Kotorská boka

Kotorská boka

Kotorská boka (po srbsky Boka kotorska) je najväčší prírodný záliv na juhu Jadranského mora a často býva mylne považovaný za najjužnejší európsky fjord. V týchto miestach však ľadovec (súvislý ľad) nikdy nebol, ide len o zatopené ústie rieky. Pod hladinou sú dodnes riečne naplaveniny a zvyšky niekdajšieho koryta. Nachádza sa v Čiernej Hore, názov má podľa mesta Kotor a delí sa na štyri menšie zálivy – Hercegnovský, Risanský, Kotorský a Tivatský. Celková dĺžka je 28 km a šírka je v najužšom mieste, zvanom Verige (reťaze), 350 m. Je to najdaždivejšie miesto Európy – 4 600 mm na jednotku plochy^{[chýba zdroj]}. Okrem Kotoru ležia na pobreží zálivu mestá Perast, Risan, Herceg Novi a Tivat.

Dejiny

Podľa povesti viezli námorníci v roku 809 telo svätého Tripuna, mučeníka z 3. storočia, zastihla ich búrka a oni sa schovali v pokojných vodách zálivu. Pretože nevedeli ako odtiaľ vyplávať, domáci im ponúkli, aby telo nechali u nich, že ho budú uctievať. Neskôr na na ochranu ostatkov vybudovali románsku katedrálu sv. Tripuna považovanú za jednu z najkrajších stredovekých stavieb v Stredomorí.

V úžine Verige naťahovali reťaze („verige“ znamená „reťaze“), ktoré bránili zátoku pred útokmi lodí z mora. Počas prvej svetovej vojny bol záliv v rukách Rakúsko-Uhorska a slúžil ako významná základňa jeho námorníctva. V roku 1918 sa záliv stal dejiskom vzbury v Kotorskej boke. Jedným z jej vodcov bol český námorník František Raš, ktorého po potlačení vzbury rakúsko-uhorské úrady popravili.

Za prvej republiky bola Kotorská boka prístavom pre česko-slovenské lode.

Pozri aj

• Vzbura v Kotorskej boke

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Boka Kotorska na českej Wikipédii.