Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových

Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových
Jonáš Záborský
Autor	Jonáš Záborský
Pôvodný jazyk	slovenský
Krajina vydania	Slovensko
Dátum 1. vydania originálu	až v roku 2012, v roku 1874 vydanie neschválila Matica slovenská, proces vydania v Matici českej narušila smrť Záborského v roku 1876, druhý pokus o vydanie v Matici slovenskej v roku 1926 opäť neúspešný
Literárny žáner	nonfikcia
Literárny portál

Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových je najrozsiahlejšie dielo slovenskej historiografie v 19. storočí. Pochádza z pera slovenského spisovateľa, evanjelického a neskôr rímskokatolíckeho kňaza a v neposlednom rade historika Jonáša Záborského.

Monumentálne dielo (rukopis 1 600 strán, 1. tlačené vydanie 706 strán) zachytávajúce históriu Uhorska od „počiatkov“ až do roku 1395 (do čias „Žigmundových“) sa dočkalo vydania až po 137 rokoch od napísania v marci 2012 vo vydavateľstve Slovart zásluhou Mgr. Timoteja Kubiša, ktorý sa za tento kultúrny počin stal laureátom ceny Krištáľové krídlo za 2012 v kategórii publicistika a literatúra.

Vznik rukopisu a pokusy o vydanie

V Uhorsku sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia odohrával zápas o jeho charakter. Oproti prísne centralistickej koncepcii Uhorska založenej na tézach o historickej nadradenosti a civilizačnej misii Maďarov stáli koncepcie nemaďarských národov požadujúcich federalizáciu Uhorska a zásadu rovnoprávnosti národov. Aj slovenské politické kruhy podmieňovali dôstojné postavenie Slovákov pozdvihnutím Slovenska na Hornouhorské slovenské Okolie. Za účelom podpory takéhoto programu došlo v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov k nevídanému vzostupu slovenskej historiografie, na ktorom sa podieľali Peter Kellner-Hostinský, Franko Víťazoslav Sasinek, Jozef Hložanský a v neposlednom rade Jonáš Záborský.

Materiál k dejinám Záborský údajne zbieral už pred revolúciou 1848. Dejiny v písanej podobe začali vznikať niekedy v roku 1858 a prvotná verzia dejín bola hotová niekedy v roku 1866. V rokoch 1866 – 1872 Záborský publikoval v letopisoch Matice slovenskej historické články a v roku 1872 odovzdal Matici svoj prvý rukopis dejín so žiadosťou o vydanie. Rukopis posudzovali Pavol Križko (kladný posudok, odporučenie vydať), Samuel Jaroslav Zachej (kladný posudok, ale zamietnutie vydania, lebo „početní, zvláštne duchovnieho stavu katolícki členovia matiční vo svojich náboženských citoch mohli by sa cítiť urazenými“), Ján Gottschár (jeho posudok bol len dodatkom k posudku Samuela Zacheja), Jozef Viktorin sa posudzovania vzdal pre zaneprázdnenosť. Viliam Paulíny Tóth v liste Záborskému vyčíta, že „v tejto histórii pričasto a tu i tu až príliš hlboko rozberať ráčite náboženské otázky a menovite rozdiely života a pôsobenia západnej a východnej cirkvi, ježto porovnávanie vždy na úkor tamtej vypadá“.

26. mája 1874 sa výborová schôdza Matice slovenskej uzniesla, že „poneváč Dejiny Uhorska od Jonáša Záborského až príliš hlboko púšťajú sa do náboženských otázok, Matica slovenská vo zmysle 2. § stanov nemôže vydať tieže ináč výtečné Dejiny“.

Do roku 1875 Záborský dokončil svoje Dejiny. Po násilnom zatvorení Matice slovenskej v roku 1875, v strachu pred maďarskou vládou, poslal svoje rukopisy do Prahy, kde boli uložené v priestoroch Matice českej. V roku 1875 Záborský umiera na rakovinu. Matica česká Záborského rukopisy darovala 12. októbra 1875 Národnému múzeu v Prahe.

Nová iniciatíva za vydanie Záborského Dejín sa začala po obnovení Matice slovenskej v roku 1919 krátko po vzniku 1. ČSR z iniciatívy Júliusa Bottu. Vznikol martinský rukopisný odpis originálu, no pomerne nízkej kvality. Smrť Júliusa Bottu v roku 1926 spôsobila, že sa práce na vydaní zastavili.

Národné múzeum v Prahe darovalo v roku 1963 Záborského rukopisy Matici slovenskej. Dnes sú rukopisy Jonáša Záborského uložené v Slovenskej národnej knižnici (SNK) v Martine, okrem originálu rukopisu Dejín kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových, ten ostal v archíve knižnice Národného múzea v Prahe, kde sa oň na základe Tajovského poviedky Za rukopismi Záborského začal zaujímať v roku 2002 študent Timotej Kubiš, ktorý dotiahol svoje úsilie až do úspešného vydania Dejín v roku 2012.. Plný text dejín a ďalšie materiály sú publikované na jeho blogu.

Obsah

Definitívna podoba rukopisu Dejín má 1 621 rukopisných strán s 2 434 poznámkami, čo predstavuje asi 932 normostrán textu.

Rukopis pozostáva zo 4 zväzkov:

• Časť úvodnia (asi od r. 800 do r. 1000),
• Občasie prvé (asi od r. 1000 do r. 1173),
• Občasie druhé (asi od r. 1173 do r. 1301),
• Občasie tretie (asi od r. 1301 do r. 1395)

Napriek času a okolnostiam vzniku Dejín nie je text Dejín protimaďarský, podľa Richarda Marsinu „napriek vyhranene slovenskému a slovanskému postoju Záborský nie je národnostne neznášanlivý a to, v čom kritizuje Maďarov, možno zväčša chápať ako kritiku maďarských vládnucich vrstiev“. Záborského živá narácia a vášnivý prejav, satira a sarkazmus (ktoré spolu s archaickou slovenčinou robia Dejiny čitateľnými) boli textu vyčítané aj jediným matičným posudzovateľom Pavlom Križkom, ktorý inak Dejiny odporúčal vydať: „v dielach prísnovedeckých satira a posmech je najmenej na mieste, majú li diela takéto vzbudzovať v inorodcoch úctu a vážnosť“.

Záverečné slovo Záborského bolo symptomatické dobe a okolnostiam vzniku:

„	Viem síce dobre, že i toto dielo bude deliť osud ostatních diel mojich. Písano je pre mole, alebo brindziarky. Jestliby sa však predsa dákym divom stalo, žeby aspon vtedy uzrelo svetla, keď pomrú Heródesovia, ktorí hľadali bezživotia všetkých mojich duchovnich dietok, aby len oni sami boli „spasiteľmi“ národa: pripomínam moje básnické diela ...	“
–

Externé odkazy

• Recenzia na webe Slovenského literárneho centra