Výlet štúrovcov na Devín 24. apríla 1836
Výlet štúrovcov na Devín 24. apríla 1836 bol jedným z najvýznamnejších historicko-obrodeneckých podujatí slovenskej mládeže v procese národného uvedomovania sa v prvej polovici 19. storočia.
Devätnáste storočie, storočie romantizmu, prinieslo na územie terajšieho Slovenska vlnu národného obrodenia. Jeho najhorlivejšími hlásateľmi bola mladá generácia slovenskej inteligencie, združená okolo Ľudovíta Štúra. Ovplyvnená literárnym odkazom Jána Kollára, Jána Hollého a ďalších autorov bola presvedčená, že iba spätosť s národnými tradíciami a historickým odkazom slávnych epoch dejín je cestou k pozdvihnutiu národnej identity a zaujatiu dôstojného miesta medzi národmi Európy. Zvlášť v období silnejúcich protislovanských snáh a stupňujúceho sa kultúrneho i štátneho útlaku zo strany uhorskej vlády.
Pozornosť mládeže sa upriamovala na miesta bytostne späté s najslávnejšími obdobiami slovanských a národných dejín. Jedným z takýchto miest boli starobylé zrúcaniny Devína. Devín sa dostával do popredia záujmu slovenských národovcov ako symbol národnozjednocovacieho hnutia, slovenskej štátnosti a svojbytnosti, slovanskej spolupatričnosti, ako nositeľ kultúrno-historických tradícií Veľkej Moravy a cyrilo-metodskej misie. Podobné miesta sa stávali podľa príkladu mladých radikálov v Poľsku a v Čechách akýmisi pútnickými centrami, na ktoré sa usporadúvali výlety miestnej mládeže (neraz aj s účasťou príslušníkov iných slovanských národov). Podujatia mali jednoznačne vlastenecký motív. Česká mládež uskutočnila takýto výlet v roku 1833 na moravský vrch Hostýn, mladí Slováci zorganizovali stretnutie v Trenčianskych Tepliciach o dva roky neskôr. Tu sa zrodila myšlienka usporiadať v apríli roku 1836 vlastenecký výlet na Devín.
Štúr bol presvedčený, že „... história je pre národ tým, čím je svedomie pre človeka.“ Nie div, že prišiel na myšlienku uskutočniť vychádzku na „hroby dávnej slávy“, chcejúc tak „... padlé samostatnosti slovenské národní svátek zasvětiti...“, na Devín, kde chcel obnoviť pamiatku našej samostatnosti, vzdať hold slovanskej vzájomnosti a kochať sa v národných citoch. Vzhľadom k okolnostiam sa so svojím zámerom zveril iba najbližším priateľom, s ktorými vybral ďalších, z opatrnosti iba jedenástich študentov. Bol v ustavičnom podozrení pre svoje národné snahy, nechcel zbytočne provokovať, a preto organizoval výlet v tajnosti.
V nedeľu 24. apríla 1836, na sviatok svätého Juraja, sa pozvaní zišli v v záhrade hostinca pod hradom. Prišli: Jaroslav Bórik, Janko Bysterský, Timotej Cochius, Pavol Čendekovič, Benjamín Červenák, Drahotín Frndák, Gustáv Grossmann, Jozef Miloslav Hurban, Pavol Košacký, Daniel Krnúch, Ján Maróthy, Ján Mayer, Ladislav Paulíny, Drahotín Rafanides, August Horislav Škultéty, Ľudovít Štúr a Jonáš Záborský.
Všetci boli v tom čase veľmi mladí (sám Štúr mal iba dvadsať rokov). Cestu na Devín neabsolvovali jeho účastníci spoločne, ale iba v malých skupinkách. Nálada bola slávnostná, čo vyzdvihol aj Štúr:
| „ | Slnce vychádzalo z jasna, keď sme sa približovali k starým hradbám osamelého Devína a zdalo sa nám, že vychádza nový deň Slovenska. | “ |
Spoločne vystúpili na hrad a s odkrytými hlavami zaspievali zborovo na nápev piesne Nitra, milá Nitra text Štúrovej básne:
| „ | Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
pověz, že nám, kedy tvoje hradby stály? Moje hradby stály v časech Rastislava: on byl vašich otců, on mých hradeb sláva. Sláva, moje sláva, kdeže mi spočívaš? Ah, darmo, větříčku, prachy jen rozsívaš! |
“ |
Potom Štúr predniesol prejav venovaný dávnej sláve Veľkej Moravy, časom Rastislava, Svätopluka a Mojmíra. Vyzdvihol historické deje Veľkej Moravy.
Po ďalších spevoch a recitáciách, navrhol, aby si každý účastník zvolil životné krédo a pridal k svojmu krstnému menu ďalšie meno, slovanské. Sám prijal meno Velislav. Tento príklad nasledovali aj ďalší účastníci, napr. Jozef Miloslav Hurban si vybral meno Miloslav, Jonáš Záborský Bojislav, Timotej Cochius si zmenil meno na Ctibor Zoch. Všetci tiež skladali prísahy vernosti národu.
Potom sa začala neformálna beseda, na ktorej okrem iného odzneli Štúrove slová:
| „ | My sme členovia nesmierne veľkej spoločnosti, spoločnosti slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebúdzať sa k sebavedomiu, i kmeňa nášho slovenského i patričnosti našej k veľkému národu slovanskému. Nože sa teraz spoločne postarajme o to, aby nám nikdy nemohlo vyjsť z pamäti to, k čomu dnes sme sa povzbudzovali tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne sľubovali, za čo sme sa zaväzovali horliť, pracovať, bojovať, žiť i umrieť. | “ |
Na záver všetci účastníci zaspievali hymnickú pieseň Hej, Slováci.
Výlet zakončili posedením v hostinci. Výlet napokon dopadol dobre a jeho úspech ich podnietil k zorganizovaniu ďalších výletov, na rôzne miesta v okolí Bratislavy. Devín však naďalej zostával symbolom dávnej slovanskej slávy.
Priebeh výletu živo opísal Jozef Miloslav Hurban v diele Ľudovít Štúr (1881 - 1884).
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- V. Plachá, J. Hlavicová, Devín - slávny svedok našej minulosti, Perfekt, Bratislava, 2003, ISBN 80-8046-231-3
- J. Juríček, Ľudovít Štúr - stručná biografia, Mladé letá, Bratislava, 1971