Anton Caraffa
Anton Caraffa (tal. Antonio Caraffa; * 1648 – † 6. marec 1693) bol habsburský maršal.[1] Pochádzal zo starobylého talianskeho rodu pochádzajúceho z Neapolska.[2]
Za najstaršieho predka sa pokladá Filip Caraffa delle Spina († 1222). Anton (✳ 1630 Benátky – † 6.3.1693) bol z mladšej línie rodu s predikátom „di Stigliano“, ktorá získala grófsky titul v Neapolsku. Vzdelanie získal na florentskom dvore, odkiaľ bol ako dôstojník povolaný do pápežského vojska. Za to ho jezuiti odporučili cisárovi. Do armády bol prijatý patentom v hodnosti generála s povinnosťou postaviť vlastný pluk, v ktorom slúžili Flámi, Valóni, Taliani a Švábi. Bol aj stratégom a teoretikom vojny a reformátorom ťažkej jazdy. Do Uhorska prišiel v roku 1674. Pluk operoval na strednom Slovensku a v roku 1684 na Orave. Velil aj plukom grófa Pálfiho, von Salma a plukovníka von Sporck. Jeho vojenská tvrdosť sa odrazila v brutalite voči rebelom. Jeho rozkazom boli v roku 1687 mučení a popravení šľachtici a prešovskí mešťania v smutne známych „prešovských jatkách“. Cisár ho v roku 1684 vymenoval za správcu Oravskej stolice. V kongregačných protokoloch sú mnohé výhražné listy, ktorými žiadal lojalitu stoličnej šľachty vydržiavanie dislokovaných vojsk.[3] Po potlačení povstania bojoval proti Turkom v Sedmohradsku. V roku 1688 získal Rád Zlatého rúna a pripravoval bitku pri Belehrade. Synovec, cisársky a komorský radca Ferdinand Karol získal od Leopolda I. 22.4. 1704 vo Viedni uhorský indigenát a baronát. Antona Vavrinca 5.4.1712 Karol VI. vymenoval za titulárneho stoličnobelehradského veľprepošta.[3]
Erb rodu
[upraviť | upraviť zdroj]Erb rodu uverejnilo viacero autorov. V striebornom štíte sú tri červené pruhy. Klenotom sú priamo na strieborno-červených prikrývadlách dve odvrátené strieborné zlato korunované labutie hlavy s vyplazenými jazykmi. Antonova pečať je štítová. V striebornej korunovanej kartuši sú tri červené pruhy a na nich rybia kostra (spina). Korunovaný barónsky erb z roku 1704 je strieborný so štyrmi červenými pruhmi. Klenot a prikrývadlá nie sú v listine uvedené.[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ CARAFFA, Anton. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok II C – F. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2004. 696 s. ISBN 80-89023-44-4. S. 21.
- ↑ Studi Secenteschi. Florencia : Leo S. Olschki, 2011. ISBN 978-88-2226-031-4. S. 213.
- ↑ a b c PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I. 1. vyd. Bratislava : JUDr. M. Trstenský vl.n., 2019. ISBN 978-80-5701-194-1. S. 72, 73.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anton Caraffa
