Apollo 1

Apollo 1

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Apollo 1
Veliteľský modul:	CM-012
Servisný modul:	SM-012
Nosná raketa:	Saturn IB SA-204
Posádka:	3
Kozmodróm (rampa):	Cape Kennedy (LC-34)
Štart:	21. február 1967 (plánovaný)
Pristátie:	7. marec 1967 (plánované)
Trvanie:	14 dní (plánované)
Apogeum:	300 km (plánované)
Perigeum:	220 km (plánované)
Doba obehu:	89,7 minút (plánovaná)
Inklinácia:	31° (plánovaná)
Hmotnosť:	20 412 kg (veliteľský a servisný modul)
Fotografia posádky
Zľava doprava: Grissom, White a Chaffee
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia AS-202 Apollo 4
Kozmonautický portál

Apollo 1, pôvodne označované ako AS-204, mal byť prvý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Apollo. Skončil tragickou nehodou na štartovacej rampe počas predletovej skúšky. Dňa 27. januára 1967 sa posádka pripravovala vnútri kabíny, ktorá sa nachádzala na vrchole nosnej rakety Saturn IB na štartovacom komplexe 34. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli.

Posádka

• Virgil I. „Gus“ Grissom (3), veliaci pilot †
• Edward H. White II (2), senior pilot †
• Roger B. Chaffee (1), pilot †

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Prvá záložná posádka (apríl – december 1966)

• James A. McDivitt, veliaci pilot
• David R. Scott, senior pilot
• Russell L. „Rusty“ Schweickart, pilot

Táto posádka potom letela na Apolle 9.

Druhá záložná posádka (december 1966 – január 1967)

• Walter M. „Wally“ Schirra, veliaci pilot
• Donn F. Eisele, senior pilot
• Walter Cunningham, pilot

Táto posádka potom letela na Apolle 7.

Vývoj programu Apollo

V roku 1967 bol nevyhlásený súboj o Mesiac medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v plnom prúde. Preto vývoj novej kozmickej lode na mesačnú výpravu prebiehal vo veľkej rýchlosti. Prvá kozmická loď bola dodaná na kozmodróm na Cape Kennedy už v auguste 1966. Dodávku získala firma North American Aviation napriek tomu, že nevyhrala výberové riadenie. Dokázala si pomôcť vďaka zákulisným jednaniam.

Ciele letu

Oficiálny výcvik posádok pre program Apollo sa začal 1. mája 1966. Ako prvá začala trénovať posádka Apolla 1, v tom čase známeho pod označením AS-204 (AS = Apollo-Saturn). Na rozdiel od predchádzajúceho programu Gemini mali byť misie programu Apollo dlhšie (12 – 14 dní), ale predbežne sa na rozdiel od Gemini nepočítalo s nijakými výstupmi do otvoreného priestoru. Okrem toho, že AS-204 mal byť prvý americký let s trojčlennou posádkou, na jeho palube mala byť po prvýkrát použitá televízna kamera RCA. Okrem toho mal byť po prvýkrát skúšaný systém spojovacích zariadení. Počítalo sa, že výsledná obežná dráha, na ktorú bude kozmická loď Apollo navedená, bude mať výšku 370 – 435 km. Náplňou letu mali byť predovšetkým lekárske experimenty, ale aj astronomické merania a pozorovania Zeme.

Emblém misie

Emblém pre Apollo 1 navrhla posádka v júni 1966 za asistencie Allena Stevensa, ktorý bol zamestnancom North American Aviation. Letový emblém zobrazuje kozmickú loď Apollo na obežnej dráhe Zeme, ktorá letí nad juhovýchodom Spojených štátov, čo symbolizuje začiatočný bod misie – Floridu. Na embléme možno nájsť aj Mesiac, ktorý predstavuje cieľ programu Apollo. V pozadí sú umiestnené hviezdy a pruhy vlajky Spojených štátov. V žltom medzikruží sú napísané mená astronautov a názov misie.

Predštartovné problémy s kozmickou loďou

Dvojitý systém otvárania prielezu Apolla 1

Loď Apollo 204 mala množstvo problémov prameniacich z nedotiahnutej konštrukcie. Veľa úprav prebehlo na poslednú chvíľu. Kabína samotná obsahovala množstvo horľavých materiálov (napr. nylon a suchý zips), na viacerých miestach sa nachádzali nechránené káble bez uchytenia spojené len izolačnou páskou. Na káble sa šliapalo a bežne sa treli o seba. Loď mala tiež nevyhovujúcu konštrukciu vstupného prielezu, ktorá neumožňovala rýchle otvorenie dverí, a tým znemožňovala prípadnú evakuáciu. Pôvodné plány síce počítali s tým, že loď bude mať jednoduché dvere vyklápané smerom von, ktoré sa budú dať otvoriť za 60 sekúnd. Toto rozhodnutie sa však zmenilo po lete Mercury-Redstone 4, kedy sa po pristátí kabíny v mori dvere samovoľne otvorili. Do kabíny začala vnikať voda a potopila sa. Astronaut (zhodou okolností to bol Gus Grissom) sa našťastie stihol zachrániť na poslednú chvíľu pred utopením. V snahe zabrániť podobnej udalosti alebo dokonca náhodnému otvoreniu počas letu vesmírom pri zlyhaní uzatváracieho mechanizmu zvolili technici tento zložitý systém. Takto riešený prielez navyše neumožňoval výstup do voľného priestoru. Z toho dôvodu začal vývoj nových, jednoplášťových dverí, tie však mali byť dokončené až pre niektorý z ďalších letov.

Chaffee (vľavo), White (v strede) a Grissom (vpravo) trénujú v simulátore veliteľského modulu, 19. január 1967

Niekoľko mesiacov pred tragickým testom lode sa uskutočnilo konanie medzi NASA a North American Aviation. Hlavným bodom bola záverečná správa o pripravenosti lodi. Zo strany NASA boli vznesené pripomienky (podľa niektorých informácií došlo aj k hádke – protokol z rokovania nebol doteraz oficiálne zverejnený) najmä na použitie horľavých materiálov v kabíne. Tomuto sa však zástupcovia North American Aviation zo všetkých síl bránili, požadované zmeny sa v skutočnosti rovnali kompletnej prestavbe kabíny, ktorá by okrem finančných aspektov priniesla aj oneskorenie v dodávkach a NASA trvala na dodržiavaní termínov. Materiál preto označili ako uspokojivý a pridali varovanie, že ďalšie požiadavky môžu ohroziť termín stanovený prezidentom Johnom F. Kennedym, a to dopraviť Američana na Mesiac do konca desaťročia. Reakciou zo strany NASA bolo konštatovanie, že suché zipsy, ktoré „horia ako papier a prskajú pri tom na všetky strany“, by v North American mohli odstrániť aspoň z blízkosti elektrických rozvodov.

Budúca posádka navyše zistila, že loď kvôli množstvu úprav a zmien vôbec nezodpovedá usporiadaniu simulátora, na ktorom cvičila. Z tohoto dôvodu veliteľ Gus Grissom odmietal ďalej trénovať na simulátore. Aj počas príprav v Kennedyho vesmírnom stredisku astronauti a technici neustále odstraňovali aspoň niektoré z množstva porúch a problémov. Už po prvotnej inšpekcii bolo jasné, že prvý plánovaný termín štartu na jeseň 1966 nie je možné stihnúť.

Ráno pred simulovaným odpočítavaním prebiehali diskusie o tom, či sa skúšky priamo v kabíne okrem astronautov zúčastní ešte jedna alebo dve osoby navyše. Gus Grissom totiž vyzval hlavného manažéra lode Joea Sheau, aby sa s nimi zúčastnil simulovaného štartu a na vlastné oči sa tak presvedčil, že loď stále trpí množstvom nedostatkov. Shea odmietol s tým, že bude všetko pozorne sledovať z riadiaceho bunkra. Riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton však uvažoval o tom, či bude test sledovať priamo z kabíny. Ďalším možným kandidátom bol Gene Kranz. Napokon však bolo rozhodnuté, že nikto okrem posádky v lodi nebude. Jediné miesto, kde by sa mohla nachádzať štvrtá osoba bolo totiž pod kreslami astronautov a hlavný problém bol ten, že pre neho by nebolo k dispozícii komunikačné zariadenie a bez komunikačného zariadenia by jeho prítomnosť nemala žiaden zmysel.

Simulované odpočítavanie

Jedna z posledných fotografií posádky nastupujúcej do veliteľského modulu Apolla 1 na vrchole rakety Saturn IB, 27. január 1967

Skúšobné odpočítavanie, ktoré začalo 27. januára 1967 bolo jedným z mnohých testov. Kabína sa nachádzala na štartovacej rampe na vrchole nosnej rakety Saturn IB. Keďže išlo len o skúšobné odpočítavanie, raketa nebola natankovaná pohonnými hmotami, pretože by to bolo príliš drahé, nebezpečné a navyše úplne zbytočné. Rovnako nebolo nijaké palivo ani v nádržiach raketových motorov samotnej lode. Z tohoto dôvodu nebol tento test považovaný za nebezpečný, a tak sa ho nezúčastňovali záchranné tímy, lekári a hasiči. Ani ich prítomnosť by však tragédii s najväčšou pravdepodobnosťou nezabránila.

Vnútri kabíny bola atmosféra tvorená čistým kyslíkom, ktorý navyše bol pod tlakom viac než 1 atmosféra, presnejšie 110% atmosférického tlaku. Bežný prevádzkový tlak je iba tretinový – netypicky veľký tlak bol počas odpočítavania v lodi preto, aby sa zistili prípadné netesnosti v plášte lode.

Už pri vstupe do lode si astronauti všimli zvláštny zápach. Nasledoval rozbor vzduchu, ale technici nenašli nič mimoriadne. Zápach bol bez ďalšieho vyšetrovania z kabíny vysatý. Tento problém spôsobil zdržanie samotného testu približne o jednu hodinu. Do ľavého kresla kozmickej lode si sadol veliteľ Grissom, do pravého nováčik Chaffee a v strednom kresle medzi nimi zaujal svoje miesto White. Skúška mala byť zakončená nácvikom núdzového opustenia kozmickej lode. Testy trvali celkovo päť a pol hodiny, pričom najvážnejšou poruchou, kvôli ktorej bolo nutné v čase T-11 sekúnd prerušiť odpočítavanie bolo zlé spojenie. „Ako nás chcete počuť z Mesiaca, keď nás nepočujete na pár metrov tu na Zemi“, povedal Grissom. Technici sa pokúšali problém vyriešiť. Tragédia sa odohrala v priebehu tejto prestávky.

Tragédia

Veliteľský modul Apolla 1 po nehode

Pohľad dovnútra zhorenej kabíny

Zvukový záznam z kabíny začínajúci komunikáciou Grissoma. Prvú zmienku o požiari je možné počuť v čase 01:05

Prvá netypická udalosť, ktorú si však až dodatočne všimla vyšetrovacia komisia, sa odohrala v čase 18:30:21 miestneho času (23:30:21 svetového času). Vtedy sa Whitovi prudko zvýšil srdcový tep a dýchanie. Je možné, že zaregistroval prvé náznaky problému. V tej istej chvíli sa začal hýbať aj Grissom. V čase 18:30:54 zrazu na jednom elektrorozvodnom okruhu prudko pokleslo napätie. To naznačovalo, že niekde nastal skrat. Po asi desiatich sekundách nasledoval výkrik Chaffeeho: „Požiar! Máme požiar na palube!“

White rýchlo opustil kreslo a začal otvárať vstupný prielez. O niekoľko sekúnd automatika spustila poplach. V čase 18:31:12 došlo k výraznému nárastu teploty a tlaku na palube. Čistý kyslík veľmi podporoval horenie. Toto si uvedomoval aj Grissom, ktorý sa pokúšal otvoriť vyrovnávací ventil, a tým umožniť premiešanie vzduchu vonku a vnútri kabíny. Oheň mu však zablokoval cestu. V čase 18:31:16 vykríkol Chaffee: „Máme tu hrozný požiar! Dostaňte nás odtiaľto! Horíme!“ O tri sekundy sa ozval výkrik, čo bolo posledné zvukové spojenie s kabínou. White za pomoci Grissoma sa stále pokúšal otvoriť vstupný prielez, ale tlak už dosahoval hodnotu 200 – 275% atmosférického tlaku, a preto nebolo možné dvere otvárané dovnútra vyklopiť. Kabína nebola stavaná na tieto podmienky, a tak jej stena praskla. Vyvalil sa dym, a technikov, ktorí sa snažili pomôcť z tzv. „bielej miestnosti“, z ktorej sa nastupuje do lode, zasiahla tlaková vlna, žiar a kvapky roztaveného materiálu. Prielez sa podarilo vypáčiť po 5 minútach, väčšina z prítomných skončila s otravou dymom v nemocnici, pretože ich ochranné masky boli určené na ochranu pri úniku paliva, nie pre nasadenie v dyme z požiaru a prepúšťali dym. Hasiť nebolo potrebné, pretože oheň vyčerpal všetok kyslík a zhasol. Astronauti utrpeli popáleniny, nie však smrteľné. Smrť nastala udusením dymom.

Príčina nešťastia

Pravdepodobnou príčinou požiaru bolo poškodenie izolácie káblu blízko vstupného otvoru, ďalším podozrivým bola kabeláž nachádzajúca sa pod sedadlom Gusa Grissoma. Ďalšou možnou príčinou je nečistota v jednom kábli, ktorá spôsobila lokálne zvýšenie prúdu v kábli a jeho prehriatie. Vzhľadom na deštrukciu interiéru nebolo možné celkom presne určiť presné miesto. Káble, ktoré boli celkom voľne vedené po celej lodi, sa mohli prehriať prakticky kdekoľvek. Kabína bola plná horľavých materiálov, ktoré sa okamžite vznietili a horenie výdatne podporovala kyslíková atmosféra.

Následky nehody

Pamätná doska venovaná posádke Apolla 1 na štartovacom komplexe 34 na Cape Canaveral

Iróniou osudu v deň pohrebu posádky Apolla 1 zhoreli na základni Brooks v Texase dvaja vojenskí piloti pri pokuse v komore s kyslíkovou atmosférou. Na následky požiaru v atmosfére naplnené kyslíkom zomrel v roku 1961 aj sovietsky kozmonaut Valentin Bondarenko, keď po ukončení lekárskych testov ním odhodený kúsok vaty namočený v etanole dopadol na žeravú elektrickú dosku. Táto nehoda však bola Sovietskym zväzom dlho utajovaná.

Po analýze príčin nehody došlo k prijatiu mnohých opatrení, z ktorých najvýznamnejšie bolo, že pre zmiernenie rizika požiaru bola atmosféra veliteľského modulu Apolla v čase, keď raketa stojí na štartovacej rampe alebo sa nachádza v predorbitálnej fáze vzletu, tvorená zmesou 60% kyslíka a 40% dusíka. Bola vykonaná náhrada všetkých horľavých materiálov, napr. tzv. nehorľavou textíliou beta a zmeny v systéme otvárania vstupného prielezu.

Prvý letový riaditeľ NASA, Chris Kraft, vyslovil zaujímavý názor, že požiar Apolla 1 celý program Apollo podstatne urýchlil. Dôkladným rozobratím lode po nehode sa totiž odhalilo množstvo ďalších porúch, ktoré by v prípade, že by let AS-204 odštartoval, boli odhaľované až postupne.

NASA rozhodla, že neuskutočnený tragický let AS-204 bude niesť označenie Apollo 1 a nasledujúci let, t. j. štvrtý uskutočnený let programu Apollo, ponesie označenie Apollo 4. Žiadnemu letu tak nebolo priradené označenie Apollo 2 či Apollo 3.

Po nehode bola raketa Saturn IB odobratá zo štartovacej rampy a po vykonaní údržby sa použila pri lete Apollo 5.

Prvým uskutočneným pilotovaným letom programu Apollo bol let Apollo 7.

Literatúra

• VÍTEK, Antonín, LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1982. 392 s. ISBN 23-079-82.

Pozri aj

• Kozmické havárie

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apollo 1

Externé odkazy

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Apollo 1 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Vývoj Apolla, požár Apolla 1 a bezpilotní zkoušky (A-4, 5 a 6) (po česky)