Christine Lagardová

Christine Lagardová
4. Prezidentka Európska centrálna banka
Momentálne v úrade
od 1. november 2019
Mario Draghi
11. Generálna riaditeľka MMF
V úrade 5. júl 2011 – 1. október 2019
Dominique Strauss-Kahn John Lipsky (par intérim) Kristalina Georgievová
27. Ministerka financií Francúzska V. republiky
V úrade 19. jún 2007 – 29. jún 2011
Jean-Louis Borloo François Baroin
Biografické údaje
Rodné meno	Christine Madeleine Odette Lallouette
Narodenie	1.1.19561. január 1956 (68 rokov) Paríž, Francúzsko
Politická strana	UMP
Alma mater	Holton-Arms School Sciences Po Aix-en-Provence Sciences Po Paris Université Paris X-Nanterre
Profesia	politička, právnička
Národnosť	francúzska
Vierovyznanie	katolícke
Rodina
Manžel	Wilfried Lagarde – rozvedený
Partner	Xavier Giocanti
Deti	Pierre-Henri Lagarde (1986) a Thomas Lagarde (1988)
Odkazy
	Christine Lagardová (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Christine Lagardová (celým menom franc. Christine Madeleine Odette Lallouette, vydatá Lagarde; * 1. január 1956, Paríž) je francúzska politička, predtým advokátka a obchodníčka. Vyštudovala právo na Institut politiques d'Aix-en-Provence a kariéru začala v advokátskej kancelárii „Baker & McKenzie“. V období 2005 – 2007 zastávala post ministerky poverenej zahraničným obchodom a ministerky poľnohospodárstva a rybárstva v roku 2007. Bola ministerkou financií Francúzskej republiky medzi 2007 – 2011, čo bolo prvýkrát v histórii, kedy túto funkciu v rámci G8 zastávala žena.

5. júla 2011 sa stala generálnou riaditeľkou Medzinárodného menového fondu (MMF) a bolo to znovu prvý krát v histórii tejto inštitúcie, kedy túto pozíciu obsadila žena (okrem období dočasných predsedníctiev). V tejto funkcii bola do 1. októbra 2019.

1. Novembra 2019 nastúpila do funkcie prezidentky Európskej centrálnej banky.

Mladosť, vzdelanie, rodina

Narodila sa 1. januára 1956 v 9. arrondissemente v Paríži. Jej rodičia Robert Lallouette a matka Nicole Carre boli vysokoškolský pedagóg a učiteľka klasickej literatúry. Je prvorodená zo štyroch súrodencov. Jej traja bratia sú Luc, Rémi a Olivier (operný barytonista).

Svoje detstvo strávila v Le Havri, kde dostala katolícke vzdelanie. Študovala na „lýceu Františka I.“ a na lýceu „Claude-Monet du Havre“. Je držiteľkou bronzovej medaily v synchronizovanom plávaní v národných pretekoch, ktorú vyhrala vo veku 15 rokov. Po úmrtí jej otca všetky štyri deti vychovávala jej matka sama.

Po maturite v roku 1974 dostala štipendium na jednoročný pobyt v USA od asociácie AFS. Na lýceu Holton-Arms v Bethesde dostala diplom. Tiež uskutočnila stáž v Kapitole ako parlamentná stážistka senátora Williama S. Cohena, predstaviteľa Republikánskej strany za štát Maine, ktorý sa stal ministrom obrany počas vlády Billa Clintona.

Po návrate do Francúzska študovala na Institut d'études politiques d'Aix-en-Provence, na ktorom je teraz predsedníčkou správnej rady od roku 2010. Po dosiahnutí diplomu študovala na „Sciences Po Paris“ a následne vykonala prijímací pohovor na „ENA“ (École nationale de l´Administration), ktorý neurobila.

Dosiahla titul magister z angličtiny a obchodného práva a diplom zo sociálneho práva na Université Paris-Nanterre. Zároveň počas štúdia vyučovala aj právo.

Od roku 2006 je jej životným partnerom Xavier Giocanti, marseillský podnikateľ blízky strane UMP (Union pour un mouvement populaire). S prvým manželom, s ktorým má dvoch synov Pierra-Henriho a Thomasa, sa rozviedla v roku 2006.

Kariéra advokátky

V roku 1981, po štúdiách začala prax advokátky-obhajkyne v Paríži a zamestnala sa v medzinárodnej advokátskej kancelárii „Baker & McKenzie“ (4600 pracovníkov v 35 krajinách) v odbore sociálneho práva. V tejto inštitúcii absolvovala všetky pracovné stupne v rámci 25 ročnej kariéry: spoločníčka v parížskej kancelárii v roku 1987, vedúca kancelárie v roku 1991, členka svetovej výkonnej rady v Chicagu v roku 1995 a nakoniec predsedníčka tejto rady v roku 1999. V roku 2002 bola vyhodnotená vo „Wall Street Journal Europe“ ako piata v rebríčku európskych podnikateliek. Pod jej vedením „Baker & McKenzie“ zväčšila objem uzatvorených obchodov o 50% v hodnote 1 228 mil. USD. Od roku 2004 do roku 2005 bola predsedníčkou svetovej strategickej rady firmy „Baker & McKenzie“.

Zároveň s touto kariérou bola členkou pracovného kruhu „Center for Strategic and International Studies (CSIS)“, v rámci ktorého spolupredsedala so Zbigniewom Brzezinskim v komisii „Action USA-UE-Pologne“ a členkou „mimoriadnej pracovnej skupiny vojensko-priemyselných komplexov a obrany USA-Poľsko a súvisiacich otázok liberalizácie poľského obchodu“.

Prezident Jacques Chirac ju dekoroval vyznamenaním Rytier čestnej légie v júli 2000. O tri roky neskôr sa stala členkou „Komisie pre rozširovanie euro-atlantickej spolupráce“. V apríli 2005 vstúpila do komisie pre dohľad nad „ING“ (nadnárodná finančná holandská inštitúcia v poisťovníctve).

Politická kariéra

Podporená Jean-Pierre Raffarinom sa po návrate z USA v roku 2005 začala venovať politickej kariére vo Francúzsku.

Hoci verejne málo známa, bola menovaná ministerkou poverenou zahraničným obchodom počas vlády Dominique de Villepina 2. júna 2005. Dva dni po svojej nominácii vyhlásila, že je potrebné reformovať francúzsky pracovný zákon, pretože je komplikovaný, ťažkopádny a je brzdou zamestnanosti. Tým si vyslúžila napomenutie od premiéra Dominique de Villepina. Svoje návrhy formulovala na základe vlastnej skúsenosti advokátky, ktorá vytvorila a rozvíjala odbor sociálneho práva vo svojej advokátskej kancelárii v Paríži.

Ministerka poľnohospodárstva a rybolovu

Od 18. mája do 18. júna 2007 v súvislosti s víťazstvom Nicolasa Sarkozyho v prezidentských voľbách bola ministerkou poľnohospodárstva a rybolovu vo vláde Françoisa Fillona.

Ministerka hospodárstva

Christine Lagarde bola vzhľadom na zmenu vlády po voľbách menovaná za ministerku hospodárstva, financií a zamestnanosti 19. júna 2007. Nahradila na tomto poste Jean-Louisa Borlooa, ktorý sa stal po odchode Alaina Juppého vplyvom volieb štátnym ministrom, ministrom životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja.

Bola prvou ženou v tomto kresle vo francúzskej histórii, rovnako vo Francúzsku aj v krajinách G8. Ku tomuto ministerstvu boli priradení dvaja štátni tajomníci: Luc Chatel (turizmus) a Hervé Novelli (podniky a zahraničný obchod). Reštrukturalizáciou z 18. marca 2008 im boli zverené modifikované zodpovednosti a boli nahradení inými štátnymi tajomníkmi, Laurentom Wauquiezom (zamestnanosť) a Anne-Marie Idracovou (zahraničný obchod) – bývalou predsedníčkou SNCF. Pri tejto príležitosti bol zmenený aj titul ministra na „minister hospodárstva, priemyslu a zamestnanosti“.

11. júla 2007 jej prezident Sarkozy poslal dokument, v ktorom ju žiada realizovať hospodárske reformy, okrem iného aj „vykazovať platenú prácu“. Christine Lagarde nechala menovite odhlasovať dva hlavné zákony: zákon TEPA, ktorý oslobodzuje od dane odpracované nadčasy a zmierňuje daň z dedičstva a zákon o modernizácii hospodárstva LME, ktorý podporuje podnikateľov počas ich podnikania, oživuje konkurenciu, posilňuje atraktivitu prostredia a zlepšuje financovanie ekonomiky. Zaviedla aj reformu v poskytovaní spotrebných úverov s cieľom obmedziť zadlžovanie domácností. Tiež navrhla zákon, ktorý mal uzákoniť fúziu dvoch agentúr zamestnanosti „Agence nationale pour l'emploi“ a „Association pour l'emploi dans l'industrie et le commerce“ (Assédic) do jedinej s názvom „Pôle emploi“.

Médiá zverejnili niekoľko omylov zo začiatku jej ministerskej kariéry. 20. augusta 2007 tesne pred aférou o podporách a jeden rok pred pádom Lehman Brothers vyhlásila, že „que le gros de la crise est derrière nous“ (jadro krízy je za nami). Jej oznámenie plánu prísnych opatrení o niekoľko dní neskôr donútilo Françoisa Fillona intervenovať za ukončenie polemiky. Tvárou v tvár stúpaniu cien benzínu v novembri 2007 vyhlasuje, že treba zmeniť správanie a spôsob spotreby, tým, že sa začnú používať bicykle. Toto jej vynieslo viaceré kritiky.

Na straníckej kandidátke „UMP“ (Union pour un mouvement populaire) figurovala na druhom mieste vo voľbách do miestneho zastupiteľského úradu v roku 2008 v 12. obvode franc. arrondissemente Paríža. Po víťazstve ľavice vo voľbách sa Lagarde premiestnila do opozície, za ktorú zasadá v rade 12. arrodissementu a v „Rade Paríža“.

Potom, ako bola zaradená ako 30. najmocnejšia žena na svete magazínom Forbes v roku 2006, zaujala v nasledujúcom roku 12. miesto na svete, tretie v Európe a druhé vo Francúzsku za Michèle Alliot-Marie. V roku 2009 o nej napísal Financial Times, že je najlepšia ministerka financií v eurozóne. V tom istom roku ju uviedol Time medzi 100 najvplyvnejšími osobnosťami na svete, takisto v roku 2010.

V lete 2010 ju tlač označila za možnú nástupkyňu Françoisa Fillona v kresle premiéra. Zatiaľ čo prieskumy naznačovali, že Francúzi a hlavne priaznivci UMP vítajú túto myšlienku, ona sama sa necítila pripravená na túto funkciu. Prejavila vôľu ísť až na vrchol v rámci G20 ponechávajúc si zároveň ministerstvo ekonomiky. Tým, že François Fillon bol tretíkrát potvrdený vo funkcii premiéra, zachovala si aj ona kreslo ministerky financií. Rezort práce jej však nezostal ale ho prevzal minister Xavier Bertrand. Christine Lagarde zostala aj po týchto presunoch jednou z najpreferovanejších politických osobností Francúzska.

29. júna 2011 v predvečer jej prevzatia úradu generálnej riaditeľky MMF opustila funkciu ministerky potom, ako jej urobili ovácie poslanci pravice počas kladenia otázok v parlamente.

Vo funkcii ju nasledoval François Baroin, dovtedajší minister pre rozpočet. Štyri roky bola neprerušene hlavou ministerstva hospodárstva a podieľala sa na mnohých medzinárodných rokovaniach (okolo 50 v rámci euroskupiny a Rady pre hospodárske a finančné záležitosti, osemkrát v G8 a G20), ktoré viedli ku stabilite bankového sektora počas finančnej bankovej krízy, potom krízy eura vplyvom verejného gréckeho zadlženia.

Generálna riaditeľka MMF

18. mája 2011 podal demisiu Dominique Strauss-Kahn, ktorý bol obvinený zo sexuálneho násilia v New Yorku. 25. mája oznámila svoju kandidatúru na post po Strauss-Kahnovi Christine Lagarde. Počas summitu G8 dostala podporu európskych krajín a takisto súhlas USA a Ruska. Následne uskutočnila svetové turné po členských krajinách, ktorým sľúbila lepšiu reprezentáciu medzinárodnej inštitúcie.

28. júna 2011 ju menovala správna rada MMF na základe všeobecnej dohody generálnou riaditeľkou MMF. Jej prax, pracovné schopnosti a reputácia kompetentnej osoby jej umožnili dosiahnuť všeobecné uznanie v globálnom rozsahu. Jej perfektné ovládanie angličtiny bolo tiež jedným z príčin úspechu.

Do úradu nastúpila 5. júla 2011 s mandátom na 5 rokov. Je prvou ženou v histórii, ktorá zaujala tento post. Christine Lagarde začala vykonávať túto funkciu v ťažkej finančnej situácii eurozóny, ktorej stabilita bola ohrozená úrovňou jej verejného dlhu. Bol to hlavne prípad Grécka, ktoré napriek plánu pomoci vo výške 110 miliárd € vyhlásenému v máji 2010 a odhlasovaniu plánu šetrenia, malo pravidelne svoje hodnotenia znižované rankingovými agentúrami, čo malo ťažké dopady na európsku ekonomiku.

Zúčastnila sa na schôdzi euroskupiny 21. júla 2011, ktorá definovala druhý plán pomoci vo výške 158 miliárd € pre Grécko, s cieľom uľahčiť splácanie dlhov a úrokov. Tento program predpokladal príspevky zo súkromného sektora a podporu vo výške 109 miliárd € od Európskej únie a MMF. Christine Lagarde uvítala na summite podporu dôležitú pre posilnenie a stabilitu finančnej sféry od šéfov vlád eurozóny a finančných inštitúcií.

10. júla 2011 apelovala na obnovenie vyjednávaní medzi demokratmi a republikánmi vzhľadom na zvýšenie zákonného stropu verejného amerického dlhu. Christine Lagarde intervenovala znovu v politickej debate na konci júla 2011 čo sa týka následkov na svetovú ekonomiku pri možnej neschopnosti splácať dlhy alebo zníženiu meny USA a žiadala rýchle rozhodnutie bez politických bojov, viac ekonomickej logiky do rozhovorov o rozpočte. Po znížení rankingu USA agentúrou Standard & Poor's a poklesom na svetových burzách, Christine Lagarde apelovala na stránke Financial Times 15.8.2011 na štáty a hlavne pokročilé ekonomiky nezabíjať ich rast, tým že budú nadmerne bojovať proti verejnému dlhu. Podľa nej netreba prudko brzdiť rozpočty a tým blokovať oživenie svetovej ekonomiky, treba skôr vyvažovať rozpočty tak, aby neboli ani príliš rýchle ani pomalé.

27. augusta 2011 sa na ročnom stretnutí centrálnych bánk a ekonómov v Jackson Hole vyjadrila za ekonomickú politiku rastu, pružnú monetárnu politiku a výživnú rekapitalizáciu európskych bánk použijúc predovšetkým súkromné fondy, takisto za dostatočne solídnu ekonomiku na odolanie rizikám, ktoré predstavujú verejné dlhy a slabá výkonnosť. Posledný bod sa stal objektom kritík, hlavne zo strany guvernéra Banque de France Christiana Noyera.

V roku 2013 ju americký magazín Forbes zaradil ako 7. na zozname najmocnejších žien sveta.

Arbitráž prípadu Tapie-Crédit lyonnais

Počas ministerského úradu Christine Lagarde vypukla aféra Tapie, kvôli ktorej sa konala arbitráž medzi podnikateľom Tapieom a bankou Crédit lyonnais. Aféra bola publikovaná 11. júla 2008.

4. augusta 2011 petičná komisia „Súdneho dvora republiky“ oznámila po podaní petície socialistických poslancov Jean-Louisom Nadalom, generálnym prokurátorom kasačného súdu, odporúčanie otvoriť vyšetrovanie Christine Lagardeovej z dôvodu zložitých chýb a komplikovanosti sprenevery verejných prostriedkov v tejto arbitráži. V ten istý deň sa administrátori MMF vyslovili, že dôverujú schopnostiam Christine Lagarde, o ktorých sa ubezpečili pred jej nástupom do úradu a vyskúšali jej zodpovednosť pre funkciu generálnej riaditeľky. Motivácie Súdneho dvora republiky boli tie, že podiel Christine Lagarde na prípade vyplýva z procesu, ktorý zahŕňa množstvo anomálií a nepravidelností.

20. marca 2013 bola vykonaná policajná prehliadka na žiadosť sudcov vyšetrovacej komisie „Súdneho dvora republiky“ v jej parížskom domove vzhľadom na stále prebiehajúcej kauzu Tapie. Podľa jej advokáta Yvesa Repiqueta tieto vyšetrovania slúžia na zistenie pravdy, čo prispeje k oslobodeniu od trestnej zodpovednosti mojej klientky."

Christine Lagarde bola vypočutá „Súdnym dvorom republiky“ 23. a 24. mája 2013, aby vysvetlila svoju úlohu v tejto afére. Ako výsledok jej vypočutia jej bol prisúdený štatút asistovaného svedka.

23. mája 2013 publikovalo Le Figaro vyhlásenie hovorcu rady MMF, že justičné konanie nespôsobí aktuálne stratu času generálnej riaditeľky a je v súlade s priebehom jej misie.

28. marca 2013, „Mediapart“ oznámil, že Pierre Estoup, jeden z troch sudcov arbitrážneho tribunálu a Maurice Lantourne, advokát Bernarda Tapieho boli daní do režimu pozorovania, Stéphane Richard, ex-riaditeľ kabinetu ministerky Christine Lagarde bol povolaný pred „Súdny dvor“ kvôli arbitráži začatej v roku 2008, ktorá rozhodla v prospech Bernarda Tapieho tak, že mu bol priznaný nárok na kompenzáciu vo výške 403 miliónov euro od banky Crédit lyonnais za predaj firmy Adidas.

Koncom mája 2013 oznámil Pierre Moscovici, minister hospodárstva a financií, že čelí revízii arbitráže z roku 2008. Štát ustanovil 10. júna 2013 žalobcu a CDR (Consortium de réalisation – štruktúra poverená spravovaním pasív banky "Crédit lyonnaise" po jej kvázi-bankrote v roku 1993) podalo odvolanie proti rozsudku arbitráže.

10. apríla 2014 sa odvolalo (dovolanie sa anulácie) CDR proti rozsudku arbitráže. Tento bol vyhlásený „Odvolacím súdom Paríža“ za nezvratný.

Vyznamenania

• Rytier čestnej légie (13. júla 2000)
• Vyznamenanie za zásluhy v poľnohospodárstve (14. júla 2008)
• Dôstojník Čestnej légie (6. apríl 2012)
• Rad Priateľstva
• Čestný doktorát Katolíckej univerzity v Leuven

Bibliografia

• VIAF – virtuálna medzinárodná karta osobnosti, Bibliothèque nationale de France, Système universitaire de documentation, Kongresová knižnica, Gemeinsame Normdatei, WorldCat
• Martial You, Christine Lagarde, Serre les dents et souris - Itinéraire d'une femme d'influence, éditions Alphée, 2010 (ISBN 978-2753806375)
• Cyrille Lachèvre, Marie Visot, Christine Lagarde : enquête sur la femme la plus puissante du monde, éditions Michel Lafon, 2011 (ISBN 978-2749915180)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Christine Lagardová

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Christine Lagarde na francúzskej Wikipédii a Christine Lagarde na anglickej Wikipédii.