Dies irae (hymnus)
Dies irae („Deň hnevu“) je známy latinský hymnus z 13. storočia, ktorého autorom bol pravdepodobne taliansky františkánsky mních a básnik, bl. Tomáš z Celana (asi 1200 – asi 1265) alebo dominikánsky mních, rímsky kardinál Latino Malabranca Orsini. Nevylučuje sa však i starší pôvod básne.[1] Hymnus býva považovaný za najlepšiu báseň napísanú v stredovekej latinčine.
Text básne je inšpirovaný najmä prekladom Knihy proroka Sofoniáša 1:15–16 do Vulgáty, Dies iræ, dies illa, dies tribulationis et angustiæ, dies calamitatis et miseriæ, dies tenebrarum et caliginis, dies nebulæ et turbinis, dies tubæ et clangoris super civitates munitas et super angulos excelsos.
Ten deň je deň hnevu, deň úzkosti a zvierania, deň víchra a víchrice, deň tmy a temnoty, deň oblakov a mrákavy. Deň pozauny a lomozu proti opevneným mestám a proti vysokým baštám. [2]
Ďalej je v diele zjavná inšpirácia Zjavením Jána 20:11–15.
Do revízie Rímskeho misálu po II. vatikánskom koncile v roku 1970 a dodnes v rámci tridentských omší sa hymnus používa počas rekviem a Spomienky na všetkých verných zosnulých. V Jednotnom katolíckom spevníku má slovenská parafráza pod názvom V ten deň hnevu číslo 476.[3]
V riadnej forme Rímskeho rítu sa hymnus používa v Liturgii hodín počas XXXIV. týždňa cezročného obdobia podľa ľubovôle na posvätné čítanie, ranné chvály a vešpery, medzi ktoré je rozdelený.[4]
Text
[upraviť | upraviť zdroj]Báseň popisuje deň posledného súdu, trúbenie zvolávajúce duše pred trón Boha-Sudcu, ktorý má duše rozsúdiť a tie majú podľa rozsudku byť buď spasené alebo zvrhnuté to večného ohňa.
Je písaná rýmovaným sylabotonickým trochejovým veršom v štyroch stopách, čím sa líši od väčšiny latinskej poézie, ktorá je spravidla písaná v časomiere.
Pôvodný latinský text | Slovenský preklad (Rímsky misál)[5] |
---|---|
|
|
Hudobné prevedenie básne
[upraviť | upraviť zdroj]Tradičné gregoriánske prevedenie bolo mnohokrát použité alebo spracované v známych hudobných a filmových dielach.
- Charles-Valentin Alkan – Souvenirs: Trois morceaux dans le genre pathétique, Op. 15 (No. 3: Morte)
- Ernst Bloch – Suite Symphonique
- Hector Berlioz – Symphonie fantastique, Requiem
- Johannes Brahms – Šesť kusov pre klavír, Op. 118 Op. 118, No. 6, Intermezzo in E-flat minor
- Wendy Carlos a Rachel Elkind – otvárací motív pre Svitanie, (1980)
- Michel Chion – "Dies Irae"
- George Crumb – Čierni anjeli (1970)
- Michael Daugherty – Mŕtvy Elvis (1993)
- Gerald Fried - film Drakulov návrat (1958)
- Alexander Glazunov – Zo stredoveku suita op. 79 (1901/1902)
- Jerry Goldsmith – Poltergeist (1982)
- Charles Gounod – opera Faust, 4 akt
- Joseph Haydn – Symfónia No. 103
- Gustav Holst – Planéty, časti Saturn, Nositeľ starého veku a Óda na smrť pre chórus a orchester (1919)
- Arthur Honegger – La Danse des Morts, H. 131
- Gottfried Huppertz – Score for Metropolis (1927)
- Franz Liszt – Totentanz
- Gustav Mahler – Symfónia No. 2,
- Alan Menken - Zvonár Matky Božej (soundtrack Zvony Notre Dame)
- Modest Petrovič Musorgskij – Piesne a tance smrti, No. 3 „Trepak“
- Nikolaj Jakovlevič Mjaskovskij – Symfónia No. 6, Op. 23
- Sergej Vasilievič Rachmaninov – Symfónia No. 1, Op. 13; Symfónia No. 2, Op. 27; Symfónia No. 3, Op. 44; Ostrov mŕtvych, Op. 29; Zvony chorálová symfónia, Op. 35; Rapsódia na Paganiniho tému, Op. 43; Symfonické tance, Op. 45, Sonáta pre piano No. 1
- Leonard Rosenman – hlavný hudobný motív filmu Cár (1977)
- Camille Saint-Saëns – Danse Macabre, Symfónia No. 3 (Organová Symfónia), Requiem
- Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič – Symfónia No. 14; Aphorisms, Op. 13 – No. 7, „Tanec smrti“
- Stephen Sondheim – Sweeney Todd
- Kaikhosru Shapurji Sorabji – Sequentia cyclica super „Dies irae“ ex Missa pro defunctis a osem iných prác
- Piotr Iľjič Čajkovskij – symfónia Manfred
- Eugène Ysaÿe – sólo sonáta pre husle A minor, Op. 27, No. 2 „Posadnutosť“
- Antonín Dvořák – Requiem
- Wolfgang Amadeus Mozart – Rekviem d-mol
- Giuseppe Verdi – Requiem
- Carl Theodor Dreyer – dánska dráma Vredens dag (1943)
Obraz v literatúre
[upraviť | upraviť zdroj]Báseň bola viackrát spomínaná alebo citovaná vo svetovej, ale aj slovenskej literatúre.
- Walter Scott – použil prvé dve stance v šiestom kante v jeho básni „The Lay of the Last Minstrel“ (1805).
- Johann Wolfgang von Goethe – použil prvú, šiestu a siedmu stancu hymny v scéne „Katedrála“ v prvej časti jeho diela Faust (1808).
- Oscar Wilde – (Básne, 1881)
- Gaston Leroux – novela Fantón opery (1910)
- Martin Kukučín – poviedka Dies Irae
- William R. Forstchen – román Day of Wrath (2014)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ HERBERMANN, Charles. Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913.
- ↑ Biblia.sk | Čítajte Bibliu vo všetkých slovenských prekladoch [online]. biblia.sk, [cit. 2020-05-02]. Dostupné online.
- ↑ JKS - Jednotný katolícky spevník [online]. www.nws.sk, [cit. 2019-07-04]. Dostupné online.
- ↑ Liturgia horarum. 2. typ. vyd. Zväzok III. Rím : Libreria Editrice Vaticana, 2000. 4 zv. S. 489 – 491. (lat.)
- ↑ Rímsky misál. 2. vyd. Rím : Slovenský Ústav sv. Cyrila a Metoda, 1967. S. 1156 – 1158.