Viedenská nóta

Viedenská nóta bola nóta z 28. júla 1853, ktorou sa Francúzsko snažilo vyriešiť vyostrujúci sa spor medzi Ruskom a Osmanskou ríšou. Nezabránila však vyeskalovaniu osmansko-ruských vzťahov, ktoré napokon viedlo ku krymskej vojne.

Pozadie a príprava

V roku 1852 cár Mikuláš zámerne vyvolal spor s Portou týkajúci sa patronátu nad pútnickými miestami v Palestíne, o ktorý sa Rusko, reprezentant pravoslávia, delilo s Francúzskom, predstaviteľom katolicizmu. Nárokoval si nad úplný patronát, zdôvodňujúc to tým, že väčšina kresťanov v Osmanskej ríši náleží k pravosláviu.^[1] Cárovým skutočným zámerom bolo vyvolať vojnu a posilniť ruský vplyv na úkor upadajúcej Osmanskej ríše a v konečnom dôsledku získať prístup k Stredozemnému moru, čo sa dostalo do konfliktu najmä s britskými, ale aj s francúzskymi záujmami a v oblasti Balkánu s rakúskymi ašpiráciami.^[2]

Sultán na jar súhlasil s návrhom britského veľvyslanca v Istanbule Stratforda Canninga, 1. vikomtu Stratford de Redcliffe na skoncipovanie nóty obsahujúcej formuláciu potvrdzujúcu ruské výsady týkajúce sa kresťanov v Osmanskej ríši („starobylé náboženské výsady nárokované Jeho Veličenstvom cárom Ruska [...] ostávajú na veky v platnosti“). Nóta napokon nebola odoslaná a na konferencii vo Viedni v júli 1853 sa veľvyslanci zhodli na formulácii navrhnutej francúzskym cisárom Napoleonom III. a britským ministrom zahraničných vecí Georgeom Villiersom, 4. grófom z Clarendonu (známy ako Lord Clarendon).^[3]

Nóta bola pripravená francúzskym veľvyslancom vo Viedni Françoisom-Adolphom, barónom a grófom Bourqueney (známy ako Barón de Bourqueney) a prostredníctvom rakúskej zahraničnej služby odovzdaná ruskému veľvyslanectvu,^[4] hoci ruská diplomacia bola neoficiálne oboznámená s jej obsahom ešte pred oficiálnym doručením.^[3]

Obsah a reakcia

Nóta bola sformulovaná tak, aby vyhovela ruským požiadavkám, ale zároveň aby neurazila Portu. Cár Mikuláš I. 5. augusta vyjadril súhlas s obsahom nóty, ale Porta sa 19. augusta ohradila voči formulácii, podľa ktorej mal sultán prisľúbiť „zachovanie vernosti litere a duchu zmluvy z Küçük Kaynarca [z roku 1774] a z Drinopolu [z roku 1829] v otázke ochrany kresťanského náboženstva“ a súhlasiť s tým, že bez súhlasu Ruska a Francúzska nedôjde k zmene tohto stavu. To znamenalo, že kresťanskí obyvatelia Osmanskej ríše mali ostať pod patronátom cára a francúzskeho cisára, čím sa sultán v náboženskej politike dostal pod kontrolu týchto dvoch veľmocí. Vo svojej nóte (nóta veľkovezíra Mustafu Reşida Pašu), označovaná aj ako turecké resp. osmanské ultimátum^[5]^{[pozn 1]}^{[pozn 2]} trvala na doplnení podmienky, podľa ktorej mala ochrana kresťanov v ríši spadať pod autoritu sultána (navrhovaná bola formulácia, že sultán „zachová vernosť stipuláciám zmluvy z Küçük Kaynarca, potvrdeným zmluvou z Drinopolu, súvisiacim s ochranou kresťanského náboženstva Vysokou portou“, ako aj niekoľko iných formulácií ohľadne kresťanov v ríši vyznievajúce v prospech Porty^[7]). Rusko s týmto doplnkom nesúhlasilo (7. septembra) a tak sa francúzsky pokus o zmierenie Ruska a Osmanskej ríše nepodaril. Ruský minister zahraničných vecí gróf Karl Nesselrode označil viedenskú nótu za vyjadrenie všetkých ruských nárokov a preto interpretoval nesúhlas Porty ako legitímny dôvod na ruský zásah v prospech 12 miliónov kresťanských poddaných v Osmanskej ríši. Spojené kráľovstvo a Francúzsko tak stiahli svoju podporu nóty. Porta tvrdila, že bola jej reakcia opodstatnená a že frakcia naklonená vojne hrozila sultánovi revolúciou pokiaľ nebude bojovať s Ruskom.^[7] Rakúsky cisár František Jozef I. sa síce dohodol s Mikulášom I: na stretnutí v Olomouci, že Rakúsko sa pokúsi presvedčiť Portu k prijatiu podmienok viedenskej nóty, ale Spojené kráľovstvo a Francúzsko takýto zámer odmietli. Napokon sa Rakúsko plne postavilo za francúzsko-britskú koalíciu (vo vojne zachovalo neutralitu, ale hrozilo vstupom do vojny na strane koalície pokiaľ Rusko neprijme predčasné mierové podmienky).^[4]

Dohra

Až viedenské štyri body vydané 8. augusta 1854 dosiahli želaný výsledok a hoci boli spočiatku cárom odmietnuté, napokon spolu so začatím francúzsko-britského pozemného ťaženia a rakúskou hrozbou prinútili Rusko pristúpiť k mierovým rokovaniam.^[8] Tri zo štyroch viedenských bodov sa napokon presadili pri uzavretí parížskej mierovej zmluvy (30. marec 1856), pričom zaistenie ochrany a práv kresťanských obyvateľov v Osmanskej ríši bol daný pod spoločnú garanciu veľmocí (Spojeného kráľovstva, Francúzska, Rakúska, Pruska a Ruska.^[9]^[10]

Poznámky

↑ Turecké ultimátum je doslovným prekladom výrazu Turkish Ultimatum z anglickojazyčnej literatúry, hoci používať „turecký“ v súvislosti s Osmanskou ríšou je nevhodné (Turecko vzniklo v roku 1923 a na rozdiel od Osmanskej ríše išlo o národný štát). Preto je vhodnejšie používať názov osmanské ultimátum.
↑ Americká politologička Jennifer Mitzenová naproti tomu za turecké ultimátum označuje súbor troch dokumentov: nótu, ktorou sultán protestoval proti ruskej okupácii podunajských kniežatstiev, sultánovu oficiálnu odpoveď ruskému vyslancovi, admirálovi Aleksandrovi Sergejevičovi Menšikovovi a text dekrétov osmanskej vlády potvrdzujúcich duchovné výsady nemoslimských obyvateľov Osmanskej ríše. Osmanský návrh na úpravu podmienok viedenskej nóty pritom označuje za turecké dodatky.^[6]

Referencie

↑ ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. xv.
↑ SKŘIVAN, Aleš st. Krymská válka. Reformy 60. let v Rusku. In SKŘIVAN, Aleš st. a kol. Kapitoly z dějin 19. století : Úvod do výuky moderních dějin I.. Plzeň : Západočeská univerzita v Plzni, 2013. ISBN 978-80-261-0208-3, s. 91 – 94.
↑ ^a ^b WOODWARD, Sir Llewellyn. The Age of Reform, 1815–1870. 2nd ed. New York, New York : Oxford University Press, c1962. ISBN 0198217110, p. 259.
↑ ^a ^b Austria. In ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. 12 – 13.
↑ BADEM, Candan. The Ottoman Crimean War (1853–1856). Leiden; Boston, Massachusetts : Brill, 2010. ISBN 978-90-04-18205-9, p. 82.
↑ MITZEN, Jennifer. Power in Concert : The Nineteenth-century Origins of Global Governance. Chicago, Illinois; London : University of Chicago Press, 2013. ISBN 978-0-226-06008-8, p. 186.
↑ ^a ^b WOODWARD, Sir Llewellyn. The Age of Reform, 1815–1870. 2nd ed. New York, New York : Oxford University Press, c1962. ISBN 0198217110, p. 260.
↑ LAMBERT, Andrew. The Crimean War : British Grand Strategy against Russia, 1853–56. 2nd ed. Surrey : Ashgate Publishing, 2013. ISBN 978-1-4094-1011-9, p. 223
↑ Pařížská mírová smlouva z 30. 3. 1856. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. rozš. vyd. Praha : Libri, 1999. 655 s. ISBN 978-80-85983-95-1. S. 363.
↑ ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, pp. xxv-xxvi.

[6] Turecké ultimátum je doslovným prekladom výrazu Turkish Ultimatum z anglickojazyčnej literatúry, hoci používať „turecký“ v súvislosti s Osmanskou ríšou je nevhodné (Turecko vzniklo v roku 1923 a na rozdiel od Osmanskej ríše išlo o národný štát). Preto je vhodnejšie používať názov osmanské ultimátum.

[8] Americká politologička Jennifer Mitzenová naproti tomu za turecké ultimátum označuje súbor troch dokumentov: nótu, ktorou sultán protestoval proti ruskej okupácii podunajských kniežatstiev, sultánovu oficiálnu odpoveď ruskému vyslancovi, admirálovi Aleksandrovi Sergejevičovi Menšikovovi a text dekrétov osmanskej vlády potvrdzujúcich duchovné výsady nemoslimských obyvateľov Osmanskej ríše. Osmanský návrh na úpravu podmienok viedenskej nóty pritom označuje za turecké dodatky.^[6]

[1] ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. xv.

[2] SKŘIVAN, Aleš st. Krymská válka. Reformy 60. let v Rusku. In SKŘIVAN, Aleš st. a kol. Kapitoly z dějin 19. století : Úvod do výuky moderních dějin I.. Plzeň : Západočeská univerzita v Plzni, 2013. ISBN 978-80-261-0208-3, s. 91 – 94.

[Woodward-3] WOODWARD, Sir Llewellyn. The Age of Reform, 1815–1870. 2nd ed. New York, New York : Oxford University Press, c1962. ISBN 0198217110, p. 259.

[Arnold1213-4] Austria. In ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. 12 – 13.

[5] BADEM, Candan. The Ottoman Crimean War (1853–1856). Leiden; Boston, Massachusetts : Brill, 2010. ISBN 978-90-04-18205-9, p. 82.

[7] MITZEN, Jennifer. Power in Concert : The Nineteenth-century Origins of Global Governance. Chicago, Illinois; London : University of Chicago Press, 2013. ISBN 978-0-226-06008-8, p. 186.

[Woodward260-9] WOODWARD, Sir Llewellyn. The Age of Reform, 1815–1870. 2nd ed. New York, New York : Oxford University Press, c1962. ISBN 0198217110, p. 260.

[10] LAMBERT, Andrew. The Crimean War : British Grand Strategy against Russia, 1853–56. 2nd ed. Surrey : Ashgate Publishing, 2013. ISBN 978-1-4094-1011-9, p. 223

[11] Pařížská mírová smlouva z 30. 3. 1856. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. rozš. vyd. Praha : Libri, 1999. 655 s. ISBN 978-80-85983-95-1. S. 363.

[12] ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, pp. xxv-xxvi.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[pozn 1]

[pozn 2]

[7]

[8]

[9]

[10]

[6]