Vzbura v Kotorskej boke
| Vzbura v Kotorskej boke | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Prvá svetová vojna | |||||||||
 vzbúrenci | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 - námorníci z lodí - robotníci z lodeníc - zamestnanci hydroplánovej základne - námorníci z ponorkovej základne |
 Rakúsko-Uhorsko.svg){kind=small} Nemecké cisárstvo
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Anton Grabar † František Rasch † Jirko Sisgorič † Mate Berničevič † |
Alexander Hansa | ||||||||
| Sila | |||||||||
| krížnik Sankt Georg, 3000 – 4000 námorníkov | ponorky tri bojové lode, delostrelectvo
| ||||||||
Vzbura v Kotorskej boke v Čiernej Hore bolo povstanie proti Rakúsko-Uhorsku v roku 1918. Začala 1. februára 1918 na pancierovom krížniku Sankt Georg a depotnej lodi ponoriek SMS Gäa. Zúčastnilo sa jej približne 3000 – 4000 námorníkov. Velenie rakúsko-uhorskej flotily ju izolovalo a úspešne potlačilo. Vzbura nebola vnútorne jednotná a bola izolovaná od ostatných nespokojných posádok. Rakúšania proti vzbúrencom nasadili tri bojové lode a delostrelectvo, Nemci potom ponorky.
Dňa 3. februára 1918 bola vzbura potlačená, 800 námorníkov bolo vsadených do ťažkého žalára, 432 z nich bolo do konca vojny súdených stanným súdom a štyria vodcovia vzbury boli, vrátane českého Nemca Františka Rascha,[1] popravení. Jeho pamätná tabuľa sa nachádza pri Kotorskom súde, hroby námorníkov na cintoríne Škaljari v okolí mesta.[2]
Dôvody vzbury
[upraviť | upraviť zdroj]Na prelome rokov 1917 a 1918 viedla námorná blokáda Dohody k veľkej potravinovej a vnútropolitickej kríze Centrálnych mocností, ktorej prejavom boli štrajky a nepokoje, spojené zvolaním po ukončení vojny. Zníženie prídelov potravín v Rakúsku-Uhorsku v januári 1918 vyvolalo vlnu nepokojov, ku ktorým sa pridali aj robotníci lodeníc v Terste a Pule. Vzbura v Kotorskej boke bola súčasťou tejto vnútropolitickej krízy. K prvým nepokojom v námorníctve došlo 27. januára v Pule na radových lodiach Habsburg a Radetzky, odkiaľ sa rozšírili na väčšinu ťažkých lodí. Podarilo sa ich ale rýchlo upokojiť zvýšením prídelu potravín a splnením ďalších požiadaviek.
Oveľa vážnejšia situácia nastala v Kotorskej boke. Dôvodom vzbury boli pôvodne protesty proti neľudským podmienkam na lodiach - námorníci trpeli hladom, zatiaľ čo dôstojníci predávali pre osobný zisk potraviny; nakoniec sa však vyvinula v protest proti nerovnému postaveniu národov v rakúskej monarchii.
Priebeh
[upraviť | upraviť zdroj]Počiatok vzbury a prvé rokovania
[upraviť | upraviť zdroj]
Vzbura začala 1. februára 1918 približne v 10:00 dopoludnia na krížniku Sankt Georg, ktorý kotvil v blízkosti dediny Đenovići a na depotnej lodi ponoriek SMS Gäa. Veliteľ krížnikovej flotily kontraadmirál Alexander Hansa bol na lodi uväznený (mohol však až do nasledujúceho dňa komunikovať s vonkajším svetom). K vzbure sa pridali krížniky Kaiser Karl VI., Kaiser Franz Joseph I., neskôr aj obrnené lode Monarch a Kronprinz Erzherzog Rudolf. Krížniky Helgoland, Novara síce, na rozkaz vzbúrencov z neďalekého Sankt Georg, vztýčili červenú zástavu, ale boli plne pod kontrolou svojich veliteľov. Menšie plavidlá tiež zvyčajne zostali pod kontrolou svojich veliteľov, hoci často naoko vyvesili červené vlajky. Všetky plavidlá však na rozkaz viceadmirála Hansu zostali vo svojich kotviskách, pretože inak hrozilo, že by sa dostali pod paľbu Sankt Georg.
Popoludní začalo vyjednávanie medzi Hansom a námorníkom Antonom Grabarom, hovorcom vzbúrencov, a až v tej dobe sa doteraz živelná vzbura začala viac organizovať. Námorníci vytvorili námornícke rady, ktoré rovnomerne zastupovali jednotlivé národnosti a na palube Sankt Georg vytvorili ústrednú námornícku radu, jednotné velenie vzbúrencov však nevzniklo. Požiadavky vzbúrencov zahŕňali napríklad ukončenie vojny, úplnú nezávislosť na okolitých mocnostiach, odzbrojenie a demobilizáciu, právo národov na sebaurčenie, podporu Wilsonovej nóty aj lepšie zásobovanie. Na mnoho požiadaviek týkajúcich sa zásobovania či vychádzok reagoval Hansa ústretovo, ale väčšina požiadaviek išla vysoko nad rámec jeho kompetencií. Odmietol tiež zaručiť beztrestnosť pre vzbúrencov, ale vyjednával aj naďalej.
Ku vzbure sa medzitým pridali robotníci z lodeníc, námorníci z ponorkovej základne a tiež hydroplánová základňa v Kumbore, kde pôsobil František Rasch (* 1888), rodák zo zmiešanej česko-nemeckej rodiny z Přerova a sociálny demokrat, ktorý sa na vzbure silne podieľal. Pobrežné pevnosti sa však nepripojili.
Už v noci z 1. na 2. februára začalo Rakúsko-uhorské velenie organizovať potlačenie vzbury. Veliteľ základne poľný zbrojmajster Gusseck do oblasti sťahoval posily a uviedol do pohotovosti pobrežné pevnosti, ktoré mali vzbúrenecké lode potopiť pri prípadnom pokuse o únik. Vzbúrencom dal ultimátum, kontraadmirál Hansa ho však presvedčil, aby s útokom neponáhľal a pokúsil sa vyhnúť krviprelievaniu.
Pokračovanie rokovaní a rozpad flotily
[upraviť | upraviť zdroj]Druhý deň pokračovali rokovania medzi Hansom a ústrednou námorníckou radou, ktorej vedenia sa ujal František Rasch. Požiadavky vzbúrencov sa o niečo zmenili, zahŕňali vytvorenie námorníckych rád v celej flotile, nadviazanie spojenia s Parlamentom, rokovania s jeho poslancami a tiež beztrestnosť pre vzbúrencov. Rokovania však skončili bez dohody a vzbura sa ocitala v slepej uličke. Vzbúrencom sa ani nedarilo nadviazať rádiové spojenie s okolitým svetom.
Vo dve hodiny popoludní sa k vzbúrencom pridal obrnenec Kronprinz Erzherzog Rudolf, pôvodne hliadkujúci pri vjazde do prístavu, ktorý sa potom k ostatným lodiam pripojil, avšak pod paľbou pobrežnej pevnosti, ktorá raz loď zasiahla a zabila niekoľko námorníkov. To bol dôkaz, že Gusseck myslí ultimátum vážne. V tom čase vzbúrenci tiež naivne dovolili odplávať nemeckým ponorkám, ktoré sa však vrátili nasledujúceho dňa a v pre nich najkritickejšiu chvíľu.
Ako prvý stiahol červenú zástavu krížnik Novara, ktorého kapitán sa rozhodol odplávať preč od vzbúrencov do Risanskej zátoky a tiež sa mu to, cez vzájomné vyhrážky potopením medzi ním a vzbúreneckými loďami, podarilo. Novaru nasledoval krížnik Helgoland a postupne aj torpédoborce Tátra, Huszár, Dinara, Balaton, Orjen a Csepel, ktoré boli vlastne celý čas pod kontrolou svojich veliteľov. Nasledovali ich tiež torpédovky 10. torpédovej divízie.
Potlačenie vzbury
[upraviť | upraviť zdroj]Vzbúrenecká flotila sa druhého dňa ďalej rozpadala. Pancierový krížnik Kaiser Karl VI. odplával ešte 2. februára v 17:40, na Gäa vzbura skončila v noci, na obrnenej lodi Monarch a niekoľkých ďalších plavidlách nad ránom. Vzbúrencom zostali iba Sankt Georg, Kaiser Franz Joseph I. a Kronprinz Erzherzog Rudolf.
Ďalšie Gusseckovo ultimátum, ktoré bolo doručené skoro ráno, podporili bojové lode Erzherzog Karl, Erzherzog Friedrich a Erzherzog Ferdinand 3. divízie radových lodí, ktorá medzitým vplávala do Kotorskej boky. V 9:00 sa tiež ku vzbúreneckým lodiam priblížili dve z nemeckých ponoriek, dali vzbúrencom ultimátum a ponorili sa, pričom vyčkávali na jeho vypršanie, pripravené k torpédovému útoku. Zvyšok vzbúrencov hlasovaním rozhodlo vzburu ukončiť.
Na 800 námorníkov bolo prevezených na breh, 432 z nich bolo do konca vojny súdených a ďalší štyria boli 11. februára 1918 popravení zastrelením pri cintorínskom múre vo Skaljari. Boli to František Rasch, Anton Grabar (poddôstojník zo základne Kumbar), Jerko Sisgorič (guľometník z lode Sankt Georg) a Mate Berničevič (guľometník z Gäa). Prebiehajúce súdne procesy prerušil až koniec vojny. Malej časti vedenia vzbúrencov sa podarilo v hydropláne uletieť do Talianska.
Vzbury viedli aj k tomu, že doterajšieho veliteľa námorníctva Maximiliana Njegovana v službe 1. marca 1918 nahradil kontraadmirál Miklós Horthy.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ ČT; Historie CS; Češi na frontách 1. světové války
- ↑ Černá Hora, edice Průvodce o zahraničí, Kartografie Praha
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vzpoura v boce Kotorské na českej Wikipédii.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- HRBEK, Jaroslav. Velká válka na moři. 5. díl. Rok 1918. Praha : Libri, 2002. 342 s. ISBN 80-7277-102-7.
- VESELÝ, Jindřich. Povstání v Boce Kotorské. Praha : Naše vojsko, 1959.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Šikulové, švejkové, rebelové a vlastenci - článok na Před 100 lety, speciálnom webe Českého rozhlasu o 1. svetovej vojne