Preskočiť na obsah

Vlk dravý

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Canis lupus)
Vlk dravý
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
globálne[1]
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
na Slovensku[2]
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Canis lupus
L., 1758

Rozšírenie vlka dravého.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Vlk dravý (iné názvy pozri nižšie; lat. Canis lupus) je druh cicavca z rodu Canis z čeľade psovité (Canidae).

Názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy tohto druhu sú:

Svorky

[upraviť | upraviť zdroj]

Svorka má 6 až 8 členov. V Západných Karpatoch bola stopovaním zistená priemerná veľkosť svorky v zime 4,5 jedincov.[15] Vo vlčej svorke je istá hierarchia - od alfy po omegu. Alfa pár má mláďatá a vedie svorku, žerie prvý a ostatní jedinci sú mu podriadení. Ďalej nasledujú ostatní dospelí jedinci a mláďatá. Na svorke vlkov je dosť zaujímavé, že vlci svoje mláďatá musia vyhodiť zo svorky. Mláďatá potom musia vytvoriť novú. Keď vlci lovia, vždy počkajú kým sa obeť unaví, až potom zaútočia.

Predstava prísnej lineárnej hierarchie vychádza z výskumov z chovov než z pozorovaní vo voľnej prírode. Svorka je založená na rodinných vzťahoch, jadro tvorí rodičovský pár (alebo aj samec s dvoma samicami), mláďatá zostávajú vo svorke 10 až 54 mesiacov, väčšinou ju však opúšťajú vo veku 3 rokov. Svorka môže prijať aj cudzieho mladého vlka (nie staršie vĺča než 3 roky) z inej svorky na niekoľko rokov alebo mesiacov.[38][39][40][41]

Postavenia vo svorke

[upraviť | upraviť zdroj]

Najvyššie vo svorke stojí takzvaný Alfa pár ktorí tvorí samec a samica, zvyčajne tvorcovia celej svorky. Pod nimi sa nachádza Beta pár. Ostatní sú neutrálni členovia svorky a posledný je Omega. Vĺčatá tvoria "vlastnú malú svorku", a tak sa učia sociálnym návykom a chápaniu fungovania svorky.

Poddruhy

[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie vlka dravého na poddruhy je sporné, preto aj počet poddruhov značne kolíše v závislosti od autora. Základný prehľad poddruhov vlka dravého je uvedený v článku psovité.

Najbežnejší eurázijský poddruh sa nazýva vlk dravý eurázijský (Canis lupus lupus).

Za poddruh vlka dravého sa niekedy považuje aj pes domáci (Canis lupus familiaris), ktorý sa alternatívne považuje za sesterský druh vlka dravého. Pes domáci podľa najnovších zistení vznikol jednorázovou domestikáciou nejakej dnes už vyhynutej eurázijskej populácie vlka dravého asi pred 20 000 - 40 000 rokmi.

Výskyt

[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti vlky obývali veľké oblasti Severnej Ameriky, Európy, Ázie či Blízkeho Východu. Rozširovaním ľudského osídlenia z mnohých území postupne vymizli. Hlavnými príčinami ich odstrelu boli škody, ktoré spôsobovali pastierom zabíjaním dobytka, strach obyvateľstva, že vlk je pre človeka nebezpečný, ale aj zárobok a úžitok zo surovín z vlka. Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type. V dnešnej dobe žijú vlky v rozsiahlych častiach Ruska, Európy a Kanady. Celkovo vlk nie je považovaný za ohrozený druh, aj keď niektoré lokálne populácie sú na pokraji vyhynutia. V posledných rokoch je trendom opätovná introdukcia vlkov do oblastí, kde už dlho nežijú (napríklad do Yellowstonského národného parku v USA).

Ohrozenosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov vlk dravý patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná.[1]

Vzhľad

[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkosť vlka závisí od druhu, množstva potravy a zemepisnej šírky. V južnejších zemepisných šírkach bývajú vlky spravidla menšie ako na severe. Najväčšie vlky žijú na Sibíri a v Kanade, kde dosahujú hmotnosť okolo 80 kg (počet týchto jedincov je však aj v týchto oblastiach nízky). Samice vážia asi o 30% menej ako samce. Priemerná hmotnosť sa podľa druhu pohybuje od 30 do 80 kg. Výška v ramene je 70 až 95 cm. Tým sa stávajú najväčšou psovitou šelmou. Ich veľkosť ešte znásobuje srsť, ktorá je v zime dlhá až 6 cm. Hriva je 15 cm široká a srsť na nej dosahuje dĺžku od 10 cm do 13 cm. Chlpy na nej vyrastajú zo svalu, ktorý ich umožňuje podvihnúť, čím vytvára dojem ešte väčšej veľkosti. Vzdialenosť od nosa po koniec chvosta sa pohybuje od 180 až 270 cm, pričom chvost dosahuje dĺžku až 50 cm. Veľkosť dospelého jedinca nadobudnú vlky za 1 rok od narodenia.

Stavba tela

[upraviť | upraviť zdroj]

V porovnaní so psom rovnakej veľkosti má vlk užšiu hruď, nohy sú v pomere k telu dlhšie a stopy ľavých a pravých nôh sú bližšie k sebe.

Končatiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Predné nohy majú väčšiu veľkosť ako zadné, pričom na predných je piaty prst uložený cca 5 cm nad labkou. Naježená srsť a špeciálna cirkulácia ich chráni pred zamrznutím. Pachové žľazy medzi prstami umožňujú vlkom lepšiu orientáciu a zároveň nimi aj informujú ostatných o svojom pohybe. Na rozdiel od človeka, vlk chodí iba po prstoch a nie po celom chodidle. Oblasť dotyku predných labiek so zemou je veľká, vďaka čomu môžu ľahšie prenášať váhu a pohybovať sa po snehu.

Chrup

[upraviť | upraviť zdroj]

Čeľuste sa vyznačujú veľkou silou okolo 100 kg/cm², čím dokážu drviť kosti – pre porovnanie, nemecký ovčiak vyvinie len polovicu tejto sily. Chrup sa skladá zo 42 zubov: 20 v hornej a 22 v dolnej časti. Tesáky môžu dorastať až do dĺžky 6,5 cm, sú mierne zahnuté, široké a ostré. Na rozdiel od psov je klešťovitý.

Sfarbenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Farba vlka sa líši: môže byť sivá, biela, čierna, červená, hnedá atď. Jednotlivé farby sa medzi jedincami miešajú, vo svorke nie sú všetky vlky rovnako sfarbené. Väčšina vlkov takisto nie je jednofarebná. Sfarbenie tiež súvisí s prostredím, kde žijú Vlk etiópsky-oranžový, Vlk arktický-biely. Pri narodení majú mláďatá spravidla tmavšiu srsť a modré oči, ktoré sa približne po 10 týždňoch zmenia na zlatožlté.

Zmysly

[upraviť | upraviť zdroj]

Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch, sluch a zrak.

Čuch

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento zmysel hrá v živote vlkov veľmi dôležitú úlohu, pretože ním hľadajú korisť, čuchovými stopami si značia svoje územie a takisto sa ním aj navigujú. Oblasť nosa, ktorá zachytáva pachy, je u vlka až 14-krát väčšia ako u človeka a obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov, zatiaľ čo ľudská má 5 miliónov. Vnímaniu pachu napomáha vlhký nos, ktorý rozpúšťa molekuly vzduchu a vnáša ich ku zmyslovým bunkám. V dobrých podmienkach vlky zavetria pach aj na 3 kilometre.

Sluch

[upraviť | upraviť zdroj]

Vlk počuje až do frekvencie 80 kHz a vie zamerať jeden konkrétny zvuk, pričom hluk utíši – umožňuje to sedemnásť svalov, ktoré hýbu ušnicou podľa potreby. Na otvorenom priestranstve počujú vlky do diaľky okolo 8 kilometrov.

Zrak

[upraviť | upraviť zdroj]

Zrak je veľmi ostrý a vyvinutý hlavne na vnímanie pohybu, na rozdiel od ľudského oka, ktoré je prispôsobené na vnímanie informácií. Preto vlk zvyčajne nehybné objekty prehliadne, ale aj nepatrný pohyb na väčšiu vzdialenosť zaznamená. Vlk vidí v tme lepšie ako človek vďaka inému farebnému spektru videnia. Zorný uhol vlka je 180º, jeho korisť má väčšinou zorný uhol okolo 300º, čo spôsobuje, že vlk je oproti svojej potencionálnej koristi v nevýhode.

Hmat

[upraviť | upraviť zdroj]

Oproti človeku je hmat vlka slabo vyvinutý.

Ostatné

[upraviť | upraviť zdroj]

Podobne ako psy sú vlky citlivé na vibrácie, čím vedia rozpoznať napríklad blížiace sa zemetrasenie.

Potrava

[upraviť | upraviť zdroj]

Vlk sa živí najmä divými bylinožravými párnokopytníkmi podobne, ako všetky suchozemské cicavce loviace vo svorkách. Ulovené cicavce možno podľa veľkosti rozdeliť na veľké 240–650 kg a stredné 23–130 kg. Často dokážu zdolať korisť, ktorej telesná hmotnosť zodpovedá súčtu hmotnosti členov svorky. Svorka 8 vlkov je schopná zlikvidovať dospelého losa. Rozdiely v potrave medzi vlkmi žijúcimi na rôznych kontinentoch závisia od rozmanitosti párnokopytníkov a od dostupnej menšej a domestikovanej zveri (u nás hlavne ovce, kozy).

V Severnej Amerike v strave vlka dominujú veľké párnokopytníky a stredne veľké cicavce. V Ázii a Európe v ich strave dominujú divé stredne veľké párnokopytníky, domáce druhy (na Slovensku jelenia a srnčia zver, ale aj zajace, hlodavce, vtáky, obojživelníky a hmyz). Avšak diviak sa často dokáže ubrániť malej vlčej svorke. Vlk je závislý od voľne žijúcich druhov, a ak nie sú ľahko dostupné, ako napríklad v Ázii, tak je vlk zvykne loviť domáce a hospodárske zvieratá. V celej Eurázii sa vlci živia väčšinou bizónmi, losmi, jeleňmi, srncami a diviakmi. V Severnej Amerike sú jeho dôležitou korisťou losy, soby, jelene, bizóny a pižmone. Vlci dokážu stráviť potravu za pár hodín a kŕmiť sa niekoľkokrát denne, čím rýchlo spracujú veľké množstvo mäsa. Dobre vykŕmený vlk ukladá tuk pod kožu, okolo srdca, čriev, obličiek a kostnej drene, najmä ako zásobu energie na zimu.

Vlci však nie sú nároční jedáci. Lovia menšie zvieratá ako hlodavce, zajace, hmyzožravce a malé šelmy. Často konzumujú vodné vtáctvo a ich vajcia. Ak sú také zdroje nedostatočné, lovia jašterice, hady, žaby a veľký hmyz.

Vlci v Európe konzumujú jablká, hrušky, figy, melóny, bobule a čerešne. V Severnej Amerike vlci konzumujú čučoriedky a maliny. Taktiež majú radi aj trávu, ktorá im môže poskytnúť niektoré potrebné vitamíny. Je známe, že zožerú bobule horského popola, konvalinky, čučoriedky, brusnice, obilie a výhonky trstiny.

V časoch nedostatku potravy vlk požiera aj zdochliny. Konzumuje tiež hospodárske zvieratá (prevažne ovce, kozy) a spôsobuje škody hlavne v husto zaľudnených euroázijských oblastiach s rozšíreným chovom hospodárskych zvierat. V Severnej Amerike vlci lovia hospodárske zvieratá iba za zúfalých okolností, nakoľko vlk je tam rozšírený hlavne v oblastiach s nízkym zaľudnením, kde jeho hlavnou korisťou ostávajú naďalej prirodzené biotopy. Počas tuhých zím bol pozorovaný vlčí kanibalizmus, kedy vlci útočili na slabých alebo zranených jedincov svorky a konzumovali ich mŕtve telá.

Strach

[upraviť | upraviť zdroj]

Dávne povesti o tom, ako vlčie svorky napádali a vyzabíjali celé dediny, alebo rozprávky ako Červená čiapočka alebo Zlý vlk a tri prasiatka vštepujú každému dieťaťu pocit, že vlk je krvilačný a voči človeku agresívny.

Vlk je v skutočnosti veľmi plachý a človeka sa bojí. V súčasnosti je trendom propagácia jeho významu v prírodnom potravinovom reťazci. Na Slovensku s prítomnosťou vlka v naších lesoch súhlasí 57,6 % obyvaťeľstva[42]. V USA so znovuprivedením vlka do Yellowstonského parku súhlasilo 73 % opýtaných respondentov.

Obavy pastierov o dobytok sú pochopiteľné, ale z veľkej miery je zapríčinený nízkou úrovňou ochrany stád. Jedným z účinných spôsobov ochrany stád je používanie pastierskych strážnych psov na ich ochranu. Výskumy prípadov napadnutia stád potvrdili, že 80,6 % slovenských salašov mali v roku 2001 pastierskych strážnych psov uviazaných, čím bola znemožnená aktívna ochrana čried hospodárskych zvierat [42]. V roku 2002 bolo len 28 zo 152 (18,4 %) čried zabezpečených nainštalovaním ochranných elektrických oplôtok. Aj napriek nižším bezpečnostným opatreniam zabili vlky na Slovensku v rokoch 2001 – 2003 iba 0,5 – 0,7 % oviec z celkového chovu oviec v oblasti výskytu týchto šeliem [42]. To predstavovalo škodu vo výške medzi 3 – 4 miliónmi slovenských korún (okolo 100 000 Euro) [42]. Vhodným riešením krytia možných vzniknutých škôd na hospodárskych zvieratách je uzavretie príslušných poistných zmlúv.

Škody spôsobené vlkom nie sú v porovnaní so škodami spôsobenými inými voľne žijúcimi druhmi živočíchov –kopytníkmi tak významné. Podľa výsledkov 10 rokov výskumov spôsobujú voľne žijúce kopytníky 17-krát väčšie škody poškodením mladých stromov a poľnohospodárskych plodín.[43]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b IUCN Red list 2019.2. Prístup 9. decembra 2019.
  2. ↑ BALÁŽ, Daniel; MARHOLD, Karol; URBAN, Peter. Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska. 1. vyd. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. 160 s. Dostupné online. ISBN 80-89035-05-1. Kapitola Červený (ekosozologický) zoznam cicavcov (Mammalia) Slovenska: Dávid Žiak, Peter Urban (en: ed (Ecosozological) List of Mammals (Mammalia) of Slovakia), s. 155.
  3. ↑ REICHHOLF, J. Cicavce. Bratislava: Ikar. 1996. S. 124 (preklad: P. Lupták)
  4. ↑ BRTEK, Ľubomír. Veľká kniha živočíchov : hmyz, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky, cicavce. 3. nezmenené. vyd. Bratislava : Príroda, 1997. 345 s. ISBN 80-07-00990-6. S. 306.
  5. ↑ HERZ, J. et al. Slovenské poľovnícke názvoslovie. Bratislava: PaRPRESS, 2000, S. 98
  6. ↑ a b c d SCHÖN, K. Riziká ohrozenia žiakov a zamestnancov školy nebezpečnými živočíchmi - časť 7. In: Civilná ochrana Jún 2020, S. 38
  7. ↑ a b c ALONSO, J. C., CHRTIANSKA, J.. Suchozemské cicavce sveta. Praha: REBO International CZ, 2018. S. 74
  8. ↑ Príloha č. 7 k vyhláške č. 93/1999 Z. z.
  9. ↑ NARIADENIE RADY (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Ú. v. ES L 61, 3.3.1997)
  10. ↑ Rízner, Ľ. V. Živočíchopis. Uh. Skalica. 1875. S. 32
  11. ↑ BREHM, A. Život zvierat - 4 Cicavce. Bratislava: Obzor 1971. S. 193
  12. ↑ Svet živočíšnej ríše. Martin: Osveta. 1984. S. 530
  13. ↑ LUPTÁK, P. Slovenské mená cicavcov sveta. Bojnice 2003. S. 61
  14. ↑ SALAJ, Ján. Základy systematiky živočíchov. Banská Bystrica: Metodické centrum, 1995. S. 25
  15. ↑ a b KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Ján Krištofík, Pavel Hell, Jozef Bučko, Vladimíra Hanzelová & Marta Špakulová. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Vlk - Canis lupus, s. 425 - 416.
  16. ↑ KRUMPÁL, Miroslav. Veľká kniha živočíchov. Prvé. vyd. Bratislava : Príroda, 2019. 344 s. ISBN 978-80-551-6883-8. S. 306, 327.
  17. ↑ vlk obyčajný. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)
  18. ↑ Stavovce Slovenska: Cicavce: Zora Feriancová-Masárová [and] Vladimĭr Hanák. [s.l.] : Vyd. Slovenskej akadémie vied, 1965. 368 s. S. 218.
  19. ↑ STANĚK, V. J. Veľký obrazový atlas zvierat. 1965. S. 488
  20. ↑ vlk obyčajný. In: Encyklopédia Slovenska VI T-Ž. 1982. S. 334
  21. ↑ vlk obyčajný. In: Pyramída (encyklopedický časopis) S. 5894 (rok 1986)
  22. ↑ SOKOLOVÁ, Júlia a Eva VOTROUBEKOVÁ-TOPORČÁKOVÁ. Špeciálna zoológia, II: Cicavce. Bratislava: Proxima press, 2012, S. 94 a 97
  23. ↑ SOBOTA, J., KANCÍR, J. Regionálna výchova: učebnica. Prešov: DATAexPRESS, 2016. S. 36
  24. ↑ FERIANC, O. Zoologia pre VII. a VIII. triedu slovenských gymnázií...1941. S. 191
  25. ↑ KADLEČÍK, O., KASARDA, R.. Všeobecná zootechnika. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita, 2016. S. 20, 21
  26. ↑ Rusko-slovenský pôdohospodársky slovník. Bratislava: Príroda. 1980. S. 127
  27. ↑ STANOVSKÝ, M. et al. Poľovnícka kynológia. Zvolen: Technická univerzita, 2001. S. 84
  28. ↑ ZOOčasopis. Bojnice: Zoologická záhrada, 2/2008 a 1/2009, S. 11
  29. ↑ Zoologická záhrada Bratislava Slovenská republika VÝROČNÁ SPRÁVA 2013 [1]
  30. ↑ TAYLOR, D. et al. Váš pes. Bratislava: Media klub, 1998. S. 39
  31. ↑ ZELEŇÁKOVÁ, M. et al. Environmentálne predpoklady pre manažment rozvoja obce. Poprad: Popradská tlačiareň, vydavateľstvo s.r.o., 2018. S. 50
  32. ↑ SCHÖBER, U. et al. 1000 mláďat. Bratislava: Ikar, 2006. S. 266 (preklad: M. Thurzo)
  33. ↑ TAYLOR, D. et al. Váš pes. Bratislava: Prúdy, 1995. S. 39.
  34. ↑ KLEINERT, J. Biodiverzita a vzťahy človeka k prírode. Banská Bystrica: Metodické centrum, 1997. S. 19
  35. ↑ SLIMÁK, K., DUCHAJ J. Poľovné psy. Bratislava: Príroda, 1973. S. 12
  36. ↑ LANG, J. et al. Zoológia pre študujúcich na pedagogických fakultách. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1966. S. 260
  37. ↑ Poľovnícka ročenka 1962-1963. V Bratislave: Slovenské vydavateľstvo pôdohospodárskej literatúry, 1962(1). S. 152
  38. ↑ MECH, L. David; BOITANI, Luigi. Wolves (Behavior, Ecology, and Conservation). [s.l.] : University of Chicago Press, 2007. 482 s. ISBN 978-0-226-51697-4.
  39. ↑ L. David Mech. Alpha status, dominance, and division of labor in wolf packs. [online]. Canadian Journal of Zoology. 77, s. 1196–1203, wolf.org, 1999, [cit. 2018-11-20]. Dostupné online. (En)
  40. ↑ L. David Mech. Whatever happened to the term Alpha wolf? [online]. www.wolf.org, 2009-03-30, [cit. 2018-11-20]. Dostupné online. Archivované 2009-03-20 z originálu. (En)
  41. ↑ BLOCH, Günther; RADINGER, Elli H.. Wölfisch für Hundehalter (von Alpha, Dominanz und anderen populären Irrtümern). [s.l.] : Franckh-Kosmos, 2010. 191 s. ISBN 978-3-440-12264-8.
  42. ↑ a b c d WECHSELBERGER, M.; RIGG, S.; BEŤKOVÁ, R.. An investigation of public opinion about the three species of large carnivore in Slovakia: brown bear (Ursus arctos), wolf (Canis lupus) and lynx (Lynx lynx) [online]. Liptovský Hrádok: Slovak Wildlife Society, 2005. Dostupné online. (po anglicky)
  43. ↑ GUIMARAES, Nuno. (PDF) Ecology and conservation of the grey wolf (Canis Lupus L.) in Slovakia: a case study in Banská Bystrica northeast region, Autoreferát dizertačnej práce [online]. Banská Bystrica: University of Matej Bel Banská Bystrica Faculty of Natural Sciences, Department of Biology and Ecology, 2019, [cit. 2020-10-31]. Dostupné online. (En)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o vlk
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vlk dravý
  • Spolupracuj na Wikidruhoch Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Vlk dravý
  • Spolupracuj na Wikislovníku Wikislovník ponúka heslo vlk

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vlk_dravý&oldid=7929246“