený v CD4+ lymfocytoch. Zvláštne postavenie má lymfatické tkanivo v tráviacom trakte (GALT), ktoré je miestom počiatočného usídlenia vírusu a potom jeho rezervoárom. Vírusy, usídlené vnútri buniek nezasahuje obvyklá antiretrovírusová terapia, čo je dôvod, prečo sa vírus nedá z tela úplne eliminovať (takýto výnimočný prípad sa stal napr. pri liečbe pacientovej akútnej myeloidnej leukémie kmeňovými bunkami od CCR5-delta32 homozygotného darcu – jeho CD4+ lymfocyty nemali koreceptor, ktorý vírus HIV potrebuje na vniknutie do bunky). Pri rozmnožovaní vírusu CD4+ lymfocyty hynú, takže sa znižuje ich počet (čo je aj indikátorom progresie ochorenia) a pri poklese pod 200/nl je porucha špecifickej bunkovej imunity tak ťažká, že sa vyvíjajú závažné oportúnne infekcie a nádory, charakteristické pre AIDS. Nakoľko CD4+ lymfocyty sú zapojené v systéme bunkovej imunity, ktorá je namierená proti vírusom a parazitom, ale nie proti baktériám, oportúnne infekcie pri AIDS bývajú zriedka bakteriálne, ale vírusové, prvokové a parazitárne. Je porušená aj protinádorová imunita. Každý podnet (infekcia), vedúca k aktivácii imunitného systému, spôsobí aj zvýšenie replikácie vírusu.

Prejavy

[upraviť | upraviť zdroj]

Ochorenie má 4 štádiá.

  1. Vo včasnom štádiu po nakazení sú príznaky nešpecifické, podobné, ako pri bežných vírusových ochoreniach: pocit únavy, bolesti hlavy, svalov a kĺbov, bolesti hrdla, zvýšená teplota. Charakteristické je zväčšenie lymfatických uzlín – perzistentná generalizovaná lymfadenopatia (PGL), ktoré nie je spočiatku sprevádzaná inými ťažkosťami.
  2. Nasleduje bezpríznakové – asymptomatické štádium, v ktorom pacient nepociťuje nijaké výraznejšie ťažkosti. Zvykne pretrvávať zväčšenie lymfatických uzlín na viacerých miestach.
  3. Vo včasnom symptomatickom štádiu sa objavujú malé oportúnne infekcie, napríklad kvasinkové – soor v ústnej dutine, mykotický zápal pažeráka, pneumónia, ďalej pneumocystová pneumónia, aktivuje sa toxoplazmová infekcia alebo infekcia cytomegalovírusom. Sú to infekcie, ktorých pôvodcovia bežne prežívajú v ľudskom organizme, ale imunitný systém zdravého človeka im bráni v šírení a spôsobení manifestného ochorenia.
  4. V neskorom symptomatickom štádiu sa už okrem veľkých oportúnnych infekcií s postihnutím nervového systému (toxoplazmóza mozgu, recidivujúci herpes zoster) objavujú aj nádory ako prejav vážneho poškodenia imunitného systému. Typické sú Kaposiho sarkóm a  lymfómy - systémový non-Hodgkinov lymfóm, primárny lymfóm mozgu. Obávanou komplikáciou je chorobné chudnutie pacienta (wasting syndróm), sprevádzaný hnačkami a horúčkami. Môže byť prejavom infekcie HIV, ale aj dôsledkom oportúnnych infekcii. Oslabenie organizmu uľahčuje ich šírenie.

Vo všeobecnosti, charakteristické príznaky u pacientov s AIDS sú zväčšenie lymfatických uzlín a chudnutie. Časté sú najrôznejšie kožné prejavy pridružených ochorení, zažívacie ťažkosti a hnačky a prejavy pľúcnych infekcii (kašeľ).

V klinickom obraze pacientov s AIDS sa objavujú príznaky desiatok chorôb, ktoré sú obvyklé u takýchto pacientov a sú vymenované nižšie v klasifikácii AIDS. V pokročilých štádiách sú pravidlom komplikácie – kožné, postihnutie srdca, pľúc a tiež komorbidity – vírusové hepatitídy a všetky možné sexuálne prenosné infekcie, počínajúc kvapavkou a syfilisom.

Klasifikácie

[upraviť | upraviť zdroj]
CT zobrazenie pľúc, poškodených pneumocystovou pneumoniou

Klasifikácia definovaná WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) je založená na klinickom obraze. Je použiteľná aj v krajinách, kde nie je dostupné vyšetrenie hladiny CD4 lymfocytov. V súčasnosti je menej používaná. Rozlišuje 4 klinické štádia, charakterizované príznakmi a komplikujúcimi ochoreniami:

  1. akútna HIV infekcia, asymptomatická HIV infekcia, perzistujúca generalizovaná lymfadenopatia;
  2. stredne významný váhový úbytok (menej ako 10 % hmotnosti), rekurentné respiračné infekcie, herpes zoster, angulárna cheilitída, rekurentné vredy v ústnej dutine, papulárne svrbivé lézie na koži, seboroická dermatitída, mykotické infekcie nechtov;
  3. pokles telesnej hmotnosti viac ako 10 %, chronická hnačka trvajúca viac ako mesiac, zvýšená telesná teplota trvajúca viac ako mesiac, intermitentne chronický soor v ústnej dutine, vlasatá leukoplakia jazyka, pľúcna tuberkulóza, ťažké bakteriálne infekcie, akútna nekrotizujúca stomatitída a gingivitída, anémia, neutropénia, trombocytopénia;
  4. toxoplazmóza mozgu, pneumocystová pneumónia, ezofageálna kandidóza, kandidóza trachey, bronchov a pľúc, CMV infekcia, chronická infekcia herpes simplex, recidivujúca pneumónia, recidivujúca salmonelová sepsa, mimopľúcna tuberkulóza a kryptokokóza, chronická kryptosporidióza a izosporóza, disseminovaná histoplazmoza a kokcidiomykóza, komplikujúce nádory, wasting syndróm a postihnutie nervového systému – HIV asociovaná neuropatia, encefalopatia.

V súčasnosti sa častejšie používa klasifikácia formulovaná Centrom pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC) v USA:

Kaposiho sarkóm - kožné prejavy

A. Asymptomatické štádium: začína 2 – 6 týždňov po nakazení a u časti pacientov je bezpríznakové alebo príznaky rýchlo odoznejú. Postihnutý väčšinou nevyhľadá lekára, pritom je vysoko infekčný. Príznaky: generalizovaná lymfadenopatia, orofaryngeálna kandidóza, kandidová vulvovaginitída, orálna leukoplakia, bacilárna angiomatóza, lymfoidná intersticiálna pneumónia. Postihnutie imunity je často minimálne, ale postupne sa zhoršuje. Štádium trvá 2-8 rokov, ale rýchlosť progresie ochorenia je individuálna, niekedy veľmi pomalá.

B. Symptomatické štádium: je rozvinutý imunodeficit, počet CD4+ lymfocytov klesol na 300 – 500/ul a objavujú sa príznaky: horúčka, hnačka trvajúca viac ako mesiac, recidivujúci herpes zoster, trombocytopenická purpura, listeróza (meningitída), cervikálna dysplázia alebo karcinóm in situ, recidivujúce adnexitídy, periférna neuropatia, toxoplazmóza mozgu, pneumocystová pneumonia, ezofageálna a pľúcna kandidóza, generalizovaná CMV infekcia a retinitída, generalizovaná infekcia herpes simplex, recidivujúca pneumónia, recidivujúca salmonelová sepsa, mimopľúcna tuberkulóza a kryptokokóza.

C. Štádium AIDS: nastupuje bez účinnej liečby a pri pomalom postupe infekcie 8 – 10 rokov po infikovaní a spravidla končí úmrtím pacienta. Charakterizuje ho chronická kryptosporidióza, diseminovaná histoplazmóza, diseminovaná kokcidiomykóza, chronická izosporióza Kaposiho sarkóm, malígny lymfóm, primárny lymfóm mozgu, invazívny cervikálny karcinóm, progresívna multifokálna encefalopatia, HIV encefalopatia (AIDS demencia), wasting syndróm.

Označovanie štádií podľa CDC sa skladá z kódu štádia (A – C) a laboratórnej kategórie (1 – 3 podľa počtu CD4+ lymfocytov: 1 – nad 500/ul, 2 – 200 – 500/ul, 3 – menej ako 200/ul), napr. HIV infekcia B2, C3 a podobne.

Diagnostika

[upraviť | upraviť zdroj]

Diagnostika infekcie HIV je založená na testovaní protilátok z krvi pacienta a detekcii vírusového antigénu p24, ktorý sa objavuje v krvi vo včasnom štádiu, potom vymizne a objaví sa až v štádiu AIDS. Protilátky sa v krvi objavia najskôr 3 týždne po infikovaní, antigén p24 o 6 dní skôr. Ešte o 5 dní včasnejšia je detekcia HIV RNA (ribonukleovej kyseliny vírusu), ktorá sa používa napríklad u darcov krvi. Nakoľko u niektorých ľudí môže byť tvorba protilátok spomalená, je potrebné napriek vysokej citlivosti súčasných testov vyšetrenie opakovať o 3 mesiace. Okrem tejto falošnej negativity testu sa môže vyskytnúť aj falošná pozitivita. V prípade pozitivity sa vykonáva vyšetrenie vírusovej nálože – stanovenie počtu kópii vírusu v plazme, čo je dôležitý údaj pre vedenie ďalšej liečby pacienta. Opakovanými vyšetreniami sa potom sleduje priebeh ochorenia a účinnosť liečby. Ďalšími vyšetreniami (napr. genotypizačné) sa dá zistiť rezistencia proti antivirotikám a získať údaje, potrebné pre ich správnu voľbu.

Ďalšími vyšetreniami sa zisťuje závažnosť a vývoj choroby. Zvláštne postavenie má vyšetrenie počtu CD4+ lymfocytov, u pacientov však býva potrebné využiť aj široké spektrum laboratórnych a zobrazovacích vyšetrení pri stanovovaní diagnóz komplikujúcich a sprevádzajúcich ochorení.

K dispozícii sú dnes aj rýchle testy na stanovenie protilátok proti HIV a/alebo antigénu p24 v krvi, slinách a v moči, ich výsledky však treba overiť v laboratóriu.

Liečba

[upraviť | upraviť zdroj]
Preparát pre jednotabletkový liečebný režim, obsahujúci tenofovir, emtricitabin, elvitegravir a cobicistat.

Dosiaľ nie je známa liečba, ktorá by bola schopná eliminovať vírus z organizmu. Ale súčasná antiretrovírusová liečba podstatne zmierňuje priebeh ochorenia a predlžuje život pacientov. Je ňou možné významne potlačiť replikáciu vírusu, podmienkou je však trvalá a neprerušovaná liečba. Jej prerušovanie môže zastaviť obnovu funkcie imunitného systému aj vznik rezistencie na lieky.

V liečbe sa používajú antiretrovirotiká, lieky, ktoré spomaľujú množenie vírusu (tu konkrétne skupiny retrovírusov) a to buď blokovaním enzýmov vírusov (reverzná transkriptáza, proteáza, integráza), alebo bránia vstupu vírusu do bunky.

Podľa mechanizmu účinku sa rozdeľujú na:

  • nukleozidové inhibítory reverznej transkriptázy (NRTI), ktoré bránia prepisu vírusovej RNA do DNA. Prvým a dodnes používaným liekov bol zidovudin, neskôr sa začali používať kombinácie dvoch účinných látok, napr. abacavir s lamivudinom alebo emtrivitabin a tenofovir;
  • nenukleozidové inhibítory reverznej transkriptázy majú iné zloženie a väzobné miesto. Mávajú menej nežiadúcich účinkov, napríklad etravirin a rilpivirin;
  • proteázové inhibítory (PI) blokovaním enzýmu proteáza zastavujú replikáciu vírusu. Patria sem lopinavir, darunavir, atazanavir a ďalšie. Aby sa spomalilo ich odbúravanie v organizme, kombinujú sa vždy s ritonavirom;
  • inhibítor fúzie enfurivirtid zabraňuje prenikaniu vírusu do bunky a používa sa k záchrannej liečbe pacientov, u ktorých iné možnosti zlyhali;
  • inhibítory integrázy (INSTI) blokujú enzým, ktorý je potrebný na začlenenie provírusovej DNA do ľudskej DNA. Patria sem raltegravir, elvitegravir, dolutegravir;
  • inhibítor vstupu vírusu (EI) – inhibítor koreceptora CCR5, na ktorý sa naväzujú niektoré kmene HIV pri vstupe do bunky, sa volá maraviroc a pred jeho použitím treba vyšetriť, či sa v organizme nachádzajú vírusové kmene s danou vlastnosťou, ináč by bol neúčinný.

V liečbe sa spravidla používa niektorá osvedčená kombinácia liekov a vedie ju špecialista.

Známy umelec, trpiaci na AIDS, je jedným z miliónov pacientov, ktorí sa modernej liečby nedožili.

Okrem kombinovanej antiretrovírusovej terapie (cART) je súčasťou liečby prevencia a terapia oportúnnych ochorení. Patrí sem napríklad očkovanie (napr. proti hepatitíde), liečba s HIV asociovanej lipodystrofie, supresívna liečba infekcie Herpes simplex vírus 2, liečba hnačiek združených s infekciou HIV a diagnostika a liečba komplikácií a komorbidít, ktorá býva v pokročilých štádiách AIDS neraz veľmi náročná.

Všeobecné indikácie cART:

  • liečba primárnej infekcie;
  • liečba prebiehajúcej primoinfekcie s opakovane zisteným počtom CD4+ lymfocytov pod 350/ul;
  • liečba primárnej infekcie s ťažkými a pretrvávajúcimi prejavmi;
  • liečba chronickej HIV infekcie kategórii B a C podľa CDC kritérií;
  • liečba asymptomatickej chronickej infekcie za určitých okolností (ak je zistená vírusová nálož nad 100 000 kópií HIV/ml plazmy, ak je koinfekcia s hepatitídou B, alebo C, u pacientov nad 50 rokov, v gravidite, alebo ak má pacient HIV negatívneho partnera). Len za špecifických okolností sa indikuje pri počte CD4+ lymfocytov nad 500/ul.

Základným problémom býva dodržovanie liečebného režimu (compliance). Okrem výskytu nežiadúcich účinkov liečby k nepravidelnej liečbe vedie aj typické zloženie pacientskej populácie, v ktorej sa často vyskytujú nespolupracujúci a nezodpovední jedinci. Tomu sa s čiastočným úspechom predchádza používaním jednotabletových režimov (STR), pri ktorom je denná dávka všetkých liečiv integrovaná do jedinej tablety.

Prognóza

[upraviť | upraviť zdroj]

Bez liečby je priemerná doba dožitia 8 – 10 rokov od infikovania vírusom HIV. Ale jestvujú pacienti, u ktorých ochorenie neprogreduje do štádia AIDS aj 15 a viac rokov od nakazenia, iní zas zomreli do roka. Rozhoduje veľa faktorov, okrem celkového fyzického zdravia a životného štýlu pacienta aj napríklad typ vírusu (HIV-2 je menej agresívny) alebo individuálna odolnosť, spojená s génom pre CCR5 koreceptor. Prognóza včas a správne liečenej infekcie HIV je dobrá, udáva sa, že priemerné dožívanie postihnutých sa blíži zdravej populácii. Riziko prenosu infekcie od takéhoto pacienta je minimálne. Kvalitu života pacientov však môžu znižovať nežiadúce účinky liekov a pridružené ochorenia, napríklad kardiovaskulárne. Úspešnosť liečby pacientov v štádiu AIDS je podstatne nižšia a u neliečených je očakávaná doba prežitia menej, ako 2 roky. Veľký význam má spolupráca pacientov - napríklad prognóza intravenóznych narkomanov je podstatne horšia.

Horší osud očakáva pacientov z chudobných krajín, predovšetkým v subsaharskej Afrike, kde žijú približne 2/3 infikovaných HIV, hoci aj tam začal počet infikovaných vďaka medzinárodnej pomoci pomaly klesať. Účinná liečba je tam často nedosiahnuteľná z ekonomických dôvodov a prekážkou je aj dodržovanie liečebného režimu v prostredí s nízkymi hygienickými štandardami, zlou dostupnosťou zdravotnej starostlivosti, ale aj s vysokým výskytom sexuálnej promiskuity a sexuálneho násilia.

Prevencia

[upraviť | upraviť zdroj]
Počet úmrtí na HIV/AIDS na milión obyvateľov v roku 2012 podľa WHO.

Primárna prevencia spočíva v zabránení infikovania vírusom HIV. Rizikový je nechránený pohlavný styk, alebo zanesenie infikovanej krvi, zriedkavo inej telesnej tekutiny do otvorenej rany. Objímaním, používaním spoločného príboru, či toalety, ani kúpaním v bazéne sa infekcia HIV neprenáša. Pre zdravých platia jednoduché pravidlá, týkajúce sa chráneného pohlavného styku a u narkomanov nepoužívať nesterilné injekčné ihly a striekačky. Pre HIV pozitívne osoby platí, že podľa zákona nesmie ohrozovať iných nechráneným pohlavným stykom. Zo strany štátnych inštitúcii ide o poskytovaní informácii o riziku a prevencii nákazy vírusom HIV už od základných škôl, poskytovanie sterilných injekčných striekačiek osobám, závislým na drogách, sprístupnenie bezplatného a a prípadne anonymného testovania testovania každému, kto o to požiada. Automaticky sú testovaní darcovia krvi a orgánov.

Očkovacia látka proti HIV dosiaľ nebola certifikovaná pre rutinné používanie, ale sľubné preparáty sa v súčasnosti (rok 2019) testujú. Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti predstavuje neobyčajnú výzvu pri jej vývoji, pretože má množstvo podtypov, často mutuje, neexistuje proti nemu prirodzená imunita, z ktorej by výskum mohol vychádzať a nejestvujú zvieracie modely, podľa ktorých by sa dala predpovedať účinnosť vakcíny pre človeka.

Sekundárna prevencia sa týka tých, ktorí sa už vírusom nakazili. Cieľom je, aby ďalej ochorenie nešírili a aby u nich bola včas zahájená liečba. Jej súčasťou je aj profylaxia u tehotných, ktorá pozostáva z  antiretrovírusovej liečby v priebehu gravidity, monitorovanie vírusovej nálože a imunitného stavu pacientky, pôrod cisárskym rezom. U dieťaťa je dojčenie nahradené umelou výživou a dostáva antiretrovírusovú liečbu.

Terciárna prevencia spočíva v snahe umožniť HIV infikovaným skvalitnenie ich života. K tomu je však nevyhnutná aj ich spolupráca, nutnosť dodržiavať liečbu, odporúčania a režimové opatrenia.

V záujme vlastného zdravia by mal HIV pozitívny človek:

  • dodržiavať ordinovanú liečbu a ambulantné kontroly,
  • chrániť sa pred infekčnými chorobami (dodržiavanie hygieny, preventívne očkovanie, nestýkať sa s chorými osobami a zvieratami),
  • dodržiavať zásady správnej životosprávy.

Vo vzťahu k iným osobám je HIV pozitívna osoba povinná najmä:

  • informovať sexuálneho partnera/partnerov o HIV pozitivite, o nutnosti ich vyšetrenia (protilátky anti HIV), o potrebe pri každom sexuálnom styku používať kondóm;
  • informovať o HIV pozitivite ošetrujúceho lekára (aj stomatológa), prípadne iný ošetrujúci personál;
  • nesmie byť darcom krvi, kostnej drene, spermy, materského mlieka, tkanív a orgánov;
  • musí používať vlastné hygienické potreby (zubné kefky, žiletky a pod.), ak je narkoman, musí používať svoje striekačky a ihly, ktoré sa nesmú používať ďalej.

Pri zhoršení zdravotného stavu sú pacienti zvyčajne na rôzne dlhú dobu hospitalizovaní na lôžkovom oddelení AIDS centra pre stabilizáciu stavu, prípadne ďalšiu diagnostiku a liečbu.

Pre prípady podozrenia na možnosť nakazenia HIV po rôznych nehodách spojených s expozíciou infekcii, napríklad u zdravotníkov, jestvuje možnosť podania tzv. záchrannej antiretrovírusovej terapie.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ aids. In: Pravidlá slovenského pravopisu 2013
  2. ↑ AIDS; aids. In: Slovník súčasného slovenského jazyka
  3. ↑ AIDS. In: Slovník cudzích slov (akademický) 2005
  4. ↑ aids:Veľký slovník cudzích slov 2000, S. 40

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Syndróm_získanej_imunitnej_nedostatočnosti&oldid=7846456“