Taras Hryhorovyč Ševčenko

	Taras Hryhorovyč Ševčenko
	; Taras Ševčenko, autoportrét z r. 1840 - 1841
Osobné informácie
Narodenie	9. marec 1814 [podľa starého ruského datovania 25. február]
	Morynci, Ruská ríša, dnes Ukrajina
Úmrtie	10. marec 1861 (47 rokov)
	Petrohrad, Ruská ríša, dnes Rusko
Národnosť	ukrajinská
Zamestnanie	spisovateľ, básnik a maliar
Dielo
Obdobie	1840 – 1861
Debut	Kobzar
Podpis
Odkazy
	Taras Hryhorovyč Ševčenko; (multimediálne súbory na commons)
	Literárny portál; Biografický portál

Taras Hryhorovyč Ševčenko (ukr. Тарас Григорович Шевченко, rus. Тарас Григорьевич Шевченко * 9. marec 1814, Morynci, Ruská ríša, dnes Ukrajina – † 10. marec 1861, Petrohrad, Ruská ríša, dnes Rusko) bol ukrajinský spisovateľ, básnik, dramatik, filozof, humanista a maliar, významný predstaviteľ ukrajinského národného obrodenia. Je považovaný za zakladateľa modernej ukrajinskej literatúry. Ševčenko písal aj v ruštine a vytvoril niekoľko cenených malieb.

Rodina

otec: Hryhorij Ivanovyč Ševčenko
matka: Kateryna Jakymivna Bojková

Život

Narodil sa v početnej, nevoľníckej rodine v dedine Morynci v Kyjevskej gubernii (dnes Čerkaská oblasť), vtedy časti cárskeho Ruska. Dedina patrila rusifikovanému Nemcovi Vasilijovi Engeľgardtovi. O dva roky sa rodina presťahovala do obce Kyrylivka (dnes má názov Ševčenkove), ktorú tiež vlastnil Engeľgardt. V roku 1823 mu zomrela matka, otec sa krátko nato znovu oženil s Oxanou Tereščenkovou, ktorá už mala tri vlastné deti. V roku 1825 mu zomrel aj otec. Po dvoch rokoch služby u dedinského učiteľa Bohorského (ktorého neskôr vo svojom diele nazval prvým despotom, s ktorým sa stretol) odišiel do blízkeho mestečka Lysianky, kde sa učil u maliara ikon, neskôr aj na iných miestach v južnej časti Kyjevskej gubernie.

V roku 1827 sa kvôli nevoľníckym povinnostiam vrátil do Kyrylivky a stal sa obecným pastierom. Na lúkach sa stretával s potulnými slepcami, ktorí spievali o ukrajinských dejinách, čo ho neskôr inšpirovalo v jeho literárnej i výtvarnej tvorbe. Zoznámil sa tiež s Oxanou Kovalenkovou, ktorú často spomína vo svojich dielach. Veľmi túžil stať sa maliarom, požiadal o dovolenie správcu Engeľgardtovho majetku, ktorý to odmietol a preradil ho na miesto kuchynského pomocníka. Šťastnou náhodou zočil jeho výkres samotný majiteľ panstva Engeľgardt, ktorý ho vymenoval za svojho osobného sluhu. Ševčenko ho sprevádzal pri jeho pobyte vo Vilniuse, kde mu umožnil učiť sa u známeho maliara Jana Rustema. Po povstaní Poliakov vo Vilniuse proti ruskej nadvláde Engeľgardt a Ševčenko odcestovali do Petrohradu, kde štyri roky študoval výtvarné umenie u Vasilija Širiajeva. Tu sa zoznámil s maliarom Ivanom Sošenkom, spisovateľmi Jevhenom Hrebinkom a Alexejom Venecianovom. Prostredníctvom týchto mužov sa Ševčenko spoznal s maliarom Karlom Briullovom. Ten zhotovil portrét spisovateľa Vasilija Žukovského a venoval ho ako cenu do lotérie, z ktorej výťažok bol 5. mája 1839 použitý na výkupenie Ševčenka spod nevoľníckych povinností.

Prvé úspechy

V rovnakom roku bol Ševčenko prijatý na štúdium do petrohradskej umeleckej akadémie, a začal tvoriť v dielni Karla Briullova. Po prvom roku na akadémii získava striebornú medailu za svoju krajinku. V roku 1840 získal rovnakú medailu za svoju prvú olejomaľbu Malý žobrák dáva chlieb psovi.

Poéziu začal písať ešte ako nevoľník, no jeho prvá zbierka vyšla až v roku 1840 pod názvom Kobzar. Ivan Franko, predstaviteľ generácie ukrajinských spisovateľov po Ševčenkovi, napísal: Kobzar odhalil nový svet poézie, ktorý vytryskol silou čerstvého prameňa a blyští sa výrazmi v ukrajinskej literatúre dovtedy nepoznanými. V roku 1841 vydal epické dielo Hajdamaci. V septembri toho istého roka Ševčenko získal už svoju tretiu striebornú medailu za maľbu Cigánska veštkyňa.

Písal takisto divadelné hry, v roku 1842 to bola prvá časť tragédie Nikita Hajdaj. O rok neskôr vydal drámu Nazar Stodola, obe sa stretli s mimoriadnym úspechom. Finančné zabezpečenie využil na cestovanie po Ukrajine, navštívil príbuzných v Kyrylivke, je otrasený podmienkami, v akých žijú nevoľníci a do Petrohradu sa vracia plný rozčarovania. 22. marca 1845 však úspešne ukončuje štúdium na Akadémii umení.

Stáva sa spolupracovníkom Archeografickej komisie v Kyjeve, ktorá skúma históriu Ukrajiny. Veľa cestuje a zhotovuje množstvo kresieb pamiatok v rozmanitých regiónoch svojej vlasti. Opätovne citlivo vníma útlak nevoľníkov, čo dáva najavo v poetickej i výtvarnej tvorbe.

Vyhnanstvo

Počas ciest po Ukrajine sa stretol s historikom Mykolom Kostomarovom a ostatnými členmi Bratstva Cyrila a Metoda, tajného politického zoskupenia, ktoré bolo vytvorené na presadzovanie reforiem v zaostalom cárskom Rusku. Po odhalení spoločenstva bol 5. apríla 1847 uväznený spolu s členmi tohto zoskupenia, hoci je sporné, či bol jeho členom. Počas domovej prehliadky však bola nájdená jeho poéma Sen, v ktorej ostro kritizoval cársku moc, čiže bol považovaný za extrémne nebezpečného buriča. Bol uväznený v Petrohrade. Neskôr bol trest zmiernený na vyhnanstvo v Orenburgu (1478 km juhovýchodne od Moskvy). Samotný cár Mikuláš I. vyslovil rozhodnutie: Pod najsilnejším dohľadom so zákazom písania a maľovania. Vrátiť sa smel až v roku 1857, avšak musel žiť výlučne v Nižnom Novgorode. O dva roky neskôr dostal povolenie vycestovať na Ukrajinu. Rozhodol sa kúpiť pôdu neďaleko od dediny Pekariv. Už v júli v tomto roku bol však zatknutý za rúhanie, a hoci čoskoro prepustený, bolo mu nariadené bývať v Petrohrade.

Smrť

Taras Ševčenko strávil posledné roky svojho života písaním nových diel, maľbou, ako aj úpravou predošlých prác. Roky vo vyhnanstve mu značne podlomili zdravie a deň po svojich 47. narodeninách - 10. marca 1861 - zomrel, sedem dní pred zrušením nevoľníctva. Najprv bol pochovaný na Smolenskom cintoríne v Petrohrade, avšak priatelia sa rozhodli naplniť jeho želanie, vyjadrené v diele príznačne nazvanom Testament - „byť pochovaný v zemi otčiny“, a tak presunuli mŕtve telo vlakom do Moskvy a odtiaľ na konskom povoze do vlasti. Tam bol pochovaný 8. mája v mieste nazývanom Černeča hora (Mníchova hora), dnes Tarasova hora pri rieke Dneper, neďaleko Kanivu.

Zo svojich 47 rokov

24 rokov prežil ako nevoľník
10 rokov vo vyhnanstve
3,5 roku pod policajným dozorom
8 rokov na slobode

Literárna tvorba

Literárna tvorba Ševčenka je bohatá a rozmanitá. Diela si navyše zväčša i sám ilustroval. Rozdeľujú sa na:

lyriku
poéziu lyricko-epickú a historicko-epickú
drámu (napísanú v ruštine, neskôr ju sám preložil do ukrajinčiny)
povesti a pamäti (v ruštine)

Poézia

Kateryna
Mýšlenka (1838),
Ivan Pidkova (1839),
Tarasova noc (1839)
Kobzar (1840) - zbierka
Hajdamaci (1841)
Hamalej (1842)
Sen (satira feudálnych pomerov, v ktorej zároveň modernizuje ukrajinský verš) (1843)
Čyhyryn, Čyhyryn (1844)
Heretik (venované Jánovi Husovi)
Kaukaz (1845)
Chladná roklina (1845)
Testament (1845)
Lileja (1846)
Rusalka (1846)
Vidma (1847),
Мaryna (1848)

Povesti

Najmyčka (Slúžka)
Kňažná
Muzikant
Umelec

Dráma

Nikita Hajdaj
Nazar Stodoľa

Dedičstvo a pamätníky

Na Ukrajine existuje mnoho jeho pamätníkov, najznámejším je mohyla v Kanive, a pomník v centre Kyjeva, oproti univerzite, ktorá nesie jeho meno. Po páde ZSSR mnohé ukrajinské mestá nahradili Leninove sochy Ševčenkovými, avšak dosť z nich bolo postavených aj počas socializmu, pretože i komunistický režim ho považoval za „pokrokovú“ osobnosť. V USA sa nachádza známy pamätník vo Washingtone.

Na Slovensku sú po ňom pomenované ulice v Bratislave, Humennom, Martine, Medzilaborciach, Prešove, Snine a Svidníku. V Paríži je po ňom pomenované námestie. Mesto Aktau v Kazachstane malo názov Ševčenko v rokoch 1964 – 1992. V ukrajinskom meste Charkov sa po ňom volá jeden z najväčších parkov na svete.

Galéria

Autoportrét
Ilustrácia vlastného diela Kateryna
Portrét Ilľu Lyzohuba
Maľba Tarasa Ševčenka
Maľba Tarasa Ševčenka

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Taras Hryhorovyč Ševčenko

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Taras Szewczenko na poľskej Wikipédii a Taras Shevchenko na anglickej Wikipédii.