Ťaženie Sulejmana I. v roku 1529

Sultán Sülejman I. vládol Osmanskej ríši v rokoch 1520 až 1566.

Hold Jána I. Zápoľského osmanskému sultánovi Sülejmanovi I.

Mikuláš Jurišič (* cca 1499 – † 1545), vyslanec kráľa Ferdinanda I. Habsburského v Istanbule, neskôr kapitán hradu Kysak (Kőszeg).

Pavol Várdai (Várday), (* 1483 – † 1549), ostrihomský arcibiskup, kráľovský miestodržiteľ a zakladateľ prvej novozámockej pevnosti.

Ťaženie Sülejmana I. bolo jedným z vojenských výprav, ktoré sa začalo dňa 10. mája roku 1529, po tom, čo armáda osmanských Turkov v počte 200-tisíc vojakov postupovala do Uhorska na základe spojeneckej zmluvy s uhorským protikráľom Jánom I. Zápoľským, s cieľom podporiť ho v boji o uhorský trón proti jeho súperovi, rakúskemu arcivojvodovi Ferdinandovi I. Habsburskému. Zároveň išlo taktiež o prvú výpravu osmanského vojska pod velením samotného sultána Sülejmana I. na územie Uhorska tri roky po bitke pri Moháči, pričom jej cieľom bolo dobytie Viedne ako hlavného mesta najväčšieho sultánovho súpera, teda samotného arcivojvodu Ferdinanda I.

Predohra ťaženia

V prvej fáze vnútornej vojny uhorských protikráľov bol však úspešnejší rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. Habsburský s cieľom vojensky obsadiť Uhorsko. Dňa 8. júla roku 1527 sa podarilo rakúskym landsknechtom obkľúčiť hrad Devín, ktorý bol po ôsmich dňoch napokon dobytý. Najmenší odpor sa pre Ferdinanda I. Habsburského ukázal v zadunajských stoliciach, pričom dôsledkom toho došlo dňa 20. augusta toho istého roku k vydobytiu mesta Budín od Jána I. Zápoľského. Následne boli Zápoľského oddiely porazené dňa 27. septembra pri Tokaji zásluhou habsburského veliteľa Mikuláša zo Salmu. Ďalšia fáza ofenzívy sa opäť niesla v znamení habsburských vojenských víťazstiev, keďže dňa 8. marca roku 1528 sa podarilo habsburským vojakom zvíťaziť v bitke pri Seni blízko Košíc pod velením Hansa Katzianera, pričom po tejto ofenzíve sa Ján I. Zápoľský aj so zvyškom vlastnej armády stiahol do Poľska. Dňa 30. júna roku 1528 obsadilo habsburské vojsko úspešne Trenčiansky hrad ako rodinné sídlo Zápoľských.

Ešte predtým sa však Jánovi I. Zápoľskému úspešne podarilo požiadať o pomoc osmanského sultána Sülejmana I., pričom práve on ho v januári roku 1528 uznal za uhorského kráľa s prísľubom vojenskej pomoci. Sultán však sledoval iba vlastné ciele, čo znamenalo, že sa nevzdal plánov na ovládnutie strednej Európy. Spojenectvo s Osmanskou ríšou síce dokázalo oslabiť pozíciu Jána I. Zápoľského doma ale aj prípadnú podporu v západnej Európe, lenže znamenalo veľkú vojensko-strategickú výhodu, následkom čoho sa Zápoľskému podarilo na jeseň roku 1528 vrátiť do Uhorska, kde získaval čoraz viac prívržencov. Ešte pred koncom zimy úspešne ovládol celú východnú polovicu Uhorska s výnimkou niekoľkých hradov a opevnených miest v Sedmohradsku.

Nový spojenec

10. mája roku 1529 sa oficiálne začalo vojenské ťaženie armád Osmanskej ríše v počte vyše 200-tisíc mužov pod velením samotného sultána Sülejmana I. smerom do Uhorska. Dňa 18. augusta roku 1529 došlo na moháčskom poli k vyjadreniu verejného holdu zo strany Jána I. Zápoľského voči osmanskému sultánovi Sülejmanovi I., čo znamenalo vytvorenie vazalského vzťahu.

Ťaženie v Zadunajsku

Ešte v priebehu mája roku 1529 došlo k ponuke mierovej dohody prostredníctvom Mikuláša Jurišiča, vyslanca kráľa Ferdinanda I. Habsburského vďaka odvádzaniu tribútu (poplatku) pre sultána. Tento návrh však Porta odmietla. Dňa 8. septembra došlo k vojenskému obsadeniu Budína zo strany osmanských armád, ktoré ho neskôr, 14. septembra toho istého roku odovzdali do rúk Jána I. Zápoľského. Po tomto obliehaní sa pohli jednak na lodiach a zároveň pozdĺž toku Dunaj k rakúskej metropole. Dňa 15. septembra roku 1529 došlo k obsadeniu Vyšehradu (Vysegrád) armádami vedenými veľkovezírom Ibrahimom. V ten istý deň otvoril Osmanom arcibiskup Pavol Várdai v Ostrihom. O dva dni neskôr nasledovala vojenská kapitulácia posádky v Tate. Kým Komárno, Ráb a Magyarórvár opustili habsburskí landsknechti bez boja, Pápa osmanskému útoku úspešne odolala.

Postup k „zlatému jablku“ a neúspešné obliehanie

Osmanskí vyzvedači referovali o obrovskom bohatstve, ktoré sa nachádza vo Viedni - sídle habsburskej ríše. (Súčasťou rakúskych korunovačných klenotov (aj habsburských) ale aj Uhorských bolo Kráľovské jablko).

Dňa 24. septembra roku 1529 došlo k prechodu osmanských vojsk a riečnej flotily okolo Prešporku. Ten však chránilo iba 600 habsburských žoldnierov. Samotné mesto sa spolu s hradom, našťastie, vyhlo vojenskému útoku, keďže stálo na opačnom brehu rieky Dunaj, čo pre osmanské armády znamenalo, že sa nechceli zdržiavať ich dobýjaním. Na druhej strane však došlo k ostreľovaniu hradu Devín, pričom aj obec pod ním bola zasiahnutá skazou boja. Vojsko Jána I. Zápoľského v pošte 6 000 mužov v tom čase zaisťovalo osmanským armádam tyl, pričom do viedenského ťaženia sa však priamo nezapojilo.

Neúspešné obliehanie Viedne

Osmani nedokázali prekonať obranné formácie s dlhými kópiami a s paľbou z arkebúz (ľahší variant muškety) obrancov pri obliehaní Viedne (Obrázok: Nikolaus Meldemann: Rundansicht der Stadt Wien zur Zeit der Ersten Türkenbelagerung Wiens (Nürnberg 1530))

V roku 1529 to bol prvý pokus Osmanskej ríše, vedenej Sülejmanom I. zmocniť sa Viedne. Obliehanie prišlo po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá mala za následok smrť uhorského kráľa a zostup kráľovstva do občianskej vojny, pričom súperiace frakcie podporovali habsburského arcivojvodu Ferdinanda I. z Rakúska a ďalšie podporovali Osmanmi chceného Jána Zápoľského. Osmanský útok na Viedeň bol súčasťou ich zásahu do uhorského konfliktu, ktorého cieľom bolo aj podporiť Zápoľského.

Osmanská armáda dorazila do Viedne koncom septembra. Sultán vyslal ako vyslancov troch bohato oblečených rakúskych väzňov, aby rokovali o kapitulácii mesta. Veliteľ obrancov Mikuláš (prišiel do Viedne ako vedúci žoldnierskych síl a opevnil tristo rokov staré múry okolo Dómu sv. Štefana, v blízkosti ktorých založil svoje sídlo) vrátil troch bohato oblečených moslimov späť bez odpovede. Keď sa osmanská armáda usadila na svojom mieste, rakúska posádka spustila bojové výpady s cieľom narušiť kopanie a ťažbu tunelov pod hradbami mesta osmanskými útočníkmi a v jednom prípade takmer zajali Ibrahima Pašu. 11. októbra 1529 bol mohutný dážď a keď Osmani nedokázali urobiť nijaké otvory v múroch, vyhliadky na víťazstvo začali rýchlo miznúť. Sultán zvolal 12. októbra radu a po poslednom neúspešnom útoku a začatí silného sneženia Osmani nakoniec ustúpili.

Niektorí historici špekulujú, že hlavným cieľom Sülejmana v roku 1529 bolo dosiahnuť osmanskú kontrolu nad celým Uhorskom a to aj nad západnou časťou (neskôr známou ako Kráľovské Uhorsko), ktorú mali pod kontrolou Habsburgovci. Neúspech obliehania Viedne zabránil v tom aby tento cieľ dosiahli v roku 1529.

Strach v Prešporku, Kráľovské Uhorsko a Slovensko

Mapa Kráľovského Uhorska k roku 1572 (modré a červené)

Arcibiskup Várdai zostal ostrihomským arcibiskupom až do roku 1549 avšak v roku 1542 aby sa vyhol tureckým vojskám, ktoré obsadili Ostrihom sa presťahoval s kapitulou, cennosťami a archívom najskôr do Bratislavy, potom do Trnavy. Arcibiskup sa väčšinou zdržiaval v Bratislave, ktorá sa v zmysle snemového uznesenia stala hlavným mestom Uhorského kráľovstva. Kráľovské Uhorsko bol oficiálny názov pre územie, ktoré zostalo z bývalého územia Uhorska po dobytí Uhorska Osmanmi v rokoch 1536 – 1541. Arcibiskup Várdai bol od r. 1542 súčasne kráľovským miestodržiteľom kráľa Ferdinanda I. so sídlom v Bratislave. Po r. 1543 začal zo svojich prostriedkov budovať pevnosť Nové Zámky, ktorá potom zohrala významnú úlohu v obrane proti tureckým vpádom.

Veľkú časť Kráľovského Uhorska bola na území súčasného Slovenska a preto v nasledovnom období sa sa tu odohrávali významné udalosti. Bratislava sa stala korunovačným 1563 mestom a sídlom snemu 1542. V 17 storočí to boli protihabsburské stavovské povstania.

Pozri aj

• Osmansko-habsburské vojny