Štít (geológia)
Oceánska kôra – vek
Štít je veľká stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry, budujúca vyzdvihnuté jadro platformy[1]. Je tvorený najčastejšie prekambrickými kryštalickými vyvretými a vysoko premenenými horninami, ktoré sú obnažené priamo na zemskom povrchu. Na všetkých štítoch je vek týchto hornín väčší ako 570 miliónov rokov, niekedy dokonca 2 až 3,5 miliardy rokov. Od prekambria štíty neboli zasiahnuté tektonickým nepokojom. Štíty sú preto v dôsledku dlhodobej erózie pomerne rovinaté oblasti, kde neprebieha žiadna orogenéza, nevznikajú zlomy a aj ostatné tektonické procesy sa vyskytujú hlavne na ich okrajoch. V porovnaní s aktivitou na rozhraniach tektonických platní sú štíty veľmi pokojné a nevyskytujú sa tu prakticky žiadne zemetrasenia.
Termín štít v geológii po prvýkrát použil H. B. C. Sollas v nemčine ako schild, v diele Tvár zeme tento termín neskôr použil aj Eduard Suess.
Geologická stavba
[upraviť | upraviť zdroj]Horninové zloženie
[upraviť | upraviť zdroj]V oblastiach štítov v zemskej kôre na povrch prenikajú staré prekambrické horniny. Môžu mať veľmi zložitú stavbu a pozostávať z rozsiahlych oblastí granitoidných hornín alebo premenených hornín ako sú granodiority a ruly tonalitického zloženia. Nachádzajú sa tu aj vrstvy usadených hornín, ktoré sú často obklopené sopečnými horninami alebo zelenými bridlicami (či zelenokameňmi). Tieto sú často rôzne metamorfované či už na úroveň fácie zelených bridlíc, amfibolitov alebo až do podoby najviac premenených granulitov.
Zemská kôra je pod štítmi hrubá iba 35 – 40 km. Väčšinu hrúbky litosféry (hrubej okolo 150 km) v týchto oblastiach tvorí vrchný plášť.
Štíty sú väčšinou jadrami kontinentov, bývajú ohraničené vrstvami kambrických hornín. Ich stabilita vylučujúca vznik nových pohorí mala za následok, že ich erózia väčšinou pomerne dobre zarovnala, aj keď stále majú mierne zvlnený povrch. Pokrývajú ich sedimenty nachádzajúce sa na platformách. V oblasti platforiem možno štíty rozoznať podľa prítomnosti kryštalických hornín v podloží, prekrytých sedimentami. Štíty a platformy dohromady tvoria najstabilnejšie časti kontinentálnej zemskej kôry, takzvané kratogény.
Tektonika
[upraviť | upraviť zdroj]Okraje štítov sú tvorené pomerne mobilnými zónami, kde prebiehajú intenzívne tektonické alebo platňové pohyby. Tieto oblasti sú tiež nazývané orogény, pretože v nich bežne dochádza k horotvornej činnosti – orogenéze.
Pohorie Ural oddeľuje Baltský štít od Angarského štítu. Himaláje oddeľujú Angarský štít a priľahlé štíty v Číne od Indického štítu na juhu. Hranice štítov sú výsledkom geotektonických síl, ktoré najprv spôsobili orogenézu a tým prebudovanie okrajových častí štítov, a neskôr viedli k spojeniu štítov do jednej pevniny. Tieto procesy, predstavované nalepovaním (akréciou) mladších deformovaných hornín na štíty počas kontinentálnej kolízie, vlastne predstavujú vznik novej pevniny či kontinentov.
Štíty tvoriace tektonické platne
[upraviť | upraviť zdroj]- Kanadský štít budujúci základ severoamerickej platne a tým aj podstatnú časť Severnej Ameriky. Siaha od Horného jazera na juhu až po Arktické ostrovy na severe a od západnej Kanady na východ až do Grónska.
- Amazonský štít (tiež nazývaný Brazílsky štít) zaberá východný výbežok Južnej Ameriky. Hraničí s Guyanským štítom na severe a Platanským štítom na juhu.
- Baltský štít (niekedy tiež Fennoskandský štít) patrí k nemu časť Nórska, Fínska, Švédska, Ruská Karélia a polostrov Kola.
- Angarský štít na Sibíri, medzi riekou Jenisej na západe a Lena na východe, Severným ľadovým oceánom na severe a jazerom Bajkal na juhu.
- Africký štít (alebo tiež Etiópsky štít) tvorí základ Africkej platne.
- Austrálsky štít zaberajúci väčšiu časť Austrálie.
- Arabsko-nubíjsky štít v západnej časti Arabskej platne.
- Antarktický štít tvoriaci západnú časť Antarktídy
- Čínsko-kórejský štít v oblasti Číny a Severnej Kórey
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Shield (geology) na anglickej Wikipédii.
