Bitka pri Prochorovke

Dátum	12. júl 1943
Miesto	Prochorovský rajón, Belgorodská oblasť, Ruská SFSR, Sovietsky zväz
Výsledok	nejednoznačný, pozri kapitolu bilancia

Bitka pri Prochorovke
	Súčasť bojov kurskej bitky na východnom fronte; počas druhej svetovej vojny
	; Mapa bojov (po rusky).
Dátum	12. júl 1943
Miesto	Prochorovský rajón, Belgorodská oblasť, Ruská SFSR, Sovietsky zväz
Výsledok	nejednoznačný, pozri kapitolu bilancia
Protivníci
Sovietsky zväz	Nacistické Nemecko
Velitelia
Nikolaj Vatutin; (Voronežský front); Pavel Rotmistrov; (5. gardová tanková armáda); Alexej Žadov; (5. gardová armáda)	Hermann Hoth; (4. tanková armáda); Paul Hausser; (II. tankový zbor SS)
Sila
616 tankov a samohybných diel	294 tankov a útočných diel
Straty
340 tankov a samohybných diel zničených alebo poškodených; 3 563 mužov zabitých, zranených a nezvestných	43–80 tankov a útočných diel zničených alebo poškodených; 842 mužov zabitých, zranených a nezvestných
	Historický portál

Bitka pri Prochorovke bolo ozbrojené stretnutie 12. júla 1943 pri ruskej obci Prochorovka (87 km juhovýchodne od Kurska, Belgorodská oblasť) v Sovietskom zväze, počas druhej svetovej vojny ako súčasť bojov na východnom fronte počas kampane bitky v Kurskom oblúku. Nemecké sily 4. tankovej armády s jedným z najsilnejších obrnených zoskupení o sile okolo 1000 tankov a samohybných diel^[1], ktoré sa Nemcom počas vojny podarilo zhromaždiť, postupovali pozdĺž ohybu rieky Psiol smerom na Kursk z juhu. Vzhľadom na hroziace prelomenie frontu sovietske velenie proti nemeckému útoku rozhodlo nasadiť do protiútoku svoje hlavné tankové zálohy. Sovietska 5. gardová tanková armáda (gen. P. Rotmistrov) zaútočila na nemecký II. tankový zbor SS (gen. P. Hausser) 4. tankovej armády. Došlo tu ku jednej z najväčších tankových bitiek v histórii. Výsledky bitky sú hodnotené rôzne. Sovietsky protiútok pri Prochorovke sa podarilo Nemcom odraziť, ale ich postup na Kursk v tomto smere už nebol obnovený.

Predohra

Nemecká letná ofenzíva proti výbežku frontu označovanom ako kurský oblúk sa pôvodne mala začať začiatkom mája 1943. Bola však niekoľkokrát odložená, pretože nemecké vedenie, hlavne Hitler prehodnocoval svoje plány a váhal nad svojimi vyhliadkami, ako aj s privedením ďalších jednotiek a techniky.^[2]

Nemecké sily spustili svoj útok na kurský oblúk ráno 5. júla 1943. Útok bol vedený z dvoch smerov. Zo severu od mesta Oriol útočili jednotky Skupiny armád Stred maršala Modela. Z juhu od Belgorodu útočili jednotky Skupiny armád Juh maršala von Mansteina. Ich cieľom bolo stretnúť sa pri meste Kursk a obkľúčiť početné brániace sa sovietske uskupenie.

Nemci však útočili na dobre vybudovanú, hlboko členenú, sovietsku obranu tvorenú 4 frontmi, z ktorých jeden čakal v zálohe ako rezerva. Severnému ramenu útoku vzdorovali sovietske sily Brianského (Popov) a Stredného frontu (Rokossovskij). Južnému jednotky Voronežského (Vatutin) a Juhozápadného frontu (Malinovskij). V zálohe čakali sily Stepného frontu (Konev). Obidve nemecké útočiace ramená nemeckých klieští sa stretli so silným odporom, ktorý nedovolil rozvinúť ich rýchly postup alebo vytvoriť rozsiahly prielom. Sovietske protitankové zbrane, mínové polia, protitankové priekopy a celkový sovietsky odpor bol oveľa silnejší ako nemecké vojská očakávali.

Hrot nemeckého útoku v južnom smere viedla 4. tanková armáda gen. Hotha, ktorej najväčšiu silu tvoril novovytvorený II. tankový zbor SS. Tvorili ho 3 najsilnejšie nemecké tankové formácie (1., 2. a 3. tanková divízia Waffen-SS). Pravé krídlo II. tankového zboru SS mali pri postupe kryť III. tankový zbor a armádna skupina Kempf. Celkovo Hoth disponoval 9 tankovými divíziami. Sovietska obrana postavená na základe nesprávnych kalkulácii očakávala hlavný nemecký útok na severnú časť oblúku, kde sústredila aj svoje najväčšie sily.^[3]

Napriek tomu, že postup II. tankového zboru SS zaostával za pôvodným plánom spôsobil, že Voronežský front musel použiť všetky svoje zálohy na jeho zastavenie už v prvých dňoch bojov. Sovietske velenie preto nariadilo aby sa v nočných hodinách 6. júla začali na pomoc ohrozenému úseku presúvať jednotky 5. gardovej tankovej armády a 5. gardovej armády Stepného frontu. 5. gardová tanková armáda prekonala vlastnými silami 320 – 390 km za tri dni a do oblasti Prochorovky dorazila v noci 9. júla. 33. gardový strelecký zbor 5. gardovej armády sem dorazil v noci 10. júla.

Pomalý postup nemeckého XXXXVIII. tankového zboru spôsobil, že Hoth 8. júla presunul časti II. tankového zboru SS, aby pomohol XXXXVIII. zboru pri útoku smerom na Obojaň a Kursk. V ten istý deň sovietske jednotky prešli do protiútoku na II. tankový zbor SS s niekoľkými tankovými zbormi. Tieto útoky nemecký tankový zbor nezastavili, ako sa pôvodne očakávalo, ale spomalili jeho postup. Do konca 8. júla II. tankový zbor SS postúpil asi o 29 km a prelomil prvú a druhú sovietsku obrannú líniu.

9. júla nemecké velenie došlo k záveru, že pokračovanie snáh o prielom na severnej strane oblúku nie je perspektívne, lebo obrana je tu príliš silná a prielom je nepravdepodobný. Napriek tomu sa rozhodli pokračovať vo svojej ofenzíve, aby udržali tlak a spôsobili sovietom straty, čím pútali tamojšie sovietske sily. Akákoľvek úroveň úspechu operácie Citadela teraz závisela od prielomu, ktorý dosiahli 4. tanková armáda a armádna skupina Kempf na južnej strane výbežku.

Večer 9. júla dostal II. tankový zbor SS rozkaz zmeniť os postupu a stočiť sa na severovýchod, smerom k mestečku Prochorovka. Hoth tento krok diskutoval s Mansteinom od začiatku mája, pretože očakával príchod veľkých sovietskych záložných obrnených síl z východu a nechcel, aby bol II. tankový zbor SS pri ich príchode napadnutý pri prekračovaní rieky Psiol. Nemecký plán pôvodne predpokladal, že sa k útoku smerom na Prochorovku pripoja aj prvky XXXXVIII. tankového zboru a III. tankového zboru, čo sa však nepodarilo zrealizovať. Sovietske velenie si však zmenu smeru vyložilo ako reakciu na silný odpor, ktorému nemecké sily čelili pri postupe smerom na Obojaň, a nesprávne sa domnievalo, že zmena naznačuje, že nemecké tankové sily boli predošlými bojmi vážne oslabené.

Sovietsky prieskum Vatutinovho Voronežského frontu 8. až 9. júla evidoval budovanie obranných pozícií pre pechotu na krídlach a neevidoval prítomnosť nemeckých tankových jednotiek. Štáb Voronežského frontu preto predpokladal, že Nemci sa museli dostať na hranicu svojich ofenzívnych možností, a preto sa 10. júla rozhodol začať rozvíjať protiútok tak, aby sa zhodoval s plánovanou sovietskou protiofenzívou na severnej strane kurského oblúku (operáciou Kutuzov), ktorá sa mala začať 12. júla.

10. júla začal II. tankový zbor SS pre Vatutina nečakaný útok v smere na Prochorovku. Priamo k mestečku postupovala 1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler. Vzdorovali jej jednotky sovietskeho 2. tankového zboru a 9. gardovej výsadkovej divízie, doplnenej o jednotky 301. protitankovej brigády (31. gardového streleckého zboru). Na nemeckom ľavom krídle 3. divízia SS Totenkopf prekročila rieku Psiol a viedla útok na sily 31. tankového zboru a 95. gardovej streleckej divízie (33. gardového streleckého zboru). Južnejšie sily sovietskeho 2. tankového zboru a 183. streleckej divízie vzdorovali útoku nemeckého pravého krídla tvoreného silami 2. tankovej divízie SS Das Reich.

Do večera 11. júla sa divízia Leibstandarte dostala najďalej spomedzi útočiacich nemeckých jednotiek. Prebojovala sa pozdĺž železničnej trate asi 3 km južne od Prochorovky. Večer 11. júla sa 5. gardová tanková armáda pripravovala na svoj nadchádzajúci protiútok. Leibstandarte svojím postupom narušila Rotmistrovove prípravy, pretože priestory zhromaždenia, ktoré chcel využiť pre 18. a 29. tankový zbor, boli do konca dňa v nemeckých rukách. To ho prinútilo narýchlo prehodnotiť svoje plány a vybrať nové pozície. Rýchly presun 5. gardovej tankovej armády jej uškodil v dvoch hlavných ohľadoch: velitelia tankových jednotiek nemali možnosť preskúmať terén, ktorým sa budú pohybovať, a podporné delostrelectvo sa nestihlo rozmiestniť a zastrieľať.

5. gardová tanková armáda vedená Pavlom Rotmistrovom disponovala 463 strednými tankmi T-34, 30 ľahkými tankmi T-70, 25 britskými ťažkými Churchill, 22 samohybnými delami SU-122 a 15 samohybnými delami SU-76, celkom 616 až 826 strojov.^[4] Hlavné sily armády predstavovali 18. tankový, 29. tankový a 5. gardový mechanizovaný zbor. Rotmistrov plánoval útočiť z blízka aby využil lepšiu mobilitu tankov T-34. Jeho plán na protiútok však najprv narušil nemecký útok smerom na Ržavec, proti ktorému musel vyčleniť časť svojich síl.

Nemecký II. tankový zbor SS vedený Paulom Hausserom mal vo výzbroji 15 ťažkých tankov Tiger, 95 stredných tankov Pzkpfw IV, 93 stredných tankov Pzkpfw III, štyri ľahké tanky Pzkpfw II a 58 samohybných/útočných diel StuG III, celkom 265 tankov a útočných diel. 4. tanková armáda nemala žiadne obávané stroje Ferdinand.

Bitka

12. júla zaútočilo celkovo asi 500 tankov a samohybných diel 5. gardovej tankovej armády na pozície II. tankového zboru SS. Útok prebiehal v dvoch vlnách, pričom 430 tankov bolo v prvom slede a ďalších 70 v druhom. Tanky viezli na svojich pancieroch ako desant príslušníkov 9. gardovej výsadkovej divízie.

Sovietske jednotky spočiatku nacistov zaskočili. Jednotky Leibstandarte mali vyraziť do akcie až neskôr počas dňa. Mnohí vojaci vyčerpaní z minulotýždňových bojov, len začínali svoj deň. Jedným z prvých, ktorí spozorovali sovietske jednotky bol Obersturmbannführer Rudolf von Ribbentrop z 1. tankového pluku SS, ktorý okamžite sformoval svoj oddiel Pzkpfw IV a vyrazil proti sovietskym tankom, ktoré na hrebeni bezmennej kóty 252,2 drvili 3. prápor tankových granátnikov Sturmbannführera Joachima Peipera z 2. pluku tankových granátnikov SS.

Sovietske tanky pohybujúce sa veľkou rýchlosťou boli síce pre Nemcov ťažším cieľom ale sami boli v nevýhode pre sťažené mierenie. 1. tankovému pluku SS sa podarilo zo vzdialenosti 100 až 200 m odraziť prvý sovietsky útok 31. a 32. tankovej brigády 29. tankového zboru a zničiť pri tom asi 62 sovietskych tankov.

Ďalší útok sovietskej 181. tankovej brigády odrazil paľbou na veľkú vzdialenosť asi 1000 m oddiel ťažkých tankov Tiger, pod vedením Michaela Wittmanna.

Sovietskej 170. tankovej brigáde sa neskôr podarilo zatlačiť 1. tankový pluk SS k sovchozu Okťabrskij. Situáciu na bojisku komplikovala aj búrka s lejakom v priebehu dňa.

Večer sa podarilo sovietskym tankom 170. a 181. tankovej brigády na čas preraziť nemeckú líniu medzi divíziami Leibstandarte a Totenkopf, ale boli do noci vytlačené nemeckými protiútokmi a prinútené k ústupu späť k Andrejevke. Nemci boli v dôsledku tlaku sovietskych jednotiek nútení opustiť sovchoz Okťabrskij a stiahnúť sa južnejšie.

Sovietsky postup juhozápadne od kóty 252.2 komplikovala protitanková priekopa, ktorá obmedzovala manévrovanie sovietskych jednotiek.

Bilancia

Bojov bitky pri Prochorovke sa zúčastnilo cca 900 - 1500 tankov a samohybných diel^[4], čo z nej robí jednu z najväčších tankových bitiek druhej svetovej vojny aj bojov na východnom fronte.

Sovietska propaganda hovorila o 350 vyradených nemeckých tankoch.^[4] Nemecké straty však neboli také dramatické. II. tankový zbor SS stratil asi 82 tankov^[5], z toho však len 6 - 7 tankov stratil nenávratne, zvyšné sa dali opraviť. 5. gardová tanková armáda stratila až 328 - 340 tankov^[6], z toho 180 stratili nenávratne. Keďže Nemci ovládli veľkú časť bojiska je možné väčšinu sovietskych strát rátať ako nenávratné.

V hodnotení výsledku bitky sa odborníci rozchádzajú.^[7] Takticky vyhrali Nemci, lebo zničili oveľa viac bojovej techniky ako sami stratili a odrazili sovietsky protiútok. Za cenu veľkých strát sa Červenej armáde podarilo vyčerpať útočný potenciál II. tankového zboru SS, ktorý zastavil svoje útoky, aby nestratil najcennejšie jednotky ale ušetril ich pre ďalšie obranné boje.

Napriek ťažkým stratám a neúspechu protiútoku pri Prochorovke, možno zo sovietskeho pohľadu bitku pri Kursku považovať za strategické víťazstvo.^[8]

Referencie

↑ Körner, J., 2012, Zlomený vaz německé armády. Revue Válka, Speciál, 66-69.
↑ CROSS, Robin. Citadela : Největší tanková bitva druhé světové války. 1. vyd. Olomouc : Votobia, 1996. 261 s. ISBN 80-7198-070-6.
↑ OVERY, Richard. Russia's War. [s.l.] : Penguin Adult, 1999. 416 s. ISBN 978-0-14-027169-0.
↑ ^a ^b ^c Poslepov, P. N. a kol., 1961: Istoria Velikoj Otečestvennoj vojny Sovietskogo sojuza 1941-1945. Tom 3. / История Великой Отечественной войны Советского Союза 1941-1945. Vojennoe izdateľstvo Ministerstva oborny SSSR, Moskva, s. 272
↑ GLANTZ, David M.; HOUSE, Jonathan Mallory. The Battle of Kursk. [s.l.] : University Press of Kansas, 1999. 472 s. ISBN 978-0-7006-0978-9.
↑ ZAMULIN / ЗАМУЛИН, Valerij Nikolajevič / Валерий Николаевич. Prochorovka-neizvestnoe sraženie velikoj vojny / Прохоровка-неизвестное сражение великой войны. [s.l.] : I︠A︡uza-katalog, 2017. 830 s. ISBN 978-5-906716-63-7.
↑ ZEILER, Thomas W.; Daniel M. DuBois. A Companion to World War II, 2 Volume Set. [s.l.] : Wiley, 2013. 1062 s. ISBN 978-1-4051-9681-9. Kapitola Battle Fronts and Home Fronts: The War in the East from Stalingrad to Berlin, s. 322 - 323.
↑ AXELROD, Alan. Encyclopedia of World War II. [s.l.] : H W Fowler, 2007. 924 s. ISBN 978-0-8160-6022-1.

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Prokhorovka na anglickej Wikipédii.
Extra edice Válka- BITVY - Prochorovka 1943

[1] Körner, J., 2012, Zlomený vaz německé armády. Revue Válka, Speciál, 66-69.

[2] CROSS, Robin. Citadela : Největší tanková bitva druhé světové války. 1. vyd. Olomouc : Votobia, 1996. 261 s. ISBN 80-7198-070-6.

[3] OVERY, Richard. Russia's War. [s.l.] : Penguin Adult, 1999. 416 s. ISBN 978-0-14-027169-0.

[IVOV-4] Poslepov, P. N. a kol., 1961: Istoria Velikoj Otečestvennoj vojny Sovietskogo sojuza 1941-1945. Tom 3. / История Великой Отечественной войны Советского Союза 1941-1945. Vojennoe izdateľstvo Ministerstva oborny SSSR, Moskva, s. 272

[5] GLANTZ, David M.; HOUSE, Jonathan Mallory. The Battle of Kursk. [s.l.] : University Press of Kansas, 1999. 472 s. ISBN 978-0-7006-0978-9.

[6] ZAMULIN / ЗАМУЛИН, Valerij Nikolajevič / Валерий Николаевич. Prochorovka-neizvestnoe sraženie velikoj vojny / Прохоровка-неизвестное сражение великой войны. [s.l.] : I︠A︡uza-katalog, 2017. 830 s. ISBN 978-5-906716-63-7.

[7] ZEILER, Thomas W.; Daniel M. DuBois. A Companion to World War II, 2 Volume Set. [s.l.] : Wiley, 2013. 1062 s. ISBN 978-1-4051-9681-9. Kapitola Battle Fronts and Home Fronts: The War in the East from Stalingrad to Berlin, s. 322 - 323.

[8] AXELROD, Alan. Encyclopedia of World War II. [s.l.] : H W Fowler, 2007. 924 s. ISBN 978-0-8160-6022-1.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]