Boulevard périphérique
Boulevard périphérique (doslova obvodový bulvár) alebo skrátene Périphérique je mestský okruh okolo Paríža.
Delí sa na Boulevard périphérique intérieur – vnútorný obvodový bulvár (jazdné pruhy v smere hodinových ručičiek) a Boulevard périphérique extérieur – vonkajší obvodový bulvár (jazdné pruhy proti smeru hodinových ručičiek). Bol postupne vybudovaný v rokoch 1954 – 1973. Jeho celková dĺžka je 35 km a zastavaná plocha 1,38 km². Na dvoch miestach pretína Seinu (cez mosty Pont aval a Pont amont). V roku 2002 bola denná premávka 1,1 až 1,2 milióna vozidiel, z čoho bolo 89 % osobných automobilov, 7 % nákladných automobilov a 4 % motocyklov. Périphérique má miestami až osem jazdných pruhov v oboch smeroch, napriek tomu je počas dopravnej špičky pravidelne preťažený. Na tento obchvat sú napojené všetky diaľnice vedúce do hlavného mesta, čo sú skoro všetky hlavné francúzske diaľnice. A1 vedie z Lille, A4 z Reims a Štrasburgu, A5 z Dijonu, A6 z Lyonu, A77 z Nevers, A10 z Orléans, A13 z Rouenu a A16 z Amiens. Každá hlavná križovatka nesie označenie podľa bývalej brány (Porte), ktorá bola súčasťou starých hradieb. Périphérique obopína celé hlavné mesto a v podstate kopíruje jeho hranicu. Výnimku tvorí len Bois de Vincennes na juhovýchode a Bois de Boulogne na juhozápade, ktoré síce ležia až za ním, ale sú administratívne súčasťou Paríža. Okrem niekoľko výnimiek samotný Périphérique neleží na území Paríža.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Na mieste dnešného cestného okruhu vznikla v 1. polovici 19. storočí tzv. Zone non aedificandi, ktorá bola súčasťou nového mestského opevnenia obopínajúceho územie na ktorom sa rozkladá dnešný Paríž. Na konci 19. storočia si v tejto zóne vybudovala mestská chudina núdzové prístrešia. Po odstránení hradieb po roku 1919 bolo plánované vybudovať zo zóny zelený pás okolo mesta, ale k tomu nedošlo. Nakoniec bolo voľné priestranstvo využité na postavenie mestského okruhu. Výstavba začala v roku 1954 a 35 km dlhý okruh bol definitívne dokončený po opakovanom odklade 25. apríla 1973. Okruh bol vybudovaný prevažne na povrchu, len v miestach, kde pretína mestské parky Vincenneský a Boulogneský lesík, bol zapustený do podzemia. Tiež v miestach kde sú obytné oblasti príliš blízko, vedie v tuneloch. Pretože na dvoch miestach prekračuje rieku Seinu, boli postavené mosty Pont aval (1964 – 1968) a Pont amont (1967 – 1969). Obchvat kopíruje hranicu Paríža a oddeľuje tak mesto od predmestí, ktoré tvoria súvislú zástavbu.
Výnimky z bežných pravidiel
[upraviť | upraviť zdroj]
Boulevard périphérique má síce väčšinou osem jazdných pruhov, ale z hľadiska klasifikácie to je bežná okresná cesta (route départementale), navyše najvyššia povolená rýchlosť je len 80 km (na okresných cestách to je 90 km/h a diaľniciach 130 km/h). Reálna priemerná rýchlosť cez všedné dni je však len 43 km/h.
Ďalšou výnimkou je pravidlo, že automobily vchádzajúce na okruh po pripojovacích pruhoch majú prednosť pred tými, čo idú po obchvate. Vodiči idúci v pravom pruhu preto musia neustále brzdiť, dávať prednosť a dodržovať pravidlo zipsu. Toto opatrenie má tri hlavné dôvody. Jednak je to už dlhoročná zavedená prax, ďalej sú z dôvodu nedostatku priestoru pripojovacie pruhy veľmi krátke a tiež sa tým zaistí väčšia plynulosť dopravy. Na cestách, ktoré sa na Périphérique napájajú, nevznikajú zápchy a na samotnom obchvate zostáva premávka v pohybe.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Boulevard périphérique
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Boulevard périphérique na českej Wikipédii.