Dejiny mentálnej anorexie

Dejiny mentálnej anorexie popisujú prvé zmienky, postupné odhaľovanie príčin, prejavov i históriu liečby tejto choroby, vrátane osobností, ktoré sa na tom podieľali. História jej výskumu zároveň ukazuje postupný vývoj lekárskej vedy a umožňuje študovať jej rôzne aspekty: telesné aj duševné symptómy, kultúrne a etnické príčiny, závislosť od veku, vzťah verejnosti k postihnutým a podobne.

Množstvo významných osobností minulosti pravdepodobne touto duševnou poruchou trpelo, hoci ich doba ju ešte medicínsky nekategorizovala. Zdá sa, že prvé zmienky o jej symptómoch možno nájsť už v období helenizmu. Autorom pravdepodobne prvého medicínskeho popisu anorexie bol britský lekár Richard Morton v roku 1689. Avšak definitívne uznaná ako choroba bola až v 19. storočí, keď uverejnili svoje práce britský lekár Sir William Gull a francúzsky lekár Ernest-Charles Lasegue.

Do povedomia širokej verejnosti sa dostala vďaka práci nemecko-americkej psychologičky Hilde Bruchovej z roku 1978, nazvanej „The Golden Cage: the enigma of anorexia nervosa“, no najmä po smrti slávnej speváčky Karen Carpenter v roku 1983.

Etymológia

Termín anorexia nervosa použil osobný lekár kráľovnej Viktórie Sir William Gull. Predpona „an“ znamená v gréčtine zápor a slovo „orexis“ znamená „apetít“. Názov by sa teda dal voľne preložiť ako: „absencia apetítu nervového pôvodu“. Najskôr ju v roku 1868 nazval „Apepsia hysterica“, neskôr „Anorexia hysterica“ (podobne ako francúzsky lekár Ernest-Charles Lasègue) a nakoniec „Anorexia nervosa“, keďže vo viktoriánskej dobe sa slovo „hysterica“ používalo na označenie ženského správania.

13. – 14. storočie: Stredoveká askéza

Viacerí stredovekí mystici a mystičky považovali pôst alebo priamo hladovanie za prejav zbožnosti a čistoty. Z tohto obdobia sú tým pravdepodobne najznámejšie Hedviga Sliezska a Katarína Sienska.

Mária, kráľovná Škótska

1556: Mária I., kráľovná Škótska

História jej zdravotných problémov je známa vďaka správam rôznych veľvyslancov, ktoré posielali svojim panovníkom. Je známe, že ako 5-ročná prekonala osýpky, ako 7-ročná rubeolu, ako 14-ročná dyzentériu a maláriu, a ako 15-ročná kiahne. Počas puberty mal nepomenovanú chorobu, o ktorej sa všeobecne predpokladá, že to bola pravdepodobne mentálna anorexia. Je príznaky sú popisované ako strata váhy, nevyrovnaný apetít, zvracanie, hnačky, bledosť, mdloby a dýchacie ťažkosti. Napriek tomu bola počas choroby veľmi fyzicky aktívna: jazdila na koni a po večeroch tancovala.

Richard Morton

1689: Richard Morton a jeho štúdie

Uvádza dva prípady, pri ktorých došlo k extrémnemu telesnému úpadku a strate apetítu bez prítomnosti nejakej známej choroby. Morton ich popisuje ako „nervový úpadok alebo zničenie“.

Prvý prípad sa týka dcéry pána Dukeho v Londýne. Píše o nej: „...v 18 roku jej veku v mesiaci júl upadla do totálneho tlaku z množstva starostí a problémov jej duše, ale bez akýchkoľvek symptómov bledničiek, ktoré by nasledovali potom... jej apetít zoslabol a jej zažívanie bolo zlé. Jej telo tiež začalo byť ochabnuté a strácalo sa, na výzor bola veľmi bledá a mala aj iné príznaky celkového úpadku telesného vzhľadu.“ Dievča konzultovalo svoj stav s doktorom Mortonom až po 2 rokoch príznakov a potom len preto, lebo zažívala záchvaty mdlôb. Morton ju popisuje ako: „kostra oblečená do kože“ a spomína, že je „stále ponorená do kníh“ napriek jej zdravotnému stavu, a že je nevšímavá voči chladu výnimočne studenej zimy. Odmietla akékoľvek liečenie. Zomrela o tri mesiace neskôr.

Ďalší pacient bol popísaný ako „syn reverenda Steele“. Začal sa postiť v 16-tich rokoch. Morton pripisuje jeho nedostatok apetítu tomu, že „študuje príliš tvrdo“ a a tiež „duševným trápeniam“. S týmto pacientom bol úspešnejší, keďže ten poslúchol jeho odporúčania, aby zanechal štúdiá a venoval sa jazdectvu a pitiu veľa mlieka, až sa mu vo veľkej miere zdravie navrátilo.

1770: Timothy Dwight

V životopise Noacha Webstera spomína inštruktor na Yale College takmer tragický prípad anorexie:

Dwight považoval zaneprázdnenosť za najlepší liek na melanchóliu a pýšil sa, že študuje 14 hodín denne a spí len 4 hodiny každú noc. O niekoľko rokov neskôr zrazu usúdil, že príliš veľa jedla otupuje jeho myseľ. Začal redukovať svoj príjem potravy na 12 súst pri každom jedle. Po 6 mesiacoch tohto experimentu úplne vylúčil mäso a jedol len zeleninu, najmä zemiaky. V lete 1774 vážil cca 43 kg a jeho otec ho odviedol domov do Northamptonu v Massachusetts, kde očakával, že zomrie. Avšak pod lekárskym príkazom, aby zanechal štúdiá a pil fľašu Madeiry každý deň, pomaly počas ďalších mesiacov znovu vyzdravel.

Robert Willan

1790: Robert Willan popisuje prípad anorexie

Tento anglický lekár, známy ako zakladateľ dermatológie, popisuje v svojej štúdii „A Remarkable Case of Abstinence“ prípad mladého Angličana, ktorý zomrel v roku 1786 po hladovke trvajúcej 78 dní. Označuje to za najdlhšie trvajúcu hladovku v dejinách lekárstva a tento jeho záznam sa považuje za prvú zmienku o poruchách príjmu potravy mužov.

Prípady z 19. storočia

1859: Louis-Victor Marcé popisuje prípad anorexie

Tento francúzsky lekár publikoval množstvo štúdií popisujúcich psychiatrické problémy žien počas a po tehotenstve. Spomína aj prípad nesúci príznaky anorexie: „Odvážim sa povedať, že skorší lekári, ktorí liečili pacientov, neporozumeli skutočnému významu tohto neústupného odmietania jedla a hypochondrického delíria, takže potom nemohli úspešne zasiahnuť až dovtedy, kým pacienti zostávajú uprostred vlastnej rodiny a ich bludného kruhu zvykov....Preto je nevyhnutné zmeniť ich umiestnenie a vonkajšie podmienky a zveriť ich do starostlivosti cudzích osôb.“

Sir William Gull

1868: William Gull

Tento londýnsky lekár v tomto roku popísal pre British Medical Associaton v Oxforde svoje pozorovania extrémne vychudnutých žien. Pobadal, že príčiny tohto stavu boli neznáme, ale postihnutí boli „hlavne ženského pohlavia a prevažne vo veku medzi 16 až 23 rokov“, hoci pridáva, že občas to spozoroval aj u mužov v tomto veku.

1873: Štúdia „Anorexia Nervosa“, ktorú publikoval Sir William Gull

V tomto roku Sir William Gull, už ako osobný lekár kráľovnej Viktórie publikoval kľúčovú prácu „Anorexia Nervosa (Apepsia Hysterica, Anorexia Hysterica)“, v ktorej popísal tri prípady anorexie - Slečna A, slečna B a tretí bližšie neurčený prípad. V 1887 v svojej poslednej publikovanej lekárskej správe tiež zaznamenal prípad slečny K.

Slečna A v roku 1866 ako 17-ročná (hore) a v roku 1870 ako 21-ročná (dole) - kresby zo štúdie Dr. Gulla

O slečne A píše, že v 17-tich rokoch, keď sa o nej dozvedel, bola extrémne vychudnutá a schudla cca 15 kg. Jej váha bola vtedy cca 41 kg a výška cca 165 cm. Gull poznamenáva, že väčšina jej telesných funkcií bola normálna, so zdravým dýchaním aj tepom srdca, žiadne zvracanie ani hnačka, čistý jazyk a normálny moč. Príčinou bolo jednoduché hladovanie s úplným odmietaním živočíšnej stravy a takmer úplným odmietaním všetkého iného. Gull predpísal rôzne lieky a rôzne diéty bez výrazného úspechu. Poznamenáva, že občas sa objavil nenásytný hlad, ale to bolo veľmi zriedkavé. Tiež zaznamenal, že bola často nepokojná a aktívna, a že to bolo „jasným vyjadrením jej psychickej nervozity“. Publikoval aj kresby vzhľadu slečny A pred a po liečení a popisuje jej vzhľad v 17-tich rokoch: „Je významné, že ako sa zotavovala, začínala vyzerať čoraz mladšie, tak ako by mala na svoj vek 21 rokov, kým obrazy urobené v jej 17-tich pôsobili, ako by mala blízko 30 rokov.“ Zostala pod jeho dohľadom cca 2 roky a za tento čas, zdá sa, sa plne zotavila a pribrala z 41 na 64 kg.

Slečna B sa k nemu dostala v tom istom roku ako slečna A. Vo svojich 18-tich rokoch ju označili ako prípad podozrenia na tuberkulózu. Poznamenáva však, že jej vychudnutosť bola výraznejšia než je pri tejto chorobe obvyklé. Jeho vyšetrenie hrudníka a brucha neobjavilo nič abnormálne, ale zaznamenal „podivný nepokoj“, ktorý bolo ťažké ovládať. Jej matka uviedla, že „ nebýva nikdy unavená“. Gull bol prekvapený podobnosťou s prípadom slečny A, dokonca ešte aj čo sa týka podobnosti s dýchaním a tepom. Slečna B u neho bola cca 4 roky, za ktoré sa úplne vyliečila. Gull pripúšťa, že medicínske liečenie, rovnako ako v predošlom prípade v podobe rôznych povzbudzovadiel a výživných diét, pravdepodobne až tak neprispelo k jej uzdraveniu.

Hoci sa obe pacientky vyliečili, Gull píše, že zachytil najmenej jeden prípad smrti kvôli anorexii, keď po smrti neodhalil iný fyzickú abnormalitu než trombózu stehenných tepien. Smrť bola pravdepodobne len následkom vyhladovania.

Ernest-Charles Lasègue

1873: Ernest-Charles Lasègue

Tento francúzsky lekár publikoval štúdiu nazvanú „De l'Anorexie Histerique" v „Archives générales de Médecin“. Neskôr v tomto roku bola publikovaná aj v britskom „Medical Times“.

Svoj článok začína vyzdvihnutím dôležitosti rozpoznania hysterickej anorexie ako samostatnej diagnózy a popisuje jej priebeh. Predkladá hypotézu, že počiatok choroby - nedostatok apetítu začína ako túžba vyhnúť sa bolesti. Dáva do kontrastu správanie anorektikov so správaním ľudí uvrhnutých do hladu počas veľkého hladomoru v Paríži. Popisuje špirálu anorexie charakterizovanú ľahostajnosťou, nechuťou, odporom a prípadne hladovaním, následne poškodením zdravia a eventuálne až smrťou.

Jeho štúdia kontrastuje s Gullovou zameraním sa na psychologické symptómy a skúmaním vplyvu rodičov a rodinných vzťahov. Píše o určitej rodinnej dynamike vo vnútri anorektických rodín a poskytuje detailný popis prostredia, v ktorom sa blízki pokúšajú anorektika presvedčiť, aby jedol.

V prílohe k svojej štúdii „Anorexia Nervosa“, Sir William Gull komentuje Lasègueovu prácu:

„Je jasné, že Dr. Lasegue a ja hovoríme o tej istej chorobe, napriek rôznej forme popisu. Neodvoláva sa na moju prácu v Oxforde, a je pravdepodobné, že o nej ani nevedel. O to je cennejšia jeho štúdia, keďže naše pozorovania boli urobené nezávisle. Obaja sme si vybrali rovnaké výrazy na charakteristiku choroby. Ja som v Oxforde použil termín „Apepsia hysterica“, ale ešte pred videním jeho práce sa mi rovnako zdalo, že „anorexia“ bude korektnejšie.“

Cisárovná Alžbeta Bavorská (známa pod prezývkou Sissi)

1837–1898: Cisárovná Alžbeta Bavorská (Sissi)

Je o nej známe, že celý svoj život sa až prehnane venovala svojmu vonkajšiemu vzhľadu. Pravdepodobne hneď po starostlivosti o vlasy to bola jej váha. Pri svojej výške 172 cm nemala nikdy viac ako 55 kg, zvyčajne 44-48 kg. Často držala drastické diéty - vtedy pila len šťavu zo surového mäsa a jedla ovocie. Nepoužívala stoličky a aj pri hostinách mala špeciálne kľakátka. Venovala sa vo veľkej miere športovaniu - plávaniu, náročným turistickým pochodom a najmä jazdectvu. Po prehnane utiahnutých korzetoch sa nakoniec už dávala každé ráno do šiat zašiť svojimi komornými. Takýto životný štýl (a psychické problémy kvôli medziľudským vzťahom) však viedol k jej rýchlemu zostarnutiu. Preto sa po 45. roku svojho veku už nikdy nenechala fotografovať ani maľovať, aby aspoň v pamäti zostala večne mladá a pekná.

Súčasnosť

Hoci lekárske fakty o anorexii boli známe už od 70-tich rokov 19. storočia, verejné povedomie bolo až do druhej polovice storočia dvadsiateho veľmi chabé. Koncept extrémneho starania sa o svoj telesný výzor ako motivácia pre extrémne hladovanie sa neobjavil pred 60timi rokmi a až po 1980 sa porušenie vnímania telesného vzhľadu formálne zaviedlo do „Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders“ publikovaného Americkou psychiatrickou asociáciou. Oveľa neskôr, až s postupom v neurovedách sa výskumníci začali pozerať na anorexiu ako biologicky podmienenú chorobu podobne ako schizofrénia.

Hilde Bruchová a jej štúdie

Hilde Bruchová bola americká psychoanalytička nemeckého pôvodu, pracujúca v Baylor College of Medicine, Houston v USA. Najprv sa zaoberala obezitou, ale postupne od 1960 sa začala orientovať na anorexiu. Jej práca „Eating Disorders: Obesity, Anorexia Nervosa, and the Person Within“ z roku 1973 je považovaná v tejto problematike za zásadnú. Jej najznámejšia práca „The Golden Cage: the Enigma of Anorexia Nervosa“ z roku 1978 založená na materiáli z predošlej publikácie sa široko rozšírila medzi laickú verejnosť. Predalo sa 15 000 výtlačkov a je považovaná za jeden z prvých textov, ktoré vytvorili širšie povedomie o anorexii mimo lekárske kruhy.

Karen Carpenter (vľavo)

Smrť Karen Carpenterovej

Táto populárna americká hudobníčka zomrela 4. februára 1983 a jej smrť bola pripísaná zlyhaniu srdca ako dôsledok anorexie. Verejné povedomie o anorexii a iných poruchách príjmu potravy bolo zmenené hlavne touto smutnou udalosťou. Jej mladý vek (32) spojený s popularitou pritiahol výnimočnú pozornosť médií. Súcitné správy o jej chorobe povzbudili iné celebrity, napríklad Jane Fondovú alebo Lynn Redgraveovú, aby sa podelili so svojimi skúsenosťami. Jej brat Richard Carpenter založil na pamiatku svojej sestry nadáciu pre výskum anorexie.

Pro-ana

Jedná sa o rôzne skupiny, ktoré o sebe tvrdia, že vytvárajú neodsudzujúce prostredie pre osoby s anorexiou (podobné skupiny zamerané na bulímiu sa nazývajú pro-mia). Ich proklamovaná činnosť sa pohybuje od ponúkania diskusie a pomoci na zmenu tým, čo chcú s anorexiou skončiť až po tvrdenia, že anorexia nie je psychická porucha, ale „životný štýl“, ktorý by mali lekári a rodiny rešpektovať. V súčasnosti sa tieto skupiny presunuli na internet a sociálne siete, kde vytvárajú rôzne fóra či blogy. Je tu možné nájsť rôzne motivačné výroky a blogy o "zdravom chudnutí", množstvo návodov, ako prekonať pocity hladu alebo skryť svoje správanie pred rodinou a ostatnými. Ich vplyv na osoby postihnuté alebo aj nepostihnuté poruchami príjmu potravy je veľmi vysoký. Lekárske organizácie ich označujú za jednoznačne škodlivé. Mnohé internetové firmy preto takéto stránky zo svojich diskových priestorov priebežne mažú, odvolávajúc sa na porušenie podmienok použitia ich služieb.

Anorexia a súčasnosť

Je veľmi ťažké zachytiť a porovnať rozšírenosť anorexie s inými obdobiami, keďže sa používali rôzne štatistické aj diagnostické metódy. Je prevažne chorobou žien - cca 75% postihnutých je ženského pohlavia. Je viac rozšírená v populácii mužov aj žien narodených po 1945. Veľký vplyv na jej rozšírenosť v súčasnosti sa pripisuje (na rozdiel od predošlých historických období) vplyvu médií a „ideálu štíhlosti“. Existuje množstvo ľudí, ktorí sa z nej úspešne uzdravili (napríklad rockový gitarista Daniel Johns, herečka Mary-Kate Olsenová atď.), ale tiež množstvo ľudí, ktorí na ňu zomreli - modelka Ana Carolina Restonová (21-ročná), speváčka Lena Zavaroniová (35-ročná) a ďalší.

Pozri aj

• bulímia
• obezita
• depresia

Literatúra

• Gabina Weissová. Diagnóza F50. Motto, 2013 - novinárka G. Weissová hovorí o svojej anorektickej a bulimickej minulosti.
• Mentální anorexie Archivované 2013-12-24 na Wayback Machine

Externé odkazy

• Komplexné informácie o anorexii aj s odkazmi na odbornú pomoc, životné príbehy a ďalšie informácie www.zdravie.sk/sekcia/653/anorexia-bulimia/
• Podrobný portál o poruchách príjmu potravy - informácie, príbehy zo života, testy, diskusné fórum, kontakty na odbornú pomoc, jedálničky (cz) www.idealni.cz
• Stránka venovaná obetiam anorexie [1] Archivované 2007-12-13 na Wayback Machine

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku History of anorexia nervosa na anglickej Wikipédii.