Preskočiť na obsah

Výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom bola povojnová obojstranná migrácia obyvateľstva na základe vzájomnej dohody medzi oboma štátmi. Bola zriadená Československá presídľovacia komisia so sídlom v Budapešti, ktorej predsedom bol Daniel Okáli. Primárnym zámerom česko-slovenských predstaviteľov bolo vysídlenie čo najväčšieho počtu Maďarov a budovanie národného štátu Čechov a Slovákov bez neslovanských menšín. Po tom, čo sa česko-slovenskej diplomacii nepodarilo presadiť jednostranné vysídlenie Maďarov podľa vzoru nemeckej menšiny, mala byť vzájomná výmena optimálnym riešením. Rokovania o výmene začali v decembri 1945 a dohoda bola podpísaná vo februári 1946. Do konca roku 1948, pred, počas aj po platnosti dohody sa v rámci nej ale aj mimo nej vysťahovalo 89 660 Maďarov zo Slovenska a približne 72 000 Slovákov z Maďarska. Dohoda aj samotná výmena boli vnímané kontroverzne a to najmä pre rôzne podmienky v oboch zmluvných krajinách.[1]

Prečo sa výmena stala kontroverznou

[upraviť | upraviť zdroj]

Z českého pohľadu možno považovať sudetských Nemcov počas prvej ČSR, za tzv. piatu kolónu - ich lojalita k hitlerovskému Nemecku výrazne pomohla k strate pohraničných území Československa v prospech nacistického Nemecka. Takto sa pozeral Beneš aj na Maďarov na Slovensku.[2] Z českého pohľadu "sa výmena stala jedinou možnou cestou po tom, čo víťazné mocnosti už nechceli tolerovať spôsob odsunu použitý pri vysídlenie Nemcov (na základe záverov Postupimskej dohody z augusta 1945). Maďari boli v tom čase (do roku 1948), podobne ako Nemci, okrem početných prípadov antifašistov a pod. považovaní za vojnových zločincov a boli zbavení občianskych práv. V tomto prípade tiež v súvislosti s prenasledovaním Slovákov na území južného Slovenska, ktoré Maďarsko okupovalo na základe prvej viedenskej arbitráže a Malej vojny".[3][4]

Slovenská aj česko-slovenská vláda už mali skúsenosti aj z územných sporov s Poľskom (Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš) v ktorom slovenská strana neúspešne navrhla rokovania na základe etnického princípu (cestou lokálnych plebiscitov). Na základe prvej viedenskej arbitráže získalo Maďarsko časť Slovenska s viac ako milión obyvateľmi. Základom rozhodovania na etnickom princípe bol počet obyvateľov menšiny na danom území a ich schopnosť asimilovať iné národnosti (pozri maďarizácia a slovakizácia). Maďarská menšina na Slovensku bola odhadovaná ako väčšia ako počet Slovákov v Maďarsku a aj preto Maďarsko nesúhlasilo s dohodou ani keď bola založená na rovnakom počte presídlencov a žiadalo zásah spojencov.[5] Česko-Slovensko pri návrhu dohody vychádzalo z vlastných optimistických odhadov počtu Slovákov v Maďarsku. Maďarské štatistiky nepovažovalo za dôveryhodné, pretože podľa oficiálneho sčítania z roku 1941 žilo na území dnešného Maďarska iba 75 920 obyvateľov so slovenským materinským jazykom a z nich sa iba 16 689 hlásilo k slovenskej národnosti. Česko-Slovensko na území Maďarska vykonalo vlastný prieskum, podľa ktorého napočítalo 473 556 Slovákov.[6]

Dohoda bola uzatvorená formou medzištátnej zmluvy, ktorá bola podpísaná 27. februára 1946. Na oboch stranách predpokladala presídlenie rovnakého počtu osôb. Tiež umožňovala presťahovalcom vziať si so sebou všetky svoje hnuteľnosti. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádzalo na štát ich doterajšieho bydliska s tým, že zmiešaná komisia určí výšku náhrady (s jediným obmedzením a to ak nehnuteľnosť presahuje 50 hektarov). Dohoda však nebola úplne symetrická[7]:

  • V Česko-Slovensku sa netýkala osôb, ktoré sa na jeho území usídlili po Viedenskej arbitráži počas okupácie južného Slovenska. Títo boli vysídlení automaticky, na základe dohody o prímerí a netýkala sa ich dohoda o výmene (a jej výhody). Tridsať tisíc Maďarov, ktorí prišli do krajiny v roku 1938, neboli predtým československými občanmi. Podľa maďarských zdrojov opustili územie (podľa Šutaja asi v počte 11 tisíc ešte pred platnosťou dohody[8]) aj preto, že so vznikom ČSR boli vylúčení z dôchodkového, sociálneho a zdravotného systému.[2]
  • Špeciálnou skupinou boli takzvaní "režimisti"[3] , pre ktorých organizovali "R" transporty. Boli to ľudia ktorí prišli na Slovensko po Viedenskej arbitráži ako zamestnanci maďarského štátu, alebo v rámci pracovnej migrácie. Bolo ich vysídlených 1 034.[8]
  • V článku VIII. zmluvy boli definované osoby maďarskej národnosti, ktoré majú stále bydlisko na území Československa a ktoré sa dopustili špecifických trestných činov tzv. vojnových zločincov, ktorí majú byť presťahovaní a nevzťahujú sa na nich výhody ustanovenia článkov VI a VII tejto Dohody.[7] Podľa Šutaja takýchto bolo 2 905.[8]
  • Z Československa sa časť obyvateľov vysťahovala dobrovoľne, väčšiu časť však nedobrovoľne (pozri predchádzajúce odrážky). Šutaj uvádza 6 000 dobrovoľníkov medzi 89 660 Maďarmi zo Slovenska.[8]
  • Z Maďarska presídľovali len tí Slováci, ktorí sa k výmene dobrovoľne prihlásili. Do 27. mája 1947 sa v Maďarsku prihlásilo na výmenu 90 090 osôb,[9] čo bolo pre Česko-Slovensko sklamaním.
  • Maďarsko dohodu od začiatku hodnotilo ako vynútenú, krajne nevýhodnú a vyhýbalo sa jej realizácii. Prihlásení Slováci čelili v Maďarsku rôznym formám nátlaku, boli pozbavovaní zamestnania, štátni zamestnanci posielaní na nútenú dovolenku a odďaľovanie výmeny komplikovalo ich sociálnu situáciu.
  • Represie na nemaďarskom obyvateľstve na okupovanom južnom Slovensku po roku 1938[10] pripomínali metódy zastrašovania obyvateľov opačnej národnosti, ktoré boli pred a počas tejto výmeny využívané.
  • Česko-Slovensko voči Maďarsku taktiež uplatňovalo nátlakové nástroje, ktorými sa naopak snažilo dosiahnuť plnenie dohody. Maďari v Česko-Slovensku čelili tiež diskriminácii. Košickým vládnym programom a prezidentskými dekrétmi z roku 1945 im bolo odobraté štátne občianstvo (pokiaľ neboli účastníkmi odboja), nemohli voliť ani sa politicky organizovať a pod. Keď Budapešť zastavila výmenu obyvateľstva, Praha na to reagovala koncom jesene 1946 deportáciami Maďarov z južného Slovenska do českého pohraničia.[11]
  • Výber osôb neprebiehal na oboch stranách rovnakým spôsobom. V Maďarsku sa hlásili dobrovoľne, v Česko-Slovensku ich určoval štát. Toto viedlo k odlišnej sociálnej štruktúre presídlencov. Česko-Slovensko aby zabezpečilo podmienky pre očakávaných presídlencov malo záujem na vysťahovaní majetnejších Maďarov[12], naopak z Maďarska mali záujem odísť predovšetkým menej majetní Slováci.

Dôsledky

[upraviť | upraviť zdroj]

Celkovo sa v Maďarsku prihlásilo na výmenu 95 421 osôb. Do Česko-Slovenska bolo skutočne presídlených 71 787 (podľa iného zdroja 73 200) osôb, z toho 59 774 v rámci obojstrannej výmeny, ostatní boli presídlení jednostranne.[13] Do Maďarska bolo spolu presídlených 89 660 osôb, z toho 34-tisíc mimo dohody o výmene obyvateľstva.[14] Slováci presídlení z Maďarska dostali svoje politické zastúpenie zvolením Ondreja Beňa do Slovenskej národnej rady[15].

Na Slovensku bol za výmenu politicky zodpovedný Vladimír Clementis. Slováci presídlení z Maďarska (presídlenci) ho považovali za svojho záchrancu a samotný proces nazývali repatriácia. Naopak Maďari presídlení zo Slovenska a aj tí nepresídlení hovoria o deportáciách a vysťahovaní a žiadali odškodnenie.[16]

V roku 2002 pred vstupom Slovenska a Maďarska do Európskej únie Viktor Orbán žiadal zrušenie Benešových dekrétov. Navrhoval aby plánované rozšírenie Európskej únie v roku 2004 znamenalo automaticky aj zrušenie dekrétov.[17]. Európsky parlament však vyhlásil, že „dekréty nepredstavujú neprekonateľnú prekážku vstupu“. Monika Beňová-Flašiková obvinila maďarských politikov z presadzovania revanchistickej politiky, ktorá by mohla destabilizovať Európu. [18]

V auguste 2007 predseda SMK Pál Csáky ohlásil, že na septembrovej schôdzi parlamentu plánuje predložiť návrh na odškodnenie obetí Benešových dekrétov. Podľa neho by malo ísť o morálne aj finančné odškodnenie a týkalo by sa aj Maďarov, ktorí boli po druhej svetovej vojne na základe zákona o verejných prácach deportovaní na nútené práce do českého pohraničia. Táto aktivita SMK zomkla všetky slovenské politické strany v parlamente. 20. septembra 2007 schválilo 120 poslancov NR SR, že "právne a majetkové vzťahy, ktoré vznikli povojnovými rozhodnutiami orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady, sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné." Dvadsať poslancov SMK bolo proti.[19]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ editors Zlatica Sáposová, Štefan Šutaj. Povojnové migrácie a výmena obyvateľstva medzi [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  2. ↑ a b MIKLÓS, Szegő Iván. A magyarok kitelepítése: mézesmadzag a szlovákoknak [online]. index.hu, 2007-09-29, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online. (po maďarsky)
  3. ↑ a b HANZLOVÁ, Patricie. Vymístění jako nástroj „národní očisty“ [online]. journals.muni.cz, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  4. ↑ KŐRÖSOVÁ, Elizabeth. Československo-maďarské vztahy v letech 1945–1948, Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta, Katedra středoevropských studií [online]. Praha: is.cuni.cz, 2016, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  5. ↑ Kaplan, Karel (1987). The short march: the Communist takeover in Czechoslovakia, 1945–1948. C.Hurst & Co. Publishers. ISBN 978-0-905838-96-0.
  6. ↑ Vaculík 2010, s. 95
  7. ↑ a b 145/1946 Sb. Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva. [online]. [Cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  8. ↑ a b c d ŠUTAJ, Štefan. A csehszlovák kormánypolitika és a lakosságcsere. In Otthontalan emlékezet : Emlékkönyv a csehszlovák-magyar lakosságcsere 60. évfordulójára. - Komárom : MTA Kisebbségkutató Intézet, Kecskés László Társaság, 2007, s. 81-91. ISBN 978-963-06-2513-5.
  9. ↑ Vaculík 2010, s. 98
  10. ↑ Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži 1938 – 1945, Zborník ÚPN [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  11. ↑ JANCURA, Vladimír. 'Rušenie' Beneša ako kvadratúra kruhu. Pravda.sk, 2017-06-12. Dostupné online [cit. 2017-12-01].
  12. ↑ PETER, Rajko. Maďarská menšina v Československu 1945-1948, Bakalářská práce, Praha. str.20 : Vyriešiť problémy s nedostatkom obydiel ... Toto v praxi znamenalo, že do českých krajov mali byť odsunutí majetnejší maďarskí roľníci. [online]. [Cit. 2017-06-06]. Dostupné online.
  13. ↑ Vaculík 2010, s. 105
  14. ↑ Šutaj 2010, s. 16
  15. ↑ Báťa Ondrej Beňo[nefunkčný odkaz]
  16. ↑ Szilvássy József: Podľa Jána Slotu by malo platiť Maďarsko /Ján Slota szerint fizessen Magyarország/ 07. august 2007, Népszabadság (maďarsky)
  17. ↑ Hungary: Prime Minister Calls On Czechs, Slovaks To Repeal Benes Decrees [online]. rferl.org, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  18. ↑ Bernd, Rechel (2009). Minority rights in Central and Eastern Europe. Taylor & Francis. ISBN 978-0-203-88365-5.
  19. ↑ Diplomatická roztržka [online]. Pravda.sk, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Vaculík, Jaroslav (2010), „K výměne obyvatelstva mezi Maďarskem a Československem“, in Sáposová, Zlatica; Šutaj, Štefan, Povojnové migrácie a výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, Prešov: Universum, ISBN 978-80-89046-64-5 
  • Šutaj, Štefan (2010), „Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom - migrácie a a Slovensko - výskum a výsledky“, in Sáposová, Zlatica; Šutaj, Štefan, Povojnové migrácie a výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, Prešov: Universum, ISBN 978-80-89046-64-5 

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Výmena_obyvateľstva_medzi_Česko-Slovenskom_a_Maďarskom&oldid=7918410“