Preskočiť na obsah

Bazilika Panny Márie Väčšej

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svetové dedičstvo UNESCO
Svetové dedičstvo UNESCO
Bazilika Panny Márie Väčšej
Basilica Papale di Santa Maria Maggiore
pápežská bazilika
Patrocínium: Panna Mária
Štát Vatikán Vatikán
Región Lazio
Mesto Rím
Náboženstvo  
 - cirkev rímskokatolícka
Adresa Piazza Santa Maria Maggiore
 - súradnice 41°53′51″S 12°29′55″V / 41,8975°S 12,498611111111°V / 41.8975; 12.498611111111
Dĺžka 92 m
Šírka 80 m
 - hlavnej lode 27 m
Výška 75 m
Architekti Carlo Rainaldi, Ferdinand Fuga, Domenico Fontana, Flaminio Ponzio, Giacomo della Porta
Výstavba 5. storočie
 - dokončenie 18. storočie
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Historické centrum Ríma s antickými pamiatkami a budovy patriace Svätej stolici
Rok zápisu
(č. zasadnutia) 		1980 (#4)
Poloha kostola na mape Talianska
Poloha kostola na mape Talianska
Map
Poloha v rámci Ríma (interaktívna mapa)
Wikimedia Commons: Santa Maria Maggiore (Rome)
Webová stránka: vatican.va
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Bazilika Panny Márie Väčšej (tal. Basilica Papale di Santa Maria Maggiore, lat. Basilica Sanctae Mariae Majoris ad Nives) je baroková sakrálna stavba, jedna zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík (pri hlavnom oltári smie svätú omšu vykonávať iba pápež). Je tiež jedným zo siedmich tzv. pútnickych kostolov ku ktorým už od raného stredoveku putovali veriaci prichádzajúci do Ríma. Hoci sa nachádza na rovnomennom námestí (Piazza Santa Maria Maggiore) talianskeho hlavného mesta, je exteritoriálnou súčasťou štátu Vatikán.

Tento najväčší a najvýznamnejší mariánsky kostol v meste je známy pod štyrmi menami: okrem najpoužívanejšieho názvu Santa Maria Maggiore (Panna Mária Väčšia) sa tiež označuje ako Santa Maria della Neve (Panna Mária Snežná), Basilica Liberiana (podľa stavebníka pápeža Libéria) a Santa Maria ad presepem (Panna Mária s jasličkami – podľa fragmentu Ježišových jasličiek z Betlehemu uložených pod hlavným oltárom).

Dejiny kostola

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad z Piazza dell´Esquilino na chórové priečelie s apsidou a obeliskom postaveným v r. 1587 Sixtom V.

Dejiny predchodkyne dnešnej baziliky siahajú až do 4. storočia, pričom jej vznik je spájaný s legendou o zázračnom snežení uprostred leta a dvojitom mariánskom zjavení. Podľa tejto legendy sa 5. augusta 352 istému rímskemu obchodníkovi prisnil sen, podľa ktorého sa dočká narodenia vytúženého potomka, ak nasledujúci deň zasvätí kostol na mieste, kde ráno nájde ležať čerstvo napadaný sneh. Rovnaký sen mal aj pápež Libérius. Údajne sa tak stalo na pahorku Esquiline, kde ležal sneh naznačujúci pôdorys budúceho kostola. Preto dal Libérius na tomto mieste položiť základný kameň budúceho kostola, zasväteného Panne Márii Snežnej (lat. Santa Maria della Neve). Každoročne si 5. augusta veriaci pripomínajú túto udalosť bohoslužbami.

História miesta, na ktorom bazilika stojí, je však omnoho staršia. Už v 4. storočí pred Kr. na tunajšom mieste stál antický chrám zasvätený bohyni Juno. V dobe cisára Augusta tu existovalo trhovisko, tzv. Macellum Liviae. Podľa dochovaných dokumentov Liberiánska bazilika stojí na mieste bývalého trhoviska.

Historické centrum Ríma s antickými pamiatkami a budovy patriace Svätej stolici*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Štát Taliansko Taliansko
Vatikán Vatikán
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá i, ii, iii, iv, vi
Identifikačné č. 91
Región** Európa
História zápisu
Zápis 1980  (4. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

K najrannejším dejinám baziliky sa viaže tragická udalosť. Necelých desať rokov po jej dostavaní za jej múrmi hľadali útočisko zástancovia vzdoropápeža Ursina, zvoleného súčasne s legitímnym pápežom Damazom I. Pri vzájomnom strete prívržencov oboch pápežov prišla, priamo v bazilike, vyše stovka z nich o život.

História dnešnej baziliky začína trochu neskôr. V roku 432, v náväznosti na prijatie dogmy o Panne Márii ako Kristovej rodičke, dal pápež Sixtus III. postaviť na jej počesť v blízkosti starého kostola novú trojloďovú baziliku.

Panne Márii zasvätená sakrálna stavba bola prvým veľkým projektom, ktorý cirkev financovala z vlastných zdrojov. Mala tri lode, navzájom oddelené dvadsiatimi iónskymi stĺpmi na každej strane. Hlavná loď bola zakončená triumfálnym oblúkom na ktorý priamo nadväzovala apsida osvetľovaná päticou okien. V jej uzávere stál pápežský trón.

Prvá prestavba baziliky prebehla na konci 13. storočia. V roku 1377 bola pristavaná zvonica („campanila“), ktorá je svojou výškou sedemdesiatpäť metrov dodnes najvyššou zvonicou v Ríme. Pri postranných lodiach boli v priebehu 16. a 17. storočia pristavané bočné kaplnky.

Giovanni Paolo Pannini, Interiér baziliky Santa Maria Maggiore, 1750, olej na plátne, Ermitáž, Sankt Peterburg

V roku 1675 dokončil architekt Carlo Rainaldi vonkajšiu úpravu záveru baziliky. Vo svojich plánoch musel brať do úvahy jestvujúci vzhľad stavby, výrazne roztiahnutej do šírky prístavbou dvoch pápežských kaplniek. Priečelie apsidy vytvoril ako dvojposchodovú stenu s mohutným vonkajším schodiskom. Urbanistickú podobu Esquilinského pahorku dotváral egyptský obelisk, ktorý ešte v roku 1587 dal pápež Sixtus V. preniesť z Augustovho mauzólea.

Klement IX., ktorý počas krátkeho, iba dvojročného pontifikátu dostavbu fasády inicioval, dal Rainaldimu prednosť pred slávnym a všeobecne uznávaným Berninim. K tomuto rozhodnutiu ho viedli pre neho neakceptovateľné Berniniho predstavy o architektonickom riešení, ktoré počítalo s využitím stĺpov zo starej Lateránskej baziliky. Oveľa prijateľnejšie, i keď skromnejšie boli Rainaldiho plány.

V prvej polovici 18. storočia sa úprav dočkala i fasáda hlavného priečelia baziliky. V rokoch 1740 – 1750 dostalo priečelie dnešný vzhľad. Architekt Ferdinand Fuga z poverenia Klementa XII. zreštauroval bočné chrámové lode a dotvoril západnú vstupnú časť s benediktínskou lodžiou, do ktorej bola zabudovaná mozaika z 13. storočia s vyobrazením zázraku s augustovým snehom.

Opis stavby

[upraviť | upraviť zdroj]

Z architektonického hľadiska predstavuje bazilika trojloďovú stavbu s hlavnou a dvoma postrannými loďami oddelenými dvoma radmi iónskych stĺpov. Vertikálne je zakončená dvojicou postranných kupol. Neprehliadnuteľnou súčasťou architektúry baziliky je sedemdesiatpäť metrov vysoká zvonica („campanila“) postavená v roku 1377.

Exteriér

[upraviť | upraviť zdroj]

Dominantným stavebným prvkom hlavného priečelia je dvojpodlažne riešený vstup inšpirovaný trojdielnou zostavou víťazných oblúkov. Balustráda medzi poschodiami je na oboch koncoch ozdobená sochami bl. Niccola Albergatiho a sv. Karola Boromejského. Na hornej balustráde sú umiestnené sochy Panny Márie s Ježiškom a štyroch pápežov; stredný frontón dopĺňajú alegórie Panenstva a Pokory.

Na prvom poschodí lodžie sa návštevníkom ponúka jedinečný pohľad na vrcholne stredoveké mozaiky z prelomu 13. a 14. storočia, dielo rímskeho maliara Filippa Rusutiho. Ústredný výjav zobrazuje Krista Pantokrata (t. j. Žehnajúceho), zobrazeného podľa byzantského vzoru.

Interiér

[upraviť | upraviť zdroj]
Jacopo Torriti, Korunovácia Panny Márie, 1295, mozaika v apside zhotovená podľa predlohy z 5. stor.

Interiér dnešnej baziliky si zo všetkých rímskych veľkých sakrálnych stavieb, napriek viacerým prestavbám, najväčšmi zachoval svoj pôvodný ranostredoveký vzhľad. Z átria na vstup do chrámu slúži štvorica portálov doplnená piatou tzv. Svätou bránou, ktorá sa otvára iba počas Svätého roku. Tri lode sú od seba vizuálne oddelené dvoma radmi po dvadsiatich iónskych stĺpoch. Pochádzajú z pôvodného antického Junoninho chrámu na Aventine. Nad stĺpmi sa nachádzajú pôvodné drevené trámy kostola.

V hlavnej lodi návštevníka zaujme nádherný kazetový strop (dielo Giuliana da Sangalla na objednávku Alexandra VI.) vyzdobený zlatom, ktoré bazilike v roku 1492 venovali katolícke Veličenstvá Izabela I. Kastílska a Ferdinand II. Aragónsky, pochádzajúcim z práve objavených zámorských území.

Dojem starokresťanskej baziliky vytvára aj do veľkej miery zachovaná pôvodná mozaiková výzdoba hlavnej lode: jedinečný starozákonný cyklus pod oknami a výjavy z Nového zákona na triumfálnom oblúku. Je dielom najmenej trinástich rôznych umelcov odlišujúcich sa navzájom nielen umeleckým nadaním a štýlom, ale i rôznorodosťou ikonografických prameňov, z ktorých čerpali. Nič to však nemení na fakte, že celý monumentálny cyklus pôsobí nanajvýš jednotne.

Od siedmeho storočia bola bazilika cieľom pútnikov, ktorí si chceli uctiť vzácnu relikviu: Ježišove jasličky. Kvôli nim postavil na konci 13. storočia Arnolfo di Cambio kamenný betlehem čím zabezpečil bazilike veľnú slávu ako rímskeho Betlehemu.

Sixtínska kaplnka

[upraviť | upraviť zdroj]
Hlavný oltár v Sixtínskej kaplnke s tabernákulom neseným štvoricou anjelov

V roku 1585 zasadol na Petrov stolec kardinál Felice Peretti ako pápež Sixtus V. Vzápätí po svojom zvolení poveril architekta Domenica Fontanu, vybudovať v závere ľavej bočnej lode monumentálnu pohrebnú kaplnku pomenovanú po ňom Sixtínska (tal. Capella Sistina). Fontana kaplnku s pôdorysom v tvare gréckeho kríža dokončil v roku 1587 a nasledujúce dva roky na nej pracovali umeleckí remeselníci, maliari a sochári. Kupola kaplnky postavená nad miestom kríženia sa stala novou dominantou baziliky.

Pápež, horlivý zástanca protireformácie, dal výzdobou kaplnky zreteľne najavo cieľ svojho pontifikátu: obrana cirkvi pred zásahmi moderných heretikov. V duchu tohto poslania maliari Cesare Nebbia a Giovanni Guerra vytvorili medzi zlatenou štukovou výzdobou úchvatný mariánsky freskový cyklus.

Skôr než dal Sixtus V. postaviť v kaplnke svoj pomník, myslel na svojho predchodcu, pápeža Pia V. Domenico Fontana preň vyhotovil náhrobok (ten istý umelec je i autorom Sixtovho náhrobku v kaplnke) skladajúci sa z dvojposchodovej pohľadovej steny zdobenej stĺpmi, v ktorej strede je umiestnená socha žehnajúceho pápeža (dielo Leonarda Sormaniho). V náhrobku boli v roku 1672 pri príležitosti blahorečenia uložené pápežove ostatky.

Hlavný oltár v Pavlínskej kaplnke s Madonou Salus Populi Romani

Steny kaplnky pokrýva mramor získaný zo starých antických stavieb. Interiér je doplnený v nikách umiestnenými sochami apoštolov sv. Petra a sv. Pavla a dominikánskych a františkánskych svätcov.

Hlavným dôvodom výstavby kaplnky však bolo Sixtom V. zamýšľané nové usporiadanie miesta pre Kristove jasličky. Do stredu kaplnky dal umiestniť bohato zdobené pozlátené bronzové tabernákulum, ktoré nesú na ramenách štyria anjeli. Tabernákulum, symbolicky predstavujúce Mojžišovu archu zmluvy, je miniatúrou architektúry kaplnky. Mramorovým schodiskom pod ním sa dá vojsť do krypty, ktorá nahradila stredovekú kaplnku jasličiek Arnolfa di Cambio.

Pavlínska kaplnka

[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko nato, čo bol v roku 1605 zvolený pápežom dlhoročný vikár baziliky Santa Maria Maggiore kardinál Camillo Borghese (ako pápež Pavol V.) začalo sa so stavbou druhej monumentálnej kaplnky. Mala poskytnúť priestor k uctievaniu ďalšej vzácnosti baziliky: ikony Madony zvanej Salus Populi Romani (t. j. Spása rímskeho ľudu). Architekt Flaminio Ponzio, ktorý bol stavbou kaplnky poverený, mal za úlohu sledovať plány staviteľa Sixtínskej kaplnky Domenica Fontanu.

Výzdoba kaplnky, rovnako monumentálna, sa však už nesie v duchu nastupujúceho baroka a, dá sa povedať, okázalosťou predstihuje svoj vzor. Zameranie celej výzdoby, poňaté v mariánskom duchu, dokazuje, že Panna Mária prestupuje celými ľudskými dejinami.

Náhrobok pápeža Pia V.

Aj v Pavlínskej kaplnke (tal. Capella Paolina) stoja bohato zdobené náhrobky dvoch pápežov: Pavla V. a jeho predchodcu Klementa VIII. doplnené reliéfnymi scénami zachytávajúcimi významné míľniky oboch pontifikátov.

Architektúra hlavného oltára z roku 1607 (autor Pompeo Tragoni), dominujúceho celému interiéru kaplnky, vznikla na oslavu neveľkého obrazu Salus Populi Romani.

Okolo roku 1550 bola postavená kaplnka rodiny Cesi (Capella Cesi); z rokov 1564 – 1573 pochádza kaplnka rodiny Sforzovcov (lat. Capella Sforza, kaplnku navrhol Michelangelo a dokončil ju Giacomo della Porta v roku 1573) a z roku 1605 baptistérium.

Zoznam pochovaných osôb

[upraviť | upraviť zdroj]

Bazilika Santa Maria Maggiore je miestom posledného odpočinku viacerých cirkevných, ale i svetských osobností:

Okolie kostola

[upraviť | upraviť zdroj]

Priestranstvu pred chórovým priečelím dominuje obelisk pochádzajúci z Augustovho mauzólea, ktorý dal v roku 1587 postaviť Sixtus V. Od roku 1613 sa pred hlavným priečelím do výšky štyridsaťdva metrov týči tzv. Cipollinov stĺp, postavený pápežom Pavlom V. Pochádza z Maxentiovej baziliky, ktorá stála na začiatku Fora Romana (jej zvyšky tam stoja dodnes). Na vrchole stĺpu dal umiestniť bronzovú sochu Panny Márie a na jeho podstavec vytesať text „Zasvätil ho Panne, prameňu pokoja“.

Zaujímavosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Bazilika má spojitosť i s dejinami našich národov. Na tomto mieste bolo totiž v roku 867 udelené pápežom Hadriánom II. slávnostné povolenie používania staroslovienčiny ako štvrtého bohoslužobného jazyka (po latinčine, gréčtine a hebrejčine).

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bazilika_Panny_Márie_Väčšej&oldid=7810883“