Preskočiť na obsah

Carlo Maratta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Carlo Maratta
taliansky maliar
autoportrét, Musées royaux des Beaux-Arts de Belgique
autoportrét, Musées royaux des Beaux-Arts de Belgique
Iné menáCarlo Maratti
Narodenie13. máj 1625
Camerano, Pápežský štát
Úmrtie15. december 1713 (88 rokov)
Rím, Pápežský štát
Národnosťtalianska
Známy vďakabaroková maľba
PodpisCarlo Maratta, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Carlo Maratta

Carlo Maratta alebo Maratti (* 13. máj 1625, Camerano, Ancona – † 15. december 1713, Rím) bol taliansky maliar a reštaurátor, pôsobiaci prevažne v Ríme. Je známy predovšetkým klasicizujúcimi obrazmi vykonanými neskoro barokovým klasickým spôsobom. Vyšiel z tradície renesancie Raffaela Santi, ale bol ovplyvnený rímskou barokovou maľbou (Annibale Carraciho), a to najmä vo farebnom ladení. Jeho biografiu napísal jeho súčasník a priateľ, taliansky maliar a významný životopisec Giovanni Pietro Bellori.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]
Pápež Klement IX., Ermitáž
Francesca Gommi Maratta, Clevelandské múzeum umenia, asi 1690
Cirkevní otcovia diskutujú o Nanebovzatí Panny (1686)
Panna Mária sa zjavuje svätému Filipovi Nerimu, Galleria Palatina
Alfeios a Arethousa

Carlo Maratta sa narodil v talianskom Camerane v provincii Ancona. V tom čase táto oblasť spadala pod vládu pápežského štátu. V roku 1636 Maratta odišiel do Ríma, sprevádzaný Donom Corintiom Benicampim, sekretárom Taddeo Barberiniho.[2] Stal sa učeníkom v ateliéri Andrea Sacchiho. V tom čase sa Sacchi a Pietro da Cortona preli o svoje umelecké vízie. Svoju hádku viedli na umeleckej akadémii v Ríme, na Accademii di San Luca. Mali rozdielny pohľad na význam klasického a barokového maliarskeho štýlu. Sacchi obhajoval názor, že kompozícia obrazu by mala zobrazovať len niekoľko postáv tak, aby bolo možné priradiť každej postave individuálny výraz. Cortona mu oponoval myšlienkou, že veľké obrazy s mnohými postavami pomôžu rozvinúť niekoľko ďalších čiastkových tém. Marattova maľba bola v tomto období úzko spätá s klasicizmom Sacchiho a bola kompozične oveľa striedmejšia ako baroková pestrosť plánov a tém obrazov Pietra da Cortonu. Podobne ako Sacchi bol Maratta vo svojich obrazoch inšpirovaný dielami veľkých maliarov z Parmy a Bologne: Annibale Carracciho, Guercina, Guida Reniho, Francesca Albaniho a Giovanniho Lanfranca.

So Sacchim udržoval Maratta úzky vzťah až do jeho smrti v roku 1661. Jeho freska Konštantín nariaďuje zničenie pohanských modiel z roku 1648 pre baptistérium Lateránskej baziliky na základe návrhov Sacchiho ho preslávila ako umelcov. Jeho prvou prominentnou a nezávislou maľbou bol obraz Klaňanie pastierov z roku 1650 pre rímsky kostol San Giuseppe dei Falegnami (kostol sv. Jozefa). Ďalším jeho významným dielom z tohto obdobia bolo Tajomstvo Najsvätejšej Trojice odhalené sv. Augustínovi, namaľované okolo roku 1655 pre kostol Panny Márie Sedembolestnej v Trastevere („Santa Maria dei Sette Dolori“, postavený architektom Francescom Borrominim.

Pápež Alexander VII. (vládol v rokoch 1655 – 1667) mu zadával zákazky na mnohé oltárne obrazy rímskych kostolov, vrátane Navštívenie Panny Márie z roku 1656 pre kostol Santa Maria della Pace a obraz Narodenie Pána pre pápežský palác na Kvirinále, najvyššom zo siedmich rímskych kostolov. Pracoval tu pod vedením Pietra Cortonu, ktorý si ho pre túto úlohu vybral. Jeho obrazy z päťdesiatych rokov majú svetlo a pohyb odvodené z rímskeho baroka, kombinovaného s klasickým idealizmom.[3]

Od roku 1660 si Maratta budoval súkromnú klientelu medzi bohatými patrónmi Európy, založil najvýznamnejšie umelecké štúdio v Ríme svojej doby a po smrti Giana Lorenza Berniniho v roku 1680 sa stal v Ríme hlavným umelcom.[3] V roku 1664 sa Maratta stal riaditeľom Cechu sv. Lukáša, zaslúžil sa o zvyšovanie prestíže umelcov, podporoval ich štúdiom umenia a kresby klasického staroveku. Počas roku 1670 bol pápežom Klementom X. poverený freskovou výzdobou klenieb salónu v Palazzo Altieri; ikonografický program Triumf Láskavosti mu navrhol Bellori. Na rozdiel od hlavnej fresky Giovanniho Battistu Gaulliho v neďalekom kostole Il Gesù, maľovanej v tom istom čase, Maratta nevyužíval iluzívnu maľbu. Jeho scéna zostala verná jeho kompozičným zásadám a použil len niekoľko postáv.

Jeho hlavné diela z tohto obdobia Zjavenie Panny Márie sv. Filipovi Nerimu, okolo roku 1675, teraz v paláci Pitti vo Florencii; Panna Mária so sv. Karlom Boromejským a Ignácom z Loyoly, okolo roku 1685, a obraz Anjeli pre chrám Santa Maria in Vallicella, okolo roku 1675, Nanebovzatie Panny Márie s učiteľmi cirkvi (1686), pre kaplnku baziliky Santa Maria del Popolo. Niektorí kritici mu vytýkali príliš početné vyobrazenia Panny Márie, pre ktoré bol označovaný ako „Carluccio delle Madonne“, ale Maratta mal pre výklad tejto témy nespochybniteľnú invenciu.[3] Ďalšie oltárne obrazy: Smrť sv. Františka Xaverského (1674 – 1679), oltár sv. Františka Xaverského, južný transept kostola Il Gesù.

Maratta bol tiež známy portrétista.[4] Maľoval Sacchiho (cca 1655, Prado), kardinála Antonia Barberiniho (okolo roku 1660, Palazzo Barberini), pápeža Klementa IX. (1669), Vatikánska Pinakotéka) a autoportrét (okolo roku 1695, Brusel). Aj mnohí urodzení anglickí mladíci si počas svojej grand tour v Ríme dali namaľovať portrét od Maratta. Pre anglického prírodovedca a bibliofila Johna Evelyna mal portrétne náčrtky pripravené už v roku 1645.[5]

V roku 1679 alebo 1680 mu jeho milenka Francesca Gommi (alebo Gomma) porodila dcéru Faustinu. V roku 1698 ju legálne uznal za svoju dcéru a potom, čo sa roku 1700 Francesca stala vdovou, sa s ňou Maratta oženil. Rysy jeho dcéry boli zobrazené v rade jeho neskorých obrazov.[3][6]

V roku 1704 bol Maratta pápežom Klementom XI. menovaný rytierom.

So všeobecným poklesom sponzorstva na začiatku osemnásteho storočia a do značnej miery aj kvôli ekonomickému poklesu obrátil Maratta svoju pozornosť na reštaurovanie maľby, vrátane diel Raffaela a Carracciho. Jeho sochárske návrhy zahŕňali postavy apoštolov pre kostol San Giovanni v Lateráne. Pokračoval v riadení svojho ateliéru až do staroby aj keď už nemohol maľovať.[3] Maratta zomrel v roku 1713 v Ríme a bol tu pochovaný v bazilike Santa Maria degli Angeli e dei Martiri.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Bellori, Giovanni Pietro. Vita di Carlo Maratta pittore, Rím, 1732
  2. ↑ G. P. Bellori, The Lives of the Modern Painters, Sculptors, and Architects, Cambridge (U.K.) 2005.
  3. ↑ a b c d e ‘Carlo Maratti’, Marquez, Manuela B. Mena. Oxford Art Online
  4. ↑ Biografie - MARATTI, Carlo (b. 1625, Camerano, d. 1713, Roma) [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ Edward Chaney, The Evolution of English Collecting (New Haven and London, 2003), passim.
  6. ↑ Faustina Maratti later married the poet Giambattista Felice Zappi, and became a prominent poet and member of the Academy of Arcadia.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • CHANEY, Edward. The Evolution of English Collecting. [s.l.] : Yale University Press, 2003.
  • FINN, Alex. A Kiss in Time. [s.l.] : n.k., n.d..
  • HOBBES, James R.. Picture collector's manual; Dictionary of Painters. [s.l.] : T. & W. Boone, 29 Bond Street, London; Digitized by Googlebooks (2006) from Oxford library, 1849. S. 148–151.
  • WITTKOWER, Rudolf. Art and Architecture Italy 1600-1750. [s.l.] : Pelican History of Art, Penguin Books, 1993. S. 337–339.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Carlo Maratta na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Carlo_Maratta&oldid=7894382“