Zjednotenie Bulharska
Zjednotenie Bulharska (po bulharsky: Съединение на България) je faktické zjednotenie Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie koordinované Bulharským tajným revolučným výborom na jeseň v roku 1885. Samotný akt zjednotenia krajiny nastal po vypuknutí jednotlivých menších povstaní v rôznych mestách v oblasti Východnej Rumélie.
Za oficiálny dátum zjednotenia Bulharska sa považuje 6. september 1885 (18. september 1885 nový štýl), kedy sa skončilo jedno z povstaní podporované bulharským kniežaťom Alexandrom I. Batenbergom.
Príprava na akt zjednotenia
[upraviť | upraviť zdroj]Prípravy zjednotenia Bulharska sa začali po skončení Rusko-tureckej vojny (1877 – 1878) a po podpise Sanstefanskej mierovej zmluvy (Ruskom nazývaná tzv. mierová), na základe ktorej Osmanská ríša stratila veľké územia. Po 482 rokoch bolo Bulharsko znova nezávislé. Jeho vtedajšie hranice boli takmer podobné dnešným. Na západe však pripojilo územie Severného Macedónska a Odrinska, na juhu malo prístup k pobrežiu Egejského mora a získalo tiež územia na západe krajiny pri hraniciach s dnešným Srbskom v bulharských dejinách známe ako západné bulharské časti (po bulharsky: Западни български покрайнини).
Európske zákulisie pred vyhlásením zjednotenia
[upraviť | upraviť zdroj]Ruská diplomacia však vedela, že Bulharsko s takýmito hranicami dlho nevydrží. Po Berlínskom kongrese (1. jún 1878 – 1. júl 1878) a podpise Berlínskej zmluvy sa Bulharsko stalo vazalským štátom Osmanskej ríše. Na území medzi pohoriami Rila a Rodopy vznikla osmanská autonómna oblasť Východná Rumélia (po bulharsky: Източна Румелия).
Hľadanie ciest k národnému zjednoteniu
[upraviť | upraviť zdroj]Na situáciu na Balkánskom polostrove mali vplyv aj Veľké Sily, ktoré sa nechceli vzdať svojich nárokov na formovanie bulharských hraníc. Bulharský národ sa však nedokázal s ich prítomnosťou zmieriť a hľadal cestu k národnému zjednoteniu.
Jeho prvé kroky v tomto smere začalo Bulharsko podnikať v apríli 1880, keď Sofiu navštívili poslovia z Vychodnej Rumélie s cieľom ustanoviť kontakt medzi sofijskou vládou a autonómnou oblasťou. Na základe programu, ktorý poslovia podpísali boli kroky Bulharského kniežatstva, Východnej Rumélie a Macedónska zjednotené, aby sa tak docielila jednota bulharkého národa v rámci jeho vnútorných hraníc. V súvislosti s touto akciou sa v máji 1880 v Slivene konal zjazd predstaviteľov Východnej Rumélie a Bulharského kniežatstva. Výsledkom zjazdu bol vzik Hlavného výboru (po bulharsky: Централен комитет) a riešenie vytvorenia miestnych výborov po celej krajine.
Ale prvé kroky a činnosti realizácie národného zjednotenia neboli úspešné, a to z niekoľkých dôvodov:
- Veľké Sily nechceli na Balkánskom polostrove zmenu situácie.
- Bulharské kniežatstvo (vláda a cár) bolo ešte nestabilné a pri svojom konaní si muselo dávať pozor.
- Politická situácia vo Východnej Rumélii nebola vyjasnená.
- Územie Macedónska bolo aj naďalej zavislé od Osmanskej ríše a jej zotrvanie v tejto oblasti si bránila akýmkoľvek možným spôsobom.
V nasledujúcich rokoch idea národného zjednotenia stále žila, ale politické boje v Bulharskom kniežatstve ju na určitý čas zatienili. Znova sa ňou začali zaoberať v roku 1884, a to obzvlášť vo Východnej Rumélii, kde sa konali voľby do miestneho parlamentu tzv. Oblastnej rady (po bulharsky: Областно събрание). Na všetkých volebných mítingoch sa šírila myšlienka pripojenia sa k slobodnému Bulharskému kniežatstvu, ako keby tento akt mal okamžite vypuknúť. Zároveň sa začali v krajine vytvárať tzv. macedónske výbory (po bulharsky: Македонски комитет), ktoré mali za úlohu urýchliť oslobodenie územia Macedónska.
V roku 1885 sa zhoršili vzťahy medzi ruským cárom Alexandrom III. a bulharským kniežaťom Alexandrom I. Batenbergom a idea národného zjednotenia ostala bez podpory Ruska, jedinej krajiny podporujúcej zjednotenie Bulharska spomedzi Veľkých Síl. Aj napriek ochladeniu vzťahov kroky bulharského národa k dosiahnutiu zjednotenia vzastali. V Bulharskom kniežatstve sa pripravovali bulharské vojská, ktoré mali napadnúť pozície Osmanskej ríše v Macedónsku a vo Východnej Rumélii vznikol Bulharský tajný revolučný centrálny výbor. Cieľom jeho vedúcich osobností bolo nadviazať na boj za oslobodenie z čias obrodenia Bulharska v 18. storočí vyzdvihnutím princípu „morálnej revolúcie so zbraňou v ruke“ a rovnoprávia bulharského národa.
Dňa 19. mája 1885 sa v Plovdive konala demonštrácia pri príležitosti 9. výročia smrti Christa Boteva, na ktorej sa zhromaždení dav vyslovil za potrebu národného zjednotenia a splnenia závetu revolucionárov bojujúcich v Aprílovom povstaní. Noviny Boj (po bulharsky: Борба), ktoré redigoval Zachari Stojanov otvorene vyzývali bulharský národ na zrušenie umelých hraníc medzi Bulharským kniežatstvom a ostatnými časťami krajiny. Mnohí ľudia sa chopili zbraní a pripravovali sa na ozbrojené povstanie. Po čase však bolo jasné, že spoločnej akcii oslobodenia Východnej Rumélie a Macedónska bránia Veľké Sily a Osmanská ríša, a tak sa idea zjednotenia Bulharska zúžila na zjednotenie Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie.
V lete roku 1885 nastali v Bulharskom tajnom revolučnom výbore zmeny, keď sa jej členmi stali Dimităr Rizov a Kosta Panica. Na pomoc prišli aj vojská Východnej Rumélie s posolstvom, že v autonómnej oblasti sa už chystajú vyhlásiť zjednotenie. Po určitom čase sa akciu rozhodolo podporiť aj knieža Alexander I.
Vykonanie aktu zjednotenia
[upraviť | upraviť zdroj]Nepokoje vo Východnej Rumélii vypukli už v polovici augusta 1885, keď obyvateľstvo tejto oblasti vyprovokovalo demonštrácie proti Osmanskej ríši. V prvých septembrových dňoch došlo v oblasti západného Bulharska k zrážkam medzi demonštrantmi a mocou. Jej výsledkom bol pád vlády Gavrila Krăsteviča, ktorého nahradil Georgi Stranski. Vojská Východnej Rumélie, ktorých príprava v procese zjednotenia Bulharska sa ukázala dôležitá (pretože práve oni mali najväčší podiel na zjednotení krajiny), prišli do Plovdivu uskutočniť prevrat a vyhlásiť akt zjednotenia Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie dovŕšený.
Vyhlásenie zjednotenia, ktoré ľud prijal s veľkou radosťou potvrdilo 8. septembra 1885 manifestom aj bulharské knieža Alexander I. Batenberg. Knieža si ním zabezpečilo moc aj v automnómnej oblasti, čím bol dokonaný prvý úspešný krok k tak dlho očakávanému zjednoteniu krajiny. V tejto situácii bolo najdôležitejšie zabezpečiť medzinárodné uznanie aktu zjednotenia, čo však nebolo jednoduché. Navyše Rusko bolo zjednotením Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie znepokojené, pretože knieža Alexander I. si ním zabezpečil svoju pozíciu v krajine. Preto bolo v tejto situácii jeho cieľom zbaviť panovníka trónu, aby si tak mohlo zachovať vplyv na Balkánskom polostrove. Z Bulharska boli odvolaní všetci ruskí dôstojníci a Rusko sa dožadovala obnovenia hraníc Bulharska spred 6. septembra 1885. K požiadavke Ruska sa pripojili aj Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Jediným štátom, ktorý podporoval zjednotenie bolo Anglicko.
Osmanská ríša, ktorá stratila akýkoľvek vplyv a moc na udalosti v Bulharsku bola jeho postupom prekvapená a vyhlásila, že proti krokom krajiny použije vojenskú silu. Srbsko a Grécko boli vývinom situácie u svojho suseda tiež nespokojné, pretože aktom zjednotenia sa Bulharsko zrazu stalo druhou najväčšou krajinou v oblasti Balkánskeho polostrova a juhovýchodnej Európy po Osmanskej ríši. Jej rozloha bola 96 345 km² a počet obyvateľov vyše 3 000 000. Hrozba vyhlásenia vojny Bulharsku bola teda viac než aktuálna. Situácia na Balkánskom polostrove sa vývinom situácie v Bulharsku zostrila.
Väčšina krajín zo zoskupenia Veľké Sily bola proti zjednoteniu Bulharska, nechceli však dopustiť vypuknutie ďalšej vojny. Najlepším variantom pre nich bolo obnovenie situácie podľa podmienok Berlínskej zmluvy. Preto sa 24. októbra 1885 v hlavnom meste Osmanskej ríše sa uskutočnila medzinárodná konferencia. Jej úlohou bolo vyriešiť bulharskú otázku a vzniknutú situáciu na Balkánskom polostrove. Veľmi skoro sa však udalosti rozvinuli inak.
Srbsko-bulharská vojna
[upraviť | upraviť zdroj]
Po 6. septembri 1885 bulharská vláda očakávala napadnutie Osmanskou ríšou. Preto sa všetky vojská presunuli k východným hraniciam Bulharska do oblasti Trácie. Dňa 2. novembra 1885 však Bulharsko pod zámienkou, že narušilo rovnováhu na Balkánskom polostrove a vraj napadlo srbských vojakov v bulharsko-srbskom pohraničnom pásme, nečakane napadlo Srbsko. Srbský kráľ a jeho vláda boli podráždený úspechom zjednotenia Bulharska a obával sa, že taká istá situácia môže vzniknúť aj v Macedónsku. Navyše sa do tejto situácie zaplietlo aj Rakúsko-Uhorsko, ktoré sa obávalo nárastu vplyvu Ruska v tejto oblasti v budúcnosti.
Srbsko bolo svojím víťazstvom vo vojne dopredu presvedčené, pretože malo skúsenejšiu a lepšie vyzbrojenú armádu a bolo podporované Rakúsko-Uhorskom. Bulharské kniežatstvo sa v tejto chvíli ocitlo bez pomoci ostatných krajín. Jej vojská boli odchodom ruských dôstojníkov oslabené a bulharskí sú ešte mladí a neskúsení. Srbské vojská atakujú Bulharsko v dvoch smeroch. Časť srbského vojska postupovala smerom na sever k Vidinu a druhá časť sa stala exekútorom hlavného úderu a vybrala sa smerom na Sofiu. Bulharské pohraničné vojská však v boji preukázali hrdosť a smelo bránili postup nepriateľa.
V tieto ťažké a pre celý bulharský národ osudné dni práve národ vzal na svoje plecia obranu zjednotenia svojej krajiny. Bývalá armáda bojujúca v rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 – 1878 a pri obrane Šipčenského priesmyku v auguste roku 1878, krajania z Macedónska, žiaci a študenti bulharských škôl vytvárali dobrovoľné vojenské oddiely. Medzitým sa zvyšok bulharského vojska presunuli z východnej hranice k Sofii a Slivnici, kde sa mali uskutočniť hlavné boje vo vojne, ku ktorým došlo 5. – 7. novembra 1885. Dňa 7. novembra 1885 boli srbské vojská porazené a dali sa na ústup. Bulhari oslobodili Dragoman, Caribrod a Pirot. Srbsko sa ocitlo pred nezvratným koncom. V tejto chvíli sa do konfliktu zapojjilo Rakúsko-Uhorsko, ktoré nieslo hlavný podiel na vypuknutí srbsko-bulharskej vojny. Upozorňuje bulharské knieža Alexandra I., že ak bude bulharská armáda v oslobodzovaní miest pokračovať, Rakúsko-Uhorsko bude nútené do vojny zasiahnuť.
Prímerie medzi Srbskom a Bulharskom bolo podpísané 7. decembra 1885 a konečný mier 19. februára 1886 Bukureštskou mierovou zmluvou, ktorá sa definitívne ukončila srbsko-bulharský konflikt v bulharských dejinách známy ako „vojna kapitánov proti generálom“. Bulharské vojská porazili skúsenejšieho a lepšie vyzbrojeného protivníka, pretože bránili spravodlivé národné dielo – zjednotenie Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie.
Uznanie aktu zjednotenia
[upraviť | upraviť zdroj]Po veľkom úspechu Bulharského kniežatstva bolo európskym krajinám jasné, že v oblasti Východnej Rumélie nie je možné obnovenie situácie spred zjednotenia Bulharska. Knieža Alexander I. sa vo Východnej Rumélii stal generál-gubernátorom a zobral na seba všetky jej finančné podlžnosti. Uznanie zjednotenia Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie do jedného štátu schválila Osmanská ríša a všetky Veľké Sily v tzv. Topchanenskom akte 24. mája 1886 v Carihrade.
V bulharských dejinách je zjednotenie Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie jedna z najdôležitejších udalostí v živote bulharského národa. Bulharsko pri nepriazni Veľkých Síl samo dokázalo prekonať nespravodlivosti Berlínskej zmluvy. Diplomatickou a vojenskou cestou sa mu podarilo uskutočniť prvý krok k svojmu národnému zjednoteniu, ktorým vznikli podmienky na samostatný nezávislý rozvoj expanzívnej činnosti Bulharského kniežatstva.
Bulharsko po zjednotení
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1885 vzniklo nezávislé Bulharské kniežatstvo, ktoré od tejto chvíle miešalo karty na politickej scéne európskeho kontinentu. Napriek veľkému úspechu je však krajina nútená riešiť rad problémov. Vojna so Srbskom narušila jej hospodárstvo a finančná zadlženosť Východnej Rumélie prinútila Alexandra I. zvýšiť dane. Tieto ťažkosti už aj tak zhoršujú existujúce politické rozpory, ktoré sa stále viac sústreďujú v otázke okolo osoby kniežaťa a rozvoja rusko-bulharských vzťahov. S bulharských umiernených liberálov Dragana Cankova a Národnej strany bývalej Východnej Rumélie sa vytvorilo proruské krídlo, ktoré považovalo priateľstvo s Ruskom za najdôležitejšiu podmienku ďalšej existencie a rozvoja bulharského štátu. Knieža Alexander I. sa tak stal prekážkou v rozvoji priateľských vzťahov s osloboditeľským Ruskom.
Radikálni prívrženci Vasila Radoslavova (tzv. rusofóbi) však boli za každú cenu za zotrvanie Alexandra I. na bulharskom tróne, pretože ho považovali za symbol vydobytia bulharskej slobody. Tvrdili totiž, že všetky problémy, ktoré Bulharsko malo boli príčinou vplyvu Ruska na Balkánskom polostrove.
Ideu zlepšenia vzťahov s Ruskom, ale nie za cenu zosadenia Alexandra I. z trónu, zastával Petko Karavelov, podporovaný Stefanom Stambolovom.
V lete roku 1886 sa rozpory medzi rusofilmi (liberálmi) a rusofóbmi prehĺbili. Hlavnou otázkou bulharského politického života sa stala otázka osudu kniežaťa Alexandra I. a jeho zotrvanie na bulharskom tróne. Vypuknutie štátneho prevratu 9. augusta 1886 túto otázku vyriešilo a dni vlády Alexandra I. Batenberga boli spočítané.