Taliansko-turecká vojna
| Taliansko-turecká vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Talianske delostrelectvo pri Tripolise | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Talianske kráľovstvo
|
 Osmanská ríša
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Augusto Aubry Carlo Caneva Marcello Amero D'Aste Giovanni Ameglio
|
Abdulláh Boga Ismail Enver Mustafa Kemal
| ||||||||
| Sila | |||||||||
| 150 000[1] | 8 000 pravidelných tureckých jednotiek[2] 20 000 miestnych nepravidelných jednotiek[2] Celkom: 28 000[2] | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 3 380 mŕtvych (z toho 1 948 na choleru a choroby)[3] 4 250 ranených[3] 600 nezvestných[4] 17 429 chorých[4] |
10 000 mŕtvych a ranených[5] (z toho 4 500 mŕtvych[6]) 10 000 mŕtvych represáliami a popravami[5] | ||||||||
Taliansko-turecká vojna (iné názvy: turecko-talianska vojna, tripolská vojna) bola vojna medzi Talianskom a Osmanskou ríšou, vedená pod zámienkou ochrany talianskych záujmov v severnej Afrike. Bola vyhlásená 29. septembra 1911, skončila 18. októbra 1912 prvým mierom z Lausanne (niekedy nazývaný aj zmluva z Ouchy), podľa ktorej Turecko odstúpilo Taliansku Tripolsko, Kyrenaiku a Fezzán (t. j. územie dnešnej Líbye) a súostrovie Dodekanéz v Egejskom mori. Vojna bola prvou z troch katastrof, ktoré postihli Osmanskú ríšu.[5]
Príčiny
[upraviť | upraviť zdroj]Už od 19. a v priebehu začiatku 20. storočia silneli v Taliansku hlasy požadujúce taliansku kolonizáciu územia dnešnej Líbye, vtedy volne závislej na Osmanskej ríši. Tieto požiadavky nastolilo Taliansko už berlínskom kongrese v roku 1878, kde dostala súhlas od ostatných veľmocí. Kolonizácia bola plánovaná na uplatnenie chudobného obyvateľstva predovšetkým južného Talianska, ktoré zvyčajne pre zlé životné podmienky volilo osud emigrantov, a to do USA a latinskej Ameriky. Premiér Giovanni Giolitti chcel zahraničným angažovaním sa riešiť svoju nepopularitu v krajine. Turecké územie sa zdalo ako ľahká korisť vzhľadom na očividnú slabosť tohto impéria.
Až do nástupu mladoturkov v Osmanskej ríši (1908), ale tzv. tripolská otázka nezaujímala väčšinu talianskej verejnosti.[7] Mladoturci totižto kládli prekážky talianskym obchodníkom a priemyselníkom, a to nielen v severnej Afrike, ale v celej Osmanskej ríši.[7]
Z Ruska išli preč lebo nemali sily a išli cez hory cez Taliansko a bolo im zle tak boli bonaparstla ohne
Námorné boje a operácie
[upraviť | upraviť zdroj]
K prvej zrážke medzi talianskou Regia Marina a osmanským námorníctvom došlo v Albánsku (ktoré v tej dobe ovládali Turci), v prístave Preveza (29.-30. september 1911). Skupina piatich talianskych torpédoborcov pod vedením Luigi Amedea, vojvodu z Abruzzy potopila štyri turecké torpédoborce a zajala jedno pomocné plavidlo. Takisto zámok Saint Andreas bol poškodený paľbou diel. Ďalšou akciou bola delostrelecká podpora talianskej armáde počas bojov o prístav Tobruk (29. december 1911 – 9. január 1912), tá sa ale skončila neslávne. Reputáciu si talianske kráľovské námorníctvo napravilo počas bojov v zátoke Kufunda v Červenom mori, kde úderný zväz zložený z krížnika a dvoch torpédoborcov zničil 7. januára 1912 sedem tureckých delových člnov. Talianom sa tak de facto podarilo zničiť turecké námorníctvo v Červenom mori a do konca vojny blokovali prístav Al Hudaydah. 24. februára 1912 napadli dva talianske krížniky pod vedením admirála Paolo Thaon di Revelu prístav Bejrút, kde sa im podarilo zničiť jednu tureckú korvetu, jeden torpédoborec a šesť zásobovacích remorkérov. V období od 4. do 16. mája 1912 krylo talianske námorníctvo úspešnú inváziu na ostrov Rhodos, ktorá prispela k tomu, že Taliani zakrátko po tom obsadili Južné Sporady.
Pozemné boje
[upraviť | upraviť zdroj]3. októbra sa začalo vylodenie talianskych síl v počte 40 000 mužov pri Tripolise. V priebehu ďalších bojov bol taliansky kontingent zvýšený na 100 000 mužov. Proti chabo vyzbrojeným tureckým vojskám mali Taliani značnú prevahu, k Turkom sa však pridalo miestne berberské a arabské obyvateľstvo, ktoré svojimi jazdeckými oddielmi spôsobovalo Talianom obrovské problémy. Taliani na túto skutočnosť odpovedali rozsiahlym terorom, ktorý spôsobil vznik líbyjského odporového hnutia. 5. novembra 1911 vydala talianska vláda dekrét o anexii líbyjských území, hoci mali pod kontrolou len úzke pobrežné územie. Týmto opatrením mohli trestať miestne obyvateľstvo ako vzbúrencov.
Bilancia
[upraviť | upraviť zdroj]
Talianske straty za celú vojnu predstavujú asi 1 500 mužov. Straty tureckej strany sú odhadované na 4 500 vojakov. Straty miestnych arabských bojovníkov a civilistov sú omnoho vyššie, pričom odhady sa značne rôznia.
Taliansko-turecká vojna zaznamenala rad technických noviniek. Po prvý raz boli (na talianskej strane) vo vojnovom konflikte využité vzducholode a lietadlá (Blériot XI), a to nielen na prieskum, ale aj na zhadzovanie bômb.
Záver
[upraviť | upraviť zdroj]Talianska agresia odhalila slabosť Osmanskej ríše, najmä v oblasti vojenského námorníctva a odhalilo nebezpečenstvá, ktoré so sebou niesla mnohonárodnostná ríša.[5] Na začiatku roku 1912 sa následkom toho spojili Srbsko, Čierna Hora, Bulharsko a Grécko a spoločne vystúpili proti Osmanskej ríši v tzv. prvej balkánskej vojne. To pre Turecko (spolu s hrozbou blížiaceho sa celoeurópskeho konfliktu) predstavovalo omnoho väčšie ohrozenie než vzdialené boje v severnej Afrike.[5] Preto súhlasilo s uzavretím mieru, v ktorom odstúpilo líbyjské územia a Dodekanéz, ktorý Taliansko okupovalo až do roku 1943.[5]
Taliansko však nemalo líbyjské provincie ani zďaleka pod kontrolou. Musela čeliť guerillovým útokom miestnych kmeňov, ktoré boli podporované Tureckom. V roku 1914 malo Taliansko pod kontrolou iba tretinu líbyjského územia. Prvá svetová vojna (Taliansko sa do nej zapojilo v roku 1915) donútila Taliansko sústrediť sily na európskom bojisku v severovýchodnom Taliansku, pričom v Afrike strácalo svoje pozície. Až na začiatku 30. rokov sa podarilo Mussoliniho režimu tzv. Taliansku severnú Afriku pacifikovať za cenu značných strát na životoch. Následne sem začali prúdiť prisťahovalci z Talianska, aby Líbyu osídlili.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ The History of the Italian-Turkish War, William Henry Beehler, page 96
- ↑ a b c The History of the Italian-Turkish War, William Henry Beehler, page 14
- ↑ a b Emigrant nation: the making of Italy abroad, Mark I. Choate, Harvard University Press, 2008, ISBN 0-674-02784-1, page 176.
- ↑ a b The End of the Italo-Turkish War, Lenin Collected Works, Progress Publishers, [1975], Moscow, Volume 18, pages 337-338
- ↑ a b c d e f Spencer Tucker, Priscilla Mary Roberts: World War I: A Student Encyclopedia, ABC-CLIO, 2005, ISBN 1-85109-879-8, page 946.
- ↑ Boris Zesarewitsch Urlanis: Bilanz der Kriege, Berlin 1965, page 123
- ↑ a b TITTONI, Renato. The Italo-Turkish War (1911-12.) [online]. Kansas City, Missouri U.S.A.: FRANKLIN HUDSON PUBLISHING COMPANY,, 1914, [cit. 2013-05-20]. Dostupné online. Archivované 2015-05-13 z originálu. (po anglicky)
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Taliansko-turecká vojna
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Kniha talianskeho vojaka o vojne Archivované 2015-05-13 na Wayback Machine (po anglicky)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Italsko-turecká válka na českej Wikipédii a Italo-Turkish War na anglickej Wikipédii.