Didaktika

Opera didactica, medirytinový predtitul zobraných spisov Komenského vydaných v Amsterdame v roku 1657

Didaktika (z starogr. didaskó = učím, vyučujem) je pedagogická vedná disciplína, ktorá sa zaoberá zákonitosťami vyučovania a vzdelávania, čím sa líši od pedagogiky – vedy o výchove . Pojem sa však používa rôzne, niektorí autori ho používajú na súhrnné pomenovanie vied o výchove a vzdelávaní (J. A. Komenský) alebo ako teóriu vyučovania učiteľov (J. F. Herbart). V česko-slovenskom prostredí sa pojem ustálil zásluhou J. A. Komenského a jeho diela Didactica magna, v iných jazykoch nemá ten istý význam: napríklad v angličtine sa slovo didactics používa skôr pejoratívne, na označenie málo efektívneho, transmisívneho vyučovania (tzv. talk-and-chalk approach).

Turek (2014) definuje didaktiku ako „pedagogickú vednú disciplínu, ktorej predmetom skúmania je vyučovací proces, ako jednota činnosti učiteľa – vyučovania a činnosti učiacich sa – učenia sa“. Didaktika sa teda zaoberá viacerými oblasťami súvisiacimi s vyučovaním:

• obsahom a rozsahom vzdelania a vzdelávania;
• metódami, zásadami a formami vyučovania;
• interakciou medzi učiteľom a žiakom.

Vzťah didaktiky k iným vedným disciplínam

Didaktika sa pri plnení svojich funkcií opiera o množstvo iných disciplín, hlavne o pedagogiku, psychológiu, psychodidaktiku, logiku, kybernetiku a sociológiu.

Delenie didaktiky

Horizontálne delenie

Horizontálne sa didaktika člení podľa obsahu, ktorý sa vyučuje. Podľa tohto delenia rozlišujeme:

• Všeobecná didaktika sa zaoberá všeobecnými otázkami vyučovacieho procesu, bez prihliadnutia na obsah učiva, alebo vyučovaný predmet.
• Odborové didaktiky sa zaoberajú skúmaním vyučovacieho procesu na úrovni vzdelávacích oblastí. Patrí sem napríklad:
  • didaktika prírodných vied
  • didaktika telovýchovy
  • didaktika spoločenských vied
  • didaktika jazyka
  • atď.
• Predmetové didaktiky (metodiky) sa zaoberajú špecifickými požiadavkami vzdelávania v jednotlivých učebných predmetoch. Patrí sem napríklad:
  • didaktika slovenského jazyka a literatúry
  • didaktika anglického jazyka a literatúry
  • didaktika matematiky
  • didaktika biológie
  • didaktika fyziky
  • atď.

Vertikálne delenie

Vertikálne sa didaktika člení podľa veku učiaceho sa, a to na:

• predškolská didaktika
• didaktika základnej školy
• didaktika strednej školy
• didaktika vysokej školy

Špecifické postavenie má špeciálna didaktika, ktorá sa venuje vzdelávaniu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, tá sa uplatňuje na všetkých vertikálnych úrovniach.

Funkcie didaktiky

Didaktika má 4 základné funkcie:

1. Diagnostickú funkciu plní ako nástroj na skúmanie priebehu vyučovacieho procesu na školách: sleduje jeho priebeh, používané prostriedky a metódy, ich efektivitu a výsledky žiakov. Zo zistených výsledkov vyplýva
2. Prognostická funkcia, teda stanovenie takých podmienok vyučovacieho procesu, ktoré prinesú najlepšie výchovno-vzdelávacie výsledky.
3. Inštrumentálna funkcia predstavuje vzdelávanie učiteľov na to, aby čo najefektívnejšie viedli vyučovací proces.
4. Normatívna funkcia je stanovenie istých kritérií a noriem pre vyučovací proces na celoštátnej úrovni.

S funkciami didaktiky priamo súvisia funkcie vyučovacieho procesu:

1. Vzdelávacia funkcia, ktorú skúma didaktika, teda osvojenie sú vedomostí, zručností a návykov
2. Výchovná funkcia, ktorú skúma pedagogika, teda formovanie mravných, pracovných, estetických, ekologických a etických predstáv, postojov, presvedčení v duchu humanizmu a demokracie, atď
3. Rozvíjajúca funkcia, ktorú skúma pedagogika aj didaktika, zameraná hlavne na rozvoj motivácie k neustálemu poznávaniu a sebazdokonaľovaniu.

Vývoj didaktiky

Jan Amos Komenský

Johann Friedrich Herbart

Ako prvý použil slovo didaktika v 16. storočí Wolfgang Ratke vo svojej knihe o vyučovaní a výchove s menom Nova didactica. Revolúciu priniesli diela J. A. Komenského (1592 – 1670), ktorý vo svojich dielach (Veľká didaktika, Najnovšia metóda jazykov, Orbis pictus, Škola hrou) uviedol sériu dodnes platných myšlienok. Zaviedol triednohodinový systém, navrhoval všeobecné vyučovanie, aj chudobných aj dievčat, čo boli na tú dobu výnimočne liberálne myšlienky. Veľký význam majú predovšetkým jeho didaktické zásady – napríklad zásada vytvorenia optimálnych podmienok pre vyučovací proces, zásada primeranosti, vedeckosti, spojenia školy so životom, názornosti, motivácie, sústavnosti a trvácnosti. J. A. Komenský patril k encyklopedistom, ktorí sa riadili zásadou omnes, omnia, omnimo – učiť všetkých všetkému. Encyklopedisti považovali za dobré vzdelanie také, ktoré je rozsiahle vo všetkých oblastiach. Medzi encyklopedistov sa radí napríklad aj Voltaire, Diderot, Montesquieu a iní. Protipólom k nim boli formalisti (napríklad I. Kant, W. A. Diesterweg), ktorí nepovažovali za dôležitý obsah vzdelávania, ale skôr formu, ktorá rozvíjala osobnosť a myslenie človeka. Ich pričinením sa do vyučovania dostali napríklad geometria a klasické jazyky, ktoré podľa nich všestranne rozvíjali osobnosť človeka.

Pojem didaktickej metódy rozvinul Johann Heinrich Pestalozzi v 17. a 18. storočí. Okrem toho rozpracoval elementárnu pedagogiku na prvom stupni a teóriu rodinnej a pracovnej výchovy.

Jean-Jacques Rousseau v 18. storočí zaviedol pojem slobodnej výchovy. Vo svojom diele Emil alebo o výchove podal kritiku vtedajšieho vzdelávania. Bol toho názoru, že žiaci v škole počúvajú „slová, slová, slová“ a málo alebo vôbec nie sú aktívni. Odporúčal, aby dieťa do 12 rokov čerpalo poznatky z okolia, ktoré ho obklopuje a potom, aby z nich, resp. na ich základe získavalo vedomosti v škole. Treba povedať, že jeho názor o tom, aby sa dieťa začalo systematicky vzdelávať až po 12 roku, je prekonaný. Odhliadnuc od tohto je však cenné to, že upriamil pozornosť na dieťa, na jeho aktivitu. Alternatívna pedagogika – koniec 19. a začiatok 20. storočia – v ňom vidí svojho predchodcu, mysliteľa, ktorý chcel, aby vo vyučovaní bol aktívny nie učiteľ, ale dieťa. Aj keď J. J. Rousseau nebol didaktikom, práve pre zdôrazňovanie aktivity dieťaťa ho aj súčasná didaktika vníma ako zástancu tvorivého vyučovania. Dnešná škola preferuje samostatnosť, tvorivosť, iniciatívu, využívanie poznatkov získaných v mimoškolskom živote apod. Teda všetko to, čo zdôrazňoval Rousseau.

Johann Friedrich Herbart (19. storočie) je považovaný za zakladateľa modernej pedagogiky a didaktiky. Hlavnou úlohou didaktiky bola podľa Herbarta analýza činnosti učiteľa a žiaka v škole. Ako predmet didaktiky stanovil ciele, obsah, metódy a organizačné formy vyučovania, čo platí dodnes. Zaviedol schému jasnosť → asociácia → systém → metóda, kde „jasnosť“ je výklad učiteľa, „asociácia“ jeho nadviazanie na skúsenosti žiakov, „systém“ je záver a „metóda“ aplikácia učiva. Navrhol tzv. herbartovský trojuholník, ako ilustráciu vzťahov medzi učiteľom, žiakmi a učivom. Herbart položil základ terajšieho tradičného vzdelávania, preto sa pojem „herbartovská škola“ niekedy používa skôr posmešne pre školy, ktoré neuplatňujú vo vyučovaní moderné postupy.

Medzi prvými, kto navrhol presunúť ťažisko procesu vzdelávania z učiteľa na žiaka bol John Dewey a jeho filozofia vyučovacieho procesu sa nazýva pragmatizmus. Pragmatisti považujú za dôležité učiť len to, čo je pre život potrebné a učiť to čo najviac činnosťou.

Deweyom začína obdobie alternatívneho školstva vo svete. Od 19. storočia sa objavuje stále viac kritiky tradičného vyučovania a vznik nových koncepcií. Medzi alternatívne koncepcie, ktoré nachádzajú miesto aj v našom súčasnom školstve, patria konštruktivizmus, problémové vyučovanie, projektové vyučovanie a kooperatívne vyučovanie. Čapek (2015) však argumentuje, že názov alternatívne vyučovanie nie je celkom vhodný, nakoľko to učiteľom naznačuje, že používanie trebárs konštruktivistických metód je „nadpráca“, pričom by v modernej škole malo byť samozrejmosťou.

Osobitné miesto majú alternatívne koncepcie vyžadujúce komplexnú premenu vyučovacieho procesu. Sem patria napríklad v našich končinách známa Montessoriovská pedagogika a Waldorfská pedagogika.

Vo svete má dnes zelenú pedagogika zameraná na tvorcov rozvíjaná napríklad okolo Project Zero na Harwardskej univerzite a konštrukcionistické učenie v súlade s modernou vedou a vedeckým myslením. Podľa Carla Edwina Wiemana by sa vzdelávanie malo realizovať podobne ako experimentálna veda, v ktorej žiaci aktívne hľadajú svoje vlastné odpovede na otázku „Prečo?“ a kde vedomosti pochádzajú z dôkladného porovnávania toho, čo funguje a čo nie. Rozvíja sa kritické myslenie, tvorivosť, spolupráca. Takéto vzdelávanie sa u nás snažil uviesť do života v rokoch 1995 – 2011 Projekt SCHOLA LUDUS cestou neformálneho vzdelávania.

Osobnosti didaktiky

John Dewey

Slovensko a Česko

• Samuel Tešedík
• Otokar Chlup
• Václav Příhoda
• František Josef Čečetka
• Emil Stračár
• Erich Petlák
• Miron Zelina
• Vladimír Václavík
• Ján Velikanič
• Ladislav Mihálik

Alternatívne školstvo

• John Dewey
• Maria Montessori
• Ovide Decroly
• Peter Petersen
• Rudolf Steiner
• Ellen Key