Preskočiť na obsah

Viktória (Spojené kráľovstvo)

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Viktória
kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska
Fotografia od Alexandra Bassana, 1882
Fotografia od Alexandra Bassana, 1882
Viktória, erb (z wikidata)
Viktória, podpis (z wikidata)
Panovanie
DynastiaHannoverská
Panovanie20. jún 1837 - 22. január 1901
Korunovácia28. jún 1838
PredchodcaViliam IV.
NástupcaEduard VII.
Biografické údaje
Pôvodné menoPrincess Alexandrina Victoria of Kent
Narodenie24. máj 1819
Kensingtonský palác, Londýn, Spojené kráľovstvo
Úmrtie22. január 1901 (81 rokov)
Osborne House, ostrov Wight, Spojené kráľovstvo
Pochovanie4. február 1901
Kráľovské mauzóleum, Frogmore, Windsor
Rodina
Manžel
Princ Albert Sasko-kobursko-gothajský (od roku 1840; † 1861)
Potomstvo
OtecEduard, vojvoda z Kentu a Strathearnu
MatkaViktória Sasko-kobursko-saalfeldská
Ďalšie tituly
Cisárovná Indie
1. máj 1876 - 22. január 1901
PredchodcaFunkcia vznikla
NástupcaEduard VII.
Odkazy
Projekt
Guttenberg		Viktória
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsViktória
(multimediálne súbory na commons)

Viktória (Alexandrina Victoria; * 24. máj 1819, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 22. január 1901, Osborne House, ostrov Wight, Spojené kráľovstvo) bola kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska od 20. júna 1837 do svojej smrti v roku 1901. Jej vláda, známa ako viktoriánska éra, trvala 63 rokov a 7 mesiacov a bola dlhšia ako akéhokoľvek predchádzajúceho britského panovníka. Bolo to obdobie priemyselných, politických, vedeckých a vojenských zmien vo Veľkej Británii a bolo poznačené veľkým rozmachom Britského impéria. V roku 1876 parlament odhlasoval udelenie dodatočného titulu cisárovná Indie.

Bola dcérou princa Eduarda, vojvodu z Kentu a Strathearnu (štvrtý syn kráľa Juraja III.) a princeznej Viktórie Sasko-kobursko-saalfeldskej. Po tom, ako vojvoda aj jeho otec v roku 1820 zomreli, bola vychovávaná pod prísnym dohľadom matky a jej kontrolóra Johna Conroya. Zdedila trón vo veku 18 rokov po tom, čo otcovi zomreli traja starší bratia, ktorí nemali žiadnych žijúcich potomkov.

V roku 1840 sa vydala za svojho bratranca princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského. Ich deti sa zosobášili v kráľovských a šľachtických rodinách po celom kontinente, vďaka čomu získala prezývku „babička Európy“. Po Albertovej smrti v roku 1861 sa ponorila do hlbokého smútku a vyhýbala sa verejnému vystupovaniu. V dôsledku jej ústrania sa dočasne posilnil republikanizmus vo Veľkej Británii, ale v druhej polovici jej vlády sa jej popularita obnovila. Jej zlaté a diamantové jubilea boli obdobím verejných osláv. Zomrela na ostrove Wight v roku 1901. Bola poslednou britskou panovníčkou z dynastie Hannovercov. Jej syn Eduard VII. nastúpil na trón už z dynastie Sasko-kobursko-gothajcov.

Narodenie a rodina

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktória ako štvorročná, od Stephena Poyntza Denninga (1823)

Jej otcom bol princ Eduard, vojvoda z Kentu a Strathearnu, štvrtý syn vládnuceho kráľa Spojeného kráľovstva Juraja III. Do roku 1817 bola Eduardova neter, princezná Šarlota z Walesu, jediným legitímnym vnúčaťom Juraja III. Jej smrť v roku 1817 vyvolala nástupnícku krízu, ktorá vyvolala tlak na vojvodu z Kentu a jeho nezosobášených bratov, aby sa oženili a mali deti. V roku 1818 sa oženil s princeznou Viktóriou Sasko-kobursko-saalfeldskou, ovdovenou nemeckou princeznou s dvoma deťmi - Carlom (1804 – 1856) a Feodorou (1807 – 1872), z prvého sobáša s princom z Leiningenu. Jej brat Leopold bol vdovec po princeznej Šarlote. Jediné dieťa vojvodu a vojvodkyne z Kentu, Viktória, sa narodila 24. mája 1819 o 4:15 ráno v Kensingtonskom paláci v Londýne.[1]

Viktóriu pokrstil súkromne canterburský arcibiskup Charles Manners-Sutton 24. júna 1819 v Cupola Room v Kensingtonskom paláci. Pokrstili ju menami Alexandrina po jednom z jej krstných rodičov, ruskom cárovi Alexandrovi I., a Victoria po matke. Ďalšie mená, ktoré navrhli jej rodičia - Georgina (alebo Georgiana), Charlotte a Augusta - neboli udelené na základe pokynov Kentovho najstaršieho brata Juraja, princa regenta.[2]

Pri narodení bola Viktória piata v rade nástupníctva na trón po štyroch najstarších synoch Juraja III: princa regenta (neskôr Juraj IV.); Frederikovi, vojvodovi z Yorku; Viliamovi, vojvodovi z Clarence (neskôr Viliam IV.); a po jej otcovi, Eduardovi, vojvodovi z Kentu.[3] Princ regent nemal žiadne žijúce deti a vojvoda z Yorku nemal žiadne deti; ďalej sa obaja odcudzili svojim manželkám, ktoré boli obe v plodnom veku, takže bolo nepravdepodobné, že by dvaja najstarší bratia mali ďalšie legitímne deti. Viliam a Eduard sa zosobášili v ten istý deň v roku 1818, obe Viliamove legitímne dcéry však zomreli ako malé deti. Prvou z nich bola princezná Šarlota, ktorá sa narodila a zomrela 27. marca 1819, dva mesiace pred narodením Viktórie. Viktóriin otec zomrel v januári 1820, keď mala necelý rok. O týždeň neskôr zomrel jej starý otec a po ňom nastúpil na trón jeho najstarší syn ako Juraj IV. Viktória bola potom po Fridrichovi a Viliamovi tretia v poradí na trón. Druhá Viliamova dcéra, princezná Alžbeta z Clarence, žila dvanásť týždňov od 10. decembra 1820 do 4. marca 1821 a počas toto obdobie bola Viktória štvrtá v poradí na trón.[4]

Vojvoda z Yorku zomrel v roku 1827, po ktorom nasledoval Juraj IV. v roku 1830; trón prešiel na ich ďalšieho žijúceho brata Viliama a Viktória sa stala predpokladanou dedičkou. Regentský zákon z roku 1830 bol osobitne upravovaný tak, aby Viktóriina matka pôsobila ako regentka v prípade, že by Viliam zomrel, kým by bola Viktória ešte neplnoletá.[5] Kráľ Viliam však nedôveroval vojvodkyni ako regentke a v roku 1836 v jej prítomnosti vyhlásil, že chce žiť až do 18. narodení Viktórie, aby sa dalo vyhnúť regentstvu.[6]

Predpokladaná dedička

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét Viktórie s jej španielskym Dashom, od Georga Haytera, 1833

Viktória neskôr opísala svoje detstvo ako „skôr melancholické“.[7] Jej matka bola mimoriadne ochranárska a Viktória bola vychovávaná do veľkej miery izolovaná od ostatných detí v rámci takzvaného „Kensingtonského systému“, čo je prepracovaný súbor pravidiel a protokolov, ktoré vypracovala vojvodkyňa a jej ambiciózny a panovačný kontrolór sir John Conroy, o ktorom sa hovorilo, že je milencom vojvodkyne.[8] Systém bránil princeznej v stretnutí s ľuďmi, ktorých jej matka a Conroy považovali za nežiadúcich (vrátane väčšiny rodiny jej otca), a bol navrhnutý tak, aby ju oslabila a bola na nich dvoch závislá.[9] Viktória každý večer zdieľala so svojou matkou spálňu, učila sa u súkromných lektorov podľa pravidelného harmonogramu a hodiny hry trávila so svojimi bábikami a svojím psom.[10] Jej hodinami boli francúzština, nemčina, taliančina a latinčina,[11] ale doma hovorila iba anglicky.[12]

Autoportrét, 1835

V roku 1830 ju viedli vojvodkyňa z Kentu a Conroy cez centrum Anglicka na návštevu Malvernských vrchov. Cestou sa zastavili v mestách a veľkých vidieckych domoch.[13] Podobné cesty do iných častí Anglicka a Walesu sa uskutočnili v rokoch 1832, 1833, 1834 a 1835. Na kráľovu zášť bola Viktória nadšene vítaná v každej zo zastávok.[14] Viliam porovnal tieto cesty s kráľovskými pokrokmi a bol znepokojený tým, že Viktóriu vykresľujú skôr ako jeho rivalku než ako predpokladanú dedičku.[15] Viktória nemala rada výlety; ustavičné verejné vystúpenia ju unavovali a chorľavela a zostávalo jej málo času na odpočinok.[16] Namietala z dôvodu kráľovho nesúhlasu, ale matka jeho sťažnosti zamietla na základe žiarlivosti a prinútila Viktóriu, aby pokračovala vo vystúpeniach.[17] V Ramsgate v októbri 1835 mala Viktóriu silnú horúčku, ktorej Conroy neveril, a myslel si, že sa len detinsky pretvaruje.[18] Zatiaľ čo bola chorá, Conroy a vojvodkyňa ju neúspešne otravovali, aby sa z Conroya stal jej súkromný sekretár.[19] Ako tínedžerka odolávala vytrvalým pokusom jej matky a Conroya o jeho vymenovanie do jej administratívy.[20] Keď bola kráľovnou, zakázala mu sa k nej priblížiť, on však zostal v domácnosti jej matky.[21]

V roku 1836 dúfal jej strýko z matkinej strany Leopold, ktorý bol belgickým kráľom od roku 1831, že sa vydá za princa Alberta,[22] syna jeho brata Ernesta I., vojvodu Sasko-kobursko-gothajského. Leopold zariadil, aby jej matka pozvala svojich Koburgových príbuzných, aby ju navštívili v máji 1836, s cieľom predstaviť Viktóriu Albertovi.[23] Viliam IV. však nesúhlasil s akýmkoľvek vzťahom s Koburgovcami a namiesto toho uprednostnil holandského princa Alexandra, druhého syna princa oranžského.[24] Viktória si bola vedomá rôznych manželských plánov a kriticky hodnotila prehliadku vhodných princov.[25] Podľa jej denníka sa od začiatku tešila z Albertovej spoločnosti. Po jednej návšteve napísala: „[Albert] je veľmi pekný; jeho vlasy sú približne rovnakej farby ako moje; jeho oči sú veľké a modré, má krásny nos a veľmi sladké ústa s jemnými zubami; ale pôvab jeho tváre je jeho prejavom, ktorý je najúžasnejší.“[26] Alexandra naopak označila za „veľmi prostého“.[27]

Viktória napísala kráľovi Leopoldovi, ktorého považovala za svojho „najlepšieho a najláskavejšieho poradcu“, aby mu poďakovala „za nádej na veľké šťastie, ktorým si mi prispel, v osobe drahého Alberta ... Má všetky vlastnosti, ktoré by mohli byť požadované, aby ma dokonale potešili. Je taký rozumný, taký láskavý a tak dobrý a tiež prívetivý. Okrem toho má najpríjemnejší a najúžasnejší zovňajšok a vzhľad, aký môžeš vidieť.“[28] V 17-tich rokoch však, hoci sa zaujímala o Alberta, ešte nebola pripravená uzavrieť manželstvo. Strany neprijali formálny záväzok, ale predpokladali, že manželstvo sa uskutoční v pravý čas.[29]

Raná vláda

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktória dostáva správu o svojom nástupe na trón od lorda Conynghama (vľavo) a arcibiskupa canterburského. Maľba od Henryho Tanwortha Wellsa, 1887.

Viktória 24. mája 1837 dovŕšila 18 rokov a tým zabránilo sa regentstvu. O necelý mesiac, 20. júna 1837, zomrel vo veku 71 rokov Viliam IV. a Viktória sa stala kráľovnou Spojeného kráľovstva. Do svojho denníka si napísala: „O 6:00 ma zobudila Mamma, ktorá mi povedala, že sú tu arcibiskup canterburský a lord Conyngham, ktorí ma chcú vidieť. Vstala som z postele a vošla do svojej obývačky (iba v mojom župane) a uvidela som ich. Lord Conyngham ma potom oboznámil s tým, že môj nebohý strýko, kráľ, už nie je medzi nami a že posledný krát vydýchol 12 minút po druhej ráno, a teda že som kráľovná.“[30] Oficiálne dokumenty pripravené v prvý deň jej vlády ju menovali ako Alexandrina Viktória, krstné meno však bolo stiahnuté na jej vlastné želanie a už sa viac nepoužívalo.[31]

Od roku 1714 sa Británia delila o panovníka s Hannoverom v Nemecku, ale podľa Salického zákona boli ženy vylúčené z hannoverského nástupníctva. Zatiaľ čo Viktória zdedila všetky britské domínia, hannoverským kráľom sa stal nepopulárny mladší brat jej otca, vojvoda z Cumberlandu. Kým bola bezdetná, bol jej predpokladaným dedičom.[32]

Korunovačný portrét od Georga Haytera

V čase jej nástupu na trón viedol vládu whigský premiér lord Melbourne. Z premiéra sa razom stal silný vplyv na politicky neskúsenú kráľovnú, ktorá si od neho pýtala rady.[33] Charles Greville predpokladal, že ovdovený a bezdetný Melbourne ju „tak vášnivo miloval, ako keby mohol byť so svojou dcérou, keby ju niekedy mal“, a Viktória ho pravdepodobne vnímala ako svojho otca.[34] Jej korunovácia sa uskutočnila 28. júna 1838 vo Westminsterskom opátstve. Na oslavy prišlo do Londýna viac ako 400 000 návštevníkov. Stala sa prvou panovníčkou, ktorá sa usídlila v Buckinghamskom paláci,[35] zdedila príjmy vojvodstiev z Lancasteru a Cornwallu a získala aj občiansky zoznam vo výške 385 000 libier ročne. Finančne obozretná splatila dlhy svojho otca.[36]

Na začiatku svojej vlády bola Viktória populárna,[37] ale jej reputácia utrpela pri súdnych intrigách z roku 1839, keď jednej z dvorných matkiných dám, lady Flore Hastingsovej, vznikol brušný výrastok, o ktorom sa všeobecne hovorilo, že pochádza z nemanželského tehotenstva so sirom Johnom Conroyom.[38] Viktória fámam uverila.[39] Nenávidela Conroya a pohŕdala „tou odpornou lady Florou“,[40] pretože sa sprisahala s Conroyom a vojvodkyňou z Kenta v Kensingtonskom systéme.[41] Lady Flora sa najskôr odmietla podrobiť intímnej lekárskej prehliadke, až kým v polovici februára nakoniec nesúhlasila a bolo u nej zistené, že je panna.[42] Conroy, rodina Hastingsovcov a opoziční toryovia zorganizovali tlačovú kampaň, v ktorej hovorili, že sa kráľovná podieľa na šírení falošných povestí o lady Flore.[43] Keď lady Flora v júli zomrela, posmrtný nález odhalil veľký nádor na jej pečeni, ktorý jej rozšíril brušnú dutinu.[44] Na verejných vystúpeniach bola Viktória zasyčaná a vysmievaná ako „pani Melbourneová“.[45]

V roku 1839 Melbourne rezignoval po tom, čo radikáli a toryovia (oboch Viktória nenávidela) hlasovali proti návrhu zákona o pozastavení ústavy Jamajky. Návrh zákona odobral politickú moc vlastníkom plantáží, ktorí sa bránili opatreniam spojeným so zrušením otroctva.[46] Kráľovná poverila toryho, sira Roberta Peela, aby vytvoril nové ministerstvo. V tom čase bolo zvykom, že premiér menoval členov kráľovskej domácnosti, ktorí boli zvyčajne jeho politickými spojencami a ich manželkami. Mnohé z kráľovniných dám v spálni boli manželkami Whigov a Peel očakával, že ich nahradí manželkami Toryovcov. V dobe, ktorá sa stala známou ako kríza v spálni, proti tomuto Viktória namietala, čo jej odporúčal Melbourne. Peel odmietol vládnuť na základe obmedzení uložených kráľovnou a následne rezignoval na svoju funkciu, čo Melbourneovi umožnilo vrátiť sa do funkcie.[47]

Manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Svadba Viktórie a Alberta, maľba od Georga Haytera

Hoci bola Viktória teraz kráľovnou, ako nevydatá mladá žena bola podľa spoločenských konvencií povinná žiť so svojou matkou, a to napriek rozdielom v Kensingtonskom systéme a tomu, že sa jej matka stále spoliehala na Conroya.[48] Jej matku poslali do odľahlého bytu v Buckinghamskom paláci a Viktória ju často odmietala vidieť.[49] Keď sa Viktória sťažovala Melbourneovi, že blízkosť jej matky jej prinesie „trápenie na mnoho rokov“, súhlasil s tým, uviedol však, že sa tomu dá vyhnúť sobášom, ktorý Viktória nazvala „šokujúcou alternatívou“.[50] Viktória prejavila záujem o Albertovo vzdelanie sa na budúcu rolu, ktorú bude musieť vykonávať ako jej manžel, odolávala však pokusom uvrhnúť ju do manželstva.[51]

Viktória si naďalej pochvaľovala Alberta po jeho druhej návšteve v októbri 1839. Obaja pocítili vzájomnú náklonnosť a kráľovná navrhla manželstvo 15. októbra 1839, iba päť dní po jeho príchode do Windsoru.[52] Zosobášili sa 10. februára 1840 v kráľovskej kaplnke paláca svätého Jakuba v Londýne. Viktória bola veľmi zaľúbená. Večer po ich svadbe strávila čas ležaním s bolesťou hlavy, ale do svojho denníka si extaticky zapísala:

NIKDY, NIKDY som nezažila taký večer!!! MÔJ NAJDRAHŠÍ DRAHÝ Albert ... jeho nadmerná láska a náklonnosť mi dala pocity nebeskej lásky a šťastia, v ktoré som nikdy predtým nemohla dúfať! Zovrel ma v rukách a znova a znova sme sa pobozkali! Jeho krása, jeho sladkosť a jemnosť - naozaj, ako mám byť vôbec vďačná za to, že mám takého Manžela! ... nechať sa oslovovať nehou, ktorú som ešte nikdy predtým nebola zvyknutá počúvať - bola to neuveriteľná blaženosť! Och! Toto bol najšťastnejší deň v mojom živote![53]

Vtedajšia litografia pokusu Edwarda Oxforda o atentát na Viktóriu, 1840

Albert sa stal dôležitým politickým poradcom i kráľovniným spoločníkom a nahradil Melbourna ako dominantnú vplyvnú osobnosť v prvej polovici jej života.[54] Viktóriinu matku vysťahovali z paláca do Ingestre House na námestí Belgrave. Po smrti Viktóriinej tety, princeznej Augusty, v roku 1840 dostala Viktóriina matka Clarence House aj Frogmore House.[55] S Albertom ako prostredníkom sa vzťahy medzi matkou a dcérou pomaly zlepšovali.[56]

Počas prvého Viktóriinho tehotenstva v roku 1840, v prvých mesiacoch manželstva, sa ju 18-ročný Edward Oxford pokúsil zavraždiť, zatiaľ čo išla na koči s princom Albertom na ceste za matkou. Oxford vystrelil dvakrát, ale buď minuli obidve guľky, alebo ako neskôr tvrdil, zbrane nemali žiaden výstrel.[57] Súdili ho za velezradu, kvôli nepríčetnosti nebol uznaný za vinného, bol donekonečna zaviazaný k azylu a neskôr bol poslaný žiť do Austrálie.[58] Okamžite po útoku sa jej popularita prudko zvýšila, čo zmiernilo zvyškovú nespokojnosť s Hastingsovou aférou a krízou v spálni.[59] Jej dcéra, tiež menom Viktória, sa narodila 21. novembra 1840. Kráľovná neznášala, že je tehotná,[60] pozerala sa na dojčenie so znechutením[61] a považovala novonarodené deti za škaredé.[62] V priebehu nasledujúcich sedemnástich rokov mala s Albertom ďalších osem detí: Albert Eduard (* 1841), Alica (* 1843), Alfréd (* 1844), Helena (* 1846), Lujza (* 1848), Artúr (* 1850), Leopold (* 1853) a Beatrix (* 1857).

Viktóriinu domácnosť z veľkej časti riadila jej guvernérka z detstva barónka Lujza Lehzenová z Hannoveru. Lehzenová formovala vplyv na Viktóriu[63] a podporovala ju proti Kensingtonskému systému.[64] Albert si však myslel, že Lehzenová je neschopná a že jej zlé hospodárenie ohrozuje zdravie jeho dcéry. Po zúrivom spore medzi Viktóriou a Albertom kvôli tejto záležitosti bol Lehzenová v roku 1842 poslaná do dôchodku a Viktóriin blízky vzťah s ňou sa skončil.[65]

1842 – 1860

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét od Franza Xavera Winterhaltera, 1843

29. mája 1842 išla Victoria na koči pozdĺž The Mall v Londýne, keď na ňu John Francis namieril pištoľ, ale zbraň nevystrelila. Útočník utiekol; nasledujúci deň však Viktória išla rovnakou cestou, aj keď rýchlejšie a s väčším sprievodom, v úmyselnom pokuse vyprovokovať Francisa, aby to zopakoval a bol chytený pri čine. Podľa očakávania na ňu Francis strieľal, ale chytili ho policajti v civile a odsúdili ho za velezradu. 3. júla, dva dni po tom, čo bol Francisov rozsudok smrti zmenený na doživotný transport, sa John William Bean pokúsil tiež na kráľovnú vystreliť z pištole, ktorá však bola nabitá iba papierom a tabakom a mala príliš malý náboj.[66] Edward Oxford cítil, že pokusy o vraždu boli podporené jeho oslobodením v roku 1840. Bean bol odsúdený na 18 mesiacov väzenia.[67] Pri podobnom útoku v roku 1849 nezamestnaný Ír William Hamilton vystrelil pištoľou naplnenou práškom na Viktóriin vozeň, ktorý prechádzal popri Constitution Hill v Londýne.[68] V roku 1850 kráľovná utrpela zranenie, keď na ňu zaútočil pravdepodobne nepríčetný bývalý armádny dôstojník Robert Pate. Keď išla Viktória na koči, Pate ju udrel svojou palicou, rozdrvil jej kapotu a pomliaždil jej čelo. Hamilton aj Pate boli odsúdení na sedemročný transport.[69]

Podpora Melbourne v Dolnej snemovni sa v prvých rokoch vládnutia Viktórie oslabila a vo všeobecných voľbách v roku 1841 boli Whigovia porazení. Peel sa stal premiérom a nahradili dámy zo spálne, ktoré sa najviac spájali s Whigmi.[70]

Najstaršia známa fotografia Viktórie, so svojou najstaršou dcérou, cca. 1845

V roku 1845 zasiahla Írsko pleseň zemiaková.[71] V nasledujúcich štyroch rokoch zomrelo viac ako milión Írov a ďalších milión emigrovalo, čo sa stalo známe ako Veľký hladomor.[72] V Írsku bola Viktória menovaná ako „Hladomorná kráľovná“. V januári 1847 osobne venovala 2 000 libier (v prepočte približne 208 000 libier k roku 2020) Britskému pomocnému združeniu, čo je viac ako ktorýkoľvek iný darca pomoci pri hladomore dal, a tiež podporila Maynoothský grant pre rímskokatolícky seminár v Írsku, napriek protestantskej opozícii.[73] Príbeh, že Írom darovala iba 5 libier na pomoc a v ten istý deň dala rovnakú sumu Battersea Dogs Home, bol mýtus, ktorý sa vytvoril na konci 19. storočia.[74]

V medzinárodnom meradle sa Viktória veľmi zaujímala o zlepšenie vzťahov medzi Francúzskom a Britániou.[75] Uskutočnila a usporiadala niekoľko návštev medzi britskou kráľovskou rodinou a Orleánsovcami, ktorí boli spojení manželstvom prostredníctvom Koburgovcov. V rokoch 1843 a 1845 zostala s Albertom u kráľa Ľudovíta Filipa I. na zámku v Normandii; bola prvou britskou alebo anglickou panovníčkou, ktorá navštívila francúzskeho panovníka od stretnutia anglického kráľa Henricha VIII. a francúzskeho kráľa Františka I. v roku 1520.[76] Keď Ľudovít Filip v roku 1844 vykonal recipročnú cestu, stal sa prvým francúzskym kráľom na návšteve britského panovníka.[77] Ľudovít Filip bol zosadený v revolúciách v roku 1848 a utiekol do exilu v Anglicku.[78] Na vrchole revolučného strachu vo Veľkej Británii v apríli 1848 odišla Viktória a jej rodina z Londýna do viac bezpečného Osborne House,[79] súkromného pozemku na ostrove Wight, ktorý kúpili v roku 1845 a prestavali.[80] Demonštrácie chartistov a írskych nacionalistov nedokázali získať širokú podporu a strach utíchol bez väčších povstaní.[81] Prvá návšteva Viktórie v Írsku v roku 1849 bola úspechom v oblasti vzťahov s verejnosťou, nemala však trvalý vplyv na rast írskeho nacionalizmu.[82]

Russellovo ministerstvo, hoci bol Whig, nebolo kráľovnou zvýhodňované.[83] Za zvlášť nevhodného považovala ministra zahraničných vecí lorda Palmerstona, ktorý často konal bez konzultácie s kabinetom, predsedom vlády alebo kráľovnou.[84] Viktória sa sťažovala Russellovi, že Palmerston bez jej vedomia poslal oficiálne správy zahraničným lídrom, ale Palmerston zostal vo funkcii aj naďalej a napriek opakovaným sťažnostiam na jeho osobu naďalej konal úkony z vlastnej iniciatívy. V roku 1851 bol Palmerston odvolaný po tom, čo oznámil účasť britskej vlády s povstaním prezidenta Ľudovíta Napoleona Bonaparteho vo Francúzsku bez konzultácie s premiérom.[85] V nasledujúcom roku bol prezident Bonaparte vyhlásený za cisára Napoleona III., do tej doby bola Russellova administratíva nahradená krátkodobou menšinovou vládou vedenou lordom Derbym.

V roku 1853 Viktória priviedla na svet svoje ôsme dieťa Leopolda pomocou nového anestetika chloroformu. Úľava, ktorú priniesla bolesť pri pôrode, na ňu urobila taký veľký dojem, že ho znovu použila v roku 1857 pri narodení svojho deviateho a posledného dieťaťa Beatrix, napriek odporu členov duchovenstva, ktorí to považovali proti biblickému učeniu, a členov lekárskej profesie, ktorí to považovali za nebezpečné.[86] Viktória mohla po mnohých svojich tehotenstvách trpieť popôrodnou depresiou.[87]

Albert, Viktória a ich deväť detí, 1857. Zľava doprava: Alica, Artúr, princ Albert, Albert Eduard, Leopold, Lujza, kráľovná Viktória s Beatrix, Alfréd, Viktória a Helena.

Na začiatku roku 1855 padla vláda lorda Aberdeena, ktorý nahradil Derbyho, uprostred obviňovania zo zlého riadenia britských vojsk v krymskej vojne. Viktória oslovila Derbyho a Russella, aby vytvorili ministerstvo, ale ani jeden z nich nemal dostatočnú podporu, a Viktória bola nútená vymenovať Palmerstona za premiéra.[88]

Portrét od Winterhaltera, 1859

Napoleon III., najbližší britský spojenec v dôsledku krymskej vojny, navštívil Londýn v apríli 1855 a od 17. do 28. augusta toho istého roku Viktória a Albert navštívili Francúzsko.[89] Napoleon III. sa s párom stretol v Boulogne a sprevádzal ich do Paríža.[90] Navštívili výstavu Universelle a hrobku Napoleona I. v Invalidovni (kam boli jeho pozostatky vrátené až v roku 1840). Boli čestnými hosťami plesu s účasťou 1200 hostí v zámku Versailles.[91]

14. januára 1858 sa taliansky utečenec z Británie Felice Orsini pokúsil zavraždiť bombou vyrobenou v Anglicku Napoleona III.[92] Následná diplomatická kríza destabilizovala vládu a Palmerston rezignoval. Derby bol znovu uvedený do funkcie premiéra.[93] Viktória a Albert sa 5. augusta 1858 zúčastnili otvorenia novej nádrže vo francúzskom vojenskom prístave Cherbourg v snahe Napoleona III. ubezpečiť Britániu, že jeho vojenské prípravy smerujú inam. Po návrate Viktória napísala Derbymu pokarhanie za zlý stav kráľovského námorníctva v porovnaní s francúzskym. Derbyho ministerstvo netrvalo dlho a v júni 1859 Viktória znovu zvolila Palmerstona za premiéra.[94]

Jedenásť dní po Orsiniho atentáte vo Francúzsku sa najstaršia dcéra Viktórie vydala v Londýne za princa Fridricha Viliama z Pruska. Boli zasnúbení od septembra 1855, keď mala princezná Viktória 14 rokov; manželstvo odložila kráľovná a jej manžel Albert až dokým neoslávila 17 rokov.[95] Kráľovná a Albert dúfali, že ich dcéra a zať budú mať liberalizujúci vplyv na rozširujúci sa Pruský štát.[96] Kráľovnej prišlo „zle od srdca“, keď videla, ako jej dcéra odchádza z Anglicka do Nemecka; „Skutočne ma striasa,“ napísala princeznej Viktórii v jednom zo svojich častých listov, „keď sa pozriem na všetky tvoje milé, šťastné, sestry, myslím si, že sa ich tiež budem musieť vzdať - jednu po druhej.“[97] Takmer presne o rok neskôr princezná priviedla na svet prvého kráľovnino vnuka Viliama, ktorý sa stane posledným nemeckým cisárom.

Ovdovenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktória v roku 1860

V marci 1861 zomrela Viktóriina matka, pričom Viktória bola po jej boku. Čítaním matkiných listov Viktória zistila, že ju matka hlboko milovala;[98] zlomilo jej to srdce a obvinila Conroya a Lehzena z toho, že ju „zlomyseľne“ odcudzili od matky.[99] Aby sa jeho žene uľavilo počas jej intenzívneho a hlbokého smútku,[100] Albert sa ujal väčšiny svojich povinností, napriek tomu, že bol sám chorý s chronickými žalúdočnými problémami.[101] V auguste Viktória a Albert navštívili ich syna Alberta Eduarda, princa z Walesu, ktorý sa zúčastňoval armádnych manévrov neďaleko Dublinu, a strávili niekoľko dní na dovolenke v Killarney. V novembri bol Albert informovaný o klebetách, že jeho syn spal s herečkou v Írsku.[102] S hrôzou odcestoval do Cambridge , kde študoval jeho syn, aby ho konfrontoval.[103] Začiatkom decembra bolo Albertovi veľmi zle.[104] William Jenner mu diagnostikoval týfus. Zomrel 14. decembra 1861. Viktória bola zničená.[105] Princa z Walesu obvinila zo smrti jej manžela. Vstúpila do stavu smútku a po zvyšok svojho života nosila čiernu farbu. Vyhýbala sa verejnému vystupovaniu.[106] Jej ústranie jej vynieslo prezývku „vdova z Windsoru“.[107] Jej váha sa zvyšovala častejším stravovaním, čo ešte viac posilňovalo jej averziu k vystupovaniu na verejnosti.[108]

Viktóriina samostatná izolácia od verejnosti znížila popularitu monarchie a podporila rast republikánskeho hnutia.[109] Plnila svoje oficiálne vládne povinnosti, napriek tomu sa rozhodla zostať na samote vo svojich kráľovských rezidenciách - na zámku Windsor, v Osborne House a v súkromnom majetku v Škótsku, ktorý spolu s Albertom získali v roku 1847, na zámku Balmoral. Strýko Leopold jej napísal, že jej odporúča, aby sa objavovala na verejnosti. Súhlasila s tým, že navštívi záhrady Kráľovský záhradnícky spolok v Kensingtone a prejde sa po Londýne na otvorenom vozni.[110]

Viktória a John Brown v Balmorale, 1863. Fotografia od G. W. Wilsona.

V 60. rokoch 19. storočia sa Viktória čoraz viac spoliehala na služobníka zo Škótska Johna Browna.[111] V tlači sa objavili povesti o romantickom spojení a dokonca o tajnom manželstve a niektorí hovorili o kráľovnej ako o „pani Brownovej“.[112] Príbeh ich vzťahu bol námetom filmu z roku 1997, Pani Brownová. Na Kráľovskej akadémii bol vystavený obraz Sira Edwina Henryho Landseera zobrazujúci kráľovnú s Brownom.

Palmerston zomrel v roku 1865 a po krátkom premiérovaní Russella sa Derby vrátil k moci. V roku 1866 sa Viktória prvýkrát od Albertovej smrti zúčastnila na štátnom otvorení parlamentu.[113] V nasledujúcom roku podporila prijatie reformného zákona z roku 1867, ktorý zdvojnásobil počet voličov rozšírením volebného práva na mnohých mestských pracujúcich mužov,[114] hoci nebola za hlasy žien.[115] Derby rezignoval v roku 1868, nahradil ho Benjamin Disraeli, ktorý Viktóriu očaril. Disraeliho ministerstvo trvalo iba pár mesiacov a na konci roka bol za premiéra vymenovaný jeho liberálny rival William Ewart Gladstone. Viktória považovala správanie Gladstona za oveľa menej príťažlivé.

V roku 1870 sa republikánsky sentiment v Británii, živený kráľovnou v ústraní, posilnil po vzniku tretej francúzskej republiky.[116] Republikové zhromaždenie na Trafalgarskom námestí požadovalo odstúpenie Viktórie a radikálni poslanci sa vyjadrili proti nej.[117] V auguste a septembri 1871 bola ťažko chorá s abscesom na ruke, ktorý Joseph Lister úspešne zaviazal a ošetroval jeho novým antiseptickým sprejom s kyselinou karbolovou.[118] Koncom novembra 1871, na vrchole republikánskeho hnutia, dostal princ z Walesu týfus, chorobu, o ktorej sa predpokladalo, že zabila jeho otca, a Viktória sa bála, že jej syn zomrie.[119] Keď sa blížilo desiate výročie úmrtia jej manžela, stav jej syna sa nijako nezlepšoval a Viktóriina tieseň pokračovala.[120] K všeobecnej radosti sa zotavil.[121] Matka a syn sa 27. februára 1872 zúčastnili verejnej prehliadky v Londýne a veľkej služby vďakyvzdania v katedrále svätého Pavla a republikánske cítenie utíchlo.[122]

Posledný februárový deň roku 1872, dva dni po vďakyvzdaní, 17-ročný Arthur O'Connor, prasynovec írskeho poslanca Feargusa O'Connora, mával nenabitou pištoľou na Viktóriin otvorený koč hneď po jej príchode do Buckinghamského paláca. Brown, ktorý bol pri kráľovnej, ho chytil a O'Connor bol neskôr odsúdený na 12 mesiacov väzenia[123] a brezy.[124] V dôsledku incidentu sa popularita Viktórie ďalej zvyšovala.[125]

Cisárovná

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktória obdivovala jej portrét od Heinricha von Angeliho z roku 1875 pre jeho „čestnosť, celkovú potrebu lichôtok a ocenenie charakteru“.

Po indickom povstaní v roku 1857 bola Britská východoindická spoločnosť, ktorá ovládala väčšinu Indie, rozpustená a britský majetok a protektoráty na indickom subkontinente boli formálne začlenené do Britského impéria. Kráľovná mala na konflikt relatívne vyrovnaný názor a odsúdila zverstvá na oboch stranách.[126] Napísala o „svojich pocitoch hrôzy a ľútosti nad výsledkom tejto krvavej občianskej vojny“ a na Alberta naliehala, aby oficiálne vyhlásenie ohlasujúce presun moci zo spoločnosti na štát „dýchalo pocitom štedrosti, benevolencie a náboženskej tolerancie“.[127] Na jej príkaz bol odkaz hroziaci „podkopaním pôvodných náboženstiev a zvykov“ nahradený textom zaručujúcim náboženskú slobodu.

Vo všeobecných voľbách v roku 1874 sa k moci vrátil Disraeli. Prijal zákon o verejnom uctievaní z roku 1874, ktorým sa z anglikánskej liturgie odstránili katolícke rituály a Viktória tento zákon výrazne podporila.[128] Uprednostňovala krátke a jednoduché služby a osobne sa považovala za viac zosúladenú s presbyteriánskou škótskou cirkvou ako s biskupskou anglikánskou cirkvou.[129] Disraeli tiež pretlačil parlamentom zákon o kráľovských tituloch z roku 1876, takže Viktória získala titul „cisárovná Indie“ od 1. mája 1876. Nový titul bol vyhlásený v Dillí Durbar 1. januára 1877.[130]

14. decembra 1878, v deň výročia Albertovej smrti, zomrela na záškrt v Darmstadte druhá Viktóriina dcéra Alica, ktorá sa vydala za Ľudovíta z Hesenska. V máji 1879 sa stala prababičkou (keď sa narodila princezná Feodora Sasko-Meiningenská) a oslávila svoje „biedne staré 60. narodeniny“. Cítila sa „zostarnutá“ z dôvodu „straty môjho milovaného dieťaťa“.[131]

V období od apríla 1877 do februára 1878 päťkrát pohrozila abdikáciou a vyvíjala nátlak na Disraeliho, aby počas rusko-tureckej vojny pôsobil proti Rusku, ale jej hrozby nemali žiadny vplyv na udalosti ani na ich záver s berlínskym kongresom.[132] Disraeliho expanzívna zahraničná politika, ktorú Viktória podporila, viedla ku konfliktom ako Anglo-zulská vojna či Druhá anglo-afganská vojna. „Ak si máme udržať svoju pozíciu prvotriednej moci,“ napísala, „musíme ... byť STÁLE pripravení na útoky a vojny, kdekoľvek.“[133] Viktória videla expanziu Britského impéria ako civilizujúcu a neškodnú, chrániacu pôvodné obyvateľstvo pred agresívnejšími mocnosťami alebo krutými vládcami: „Nie je našim zvykom anektovať krajiny,“ povedala, „pokiaľ k tomu nie sme povinní a nútení.“[134] Na Viktóriino zdesenie Disraeli prehral všeobecné voľby v roku 1880 a Gladstone sa vrátil na pozíciu premiéra.[135]

Neskoršie roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktoriánsky farthing, 1884

2. marca 1882, nespokojný básnik Roderick Maclean, ktorého zjavne urazilo odmietnutie Viktórie prijať jednu z jeho básní,[136] vystrelil na kráľovnú, keď jej koč odchádzal z vlakovej stanice Windsor. Dvaja školáci z Eton College ho zasiahli dáždnikmi, až kým ho nezatkol policajt.[137] Viktória bola pobúrená, keď bol uznaný nevinným z dôvodu psychickej poruchy,[138] ale bola však potešená mnohými prejavmi lojality po útoku, že podľa nej to „stálo za to, aby vás niekto zastrelil - zistíte tým, ako ste milovaný“.[139]

Britské impérium v roku 1898

17. marca 1883 Viktória spadla zo schodov vo Windsore, čím zostala chromá až do júla; nikdy sa úplne nezotavila a potom ju sužovala reuma.[140] John Brown zomrel 10 dní po jej nehode a na počudovanie jej súkromného tajomníka sira Henryho Ponsonbyho začala Viktória pracovať na chválospevnom životopise Browna. Ponsonby a Randall Davidson, dekan z Windsoru, jej odporučili, aby to nezverejňovala, z dôvodu, aby to nevyvolalo fámy o ich milostnom vzťahu.[141] Rukopis bol zničený.[142] Začiatkom roku 1884 zverejnila knihu „More Leaves from a Journal of a Life in the Highlands“, pokračovanie svojej staršej knihy, ktorú venovala svojmu „oddanému osobnému sprievodcovi a vernému priateľovi Johnovi Brownovi“.[143] Deň po prvom výročí Brownovej smrti bola Viktória telegramom informovaná o tom, že jej najmladší syn Leopold zomrel v Cannes. Bol „najdrahší z mojich drahých synov“, nariekala.[144] Nasledujúci mesiac sa jej najmladšie dieťa, Beatrix, stretlo a zamilovalo do princa Henryho z Battenbergu na svadbe Viktóriinej vnučky princeznej Viktórie Hesenskej s Henryho bratom princom Ľudovítom z Battenbergu. Beatrix a Henry sa plánovali oženiť, ale Viktória sa spočiatku postavila proti sňatku a chcela si nechať Beatrix doma, aby jej robila spoločníčku. Po roku získala povolenie na manželstvo sľubom, že s ňou zostane žiť a bude ju navštevovať.[145]

Viktóriu potešilo, keď Gladstone v roku 1885 rezignoval.[146] Myslela si, že jeho vláda je „najhoršia, akú som kedy mala“, a obvinila ho zo smrti generála Gordona v Chartúme.[147] Gladstona vystriedal Lord Salisbury. Salisburyho vláda však trvala iba pár mesiacov a Viktória bola nútená znovu vymenovať Gladstona, o ktorom hovorila ako o „pološialenom a v mnohých ohľadoch skutočne smiešnom starcovi“.[148] Gladstone sa pokúsil prijať návrh zákona, ktorým by sa udelila Írsku domáca vláda, ale na Viktóriinu radosť nebol prijatý. V nasledujúcich voľbách Gladstoneova strana podľahla Salisburyovej a vláda si opäť vystriedala.

Zlaté jubileum

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktória a Munši Abdul Karim

V roku 1887 Britské impérium slávilo zlaté jubileum kráľovnej Viktórie. Päťdesiate výročie svojho nástupu na trón si 20. júna pripomenula hostinou, na ktorú bolo pozvaných 50 kráľov a princov. Nasledujúci deň sa zúčastnila sprievodu a zúčastnila sa služby vďakyvzdania vo Westminsterskom opátstve.[149] V tomto období bola Viktória opäť mimoriadne populárna.[150] O dva dni neskôr 23. júna[151] angažovala ako čašníkov dvoch indických moslimov, jedným z nich bol Abdul Karim. Čoskoro bol povýšený na „Munši“: učil ju urdčinu a pôsobil ako úradník.[152] Jej rodina a bola zhrozená a obvinili Abdula Karima zo špionáže pre Moslimskú vlasteneckú ligu a zo zaujatia kráľovnej proti hinduistom.[153] Equerry Frederick Ponsonby (syn sira Henryho) zistil, že Munši klamal o jeho pôvode, a podľa správy lordovi Elginovi, miestodržiteľovi Indie, „Munši zastáva úplne rovnaké postavenie ako John Brown“.[154] Viktória zamietla ich sťažnosti ako rasové predsudky.[155] Abdul Karim zostal v jej službách, až kým sa po jej smrti nevrátil do Indie na dôchodok.[156]

Najstaršia dcéra Viktórie sa stala manželkou cisárovnou Nemecka v roku 1888, ale ovdovela o niečo viac ako tri mesiace neskôr a najstaršie Viktóriine vnúča sa stalo nemeckým cisárom ako Viliam II. Nádeje Viktórie a Alberta na liberálne Nemecko zostali nenaplnené, pretože Viliam pevne veril v autokraciu.

Gladstone sa vrátil k moci po všeobecných voľbách v roku 1892; mal 82 rokov. Viktória namietala, keď Gladstone navrhol vymenovať do kabinetu radikálneho poslanca Henryho Labouchèra, takže Gladstone súhlasil, že ho nevymenuje.[157] V roku 1894 Gladstone odišiel do dôchodku a Viktória bez konzultácie s odchádzajúcim premiérom vymenovala lorda Roseberyho za nového premiéra.[158] Jeho vláda bola slabá a nasledujúci rok ho nahradil lord Salisbury. Salisbury zostal predsedom vlády po zvyšok jej vlády.[159]

Diamantové jubileum

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktória na svojej oficiálnej fotografii diamantového jubilea od W. & D. Downeyho

23. septembra 1896 prekonala svojho starého otca Juraja III. ako najdlhšie vládnuceho panovníka v britských dejinách. Kráľovná požiadala, aby sa akékoľvek špeciálne oslavy odkladali do roku 1897, aby sa kryli s jej diamantovým jubileom,[160] ktoré sa na návrh ministra kolónii Josepha Chamberlaina uskutočnilo ako festival britského impéria.[161] Predsedovia vlád všetkých samosprávnych domínií boli pozvaní na slávnosti do Londýna.[162] Jedným z dôvodov príjmutia predsedov vlád a nie zahraničných hláv štátov bolo, aby sa nemusel pozývať vnuk Viktórie, nemecký cisár Viliam II., ktorý, ako sa obávala, by mohol na udalosti spôsobiť problémy.[163]

Kráľovnin diamantový jubilejný sprievod sa 22. júna 1897 vydal po trase dlhej šesť kilometrov cez Londýn a zahŕňal vojakov z celej ríše. Sprievod sa zastavil pri ďakovnej službe pod šírym nebom, ktorá sa konala pred katedrálou svätého Pavla, počas ktorej sedela Viktória na svojom otvorenom vozni, aby nemusela stúpať po schodoch, keď by mala vojsť do budovy. Oslava sa niesla v znamení obrovského davu divákov a veľkých výlevov náklonnosti k 78-ročnej kráľovnej.[164]

Viktória navštevovala kontinentálnu Európu pravidelne. V roku 1889 sa počas pobytu v Biarritzi stala prvou vládnucou panovníčkou z Británie, ktorá vstúpila do Španielska, keď na krátku návštevu prekročila hranice.[165] Do apríla 1900 bola búrska vojna v kontinentálnej Európe taká nepopulárna, že sa jej každoročná cesta do Francúzska javila ako nevhodná. Namiesto toho sa kráľovná vydala do Írska po prvý raz od roku 1861, čiastočne s cieľom uznať príspevok írskych plukov k juhoafrickej vojne.[166]

Smrť a nástupníctvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Viktória v Dubline, 1900
Viktória v roku 1899 vo veku 80 rokov

V júli 1900 zomrel jej druhý syn, Alfréd („Affie“). „Och, bože! Aj moje nebohé zlatíčko Affie odišiel,“ napísala do denníka. „Je to hrozný rok, nič iné ako smútok a hrôzy od jedného k druhému.“[167]

Podľa zvyku, ktorý si zachovala počas celého svojho vdovstva, strávila Viktória Vianoce roku 1900 v Osborne House na ostrove Wight. Reumatizmus v nohách spôsobil, že bola chromá a zrak jej zakalil šedý zákal.[168] Začiatkom januára sa cítila „slabo a zle“[169] a do polovice januára bola „ospalá ... omámená [a] zmätená“.[170] Zomrela v utorok 22. januára 1901 o 18:30, vo veku 81 rokov.[171] Na smrteľnej posteli boli pri nej syn a nástupca, kráľ Eduard VII., a jej najstarší vnuk, cisár Viliam II.[172]

V roku 1897 napísala pokyny na svoj pohreb, ktorý mal byť vojenský, ako by sa hodilo dcére vojaka a veliteľovi armády, a biely namiesto čierneho.[173] 25. januára Eduard, Viliam a jej tretí syn, vojvoda z Connaughtu, pomohli zdvihnúť jej telo do rakvy.[174] Bola oblečená v bielych šatách a so svadobným závojom.[175] Množstvo pamiatok pripomínajúcich jej početnú rodinu, priateľov a zamestnancov bolo položených do rakvy s ňou, na jej žiadosť. Jeden z Albertových županov bol položený po jej boku so sadrovým odliatkom ruky, zatiaľ čo vlasy Johna Browna spolu s jeho obrázkom bol vložený do jej ľavej ruky. Medzi šperkami umiestnenými na Viktórii bol snubný prsteň matky Johna Browna, ktorý jej dal Brown v roku 1883. Jej pohreb sa konal v sobotu 2. februára v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor a po dvoch dňoch bola pochovaná po boku princa Alberta v kráľovskom mauzóleu Frogmore vo Windsor Great Park.[176]

Za vlády 63 rokov, siedmich mesiacov a dvoch dní bola Viktória najdlhšie vládnucim britským panovníkom a najdlhšie vládnucou kráľovnou vo svetových dejinách, kým ju 9. septembra 2015 neprekonala jej pra pravnučka Alžbeta II. Bola posledným panovníkom Británie z rodu Hannoverovcov. Jej syn a nástupca Eduard VII. patril do dynastie Sasko-kobursko-gothajskej.

Tituly a štýly

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 24. máj 1819 - 20. jún 1837: Jej kráľovská výsosť princezná Alexandrina Viktória z Kentu
  • 20. jún 1837 - 22. január 1901: Jej Veličenstvo Kráľovná

Korunovačné klenoty

[upraviť | upraviť zdroj]
Imperiálna štátna koruna

Keďže za kráľovnej Viktórie bol najväčší rozmach britského impéria, odrazilo sa to aj na hodnote jej korunovačných klenotov. Bola známa bohatou zbierkou diamantov.

  • Imperiálna štátna koruna - symbolizuje zvrchovanosť monarchie. Koruna existovala v niekoľkých verziách už od 15. storočia a výzdobu tvorilo 2868 diamantov, 273 perál, 17 zafírov, 11 smaragdov a 5 rubínov.
  • Koh-i-Noor - je 105,6 karátový diamant vážiaci 21,6 gramu, ktorý bol kedysi najväčším diamantom sveta. Pochádza pravdepodobne zo štátu Andhra Pradesh v Indii. Diamant je jedným zo symbolov britskej monarchie.
  • Pamätný zlatý náhrdelník kráľovnej Viktórie - bol vytvorený zo zlata a diamantov v roku 1887 ku zlatému jubileu kráľovnej Viktórie.

Celková hodnota klenotov kráľovnej Viktórie bola odhadovaná v tej dobe na 200 000 britských libier.

Potomstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Meno Narodenie Úmrtie Manželstvo Ich deti
Rok Manžel/ka
Viktória Adelaida Mária Lujza 184021. november
1840		 19015. august
1901		 1858 Fridrich III. (1831 - 1888) 4 synovia (vrátane Viliama II.)

4 dcéry (vrátane kráľovnej Žofie Gréckej)

Eduard VII. 18419. november
1841		 19106. máj
1910		 1863 Alexandra Dánska (1844 - 1925) 3 synovia (vrátane Juraja V.)

3 dcéry (vrátane kráľovnej Maud z Nórska)

Alica Maud Mária 184325. apríl
1843		 187814. december
1878		 1862 Ľudovít IV. Hesenský (1837 - 1892) 2 synovia

5 dcér (vrátane Alexandry Fiodorovnej)

Alfréd Ernest Albert 18446. august
1844		 190031. júl
1900		 1874 Mária Alexandrovna Romanovová (1853 - 1920) 2 synovia (1 zomrel pred pôrodom)

4 dcéry (vrátane Márie Edinburghskej)

Helena Augusta Viktória 184625. máj
1846		 19239. jún
1923		 1866 Kristián Šlezvicko-holštajnský (1831 - 1917) 4 synovia (1 zomrel pred pôrodom)

2 dcéry

Lujza Karolína Alberta 184818. marec
1848		 19393. december
1939		 1871 John Campbell (1845 - 1914) bez potomkov
Artúr Viliam Patrik Albert 18501. máj
1850		 194216. január
1942		 1879 Lujza Margaréta Pruská (1860 - 1917) 1 syn

2 dcéry (vrátane Margaréty z Connaughtu)

Leopold George Duncan Albert 18537. apríl
1853		 188428. marec
1884		 1882 Helena Waldecko-pyrmontská (1861 - 1922) 1 syn

1 dcéra

Beatrix Mária Viktória Feodora 185714. apríl
1857		 1944 26. október
1944		 1885 Princ Henry z Battenbergu (1858 - 1896) 3 synovia

1 dcéra (Viktória z Battenbergu)

Rodokmeň

[upraviť | upraviť zdroj]
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Fridrich Ľudovít Hannoverský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Juraj III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augusta Sasko-gothajská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Eduard, vojvoda z Kentu a Strathearnu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Ľudovít Fridrich Meklenbursko-strelický
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Šarlota Meklenbursko-Strelická
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžběta Sasko-hildburghausenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viktória
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest Fridrich Sasko-kobursko-saalfeldský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František Sasko-kobursko-saalfeldský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Antónia Brunšvicko-wolfenbüttelská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Viktória Sasko-kobursko-saalfeldská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Heinrich XXIV., gróf Reuss z Ebersdorfu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augusta Reuss Ebersdorf
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Ernestína Erbach-Schönbergurská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Hibbert, pp. 3–12; Strachey, pp. 1–17; Woodham-Smith, pp. 15–29
  2. ↑ Hibbert, pp. 12–13; Longford, p. 23; Woodham-Smith, pp. 34–35
  3. ↑ Longford, p. 24
  4. ↑ Worsley, p. 41.
  5. ↑ Hibbert, p. 31; St Aubyn, p. 26; Woodham-Smith, p. 81
  6. ↑ Hibbert, p. 46; Longford, p. 54; St Aubyn, p. 50; Waller, p. 344; Woodham-Smith, p. 126
  7. ↑ Hibbert, p. 19; Marshall, p. 25
  8. ↑ Hibbert, p. 27; Longford, pp. 35–38, 118–119; St Aubyn, pp. 21–22; Woodham-Smith, pp. 70–72. The rumours were false in the opinion of these biographers.
  9. ↑ Hibbert, pp. 27–28; Waller, pp. 341–342; Woodham-Smith, pp. 63–65
  10. ↑ Waller, pp. 338–341; Woodham-Smith, pp. 68–69, 91
  11. ↑ Hibbert, p. 18; Longford, p. 31; Woodham-Smith, pp. 74–75
  12. ↑ Longford, p. 31; Woodham-Smith, p. 75
  13. ↑ Hibbert, pp. 34–35
  14. ↑ Hibbert, pp. 35–39; Woodham-Smith, pp. 88–89, 102
  15. ↑ Hibbert, p. 36; Woodham-Smith, pp. 89–90
  16. ↑ Hibbert, pp. 35–40; Woodham-Smith, pp. 92, 102
  17. ↑ Hibbert, pp. 38–39; Longford, p. 47; Woodham-Smith, pp. 101–102
  18. ↑ Hibbert, p. 42; Woodham-Smith, p. 105
  19. ↑ Hibbert, p. 42; Longford, pp. 47–48; Marshall, p. 21
  20. ↑ Hibbert, pp. 42, 50; Woodham-Smith, p. 135
  21. ↑ Marshall, p. 46; St Aubyn, p. 67; Waller, p. 353
  22. ↑ Longford, pp. 29, 51; Waller, p. 363; Weintraub, pp. 43–49
  23. ↑ Longford, p. 51; Weintraub, pp. 43–49
  24. ↑ Longford, pp. 51–52; St Aubyn, p. 43; Weintraub, pp. 43–49; Woodham-Smith, p. 117
  25. ↑ Weintraub, pp. 43–49
  26. ↑ Victoria quoted in Marshall, p. 27 and Weintraub, p. 49
  27. ↑ Victoria quoted in Hibbert, p. 99; St Aubyn, p. 43; Weintraub, p. 49 and Woodham-Smith, p. 119
  28. ↑ Hibbert, p. 102; Marshall, p. 60; Waller, p. 363; Weintraub, p. 51; Woodham-Smith, p. 122
  29. ↑ Waller, pp. 363–364; Weintraub, pp. 53, 58, 64, and 65
  30. ↑ St Aubyn, pp. 55–57; Woodham-Smith, p. 138
  31. ↑ Woodham-Smith, p. 140
  32. ↑ Packard, pp. 14–15
  33. ↑ Hibbert, pp. 66–69; St Aubyn, p. 76; Woodham-Smith, pp. 143–147
  34. ↑ Greville quoted in Hibbert, p. 67; Longford, p. 70 and Woodham-Smith, pp. 143–144
  35. ↑ St Aubyn, p. 69; Waller, p. 353
  36. ↑ Hibbert, p. 58; Longford, pp. 73–74; Woodham-Smith, p. 152
  37. ↑ Marshall, p. 42; St Aubyn, pp. 63, 96
  38. ↑ Marshall, p. 47; Waller, p. 356; Woodham-Smith, pp. 164–166
  39. ↑ Hibbert, pp. 77–78; Longford, p. 97; St Aubyn, p. 97; Waller, p. 357; Woodham-Smith, p. 164
  40. ↑ Victoria's journal, 25 April 1838, quoted in Woodham-Smith, p. 162
  41. ↑ St Aubyn, p. 96; Woodham-Smith, pp. 162, 165
  42. ↑ Hibbert, p. 79; Longford, p. 98; St Aubyn, p. 99; Woodham-Smith, p. 167
  43. ↑ Hibbert, pp. 80–81; Longford, pp. 102–103; St Aubyn, pp. 101–102
  44. ↑ Longford, p. 122; Marshall, p. 57; St Aubyn, p. 104; Woodham-Smith, p. 180
  45. ↑ Hibbert, p. 83; Longford, pp. 120–121; Marshall, p. 57; St Aubyn, p. 105; Waller, p. 358
  46. ↑ St Aubyn, p. 107; Woodham-Smith, p. 169
  47. ↑ Hibbert, pp. 94–96; Marshall, pp. 53–57; St Aubyn, pp. 109–112; Waller, pp. 359–361; Woodham-Smith, pp. 170–174
  48. ↑ Longford, p. 84; Marshall, p. 52
  49. ↑ Longford, p. 72; Waller, p. 353
  50. ↑ Woodham-Smith, p. 175
  51. ↑ Hibbert, pp. 103–104; Marshall, pp. 60–66; Weintraub, p. 62
  52. ↑ Hibbert, pp. 107–110; St Aubyn, pp. 129–132; Weintraub, pp. 77–81; Woodham-Smith, pp. 182–184, 187
  53. ↑ Hibbert, p. 123; Longford, p. 143; Woodham-Smith, p. 205
  54. ↑ St Aubyn, p. 151
  55. ↑ Hibbert, p. 265, Woodham-Smith, p. 256
  56. ↑ Marshall, p. 152; St Aubyn, pp. 174–175; Woodham-Smith, p. 412
  57. ↑ Charles, p. 23
  58. ↑ Hibbert, pp. 421–422; St Aubyn, pp. 160–161
  59. ↑ Woodham-Smith, p. 213
  60. ↑ Hibbert, p. 149; Longford, p. 154; Marshall, p. 123; Waller, p. 377
  61. ↑ Hibbert, p. 149; St Aubyn, p. 169
  62. ↑ Hibbert, p. 149; Longford, p. 154; Marshall, p. 123; Waller, p. 377
  63. ↑ Woodham-Smith, p. 100
  64. ↑ Longford, p. 56; St Aubyn, p. 29
  65. ↑ Hibbert, pp. 150–156; Marshall, p. 87; St Aubyn, pp. 171–173; Woodham-Smith, pp. 230–232
  66. ↑ Charles, p. 51; Hibbert, pp. 422–423; St Aubyn, pp. 162–163
  67. ↑ Hibbert, p. 423; St Aubyn, p. 163
  68. ↑ Longford, p. 192
  69. ↑ St Aubyn, p. 164
  70. ↑ Marshall, pp. 95–101; St Aubyn, pp. 153–155; Woodham-Smith, pp. 221–222
  71. ↑ Woodham-Smith, p. 281
  72. ↑ Longford, p. 359
  73. ↑ Longford, p. 181
  74. ↑ Kenny, Mary (2009) Crown and Shamrock: Love and Hate Between Ireland and the British Monarchy, Dublin: New Island, ISBN 1-905494-98-X
  75. ↑ St Aubyn, p. 238
  76. ↑ Longford, pp. 175, 187; St Aubyn, pp. 238, 241; Woodham-Smith, pp. 242, 250
  77. ↑ Woodham-Smith, p. 248
  78. ↑ Hibbert, p. 198; Longford, p. 194; St Aubyn, p. 243; Woodham-Smith, pp. 282–284
  79. ↑ Hibbert, pp. 201–202; Marshall, p. 139; St Aubyn, pp. 222–223; Woodham-Smith, pp. 287–290
  80. ↑ Hibbert, pp. 161–164; Marshall, p. 129; St Aubyn, pp. 186–190; Woodham-Smith, pp. 274–276
  81. ↑ Longford, pp. 196–197; St Aubyn, p. 223; Woodham-Smith, pp. 287–290
  82. ↑ Longford, p. 191; Woodham-Smith, p. 297
  83. ↑ St Aubyn, p. 216
  84. ↑ Hibbert, pp. 196–198; St Aubyn, p. 244; Woodham-Smith, pp. 298–307
  85. ↑ Hibbert, pp. 204–209; Marshall, pp. 108–109; St Aubyn, pp. 244–254; Woodham-Smith, pp. 298–307
  86. ↑ Hibbert, pp. 216–217; St Aubyn, pp. 257–258
  87. ↑ Matthew, H. C. G.; Reynolds, K. D. (2004; online edition October 2009) "Victoria (1819–1901)", Oxford Dictionary of National Biography, Oxford University Press, doi:10.1093/ref:odnb/36652, retrieved 18 October 2010 (subscription required for online access)
  88. ↑ Hibbert, pp. 227–228; Longford, pp. 245–246; St Aubyn, p. 297; Woodham-Smith, pp. 354–355
  89. ↑ Woodham-Smith, pp. 357–360
  90. ↑ Queen Victoria, "Saturday, 18th August 1855", Queen Victoria's Journals, 40, p. 93 – via The Royal Archives
  91. ↑ 1855 visit of Queen Victoria, Château de Versailles, archived from the original on 11 January 2013, retrieved 29 March 2013
  92. ↑ Hibbert, pp. 241–242; Longford, pp. 280–281; St Aubyn, p. 304; Woodham-Smith, p. 391
  93. ↑ Hibbert, p. 242; Longford, p. 281; Marshall, p. 117
  94. ↑ Hibbert, p. 255; Marshall, p. 117
  95. ↑ Longford, pp. 259–260; Weintraub, pp. 326 ff.
  96. ↑ Longford, p. 263; Weintraub, pp. 326, 330
  97. ↑ Hibbert, p. 244
  98. ↑ Hibbert, p. 267; Longford, pp. 118, 290; St Aubyn, p. 319; Woodham-Smith, p. 412
  99. ↑ Hibbert, p. 267; Marshall, p. 152; Woodham-Smith, p. 412
  100. ↑ Hibbert, pp. 265–267; St Aubyn, p. 318; Woodham-Smith, pp. 412–413
  101. ↑ Waller, p. 393; Weintraub, p. 401
  102. ↑ Hibbert, p. 274; Longford, p. 293; St Aubyn, p. 324; Woodham-Smith, p. 417
  103. ↑ Longford, p. 293; Marshall, p. 153; Strachey, p. 214
  104. ↑ Hibbert, pp. 276–279; St Aubyn, p. 325; Woodham-Smith, pp. 422–423
  105. ↑ Hibbert, pp. 280–292; Marshall, p. 154
  106. ↑ St Aubyn, p. 343
  107. ↑ e.g. Strachey, p. 306
  108. ↑ www.spectator.co.uk, [cit. 2021-04-27]. Dostupné online.
  109. ↑ Marshall, pp. 170–172; St Aubyn, p. 385
  110. ↑ Hibbert, p. 310; Longford, p. 322
  111. ↑ Hibbert, pp. 323–324; Marshall, pp. 168–169; St Aubyn, pp. 356–362
  112. ↑ Hibbert, pp. 321–322; Longford, pp. 327–328; Marshall, p. 170
  113. ↑ Hibbert, pp. 311–312; Longford, p. 347; St Aubyn, p. 369
  114. ↑ St Aubyn, pp. 374–375
  115. ↑ Marshall, p. 199; Strachey, p. 299
  116. ↑ Longford, p. 381; St Aubyn, pp. 385–386; Strachey, p. 248
  117. ↑ St Aubyn, pp. 385–386; Strachey, pp. 248–250
  118. ↑ Longford, p. 385
  119. ↑ Hibbert, p. 343
  120. ↑ Hibbert, pp. 343–344; Longford, p. 389; Marshall, p. 173
  121. ↑ Hibbert, pp. 344–345
  122. ↑ Hibbert, p. 345; Longford, pp. 390–391; Marshall, p. 176; St Aubyn, p. 388
  123. ↑ Charles, p. 103; Hibbert, pp. 426–427; St Aubyn, pp. 388–389
  124. ↑ Old Bailey Proceedings Online, Trial of Arthur O'Connor. (t18720408-352, 8 April 1872).
  125. ↑ Hibbert, p. 427; Marshall, p. 176; St Aubyn, p. 389
  126. ↑ Hibbert, pp. 249–250; Woodham-Smith, pp. 384–385
  127. ↑ Hibbert, p. 251; Woodham-Smith, p. 386
  128. ↑ Hibbert, p. 361; Longford, p. 402; Marshall, pp. 180–184; Waller, p. 423
  129. ↑ Hibbert, pp. 295–296; Waller, p. 423
  130. ↑ Waller, p. 427
  131. ↑ Victoria quoted in Longford, p. 426
  132. ↑ Longford, pp. 412–413
  133. ↑ Longford, p. 426
  134. ↑ Longford, p. 411
  135. ↑ Hibbert, pp. 367–368; Longford, p. 429; Marshall, p. 186; St Aubyn, pp. 442–444; Waller, pp. 428–429
  136. ↑ Hibbert, p. 420; St Aubyn, p. 422
  137. ↑ Hibbert, p. 420; St Aubyn, p. 421
  138. ↑ Hibbert, pp. 420–421; St Aubyn, p. 422; Strachey, p. 278
  139. ↑ Hibbert, p. 427; Longford, p. 446; St Aubyn, p. 421
  140. ↑ Longford, pp. 451–452
  141. ↑ Hibbert, pp. 443–444; St Aubyn, pp. 425–426
  142. ↑ Hibbert, pp. 443–444; Longford, p. 455
  143. ↑ Hibbert, p. 444; St Aubyn, p. 424; Waller, p. 413
  144. ↑ Longford, p. 461
  145. ↑ Longford, pp. 477–478
  146. ↑ Hibbert, p. 373; St Aubyn, p. 458
  147. ↑ Waller, p. 433; see also Hibbert, pp. 370–371 and Marshall, pp. 191–193
  148. ↑ Hibbert, p. 373; Longford, p. 484
  149. ↑ Queen Victoria, Royal Household, retrieved 29 March 2013
  150. ↑ Marshall, pp. 210–211; St Aubyn, pp. 491–493
  151. ↑ Longford, p. 502
  152. ↑ Hibbert, pp. 447–448; Longford, p. 508; St Aubyn, p. 502; Waller, p. 441
  153. ↑ Hibbert, pp. 448–449
  154. ↑ Hibbert, pp. 449–451
  155. ↑ Hibbert, p. 447; Longford, p. 539; St Aubyn, p. 503; Waller, p. 442
  156. ↑ Hibbert, p. 454
  157. ↑ Hibbert, p. 375; Longford, p. 519
  158. ↑ Hibbert, p. 376; Longford, p. 530; St Aubyn, p. 515
  159. ↑ Hibbert, p. 377
  160. ↑ Hibbert, p. 456
  161. ↑ Longford, p. 546; St Aubyn, pp. 545–546
  162. ↑ Marshall, pp. 206–207, 211; St Aubyn, pp. 546–548
  163. ↑ MacMillan, Margaret (2013), The War That Ended Peace, Random House, p. 29, ISBN 978-0-8129-9470-4
  164. ↑ Hibbert, pp. 457–458; Marshall, pp. 206–207, 211; St Aubyn, pp. 546–548
  165. ↑ Hibbert, p. 436; St Aubyn, p. 508
  166. ↑ Hibbert, pp. 437–438; Longford, pp. 554–555; St Aubyn, p. 555
  167. ↑ Longford, p. 558
  168. ↑ Hibbert, pp. 464–466, 488–489; Strachey, p. 308; Waller, p. 442
  169. ↑ Victoria's journal, 1 January 1901, quoted in Hibbert, p. 492; Longford, p. 559 and St Aubyn, p. 592
  170. ↑ Her personal physician Sir James Reid, 1st Baronet, quoted in Hibbert, p. 492
  171. ↑ Longford, p. 562
  172. ↑ Longford, p. 561; St Aubyn, p. 598
  173. ↑ Hibbert, p. 497; Longford, p. 563
  174. ↑ St Aubyn, p. 598
  175. ↑ Longford, p. 563
  176. ↑ Longford, p. 565; St Aubyn, p. 600

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SPŠH Košice Zdroj, z ktorého (pôvodne) čiastočne čerpal tento článok

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Queen Victoria na anglickej Wikipédii.

Viktória
Vladárske tituly
Predchodca
Viliam IV. 		kráľovná
20. jún 1837 – 20. január 1901 		Nástupca
Eduard VII.


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viktória_(Spojené_kráľovstvo)&oldid=7886944“