Viliam Talský

Viliam Talský
dôstojník, jeden z organizátorov SNP
Narodenie	28. september 1904 Vígľaš, Slovensko
Úmrtie	3. december 1953 (49 rokov) Bratislava, Slovensko
Alma mater	Vojenská akadémia v Hraniciach, Vysoká škola vojenská v Prahe
Profesia	Vojak
Rodičia	Anton, Ľudmila rod. Gaysslerová
Biografický portál

Viliam Talský, známy tiež pod krycím menom Láďa (* 28. september 1904, Vígľaš – † 3. december 1953, Bratislava) bol slovenský dôstojník. V období 1925 – 1944 príslušník československej a slovenskej armády. Po 2. svetovej vojne nebol prijatý do ČSĽA a bola mu odobraná hodnosť. Roku 1947 pre opustenie a následné odzbrojenie Východoslovenskej armády Národným súdom v Bratislave odsúdený na 15 rokov väzenia. Pre chorobu predčasne prepustený.

Život

Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach, na aplikačnej škole pre ženijné vojsko v Litoměřiciach a na Vysokej škole vojenskej v Prahe. Vojak z povolania, príslušník československej armády, 1939 – 1944 slovenskej armády.

V roku 1944

V priebehu roka 1944 pôsobil Talský na Ministerstve národnej obrany v Bratislave. V júli 1944 sa stal veliteľom vzniknutého Technického zboru, no ten bol od 1. augusta daný k dispozícii veleniu poľnej tzv. Východoslovenskej armády a.plk. Talský sa stal zástupcom jej veliteľa gen. Augustína Malára.

V tom čase už bol v kontakte s ilegálnymi odbojovými skupinami a veliteľ tajného Vojenského ústredia, ktoré chystalo ozbrojené povstanie plk.Ján Golian určil Talského za odbojového veliteľa na Armádnom veliteľstve v Prešove. Talský mal mať na starosti podchytenie a prípravu jednotiek VSA, pre chystanú ozbrojenú akciu proti Nemcom, no v prípravách na ozbrojené protinemecké vystúpenie veľmi aktívny nebol. Náčelník štábu povstaleckej armády Július Nosko neskôr vo svojej knihe situáciu s Talským opísal nasledovme .

„

Hoci odbojový veliteľ plk. Talský bol určený dosť zavčasu, v čase odbojových príprav mnoho neurobil. Všetky plány zostali iba na papiery a v hlavách niektorých veliteľov.(...) Talský sedel na dvoch stoličkách. V noci na 25. augusta bol v Banskej Bystrici pri spresnení rozhodnutí o začiatku Povstania v horšom variante. Z Banskej Bystrice mal ísť na veliteľstvo (poľnej) armády do Prešova a urýchlene doháňať, čo zameškal. Vedel, že stredné Slovensko zaisťujeme už ilegálnymi jednotkami povstaleckej armády a že je len otázkou času, možno dňa, možno hodín, kedy sa to začne. Ale to Talskému nevadilo, nerobil nič, ba vo svojej dvojtvárnosti, ako som už spomenul, šiel ešte ďalej. Dňa 27. augusta teda v deň, ktorý sme my považovali za kritický, odišiel z Prešova do Trenčína, aby osobne gratuloval gen. Turancovi, k vymenovaniu za hlavného veliteľa slovenskej armády.

“

Nosko zároveń priznáva, že proces menovania odbojového veliteľa nepridal Talskému veľa chuti sa angažovať v prípravách. Situáciu totiž skomplikovali niektorí politici ilegálnej Slovenskej národnej rady, ktorí bez vedomia Goliana a jeho ľudí z Vojenského ústredia kontaktovali gen. Malára a navrhli Golianovi, aby za odbojového veliteľa určil a potvrdil práve jeho. Golian celú vec odoslal do Londýna exilovému česko-slovenskému ministerstvu obrany, aby Malára schválili.

Rádiostanica Armádneho veliteľstva v Prešove prijala 29. augusta krátko pred 24. hod. heslo pre Povstanie a polhodinu po polnoci príjem potvrdila. Talský si správu prečítal až ráno po príchode na veliteľstvo.

Keďže veliteľ poľnej armády gen. Malár odletel do Bratislavy Talský mal voľný priestor. Zvolal na veliteľstvo do Prešova poradu veliteľov jednotlivých formácií VSA. Veliteľ 2. divízie plk. Tatarko prísť odmietol a odkázal, že príjma len rozkazy od Malára. Na stretnutí bolo dohodnuté, že 2. septembra začnú jednotky VSA bojovú akciu smerom od Duklanskeho a Lupkovského priesmyku k frontovej línii a vytvoria si tak výhodnú pozíciu pre spojenie s jednotkami Červenej armády. Ráno mal k sovietom odletieť náčelník štábu 1. divízie mjr. Elemír Polk, aby sa celú akciu pokúsil skoordinovať. V noci však Talský odišiel k letcom skupiny vzdušných zbraní, aby ich ukľudnil a ubezpečil, že sa aj oni zapoja do boja. Celé stretnutie však dopadlo tak, že spoločne s leteckou skupinou odletel k sovietom práve Talský. Dňa 1. septembra sa stretol s veliteľom 1. Ukrajinského frontu maršálom Koněvom.

Velenie povstaleckej armády žiadalo Koněva, aby nechal Talského zatknúť a postaviť pred poľný súd za zradu. Koněv prostredníctvom styčného dôstojníka vyjadril pochopenie požiadavke, no odmietol Talského zaknúť, nakoľko ten bol predstaviteľom cudzích ozbrojených síl.

Dňa 15. septembra bol Talský vrátený na východné Slovensko, aby sa usiloval zorganizovať rozptýlených vojakov bývalej poľnej armády. Počas tejto svojej misie bol aj na veliteľstve partizánskeho zväzku Čapajev, ktorý sa v tom čase nachádzal v Ondavskej vrchovine. Velenie zväzku mu čiastočne vyšlo v ústrety no Talského misia bola aj tak nesplniteľná..

Od decembra 1944 sa stal príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a krátko velil aj jeho 3. československej brigáde. Ako veliteľ brigády robil všetko pre to aby svoju predošlú vinu napravil a aby sa osvedčil. Sám Ludvík Svoboda bol s jeho činnosťou spokojný. Postupne po prechode činiteľov povstania zo slovenských hôr k Červenej armáde množili sa ich požiadavky na to aby bol Talský zatknutý, čomu nakoniec Svoboda vyhovel.

Po vojne

Po vojne v roku 1947 Národný súd Talského v Bratislave potrestal za zradu SNP a odsúdil ho na 15 rokov väzenia. Talský si však neodpykal celý trest a po piatich rokoch väzenia zomrel.

Viliam Talský vo filme

• Choď a nelúč sa (1979 - réžia Jozef Režucha, námet a scenár Emil Kadnár). Viliama Talského hrá slovenský herec Jozef Adamovič.
• Vojaci slobody (1976 - réžia Jurij Ozerov). Talského hrá slovenský herec Vladislav Müller.

Zdroje

• Slovenský biografický slovník
• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.