Preskočiť na obsah

Voltaire

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
François Marie Voltaire
najznámejší francúzsky osvietenský spisovateľ
najznámejší francúzsky osvietenský spisovateľ
Narodenie21. november 1694
Paríž, Francúzsko
Úmrtie30. máj 1778 (83 rokov)
Paríž, Francúzsko
PodpisVoltaire, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Gutenberg		Voltaire
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Voltaire

Voltaire vlastným menom François-Marie Arouet (* 21. november 1694, Paríž – † 30. máj 1778, tamže) bol francúzsky filozof a najznámejší francúzsky osvietenský spisovateľ.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

François-Marie Arouet, zvaný Voltaire, sa narodil 21. novembra 1694 v Paríži. Pochádzal zo strednej vrstvy, jeho otec bol uznávaným parížskym notárom. Už ako dieťa vynikal v literárnej činnosti, v ktorej ho ale otec nepodporoval. Zo syna chcel mať právnika. Jediný, kto malého Aroueta podporoval v jeho vášni k literatúre a recitovaniu básní, bol jeho kmotor Abbé Châteauneuf. Sedem rokov štúdia na jezuitskom kolégiu Ľudovíta Veľkého ešte viac rozvinulo jeho básnický talent.

Abbé Châteauneuf sprostredkoval Arouetovi dve stretnutia, ktoré ovplyvnili smerovanie jeho životnej dráhy. Prvé stretnutie bolo s madame Ninon de Lenclos, ktorá bola nadšenou obdivovateľkou jeho básní. Toto svoje nadšenie vyjadrila aj vo svojom testamente tým, že mu odkázala 2000 libier na knihy. Toto jej gesto umožnilo mladému nádejnému básnikovi zaujať pevnejšie miesto v lepšej spoločnosti. Druhé stretnutie s predstaviteľmi krúžku slobodomyseľných aristokratických mladíkov ho, pravdepodobne, ovplyvnilo ešte viac. Práve tu sa názorovo vyhranil a stal sa kritikom náboženského fanatizmu, intolerancie a absolutistickej formy vlády francúzskych kráľov.

Otec sa snažil synovi prekaziť jeho cestu k literatúre, preto ho poslal ako tajomníka na francúzsku ambasádu do Haagu. François-Marie Arouet sa tu zaľúbil do francúzskej protestantskej emigrantky, ktorú sa rozhodol uniesť do Paríža. Keď sa o tejto situácii dozvedel francúzsky veľvyslanec, poslal mladého Aroueta späť do Paríža. Arouet tu pokračoval v právnickej praxi v advokátskej kancelárii.

V roku 1715 zomrel kráľ Ľudovít XIV. Keďže následník trónu kráľ Ľudovít XV. bol ešte dieťaťom, za regenta bol zvolený Filip Orleánsky. A práve v tomto období začal Voltaire písať uštipačné, vtipné, ale aj kruté pamflety. Vrcholom však bola satirická báseň na regenta, za ktorú bol 16. mája 1717 uväznený v Bastile. Tento jeho jedenásťmesačný pobyt vo väzení je významný aj z toho dôvodu, že práve tu prijal literárne meno Voltaire, pod ktorým vošiel do dejín svetovej literatúry a filozofie. Prvé dielo, napísané pod týmto pseudonymom, bola tragédia Oidipus. Po prepustení z Bastily sa však nemohol hneď vrátiť do verejného života, a preto povinné ročné domáce väzenie prežil vo vidieckom dome svojho otca v Châtenay.

Po smrti svojho otca v roku 1722 navštívil Voltaire Belgicko a Holandsko. Koncom roku 1725 došlo medzi Voltairom a rytierom de Rohan-Chabot v divadle k slovnej potýčke. Rytier dovolil svojim sluhom, aby Voltaira zbili palicami. Spor sa riešil aj na súde, ale skončil pre Voltaira neúspechom. Dokonca vyzval svojho protivníka na súboj, ale on účasť v ňom odmietol. Voltaire bol 17. apríla 1726 opäť zatknutý a uväznený v Bastile. Po štrnásťdňovom pobyte v tomto väzení bol vypovedaný do Anglicka. Táto udalosť bola zlomom v jeho živote, Voltaire si uvedomil neprekročiteľné stavovské rozdiely a definitívne sa prihlásil k tretiemu stavu.

Elémens de la philosophie de Neuton, 1738

V Anglicku strávil takmer tri roky (1726 - 1729), počas ktorých študoval anglickú filozofiu, vedu a literatúru, osvojil si myšlienky Francisa Bacona, Johna Locka, čítal diela Isaaca Newtona, Williama Shakespeara a mnohých ďalších anglických literátov. Pod vplyvom anglických vzorov neskôr napísal drámy Brutus (1730), Zaïre (1732), Smrť Cézara (1735) a iné. Pobyt v Anglicku ho ovplyvnil natoľko, že začal vyzdvihovať anglický spôsob života, náboženskú toleranciu a parlamentnú formu vlády.

Po návrate z Anglicka vzniklo jeho prvé filozofické dielo s názvom Filozofické listy (známe aj ako Anglické listy), ktoré bolo vydané až v roku 1734. V diele zoznamoval francúzsku verejnosť s anglickým myslením, umením a politickým systémom, ktorý dával za vzor. Po verejnom spálení tohto diela sa obával, že by mohol byť opäť zatknutý. Tomu sa chcel vyhnúť a útočisko našiel u svojej priateľky markízy du Châtelet v Cirey, kde prežil pätnásť rokov. V tichom prostredí zámku napísal také diela ako Úvahy o metafyzike (1738), Prvky Newtonovej fyziky (1738), historické dielo Storočie Ľudovíta XIV. (1751) alebo hru Mahomet (1742).

Už v roku 1740 sa uskutočnilo prvé stretnutie Voltaira s pruským kráľom Fridrichom II. v Cléve. Keď v roku 1750 zomrela madame du Châtelet, odišiel do Paríža a stal sa členom Francúzskej akadémie a kráľovským historiografom Ľudovíta XV. Po neúspechoch svojich diel sa rozhodol prijať pozvanie Fridricha II. do Pruska, kde žil tri roky (do roku 1753). Práve tu napísal svoje slávne protináboženské dielo Filozofický slovník (vydaný tlačou až v roku 1764), ktorý cirkev označila za kacírsky a bránila v jeho šírení. Po troch rokoch pobytu Voltaira na dvore v Postupime došlo medzi ním a panovníkom k názorovým roztržkám, ktoré napokon viedli Voltaira k tajnému odchodu z Berlína. Istý čas strávil vo Frankfurte nad Mohanom a potom prišiel do švajčiarskej Ženevy. Nakoniec si v roku 1758 zakúpil panstvo Les Délices blízko Ferney na švajčiarsko-francúzskej hranici, kde sa už natrvalo usadil.

Posledných dvadsať rokov jeho života vo Ferney bolo mimoriadne plodných. Voltaire sa venoval najmä literárnej činnosti. Koncom 50. rokov vzniklo jeho dielo Candide alebo optimizmus (1758), Úvaha o znášanlivosti (1764) alebo poviedka Babylonská princezná (1768). Počas tohto obdobia si dopisoval s mnohými významnými osobnosťami, napr. s ruskou cárovnou Katarínou Veľkou. Zachovala sa veľká časť jeho rozsiahlej korešpondencie (viac ako 4000 jeho listov, ktoré vychádzajú v komentovaných kritických vydaniach). Vo Ferney ho navštevovali mnohí intelektuáli a cestovatelia (napríklad aj Giacomo Casanova). Voltaire perom alebo aj osobným vystúpením bránil nespravodlivo prenasledovaných (známym bol najmä prípad protestanta Calasa).

Voltairov návrat do Paríža v roku 1778 bol triumfálny. Na uliciach ho vítali davy obdivovateľov, v divadlách sa hrali jeho hry, bol pozývaný do šľachtických salónov. O jeho smrti je rozšírených mnoho mýtov a nie je isté, čo presne sa stalo. Jeho nepriatelia tvrdia, že na smrteľnej posteli prijal posledné pomazanie od katolíckeho kňaza, alebo že zomrel v agónii tela a duše; na druhej strane jeho prívrženci tvrdia, že vzdoroval pokusom o konverziu do poslednej chvíle.[1] Podľa jedného príbehu o jeho smrti ho kňaz vyzval, aby sa zriekol Satana, načo mu Volraire odpovedal: „Teraz nie je správny čas robiť si nových nepriateľov.“[2] Keď 30. mája 1778 zomrel, katolícka cirkev nesúhlasila s jeho cirkevným pohrebom. V roku 1791 boli jeho pozostatky prenesené do Panteónu.

Voltairova filozofia

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznanie transcendentného (napr. nesmrteľnosti duše) považoval za nemožné. Voltaire útočil proti dogmotvorbe cirkvi. Na rozdiel od Rousseaua podčiarkoval hodnotu kultúry a vývin svetových dejín exponoval ako boj človeka za pokrok a vzdelanie. Od Voltaira pochádza výraz „filozofia dejín“.

Dielo v slovenských a českých prekladoch

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Babylonská princezná. Bratislava : Slovenský spisovateľ 1951. 162 s.
  • Candide. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1951. 307 s.
  • Candide a jiné povídky. Praha : Lidové nakladatelství 1970. 186 s.
  • Filozofický slovník (výber). Bratislava : Pravda, 1976, 286 s. [preklad: Valéria Sviežená]
  • Myšlienky alebo Rozum podľa abecedy. Bratislava : Nestor, 2000, 336 s.
  • Panna. Praha : Státní vydavatelství krásné literatury a umění, 1963, 338 s. [preklad: Radovan Krátký]
  • Vláda Karola XII. Storočie Ľudovíta XIV. Bratislava : Tatran 1988, 480 s. [preklad: Mária Flochová, Zuzana Mrlianová, Anton Vantuch a Pavol Blažo]
  • Výbor z díla. Praha : Svoboda 1978, 262 s. (aj 1989, 246 s.) [preklad: Hana Horská]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ENDORE, Guy: Voltaire! Voltaire! Bratislava : Tatran, 1979, 429 s.
  • HUBENÁK, Ladislav: Nekorunovaný kráľ Európy : F. M. Voltaire - život a dielo (1694 - 1778). Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2004, 125 s. ISBN 80-969078-3-2
  • MINÁŘ, Jaroslav: Voltaire v naší společnosti a literatuře. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1964, 71 s.
  • MITFORD, Nancy: Zamilovaný Voltaire. Ostrava : Domino 2002. (biografický román)
  • ORIEUX, Jean: Voltaire neboli vláda ducha. 2 zv. Praha : Odeon, 1979 (populárno-náučná biografia)
  • LEMAIRE, Jacques – TROUSSON, Raymond – VERCRUYSSE, Jeroom (eds.): Dictionnaire général de Voltaire. Paris : H. Champion, 2003, xii + 1256 s. ISBN 2-7453-0765-7
  • WYNN, Thomas: Voltaire, Marie-Antoinette, and the politics of galanterie. In: The French Studies, r. 65, 2011, č. 1, s. 17-29.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Voltaire
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Voltaire
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Voltaire

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca
Jean Bouhier 		Kreslo 33
Francúzska akadémia
1746–1778 		Nástupca
Jean-François Ducis


  1. ↑ GAY, Peter. The Enlightenment – An Interpretation, Volume 2: The Science of Freedom. London : Wildwood House, 1973. S. 88–89.
  2. ↑ BULSTON, Michael E. Teach What You Believe. [s.l.] : Paulist Press, 2007. S. 105.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Voltaire&oldid=7934351“