Preskočiť na obsah

Viedenské štyri body

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Viedenské štyri body[1][2] (angl. Vienna Four Points[3]) alebo Štyri body[4] (franc. Quatre garanties,[5] angl. Four Points[3]) boli podmienky Francúzska a Spojeného kráľovstva na mierové ukončenie krymskej vojny (resp. diplomatický protokol obsahujúci tieto podmienky[6]), s ktorými bolo Rusko bojujúce vo vojne proti Osmanskej ríši a francúzsko-britskej koalícii oboznámené 8. augusta 1854,[7] ku ktorým sa pripojilo aj neutrálne Rakúsko.[1] výmenou diplomatických nót vo Viedni.[8]

Vývoj vzťahov veľmocí pred augustom 1854

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Krymská vojna

Vstup Spojeného kráľovstva a Francúzska do konfliktu

[upraviť | upraviť zdroj]

Krymská vojna vypukla ako výsledok ruskej expanzívnej politiky. Rusko nezasiahli revolúcie rokov 1848 – 1849 a do 50. rokov 19. storočia tak vstupovalo ako rešpektovaná veľmoc. Cieľom cára Mikuláša I. bolo posilniť ruský vplyv na úkor upadajúcej Osmanskej ríše a v konečnom dôsledku získať prístup k Stredozemnému moru, čo ohrozovalo britské záujmy. Cár podcenil postoj francúzskeho cisára Napoleona III., ktorý plánoval posilniť svoju pozíciu menšou víťaznou vojnou. Mikuláš I. sa tiež slepo spoliehal na to, že Rakúsko, ktorému pomohol s potlačením revolúcie v Uhorsku (1848 – 1849) a ktoré pokladal až takmer za svojho vazala. Rakúsko však nemalo záujem na rozširovaní ruského vplyvu do osmanských území na Balkáne, kde si hodlalo posilniť svoje postavenie. Navyše Rakúsku mohlo Francúzsko a Spojené kráľovstvo poskytnúť podporu na Apeninskom polostrove. Cár tak operujúc s mylnými predpokladmi vyvolal v roku 1852[9] konflikt s Portou týkajúci sa patronátu nad kresťanskými pútnickými miestami v Palestíne (zámerne zintenzívnený provokačnou misiou admirála Aleksandra Sergejeviča Menšikova v Istanbule vo februári až máji 1853[9]), ktorý mu mal poslúžiť ako zámienka pre vojenské ťaženie proti Osmanskej ríši. Keď Porta (posilnená britskou diplomatickou podporou) nesúhlasila s ruskými podmienkami, cár sa odhodlal k použitiu sily.[10]

2. júla 1853 Rusko obsadilo podunajské kniežatstvá Moldavsko a Valašsko a po neúspešnom pokuse o mediáciu zo strany Francúzska (pozri viedenská nóta) vyhlásila Osmanská ríša vojnu Rusku (4. októbra 1853). Rusko zaznamenalo v počiatočnej fáze vojny výrazné úspechy (najvýznamnejšie bolo víťazstvo v námornej bitke pri Sinope 30. novembra 1853), čo prinútilo Spojené kráľovstvo a Francúzsko intenzívnejšie sa angažovať na strane Osmanskej ríše. 3. januára 1854 vplávala britská a francúzska flotila do Čierneho mora s cieľom ochrániť osmanské pobrežie a osmanské námorné zásobovacie trasy.[11]

Na konci januára 1854 francúzsky cisár Napoleon III. ponúkol Mikulášovi I. stiahnutie francúzskej a britskej flotily z Čierneho mora výmenou za odchod ruského vojska z podunajských kniežatstiev. Cár na to reagoval protinávrhom, podľa ktorého mali francúzske a britské vojnové lode v Čiernom mori len zabezpečiť aby Osmanská ríša nemohlo zásobovať zbraňami a muníciou svoje jednotky pri ruskom pobreží a následne mala Porta vyslať svojho zástupcu na mierové rokovania do Petrohradu. Francúzsko a Spojené kráľovstvo na to reagovali prerušením diplomatických stykov s Ruskom (6. februára[12]).[13] Koncom februára 1854 Spojené kráľovstvo a Francúzsko vyhlásili ultimátum, podľa ktorého sa malo Rusko stiahnuť z podunajských kniežatstiev. Mikuláš I. na to neposkytol oficiálnu odpoveď, ale neoficiálne odkázal, že na takéto ultimáta nebude reagovať. Následne preto Spojené kráľovstvo a Francúzsko uzavreli spojenectvo s Osmanskou ríšou (12. marca) a 27. marca vyhlásili vojnu Rusku. 31. marca sa prvé francúzske jednotky vylodili na polostrove Galibolu a zakrátko ich nasledovali britskí vojaci.[13]

Koncom januára 1854 cár vyslal do Viedne grófa Alekseja Fjorodoviča Orlova, skúseného ruského diplomata, ktorý patril k najbližším cárovým spolupracovníkom (slúžil ako ruský veľvyslanec v Istanbule a zároveň ako vrchný veliteľ Čiernomorskej floty a od roku 1844 stál na čele 3. oddelenia cárovej kancelárie, tzn. tajnej polície). Jeho úlohou bolo presvedčiť rakúskeho cisára Františka Jozefa I. a ministra zahraničných vecí Karla Ferdinanda von Buola aby – výmenou za prísľub toho, že Rusko pomôže Rakúsku s bojom proti akýmikoľvek nepriateľom a vnútorným revolúciami a neučiní žiadne rozhodnutie ohľadne osudu Osmanskej ríše bez predchádzajúcej dohody s Rakúskom – vyhlásili neutralitu a v prípade zapojenia Francúzska a Spojeného kráľovstva do konfliktu vstúpili do vojny na strane Ruska. Proruská frakcia bola na viedenskom dvore na ústupe a ani cisár, ani gróf F. K. von Buol nesúhlasili s Orlovovým návrhom.[14]

Odklon Rakúska od Ruska

[upraviť | upraviť zdroj]

30. marca britský premiér George Hamilton-Gordon, 4. gróf z Aberdeenu (známy ako Lord Aberdeen) uštedril ranu rakúsko-ruským vzťahom keď odsúhlasil zverejnenie zápisov z rozhovorov britského veľvyslanca v Petrohrade sira Georgea Hamiltona Seymoura s Mikulášom I. z januára a februára 1853, v ktorých sa ruský cár pohŕdavo vyjadroval o Rakúsku (napr. tvrdil, že Rakúsko netreba pokladať za nezávislé a rakúsky súhlas s ruskou politikou pokladal za automatický), čo sa u rakúskeho cisára Františka Jozefa I. a ministra zahraničných vecí grófa Karla Ferdinanda von Buola stretlo s rozhorčením. Hoci ruské noviny následne publikovali články, v ktorých ruská vláda vyhlasovala, že G. H. Seymour nepochopil cárove slová, tieto výhovorky neboli rakúskou diplomaciou brané vážne. Snahy ruského veľvyslanca vo Viedni baróna Petra von Meyendorffa získať Rakúsko na ruskú stranu boli neúspešné a Rakúsko sa priklonilo k francúzsko-britskej koalícii a podporilo koncept protokolu (štyroch bodov) s predčasnými mierovými podmienkami.[15] 14. júna uzavrelo zmluvu s Osmanskou ríšou, podľa ktorej malo vojensky okupovať podunajské kniežatstvá do konca vojny a zasiahnuť proti prípadným rebéliám v Bosne, Albánsku či Čiernej Hore.[9]

Britský historik Gavin B. Henderson označil toto odcudzenie Rakúska od Ruska a z neho vyplývajúce dôsledky za „diplomatickú revolúciu“ v koncerte veľmocí.[16]

Podmienky

[upraviť | upraviť zdroj]

Na základe týchto podmienok:[1][4]

  • ruský protektorát nad podunajskými kniežatstvami (Moldavskom a Valašskom) mali nahradiť garancie veľmocí kniežatstvám a Srbsku,
  • mala byť zaručená slobodná plavba po Dunaji,
  • mala byť revidovaná londýnska konvencia z 13. júla 1841 o úžinách Bospor a Dardanely „v záujme rovnováhy moci v Európe“ (na základe londýnskej konvencie boli úžiny v čase mieru uzavreté pre vojnové lode všetkých štátov[17]),
  • Rusko sa malo vzdať svojich nárokov na právo ochrany pravoslávnych kresťanských obyvateľov Osmanskej ríše, pričom ochranu a práva tohto obyvateľstva mali spoločne zaistiť všetky veľmoci (Spojeného kráľovstva, Francúzska, Rakúska, Pruska a Ruska) bez ohrozenia osmanskej suverenity.

Výsledkom prijatia týchto podmienok by bolo oslabenie ruského vplyvu na Osmanskú ríšu. Formulácia tretieho bodu bola nejasná a otvárala tak priestor rôznym interpretáciám. Podľa tajnej dohody Francúzska a Spojeného kráľovstva (označovanej ako „tajný piaty bod“) malo tretí bod donútiť Rusko, aby sa vzdalo svojej dominancie v Čiernom mori znížením námornej sily na štyri vojnové lode a zrušením námornej základne v Sevastopoli.[8] Záujmom koalície bolo otvoriť prístupu vojnovým lodiam ostatných veľmocí do Čierneho mora, čím by došlo k oslabeniu silného námorného postavenia Ruska v tejto oblasti.[4]

Reakcia a dohra

[upraviť | upraviť zdroj]

Ruská diplomacia podmienky jednoznačne odmietla, hoci sa obávala vstupu Rakúsko do vojny, keďže Rakúsko pohrozilo vojenským obsadením poddunajských kniežatstiev v prípade neprijatia návrhu.[8] Francúzsko-britská koalícia v reakcii na ruský nesúhlas spustila pozemné ťaženie v rámci svojej účasti vo vojne a 14. septembra 1854 sa expedičný zbor (so silou približne 64 000 mužov[18]) vylodil pri Jevpatoriji na Kryme.[1][7] Rakúsko zmobilizovalo vojsko 22. októbra, aby sa vyhlo nutnosti viesť ťaženie v zime. Rusko napokon pristúpilo na podmienky 29. novembra. 2. decembra 1854 Francúzsko a Spojené kráľovstvo uzavreli spojenectvo s Rakúskom, ktoré prisľúbilo vstúpiť do vojny pokiaľ do konca roka nedôjde k rokovaniam o mieri.[8] V polovici decembra začala koalícia s prípravou konferencie vo Viedni, aby doviedli Rusko k diplomatickému ukončeniu vojny.[4]

Napokon sa tri zo štyroch bodov stali súčasťou mierovej zmluvy uzavretej 30. marca 1856 v Paríži. Nezahrnutá bola podmienka otvorenia úžin pre vojnové lode veľmocí[1] (platnosť londýnskej konvencie bola potvrdená).[19][20]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e Vídeňské čtyři body. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. rozš. vyd. Praha : Libri, 1999. 655 s. ISBN 80-85983-95-8. S. 548.
  2. ↑ SKŘIVAN, Aleš st. Krymská válka. Reformy 60. let v Rusku. In SKŘIVAN, Aleš st. a kol. Kapitoly z dějin 19. století : Úvod do výuky moderních dějin I.. Plzeň : Západočeská univerzita v Plzni, 2013. ISBN 978-80-261-0208-3, s. 96.
  3. ↑ a b Vienna Four Points (or The Vienna Four Points). In ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. 63.
  4. ↑ a b c d Vienna Conference (1855). In ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. 150.
  5. ↑ Pozri napr.: Bourqueney (François-Adolphe, baron de). In Robert, Adolphe – Cougny, Gaston (eds.). Dictionnaire des parlementaires français. Tome 1, de A à Cay. Paris : Bourloton, 1889, p. 449.
  6. ↑ BADEM, Candan. The Ottoman Crimean War (1853–1856). Leiden; Boston, Massachusetts : Brill, 2010. ISBN 978-90-04-18205-9, p. 181.
  7. ↑ a b Vienna Conference (1855). In ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, pp. xvii.
  8. ↑ a b c d LAMBERT, Andrew. The Crimean War : British Grand Strategy against Russia, 1853–56. 2nd ed. Surrey : Ashgate Publishing, 2013. ISBN 978-1-4094-1011-9, p. 223
  9. ↑ a b c ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. xv.
  10. ↑ SKŘIVAN, Aleš st. Krymská válka. Reformy 60. let v Rusku. In SKŘIVAN, Aleš st. a kol. Kapitoly z dějin 19. století : Úvod do výuky moderních dějin I.. Plzeň : Západočeská univerzita v Plzni, 2013. ISBN 978-80-261-0208-3, s. 91 – 94.
  11. ↑ ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. xv-xvi.
  12. ↑ ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. xvi.
  13. ↑ a b BADEM, Candan. The Ottoman Crimean War (1853–1856). Leiden; Boston, Massachusetts : Brill, 2010. ISBN 978-90-04-18205-9, p. 180.
  14. ↑ BADEM, Candan. The Ottoman Crimean War (1853–1856). Leiden; Boston, Massachusetts : Brill, 2010. ISBN 978-90-04-18205-9, p. 179.
  15. ↑ BADEM, Candan. The Ottoman Crimean War (1853–1856). Leiden; Boston, Massachusetts : Brill, 2010. ISBN 978-90-04-18205-9, pp. 180 – 181.
  16. ↑ HENDERSON, Gavin. The Diplomatic Revolution of 1854: I ‘The Four Points’. In The American Historical Review. 1937, Vol. 43, No. 1, p. 27.
  17. ↑ Londýnská konvence z 13. 7. 1841. In PEČENKA, Marek – LUŇÁK, Petr a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 1999. ISBN 978-80-85983-95-1, s. 548.
  18. ↑ ROYLE, Trevor. Crimea : The Great Crimean War, 1854–1856 [ebook]. New York, New York : Palgrave Macmillan, [2014]. ISBN 1466887850, Chapter 12, Hurrah for the Crimea!, paragraph 8.
  19. ↑ Pařížská mírová smlouva z 30. 3. 1856. In PEČENKA, Marek – LUŇÁK, Petr a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 1999. ISBN 978-80-85983-95-1, s. 363.
  20. ↑ ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, pp. xxv-xxvi.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viedenské_štyri_body&oldid=6880832“