Preskočiť na obsah

Čang Cuo-lin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Čang Cuo-lin
Čang Cuo-lin
Bývalý Prezident Čínskej republiky (s titulom Generalissimo)
V úrade
18 jún 1927 – 4 jún 1928
Predchodca Wellington Koo Tchan Jen-kchaj Nástupca
Biografické údaje
Narodenie19. marec 1875
Chaj-čcheng, Liao-ning, Čína
Úmrtie4. jún 1928 (53 rokov)
Šen-jang, Čína
ProfesiaPolitik a vojak
Odkazy
Spolupracuj na CommonsČang Cuo-lin
(multimediálne súbory)

Čang Cuo-lin (čín. 張作霖, pchin-jin: Zhāng Zuòlín; * 19. marec 1875 – † 4. jún 1928 ) bol jeden z najvplyvnejších severných militaristov, ktorý ako vodca fengtchienskej kliky kontroloval Mandžusko, a v rokoch 1927 – 1928 celú severnú Čínu.[1]:48[2]:14

Rodina Čang Cuo-lina prišla do Mandžuska z provincie Che-pej, keď Che-pej začiatkom 20. rokov 19. storočia postihli prírodné katastrofy. Jeho otec bol známy gambler, kvôli ktorému mala rodina zlú povesť, zomrel v bitke s veriteľom.[2]:8 V roku 1896 sa Čang Cuo-lin pridal k banditom, ktorí sa počas Boxerského povstania stali súčasťou cisárskej armády.[3]

Počas sinchajskej revolúcie v roku 1911 chceli niektorí vojenskí velitelia vyhlásiť samostatné Mandžusko. Aby predišiel revolúcii, povolal guvernér Mandžuska na pomoc Čang Cuo-lina s jeho vojskom. Čang Cuo-linovi sa podarilo revolúcii zabrániť a bol preto menovaný námestníkom ministra vojny.[4] Postupom času sa stal jedným z najvplyvnejších ľudí v Mandžusku a neskôr absolútnym vládcom regiónu.[2]:8

Militarista

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi rokmi 1911 a 1928 sa Čang Cuo-lin stal najprominentnejšou postavou severnej Číny a získal si reputáciu charizmatického vojenského veliteľa. Počas svojej vlády sa zaslúžil o vyšší status Mandžuska predovšetkým reformami pre rozvoj poľnohospodárstva a bojom s korupciou (pokiaľ nezasahovala jeho záujmy). Populácia Mandžuska sa v tom čase vyšplhala na 30 miliónov obyvateľov. Mandžusko sa stalo politickou entitou, ktorá bola schopná operovať ako samostatný štát, ktorý mal dokonca zmluvy so zahraničím.[2]:9-10

Čang Cuo-lin bol zakladateľom a vodcom fengtchienskej militaristickej kliky (podľa Feng-tchienu, provincie v južnom Mandžusku). V roku 1920 fengtchienská klika podporila č’lijskú kliku v boji proti anchuejskej klike a spolu s č’lijskou klikou sa potom podieľala na moci v pekinskej vláde.[5]

31. decembra 1924 prišiel už vážne chorý Sunjatsen do Pekingu vyjednávať s Čang Cuo-linom, Feng Jü-siangom a Tuan Čchi-žuejom o možnosti zostavenia jednotnej vlády. Rokovania boli zdĺhavé a neúspešné, Sunjatsen sa ich konca nedožil.[6]

V júli 1926 zahájil Čankajšek tzv. Severný pochod, ktorého cieľom bolo vojenské zjednotenie Číny.[7]:181 Čang Cuo-lin spolu s Tuan Čchi-žuejom považovali Čankajška za legitímneho vodcu štátu, ale ako ďalšieho militaristu, ktorý ohrozoval ich územie. Nehodlali s ním spolupracovať, preto sa Čang Cuo-lin vydal Peking brániť. V Pekingu sa mu podarilo premôcť svojich rivalov a prevziať moc, získal potom titul vrchného veliteľa ozbrojených síl (generalissima, de facto prezidenta Čínskej republiky) a de facto kontroloval celú oblasť severnej Číny. V tom čase začal uvažovať o prevzatí celej Číny.[2]:14

V máji 1928 ale ponúkol Čankajškovi na radu amerických a britských poradcov dohodu o ukončení nepriateľstva.[7]:186 Zavrhnutím konfrontácie s Čankajškom sa vzdal svojej túžby stať sa vládcom Číny. Zároveň spoluprácou s Čankajškom opustil svojich dlhoročných spojencov, Japoncov.[2]:15-16

Vzťahy s Japonskom

[upraviť | upraviť zdroj]

Mandžusko je úrodné a bohaté na minerály a prírodné zdroje ako uhlie, železo, oceľ, urán, zlato, meď a zinok. To bolo tiež dôvodom záujmu iných mocností o toto územie.[2]:8 V roku 1905 o toto územie bojovalo Japonsko s Ruskom. Japonsko zvíťazilo a rýchlo sa s Ruskom dohodlo na novom rozdelení sfér vplyvu.[1]:15

Čang Cuo-lin mal s Japoncami veľmi komplexný vzťah, bál sa ich, ale zároveň ich rešpektoval. Spoluprácou s nimi získal nevyhnutné zásoby, muníciu, pomoc a japonských poradcov poskytujúci taktické rady, na oplátku cez neho Japonsko získalo v Mandžusku veľký vplyv. Za daných podmienok ho Japonci považovali za najvhodnejšieho spojenca a chceli, aby im pomohol s realizáciou ich plánu - pripojenie Mandžuska k Japonsku. Čang mal od začiatku v pláne s Japoncami spolupracovať, ale nehodlal sa stať len ich bábkou.[2]:10-11

Koniec života

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že dostal od tajnej polície z Mukdenu telegram, že sa ho Japonci pokúsia cestou z Pekingu zavraždiť, vydal sa 3. júna 1928 vlakom do Mandžuska. Japonská Kuantungská armáda umiestnila na moste v Chuang-ku-tchune, kadiaľ vlak prechádzal, obrovské množstvo výbušnín. Čang bol smrteľne zranený a krátko na to zomrel. Jedna z jeho žien (v poradí šiesta), ktorá išla vlakom s ním, vyviazla len s ľahko poranenou nohou.[2]:16-17

Čang Cuo-linovým následovníkom sa stal jeho syn Čang Süe-liang, ktorý sa spojil s Čankajškom proti Japoncom, čím sa Čína po období vlády militaristov opäť zjednotila.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2001. 128 s. ISBN 80-244-0251-3.
  2. a b c d e f g h i SHAI, Aron. Zhang Xueliang: the general who never fought. New York : Palgrave Macmillan, 2012. 188 s. ISBN 0230279066.
  3. MCGOWAN, John. US and British Media Perceptions of Warlord Era China from 1920–1928. Kalamazoo College, 2012. str. 25
  4. BONAVIA, David. China's warlords. Hong Kong : Oxford University Press, 1995. 213 s. ISBN 0-19-586179-5. S. 63-64.
  5. GAO, James Zheng. Historical dictionary of modern China (1800–1949). Lanham, Md.: Scarecrow Press, 2009. Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras, no. 25. ISBN 0810863081. str. 115
  6. LIŠČÁK, Vladimír. Dějiny Číny, Taiwanu a Tibetu v datech. Praha: Libri, 2008. ISBN 978-80-7277-364-0. str. 446
  7. a b FIDLER, Jiří. Čínské dějiny v datech a souvislostech. Praha : MAGNA ERUDIO, s.r.o., 2016. 352 s. ISBN 978-80-8816-500-2.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Čang Cuo-lin na českej Wikipédii.