Vetný člen
Vetné členy sú slová alebo slovné spojenia, ktoré spolu tvoria vetu.[1][2] Vetné členy sú navzájom spojené skladmi (syntagmou).[3][4] Inak povedané, vetné členy sú teda časti vety, ktoré sú v syntagmatickom vzťahu závislosti k inej časti vety. Predstavujú najmenšie jednotky syntaktického plánu jazyka.[3][5][4] Vetné členy označujú časti viet zo syntaktického hľadiska.
Rôzne slovné druhy môžu zaujímať postavenie rôznych vetných členov. Výrazovou bázou pre vetné členy sú plnovýznamové slovné druhy (podstatné mená, slovesá, prídavné mená, číslovky, príslovky, zámená).[3][5] Úlohu toho istého vetného členu môžu plniť rôzne slovné druhy, napríklad podmetom môžu byť podstatné mená i zámená. Neplnovýznamové slovné druhy (predložky, spojky a častice) samy nie sú vetnými členmi. Takisto nimi nie sú citoslovcia, ktoré samy vystupujú ako vety.[3] Citoslovcia všaj môžu zastupovať iné slovné druhy a tak sa stať vetnými členmi (napríklad vo vete Žaba čľup do vody. je citoslovce čľup prísudkom).
Vetné členy môžu byť zviazané syntakticky a sémanticky (napríklad podmet a prísudok), ale niektoré vetné členy spolu syntakticky a sémanticky súvisieť nemusia (napríklad dva prívlastky, ktoré sa vzťahujú na dve rôzne podstatné mená). To znamená, že jednotlivé vetné členy nemusia byť spojené s každým iným vetným členom v danej vete.
Druhy vetných členov
[upraviť | upraviť zdroj]V slovenčine sa rozlišuje niekoľko vetných členov podľa toho, akú úlohu plnia.
Podmet
[upraviť | upraviť zdroj]Podmet (subjekt) je základný vetný člen, ktorý tvorí gramatický základ dvojčlennej vety. Prisudzovacím vzťahom sa naň viaže prísudok. Najčastejšie ho vyjadruje podstatné meno v nominatíve. V slovenčine nemusí byť vyjadrený, ak vyplýva z kontextu predchádzajúcej vety.[6]
Prísudok
[upraviť | upraviť zdroj]Prísudok (predikát) je ďalší základný vetný člen, ktorý je prisudzovacím vzťahom závislý od podmetu. Má zhodné gramatické kategórie osoby a čísla s podmetom, v prípade neslovesného (slovesno-menného) prísudku má zhodný i menný rod. Najčastejšie je prísudok vyjadrený slovesom. Prísudok je najčastejšie rozvitý predmetom alebo príslovkovými určeniami.[7]
Predmet
[upraviť | upraviť zdroj]Predmet (objekt) je vetný člen, ktorý závisí od slovesa (bez ohľadu na to, o aký vetný člen ide). Niekedy sa viaže i na prídavné meno, ktoré plní úlohu prísudku. Predmetom sa vyjadruje napríklad vec, na ktorú prechádza slovesný dej, ktorú dej nejak zasahuje alebo ktorá je výsledkom daného deja. Niektoré slovesá sa môžu viazať na viacero predmetov (napr. vrátiť priateľovi knihu).[8]
Prívlastok
[upraviť | upraviť zdroj]Prívlastok (atribút) rozvíja podstatné meno alebo jeho zástupku. Prívlastok je vždy závislý na podstatnom mene, ktoré rozvíja, a stojí vo vete buď priamo pred ním, alebo za ním. Môže tak dopĺňať informáciu napríklad o vlastnostiach, hodnotení, pomenovaní alebo čase. Najčastejšie bývajú vyjadrené prídavnými alebo podstatnými menami.[9]
Príslovkové určenie
[upraviť | upraviť zdroj]Príslovkové určenie (adverbiále) rozvíjajú sloveso, prídavné meno alebo príslovku. Udávajú miesto, čas, príčinnosť alebo spôsob a môžu rozvíjať i vetu ako celok. Ich morfologická podoba nie je daná nadradeným slovom, takže ich možno vyjadriť rôznymi formami (napr. počas prestávky a cez prestávku).[10]
Prístavok
[upraviť | upraviť zdroj]Prístavok (apozícia) sa viaže na základný výraz pomocou nevetnej predikcie, čo sa typicky naznačuje napríklad pomocou čiarok, pomlčiek, dvojbodkou alebo zátvorkami. Často ho možno spoznať podľa spájacích výrazov, napríklad napríklad, najmä, teda a iných. Prístavok je niekedy vnímaný ako druh zhodného prívlastku. Typicky je vyjadrený podstatným menom alebo iným substantivizovaným výrazom.[11]
Doplnok
[upraviť | upraviť zdroj]Dolnok sa vzťahuje na dva vetné členy naraz, a to buď na podmet a prísudok, alebo na predmet a prísudok. Môže sa takisto viazať na vetný základ v prípade jednočlennej vety. Je závislý na podmete, resp. predmete, na ktorý sa viaže a preberá od neho gramatické kategórie. Jeho úlohou je vyjadrovať napríklad stav alebo zaradenie, prípadne aj činnosť či vlastnosť prísudkového deja alebo objektu, ktorý je dejom zasiahnutý.[12]
Vetný základ
[upraviť | upraviť zdroj]Vetný základ (fundament) tvorí gramatické jadro jednočlennej vety. Typicky ide o slovesá, napríklad vo vete Vonku fúka., avšak v menných vetách môže túto úlohu plniť i podstatné meno, napríklad vo vete Pokladnica. Väzba na ostatné vetné členy potom závisí od toho, akým slovným druhom je vetný základ vyjadrený.[13]
Určovanie vetných členov vo vete
[upraviť | upraviť zdroj]Každý vetný člen nejakým spôsobom tvorí alebo rozvíja gramatické jadro vety. Napríklad vo vete Títo zahraniční turisti dali ráno v Bratislave opití mladému vrátnikovi kľúče tvorí gramatické jadro turisti (podmet) a dali (prísudok). Ostatné vetné členy potom toto jadro rozvíjajú:
- títo – prívlastok,
- zahraniční – prívlastok,
- turisti – podmet,
- dali – prísudok,
- opití – doplnok,
- ráno – príslovkové určenie,
- v Bratislave – príslovkové určenie,
- mladému – prívlastok,
- vrátnikovi – predmet,
- kľúče – predmet.
Niekedy sa vetné členy označujú číslami: 1 – prísudok, 2 – podmet, 3 – predmet, 4 – príslovkové určenie, 5 – prívlastok, 6 – doplnok, 7 (alebo 5) – prístavok.[chýba zdroj] Tieto čísla by však nemali byť zamieňané s označením slovných druhov.
Delenie
[upraviť | upraviť zdroj]Vetné členy možno deliť rôznymi spôsobmi podľa toho, z akého hľadiska sú posudzované. Nižšie je uvedené delenie vetných členov v slovenčine.
Podľa významu pre stavbu gramatického jadra vety
[upraviť | upraviť zdroj]Vetné členy sa typicky delia podľa toho, či tvoria gramatické jadro vety, alebo toto jadro len rozvíjajú:[1][3][4][5]
- základné (hlavné) vetné členy – tvoria gramatické jadro vety
- podmet
- prísudok
- vetný základ – gramatické jadro jednočlennej vety, nahrádza podmet a prísudok v dvojčlennej vete
- rozvíjacie vetné členy – viažu sa na základné vetné členy
- doplnok – viaže sa dvoma rozličnými vzťahmi na dva vetné členy, nepokladá sa za základný ani rozvíjací vetný člen. Ide o člen na pomedzí prísudku a vedľajšej vety.[5] V jazykoch mimo slovenčiny a češtiny sa nepokladá za samostatný druh vetného členu, ale za podkategóriu niektorého z vyššie uvedených vetných členov[chýba zdroj]
Podľa intencie
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa intencie možno deliť vetné členy na dve skupiny:[3]
- intenčné vetné členy – nositeľ zameranosti deja, tvoria centrum sémantickej štruktúry vety[14]
- centrálne členy – prísudok, vetný základ
- okrajové členy – podmet, predmet
- neintenčné vetné členy – nie sú v priamej súvislosti s intenciou deja, len sa viažu na intenčné vetné členy. Nemusia sa viazať na intenčné členy, môžu sa viazať i na iné neintenčné členy[15]
- príslovkové určenie, prívlastok, prístavok – viažu sa len na jeden člen intenčnej štruktúry podľa toho, čím je vyjadrený
- doplnok – viaže sa vždy na dva členy intenčnej štruktúry
Podľa výstavby
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa toho, z čoho sa jednotlivé vetné členy skladajú, ich možno deliť nasledovne:[3]
- jednoduché vetné členy (holé vetné členy) – zvyčajne tvorené jedným plnovýznamnovým pomenovaním (napr. strom, povedal by som)
- zložené vetné členy (rozvité vetné členy) – navzájom sa dopĺňajúce rôznorodé časti (napr. veľa papiera, prestať hovoriť), inými slovami ide o vetné členy spojené určovacím skladom
- viacnásobné vetné členy – rovnocenné časti vystupujúce voči súvzťažnému komponentu ako celok (napr. deti a dospelí, pekný a mladý)
Podľa spôsobu vyjadrovania
[upraviť | upraviť zdroj]Vedľajšia veta je v tomto delení ponímaná ako vetný člen hlavnej vety, ktorá je jej nadradená. Vedľajšia veta potom tvorí syntagmatický celok s členom hlavnej vety, na ktorý sa vzťahuje. Podľa toho, ako sú vetné členy vyjadrené, ich môžeme rozdeliť na dve skupiny:[3]
- vyjadrené člensky (nevetne)
- vyjadrené vetne – nadradená veta obsahuje formálny vetný člen v podobe ukazovacieho zámena, vetným členom je celá podradená veta, ktorá rozvíja dané ukazovacie zámeno (napr. Taký sa tu nenájde, aby ho premohol.)
Všetky vetné členy môžu byť vyjadrené člensky i vetne.[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Vetné členy v slovenčine – Jazykovevzdelavanie.sk [online]. 2023-08-09, [cit. 2023-10-10]. Dostupné online.
- ↑ KAČALA, Ján. Syntaktický výskum slovenčiny v ostatnom desaťročí. Kultúra slova (Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied), 1973, roč. 7, čís. 8, s. 267. ISSN 0023-5202.
- ↑ a b c d e f g h i vetný člen. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 475.
- ↑ a b c CALTÍKOVÁ, Milada. Nový Slovenský jazyk 2 pre stredné školy. [s.l.] : Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 9788081205101.
- ↑ a b c d PAVLOVIČ, Jozef. Syntax slovenského jazyka I. Trnava : Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, 2012. ISBN 978-80-8082-525-6.
- ↑ podmet. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 326.
- ↑ prísudok. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 353.
- ↑ predmet. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 340.
- ↑ prívlastok. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 354.
- ↑ príslovkové určenie. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 350.
- ↑ prístavok. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 353.
- ↑ doplnok. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 120.
- ↑ vetný základ. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 476.
- ↑ intenčný vetný člen. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 194.
- ↑ intenčný vetný člen. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 293.