Tošio Kató
| Tošio Kató | |
 japonský matematik | |
| Narodenie | 25. august 1917 Kanuma, prefektúra Točigi, Japonsko |
|---|---|
| Úmrtie | 2. október 1999 (82 rokov) Oakland, Kalifornia, USA |
| Odkazy | |
| Commons |  Tošio Kató |
Tošio Kató, jap. 加藤 敏夫 – Kató Tošio (* 25. august 1917, Kanuma, prefektúra Točigi, Japonsko – † 2. október 1999, Oakland, Kalifornia, USA)[1] bol japonský matematik. Zaoberal sa predovšetkým parciálnymi diferenciálnymi rovnicami, funkcionálnou analýzou a matematickou fyzikou. V roku 1980 dostal Wienerovu cenu za aplikovanú matematiku.[1]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Tošio Kató sa narodil 25. augusta 1917 v meste Kanuma v prefektúre Točigi. Pred druhou svetovou vojnou začal štúdium fyziky na Tokijskej univerzite, kde prvý stupeň ukončil v roku 1941. Druhá svetová vojna však znemožnila jeho ďalšie štúdium a jej zvyšok strávil v zlých podmienkach prácou na vidieku. Počas tohto obdobia niekoľkokrát bojoval o život a dostal aj tuberkulózu.[2]
Po druhej svetovej vojne Kató pokračoval na doktorandskom štúdiu, ktoré ukončil v roku 1951, kedy aj začal učiť na Tokijskej univerzite. V rokoch 1954 až 1955 po prvýkrát navštívil Spojené štáty, pričom istý čas strávil aj na Kalifornskej univerzite v Berkeley. V roku 1958 sa stal profesorom fyziky na Tokijskej univerzite a v roku 1962 sa vďaka pozvaniu Františka Wolfa stal profesorom matematiky v Berkeley, kde zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1988. S vedeckou činnosťou však pokračoval aj po tomto dátume. Zomrel 2. októbra 1999 na náhle zlyhanie srdca.[1]
Práca
[upraviť | upraviť zdroj]Tošio Kató venoval pravdepodobne najväčšiu časť svojho tvorivého života štúdiu metód funkcionálnej analýzy (presnejšie teórie operátorov a spektrálnej teórie) a ich využití v kvantovej mechanike. Považuje sa za zakladateľa modernej teórie Schrödingerových operátorov, zaoberal sa však aj spektrálnou teóriou ďalších operátorov vyskytujúcich sa v kvantovej mechanike.[1][2] V roku 1966 vydal knihu Perturbation theory for linear operators, ktorá je v tejto oblasti považovaná za klasiku.[1]
Zaoberal sa aj parciálnymi diferenciálnymi rovnicami, predovšetkým dosiahol niekoľko dôležitých výsledkov ohľadom Navierových-Stokesových rovníc, ktorá sa využívajú v mechanike tekutín a ohľadom Kortewegovej-de Vriesovej rovnice na opis vlnenia na plytkej vode.[1] Zaoberal sa aj žiarením gama.[1]