Preskočiť na obsah

Depeche Mode

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Depeche Mode
V roku 2006
V roku 2006
Základné informácie
Pôvod   Basildon, Anglicko, Spojené kráľovstvo
Žáner(-re) New Wave
synthpop
post-punk
alternative dance
synth rock
Pôsobenie 1980 – súčasnosť
Vydavateľstvá Sony Music
Mute
Sire
Reprise
Webstránka www.depechemode.com
Členovia skupiny
David Gahan
Martin Gore
Bývalí členovia
Vince Clarke (1980 – 1981)
Andrew Fletcher (1980 – 2022)
Alan Wilder (1982 – 1995)

Depeche Mode [deˈpeʃ mɔd] je hudobná skupina, ktorá bola v roku 1980 založená v Basildone v Anglicku. Skupinu tvorí štvorica hudobníkov: Dave Gahan (spev a spolautorstvo skladieb), Martin Gore (klávesy, gitara, spev a hlavný autor skladieb), Peter Gordeno (klávesy, vokály) a Christian Eigner (bicie, klávesy). Ich hudobný štýl by sa dal najlepšie charakterizovať ako synth rock, alebo taktiež synthpop (používanie umelých zvukov, vytváraných syntetizátormi a samplermi). Stali sa jednou z najvytrvalejších a najúspešnejších hudobných skupín, ktoré sa objavili počas New Wave a New Romantic éry. Mnoho ich klipov sa často opakovalo na MTV a Fuse (americká káblová hudobná televízna stanica). Vďaka svojej inovatívnej tvorbe, nahrávacím technikám a popularizácii vzorkovania (angl. sampling), ovplyvnili mnoho súčasných hudobníkov. Ich album Violator z roku 1990 je považovaný za klenot elektronickej hudby. Hoci sú významní pre modernú techno scénu, zostávajú naďalej pri alternatívnej hudbe.

Svoj debutový album, Speak & Spell, vydala skupina Depeche Mode v roku 1981. Nahrávky tohto ich debutu ich zaradili k britskej scéne New Wave. Po jeho vydaní od kapely odišiel jeden z jej zakladateľov, Vince Clarke. Ako trio potom spolu nahrali album A Broken Frame. Väčšinovým autorom hudobného materiálu na tomto nosiči bol Martin Gore. Neskôr v roku 1982 Clarkeho v skupine nahradil Alan Wilder. Táto hudobná zostava spolu zotrvala nasledujúcich trinásť rokov. Posledné albumy, ktoré vydali v závere 80. rokov, Black Celebration a Music for the Masses, skupinu zaradili medzi dominantných predstaviteľov elektronickej hudobnej scény. Vrcholom tohto obdobia bol koncert skupiny v júni 1988 v Pasadena Rose Bowl, kde na ich vystúpenie prišlo publikum v počte 60 000 ľudí. Začiatkom roka 1990 vydali album Violator, ktorý dosiahol mainstreamový medzinárodný úspech. Úspešným bol aj ich nasledujúci album, Songs of Faith and Devotion, ktorý vydali v roku 1993. Bolo to aj napriek tomu, že vo vzťahoch v kapele narastalo napätie, ktoré v roku 1995 vyústilo Wilderovým odchodom.

Až 54 skladieb skupiny Depeche Mode sa dostalo do rebríčka UK Singles Chart a 17 ich albumov bolo britských rebríčkoch umiestnených do Top 10. Skupina Depeche Mode má na celom svete predaných viac než sto miliónov hudobných nosičov.[1][2] Časopis Q zaradili Depeche Mode do svojho zoznamu „50 kapiel, ktoré zmenili svet!“[3] Televízia VH1 ich dala na 98. miesto svojho zoznamu „Stovky najväčších umelcov všetkých čias“.[4] V decembri 2016 dal magazín Billboard skupinu Depeche Mode na desiate miesto zoznamu najlepších umelcov klubovej tanečnej hudobnej scény.[5] Skupina Depeche Mode bola nominovaná do Rock and Roll Hall of Fame v rokoch 2017 a 2018 a uvedená do nej bola v roku 2020.[6]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik a debutový album (1977–1981)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Speak & Spell

Depeche Mode vznikali niekedy v roku 1977, kedy spolužiaci Vince Clarke (spev, gitara) a Andy Fletcher (basová gitara) založili spolu kapelu „No Romance in China“, ktorá preberala vplyvy od skupiny The Cure.[7] V roku 1979 hral Clarke v kapele, ktorá napodobňovala skladby skupiny Ultravox.[8] V rokoch 1978–79 hrával Martin Gore so spolužiakom Philom Burdettom v akustickom due „Norman and the Worms“.[9] V marci 1980 Clarke a Fletcher založili skupinu Composition of Sound. Krátko po vzniku tohto zoskupenia sa Clarke dostal k nahrávkam skupiny Orchestral Manoeuvres in the Dark (OMD), ktoré boli pre neho inšpiráciou k tomu, aby sa začal venovať elektronickej hudbe.[10][11] Clarke a Fletcher si cez rôzne brigády a zamestnania zbierali finančné prostriedky na kúpu syntetizátorov, ktoré si spočiatku museli požičiavať od svojich známych. Čoskoro sa k nim pridal aj tretí hudobník, inštrumentalista Martin Gore. Fletcher v tom čase preberal vplyvy od kapiel ako OMD, The Cure, Siouxsie and the Banshees, Kraftwerk, The Human League ako aj od punk rockovej hudobnej scény.[12] Dave Gahan sa ku skupine pripojil neskôr v roku 1980 po tom, čo ho Clarke videl v jednom z klubov spievať pieseň Davida Bowieho „Heroes“.[13] Po personálnej stránke takto fakticky vznikla kapela Depeche Mode. Medzi Gahanove a Goreho hudobné vzory patrili skupiny a hudobníci ako Siouxsie and the Banshees, Sparks,[14] Cabaret Voltaire, Talking Heads a Iggy Pop.[15] Osobným Gahanovým vzorom bol Dave Vanian, frontman skupiny The Damned.[16] Voľbu dať kapele názov podľa francúzskeho módneho časopisu Dépêche mode[17] Gore komentoval slovami: „Mohlo by to znamenať uponáhľanú módu, či módnu správu. Hodilo sa to.“[18] Presnejším významom názvu časopisu (a teda aj kapely) je „Módne novinky“ či „Aktuálna móda“[19] (dépêche, „rýchla správa“ alebo „správa o novinkách“ a mode alebo „móda“ "). Gore dodáva, že prvýkrát, kedy skupina hrala ako Depeche Mode, bolo školské vystúpenie v máji 1980.[20] Na škole Jamesa Hornsbyho v Basildone, do ktorej chodili Gore s Fletcherom, je pamätná tabuľa. Kapela debutovala v roku 1980 na kompilácii Some Bizzare Album, kde sa nachádza ich skladba „Photographic“, ktorú neskôr pridali aj na svoj debutový album Speak & Spell.

V roku 1980 hrala skupina na koncerte Franka Toveya (jeden z priekopníkov anglického hudobného hnutia New Wave, známy taktiež pod pseudonymom Fad Gadget). Počas koncertu v Bridge House na predmestí Londýna v Canning Town[21] si skupinu všimol a oslovil Daniel Miller, elektronický hudobník a zakladateľ spoločnosti Mute Records, ktorý prejavil záujem nahrať s nimi pre svoju hudobnú značku singel.[22] Výsledkom tejto ich slovnej dohody bol ich prvý singel „Dreaming of Me“, ktorý nahrali v decembri 1980 a vydali vo februári 1981. V britských rebríčkoch sa nahrávka dostala na 57. pozíciu. Kapelu to povzbudilo a nahrali svoj druhý singel „New Life“, ktorý sa v britských rebríčkoch vyšplhal na 11. miesto a dostal tak kapelu do televízneho programu BBC, Top of the Pops. Ďalším singlom skupiny bol „Just Can't Get Enough“. Tento synth-popový singel bol ich prvým britským hitom ktorý bol v Top 10. Video k skladbe je jediným, na ktorom je Vince Clarke.

Debutový album skupiny Depeche Mode, Speak & Spell, vyšiel v októbri 1981 a jeho vrchol bol v rebríčku britských albumov na desiatom mieste.[23] Recenzie kritikov na album boli rôzne. Melody Maker ho označil za „skvelý album…, ktorý museli vytvoriť, aby si získali nové publikum a potešili fanúšikov, ktorí sa ho nevedia nabažiť“,[24] naproti tomu časopis Rolling Stone bol viac kritický a nazval ho album „PG-rated fluff“ („verejne uznávaná vata“).[25]

Clarkeho odchod a príchod Wildera (1981–1982)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: A Broken Frame

Krátko po úspechoch s debutovým albumom mal Clarke pripomienky k smerovaniu kapely. Nepozdávalo sa mu, že namiesto realizácie nových nápadov mrhajú časom na fotenie a interview.[26] Hovoril tiež o tom, že sa po koncertoch necíti zdravotne v poriadku, čo Gahan neskôr označil za klamstvo.[27] V novembri 1981 Clarke oficiálne oznámil, že od Depeche Mode odchádza.[28] Krátko po odchode z kapely sa spojil s bluesovou speváčkou Alison Moyetovou a založili spolu skupinu Yazoo (v USA boli známi skôr ako Yaz). Hovorilo sa, že Clarke bude v písaní hudobného materiálu pre Depeche Mode pokračovať, no nakoniec z toho nebolo nič. Podľa niektorých zdrojov Clarke ponúkol kapele Depeche Mode skladbu „Only You“, tí ju však odmietli.[29] Clarke v jednom rozhovore poprel, že by k takejto ponuke niekedy došlo, a povedal: „Neviem, odkiaľ to prišlo. Nie je to pravda.“[30] Skladba vyšla na singli zoskupenia Yazoo a v rebríčku Spojeného kráľovstva sa vyšplhala na tretie miesto. Písania textov sa v kapele ujal Gore, ktorý už predtým na ich debutový album zložil skladby „Tora! Tora! Tora!“ a inštrumentálku „Big Muff“.[31]

Koncom roka 1981 dala skupina anonymný inzerát do časopisu Melody Maker, v ktorom hľadala iného hudobníka: „Ozvite sa skupine, ak máte syntetizátor a máte menej ako dvadsaťjeden rokov.“[13] Odpovedal im Alan Wilder, klasicky vyštudovaný hráč na klávesové nástroje zo západného Londýna a aj napriek tomu, že mal 22 rokov, ho po dvoch návštevách na začiatku roka 1982 prijali do kapely. Spočiatku mal na skúšku vystupovať ako spoluúčinkujúci hudobník na koncertnom turné.[32] Wildera neskôr nazvali „hudobným režisérom“ skupiny, ktorý bol do svojho odchodu v roku 1995 zodpovedný za zvuk kapely.[33] Ako hovorieval ich producent Flood: „Alan bol realizátorom, Martin poskytoval svoje nápady a Dave ich predvádzal.“[33]

V januári 1982 skupina vydala „See You“, svoj prvý singel nahraný bez Clarkeho, ktorý sa aj napriek tomu dokázal v britských rebríčkoch dostať na šiestu pozíciu.[34] Nasledujúce turné kapely prvýkrát absolvovali aj v Severnej Amerike. Pred druhým štúdiovým albumom skupiny, na ktorom začali pracovať v júli 1982, boli vydané ďalšie dva single „The Meaning of Love“ a „Leave in Silence“. Daniel Miller v tej dobe povedal Wilderovi, že ho na nahrávanie ďalšieho albumu nepotrebujú. Zostávajúca trojica hudobníkov chcela dokázať, že vedia uspieť aj sami bez podpory Vinceho Clarka.[35] Album A Broken Frame vyšiel ešte v septembri a potom nasledovalo ich turné pre rok 1982. Ďalší singel, ktorý už ale nepochádza z albumu, im pod názvom „Get the Balance Right!“ vyšiel v januári 1983. Bola to prvá štúdiová nahrávka skupiny Depeche Mode, ktorú produkovali spolu s Wilderom.[36]

Construction Time Again (1983)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Construction Time Again
Alan Wilder
Alan Wilder

Tretí štúdiový album Depeche Mode, Construction Time Again, nahrávali s producentom Gareth Jones v Garden Studios Johna Foxxa a v Hansa Studios v Západnom Berlíne, na mieste kde David Bowie v produkcii Briana Ena nahral väčšiu časť svojej trojice elektronických albumov, známych aj ako Berlin Trilogy. Album zaznamenal dramatický posun vo zvuku skupiny. Bolo to čiastočne aj kvôli Wilderovmu použitiu samplerov Synclavier a E-mu Emulator.[37] Vzorkovaním zvukov z predmetov každodenného používania skupina vytvorila eklektický, industriálny zvuk, niečo podobné ako produkujú Art of Noise, či Einstürzende Neubauten. V roku 1983 začali títo hudobníci spolu s Depeche Mode vydávať pod labelom Mute Records.[38] Singel k tomuto albumu, „Everything Counts“, sa v britských rebríčkoch dostal na šieste miesto a medzi 30 najlepších sa dostal aj v Írsku, Južnej Afrike, Švajčiarsku, Švédsku a v Západnom Nemecku.[23] Wilder prispel na tomto albume dvoma piesňami „The Landscape Is Changing“ a „Two Minute Warning“. V septembri 1983 skupina na podporu Construction Time Again absolvovala európske koncertné turné.

Some Great Reward a nárast medzinárodného úspechu (1984–1985)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Some Great Reward

Na americkom turné bola podľa Gora skupina „šokovaná tým, ako húfne ich koncerty fanúšikovia navštevovali“.[27] Zaujímavé bolo na tom, že aj keď živé vystúpenia boli v návštevnosti úspešné, výsledky predaja ich hudobných nosičov s touto skutočnosťou nekorešpondovali.[27] V septembri 1984 skupine Depeche Mode vyšiel album Some Great Reward. Časopis Melody Maker o ňom napísal, že človeka núti „sadnúť si a všímať si, čo sa mu deje, priamo pod nosom“.[39] Na rozdiel od politických a environmentálnych tém, ktoré dominovali predchádzajúcemu albumu sa piesne na Some Great Reward zaoberali väčšinou osobnejšími témami, ako sú sexuálne politiky („Master and Servant“), cudzoložstvo („Lie to Me“) a svojvoľnej božskej spravodlivosti („Blasphemous Rumours“). Na albume sa nachádza aj prvá skladba Martina Gora balada, „Somebody“, ktorá vyšla ako dvojitý A singel spolu s „Blasphemous Rumors“. Bol to prvý singel, na ktorom spieva Gore hlavné sólo.

K albumu v roku 1984 nasledovalo Some Great Reward Tour, z ktorého pochádza aj celovečerné koncertné video, The World We Live In and Live in Hamburg. V júli 1985 odohrala skupina Depeche Mode svoje prvé koncerty za železnou oponou, ktoré sa konali v Budapešti a Varšave.[40] V októbri 1985 dalo na trh vydavateľstvo Mute Records kompiláciu The Singles 81→85 (v Spojených štátoch Catching Up with Depeche Mode). Kompilácia obsahovala dva hitové single aj s !B! stranami, ktoré nevyšli na albume: „Shake the Disease“ a „It's Called a Heart“.

V Spojených štátoch sa hudba skupiny prvýkrát dostala aj do povedomia univerzitných rádií a moderných rockových staníc ako KROQ v Los Angeles, KQAK („The Quake“) v San Franciscu, WFNX v Bostone a WLIR na Long Islande v New Yorku. Cez ne na seba skupina Depeche Mode pútala pozornosť predovšetkým od alternatívneho publika, ktoré nemalo záujem počúvať v rádiách soft rock, či disko.[41] Tento pohľad na kapelu bol v ostrom kontraste k tomu, ako boli napriek stále temnejšiemu a vážnejšiemu tónu v ich piesňach vnímaní v Európe.[42] V Nemecku, Francúzsku a ďalších európskych krajinách boli Depeche Mode považovaní skôr za idoly mládeže a pravidelne boli na titulkách európskych časopisov pre mladých. V polovici 80. rokov boli na Starom kontinente vnímaní ako jedna z najznámejších synthpopových kapiel.

Black Celebration (1986)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Black Celebration

Hudobný štýl skupiny Depeche Mode sa v roku 1986 opäť mierne posunul vydaním ich pätnásteho singla „Stripped“ a jeho albumu Black Celebration. Kapela si zachovala často nápaditý hudobný sampling a vzďaľovala sa od „industriálneho popového“ zvuku, ktorý charakterizoval ich predchádzajúce dva albumy. Album Black Celebration vyniká zlovestným, silne atmosférickým a textúrovaným zvukom. Goreho texty tiež nadobudli temnejší tón a stali sa pesimistickejšími. Hudobný videoklip k skladbe „A Question of Time“ bol prvým dielom režiséra Antona Corbijna. Tento jeho začiatok spolupráce s Depeche Mode pokračuje dodnes. Corbijn režíroval 20 klipov skupiny, najnovším z nich je video „Where's the Revolution“ z roku 2017. Natočil tiež niektoré z ich živých vystúpení a navrhol pódiové sety, je autorom väčšiny obalov albumov a singlov, ktoré vyšli od albumu Violator.

Music for the Masses a 101 (1987–1988)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Music for the Masses

Na albume z roku 1987, Music for the Masses, sa zvukový a produkčný prístup kapely naďalej vyvíjal. Bolo to prvýkrát, čo spolupracovali s producentom, ktorý nebol v spojení s Mute Records. Pôvodne prizvaný producent projektu, Dave Bascombe, podľa Alana Wildera prispieval skôr po technickej stránke.[43] Pri produkovaní albumu sa kapela do značnej miery vyhýbala samplingu a dávala prednosť experimentovaniu so syntetizátormi.[44] Aj keď bolo postavenie v rebríkoch singlov „Strangelove“, „Never Let Me Down Again“ a „Behind the Wheel“ vo Veľkej Británii skôr sklamaním, v krajinách ako Kanada, Brazília, Západné Nemecko, Južná Afrika, Švédsko a Švajčiarsko boli umiestnené v Top 10. Týždenník Record Mirror označil Music for the Masses, za ich „doposiaľ najúspešnejší a najsexi album“.[45] Album v USA dosiahol 35. miesto rebríčka Billboard 200.[46]

Turné Music for the Masses sa začalo 22. októbra 1987. Dňa 7. marca 1988, bez predchádzajúceho oznámenia Depeche Mode hrali vo východoberlínskej Werner-Seelenbinder-Halle.[47] Stali sa tak jednou z mála západných skupín, ktoré vystúpili v komunistickom východnom Nemecku. V roku 1988 koncertovali aj v ďalších vtedajších hlavných mestách komunistických štátov, v Budapešti a v Prahe.[48]

Svetové turné sa skončilo 18. júna 1988 koncertom v Pasadena Rose Bowl. Počet platených divákov, 60 453,[49] bol v tom čase najvyšším za posledných osem rokov. Tento úspech bol pre účinkovanie kapely v USA prelomovým. Akcia vyšla na zázname, koncertnom filme a soundtracku s názvom 101 (poradie koncertu v Pasadene a číslo blízkej legendárnej diaľnice). Režisérom a producentom filmu bol D. A. Pennebaker. Film je pozoruhodný aj tým, ako zobrazuje interakciu fanúšikov.[50][51] Dňa 7. septembra 1988 na odovzdávaní cien MTV Video Music Awards 1988 v Los Angeles skupina Depeche Mode zahrala skladbu „Strangelove“..[52]

Popularita a vplyvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Neskôr v tomto roku, potom, čo si Martin Gore urobil kratšiu prestávku svojím Counterfeit EP (6 cover verzií jeho obľúbených pesničiek), nahrala skupina v Miláne singel „Personal Jesus“, ovplyvnený blues a country. Ešte pred jeho vydaním bola umiestnená reklama do regionálnych novín v UK so slovami „Your own personal Jesus“ (Váš vlastný osobný Ježiš). Neskôr obsahovala reklama aj telefónne číslo, na ktorom – keď ste zavolali – sa ozvala táto pieseň. Následná kontroverzia pomohla tomuto singlu dostať sa na 13. pozíciu v britských rebríčkoch a taktiež stať sa ich najlepšie predávaným a prvým zlatým singlom v USA.

V polovici osemdesiatych a deväťdesiatych rokov rástla popularita skupiny v USA a aj jej vplyv na objavujúce sa techno a house na hudobnú scénu. Pionieri techna Derrick May, Kevin Saunderson a Juan Atkins túto skupinu označili za jeden z hlavných vplyvov na svoj vývoj proto-techna počas explózie Detroitského techna na konci osemdesiatych rokov.

Deväťdesiate roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1990 dosiahol „Enjoy the Silence“, ich zatiaľ najúspešnejší singel, 8. priečku v rebríčkoch USA (6. v UK) a stal sa akýmsi ich hudobným podpisom. Vyhral taktiež „Best Single“ v Brit Awards. S cieľom propagovať svoj nový albumu Violator, usporiadala skupina autogramiádu v Los Angeles, ktorá prilákala 17 tisíc fanúšikov. Album (Top Ten v UK a USA) aj nasledujúce turné „World Violation Tour“ sa stali ich ďalšími úspechmi. Podarilo sa predať viac ako 3 milióny kusov albumov a stal sa tak trikrát platinovým. Stojí za zmienku, že 40 tisíc lístkov na štadión newyorských Giants bolo predaných počas 8 hodín a 48 tisíc lístkov na štadión Los Angeles Dodgers bolo predaných za jedinú hodinu.

Do roku 1991 sa skupina Depeche Mode javila ako jeden zo svetových najúspešnejších výjavov na hudobnej scéne, spoliehajúca sa na proto-techno hudbu, ktorá ich odlišovala od ostatných. Ich hudba zaznela napríklad vo filme Až na koniec sveta (režisér Wim Wenders, 1991) „Death's Door“. V roku 1993 zmenila skupina krok s Songs of Faith and Devotion, rockovo orientovaným albumom, ktorý „zdrsnil“ ich hudbu. To ich vzdialilo od vplyvu klávesov a syntetizátorov a po prvýkrát taktiež uviedli živé bicie (v podaní Alana Wildera). Album debutoval na prvých priečkach hitparád v USA a UK. Jeho najvýraznejšími skladbami boli „I Feel You“, kombinácia country a techna, „Walking in My Shoes“ a „Condemnation“ (Zatratenie). Nasledovalo 14-mesačné turné Devotional (Posvätný).

V júni 1995 po turné opustil Alan Wilder skupinu, kvôli „neuspokojivým vnútorným pracovným podmienkam“, a ďalej pokračoval s prácou na svojom osobnom projekte Recoil. Pravdepodobnou príčinou jeho odchodu boli problémy okolo drogovej závislosti Davida Gahana, priznanie Martina Gora o „boji s vlastnými démonmi“ a rastúce napätie medzi Wilderom a Andrewom Fletcherom a Wilder pravdepodobne už nevládal robiť všetky aranžmány a nové zvuky sám. Bez neho by sa najslávnejšie hity nikdy hitmi nestali tak, ako ich poznáme. Jeho odchod onedlho nasledovala správa o Gahanovom pokuse o samovraždu vo svojom dome v L. A. Ten potom nastúpil na odvykací drogový program, aby sa zbavil závislosti na heroíne.

V roku 1996 s vyliečeným Gahanom skupina Depeche Mode pokračovala v nahrávaní s producentom Timom Simenonom. O rok nato vyšiel album Ultra a jeho prvý singel „Barrel of a Gun“ bol nadšene prijatý fanúšikmi. Album znovu debutoval na prvých priečkach, ale skupina odmietla usporiadať turné, pretože bez Wildera neboli schopní koncertovať. No aj napriek tomu vystúpili na tzv. Ultra „Parties“, usporiadaných pre hudobnú tlač a vybraných návštevníkov, ktoré mali hlavne pomôcť určiť kľúčové skladby z tohto albumu.

Kolekcia toho najlepšieho (the best of) The Singles 86>98 nasledovala v roku 1998 s novým singlom „Only When I Lose Myself“. Potom vyrazila skupina na 4-mesačné turné, ktoré potvrdilo ich pozíciu „permanentného lákadla“ s vypredanými koncertmi a to bez ohľadu na predaj ich albumov (do tejto kategórie sa môžu zaradiť napr. U2, Rolling Stones a Rod Stewart).

Depeche Mode dnes

[upraviť | upraviť zdroj]

Depeche Mode zostávajú stále populárni v USA, západnej Európe a Austrálii, no ich najlojálnejšia základňa fanúšikov leží v strednej a východnej Európe, čo bolo spôsobené prepojením niekoľkých kľúčových udalostí v tejto časti sveta na prelome 80. a 90. rokov. Celosvetová popularita Depeche Mode a syntetickej tanečnej hudby (ktorá v tom čase v USA už slabla), pád komunizmu a vzostup Internetu, ktorý umožnil okamžitý prístup k západnej hudbe a ideám, po ktorých tento región prahol. Dnes je tu enormný počet webových stránok fanúšikov, azda v každom jazyku, poháňajúci skupinu k trvalej sláve.

V roku 2001 vydal Depeche Mode album Exciter, ktorý sa neumiestnil veľmi dobre na rebríčkoch mimo kontinentálnej Európy. Napriek tomu, že obsahoval niekoľko klubových tanečných hitov, ako napríklad „I Feel Loved“ od Dannyho Tenaglia, veľa fanúšikov pociťovalo, že album bol bez inšpirácie a pod zvyčajnú úroveň Depeche Mode a to aj napriek tomu, že obsah nahrávky bol označený za jeden z najsilnejších speváckych výkonov Davida Gahana od doby, kedy sa pridal ku skupine. Na webových blogoch od L.A. až po Sydney sa objavovali otázky, či to nebol dôkaz, že sa Depeche Mode v podstate rozpadli po odchode Alana Wildera v roku 1995. Vyzeralo to, že krátko po turné Exciter vycítili Martin a Dave, že je ten pravý čas zamestnať sa svojimi vlastnými sólo projektmi.

V roku 2003 vyšiel sólový album Davida Gahana Paper Monsters, nasledovalo celosvetové turné a jeho DVD nahrávka pomenovaná Live Monsters. Martin Gore pokračoval vo svojej sólovej kariére vydaním Counterfeit² (ďalšie cover verzie, z ktorých si už niektoré Martin vybral na svoj predchádzajúci výber obľúbených piesní v roku 1989 Counterfeit). A Andrew Fletcher spustil dokonca svoje vlastné hudobné vydavateľstvo Toast Hawaii (najvýraznejší výsledok jeho činnosti bolo dosiaľ ženské synth-popové duo Client).

V auguste 2004 vydalo Mute records DVD verziu Devotional, nafilmovaného počas ich svetového turné v roku 1993 a novú remixovanú kompiláciu Remixes 81-04, ktorá obsahuje niektoré nové a nevydané propagačné mixy singlov z rokov 1981 až 2004, najmä opätovné vydanie a nové stvárnenie ich už klasického hitu Enjoy the Silence. Singel sa vyšplhal až na 7. miesto v UK, ale v USA sa mu darilo o dosť horšie. 18. októbra podľa hlasovania používateľov internetu vyhrala stránka ich fanúšikov Depechemode.tv neoficiálnu cenu BT 2005 Digital Music Awards, čo ďalej potvrdilo popularitu skupiny. V tom čase (5. september) taktiež Martin v interview pre show Stuarta Maconia na rádiu BBC prezradil, že sa práve rozvádza.

17. októbra 2005 uverejnila skupina svoj nový a dlho očakávaný, v poradí jedenásty album Playing the Angel s väčšinou pozitívnymi ohlasmi, čomu nasvedčuje umiestnenie v „top ten“ a v niektorých európskych krajinách dokonca obsadenie prvých priečok. V deň uvedenia albumu v New Yorku, to bolo po prvýkrát od roku 1990, kedy skupina hrala na plejbek. Za zmienku stojí, že toto bol prvý album, na ktorom sa vyskytli piesne napísané spevákom Davidom Gahanom.

Niekoľko mesiacov pred svojim oficiálnym vydaním bol prototyp videoklipu „Precious“ jedným poľským občanom ilegálne sprístupnený na internet. Poliak bol zatknutý a bol mu zhabaný počítač a niekoľko CD nosičov. Medzitým ale už bolo vydané oficiálne video (12. september) na domovskej stránke Depeche Mode.

Pre propagáciu albumu sa skupina rozhodla usporiadať od novembra 2005 5-mesačné turné po Severnej Amerike a Európe. Turné malo oficiálne skončiť v apríli, no ukázalo sa, že by skupina Depeche Mode mohla usporiadať ešte jedno turné a to až do leta 2006 – to sa nakoniec potvrdilo, takže turné bude pravdepodobne končiť až v auguste tohto roku a bude obsahovať oveľa viac koncertov. Druhý singel z tohto albumu „A Pain That I'm Used To“ vydali 12. decembra a tretí singel „Suffer Well“ 27. marca 2006. Bol to vôbec prvý singel napísaný spevákom Davidom Gahanom.

Členovia skupiny

[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sa Depeche Mode skladá z týchto hudobníkov:

Predošlí členovia skupiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Diskografia Depeche Mode

Koncerty na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Depeche Mode mit Weltpremiere beim ECHO [online]. Bundesverband Musikindustrie, 3 February 2009, [cit. 2014-08-18]. Dostupné online. (po nemecky)
  2. ↑ MASON, Kerri. Depeche Mode Prepares for Tour of the Universe [online]. 23 March 2009. Dostupné online.
  3. ↑ Q – 50 Bands That Changed the World! [online]. May 2004, [cit. 2021-09-20]. Dostupné online. Archivované 2012-06-29 z originálu.
  4. ↑ STOSUY, Brandon. VH1 100 Greatest Artists of All Time [online]. 13 April 2011. Dostupné online.
  5. ↑ Greatest of All Time Top Dance Club Artists : Page 1 [online]. . Dostupné online.
  6. ↑ Class of 2020 [online]. Rock and Roll Hall of Fame, [cit. 2020-01-15]. Dostupné online.
  7. ↑ Miller 2004, s. 14.
  8. ↑ Interviews – "Robert Marlow Interview (1999)" [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-10-23 z originálu.
  9. ↑ Phil Burdett – Biography [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-07-15 z originálu.
  10. ↑ Erasure. .
  11. ↑ SHAND, Max. Synthpop King Vince Clarke on Erasure's 18th Studio Album, 'The Neon' [online]. 12 October 2020. Dostupné online.
  12. ↑ FLETCHER, Andrew. Interview: Andrew Fletcher [online]. 1 February 2011, [cit. 2021-03-03]. Dostupné online.
  13. ↑ a b SHAW, William. In The Mode. April 1993. S. 90–95, 168.
  14. ↑ Collect-a-Page (Dave Gahan's questionnaire) [online]. 5 December 1981. Dostupné online. Archivované 2008-11-27 z originálu.
  15. ↑ Collect-a-Page (Martin Gore's questionnaire) [online]. 12 December 1981. Dostupné online. Archivované 2008-11-27 z originálu.
  16. ↑ PAINTER, Ryan. The Damned: Don't You Wish We Were Dead [online]. KUTV, 28 May 2016. Dostupné online.
  17. ↑ Excelsior Publications suspend Dépêche mode [online]. 8 November 2001. Dostupné online. (po francúzsky)[nefunkčný odkaz]
  18. ↑ BELL, Max. Part 2 : Martin Gore – The Decadent Boy [online]. 11 May 1985. Dostupné online. Archivované 2007-03-13 z originálu.
  19. ↑ Depeche Mode – the real origin of the band's name [online]. . Dostupné online.
  20. ↑ DORAN, John. Depeche Mode Interviewed: Universal Truths And Sounds [online]. 20 April 2009. Dostupné online.
  21. ↑ TICKELL, Paul. A Year in the Life of Depeche Mode [online]. January 1982. Dostupné online. Archivované 2011-08-08 z originálu.
  22. ↑ PAIGE, Betty. This Year's Mode(L) [online]. 31 January 1981. Dostupné online. Archivované 2011-07-24 z originálu.
  23. ↑ a b Depeche Mode [online]. Official Charts Company. Dostupné online.
  24. ↑ COLBERT, Paul. Talking Hook Lines [online]. 31 October 1981. Dostupné online. Archivované 2011-07-24 z originálu.
  25. ↑ FRICKE, David. Speak & Spell – Depeche Mode [online]. 13 May 1982. Dostupné online.
  26. ↑ ELLEN, Mark. A Clean Break [online]. February 1982. Dostupné online. Archivované 2014-02-04 z originálu.
  27. ↑ a b c GILES, Jeff. This band wants your respect – Depeche Mode may sell millions of albums and play to capacity crowds in huge football stadiums but these techno-pop idols still aren't happy [online]. 26 July 1990. S. 84–87. Dostupné online.
  28. ↑ Miller 2004, s. 103.
  29. ↑ Miller 2004, s. 107.
  30. ↑ Erasure im Soundcheck [online]. 16 November 2011, [cit. 2021-09-21]. Dostupné online. Archivované 2020-07-29 z originálu. (po nemecky)
  31. ↑ Miller 2004, s. 125.
  32. ↑ Miller 2004, s. 121.
  33. ↑ a b WEIDENBAUM, Marc. Fashion Victims. May 1993. S. 48–53.
  34. ↑ Miller 2004, s. 113.
  35. ↑ Miller 2004, s. 134.
  36. ↑ Malins 2001, s. 58.
  37. ↑ The Singles 81–85 [online]. [Cit. 2021-09-22]. Dostupné online. Archivované 2013-12-03 z originálu.
  38. ↑ Benne. Inga Humpe – Mit Depeche Mode in einer 2raumwohnung [online]. 3 May 2005. Dostupné online. Archivované 2009-10-29 z originálu. (po nemecky)
  39. ↑ MCILHENEY, Barry. Greatness and Perfection [online]. 29 September 1984. Dostupné online. Archivované 2009-01-04 z originálu.
  40. ↑ Malins 2001, s. 95.
  41. ↑ Alan Wilder's history – Historical evidence Part 1 [online]. [Cit. 2021-09-22]. Dostupné online. Archivované 2021-08-05 z originálu.
  42. ↑ ADINOLFI, Francesco. Dep Jam. Record Mirror, 22 August 1987. Dostupné online. Archivované 2011-08-26 na Wayback Machine
  43. ↑ Music for the Masses – Depeche Mode [online]. [Cit. 2021-09-24]. Dostupné online. Archivované 2022-08-11 z originálu.
  44. ↑ Music for the Masses – Depeche Mode [online]. [Cit. 2021-09-24]. Dostupné online. Archivované 2021-09-24 z originálu.
  45. ↑ LEVY, Eleanor. Depeche Mode 'Music for the Masses' (Mute STUMM 47). Record Mirror, 3 October 1987. Dostupné online.
  46. ↑ Billboard 200 [online]. 21 November 1987. Dostupné online.
  47. ↑ Wir wären besser nicht aufgetreten. Frankfurter Rundschau, 27 October 2009. Dostupné online [cit. 2010-10-21]. (po nemecky)
  48. ↑ HORÁČEK, Michal. Černá revoluce : Praha 1988 (díl 4.) [online]. 11 March 1988. Dostupné online.
  49. ↑ Miller 2004, s. 265: Jonathan Kessler quoted in the 101 film. "$1,360,192.50. Paid attendance was 60,453 people, tonight at the Rose Bowl, Pasadena, 18 June 1988. We're getting a load of money. A lot of money; a load of money – tons of money!"
  50. ↑ VILLAR, Víctor R.. Especial Depeche Mode: 101 [online]. 1 April 2009. Dostupné online. Archivované 2014-11-06 z originálu. (po španielsky; kastílsky)
  51. ↑ The Beginning of Depeche Mode's History [online]. . Dostupné online.
  52. ↑ MTV Video Music Awards – Performers [online]. MTV, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online. Archivované 2013-08-04 z originálu.

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Depeche Mode

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Depeche_Mode&oldid=7913747“